Dalma Špitzerová, rod. Holanová

* 1925  

  • „Ešte predtým, ako začalo povstania, to som zabudla povedať, že Juraj Špitzer so svojou skupinou chodil v noci z tábora v Novákoch von a vláčili zbrane do tábora. Ak by boli naňho prišli gardisti, tak nás tam vystrieľajú ako psov. A ešte k tomu chcem dodať, viete, keď je človek mladý, tak robí samé hlúposti. A keďže som otca mala vonku, tak ma pustili občas domov ešte na tri dni. A keď som raz prišla domov, už sme nebývali v našom byte, keďže nás dali do takého hrozného bytu. A prišiel za mnou nejaký chlap, asi komunista to bol, či nechcem vziať revolver do tábora. A ja som mu povedala, že samozrejme chcem a tak som si to dala do kufra medzi moje veci. Po troch dňoch som sa teda vrátila do tábora a ako taká hrdinka hovorím Špitzerovi: ,Pozri, čo som doniesla!´ A vtedy mi prvý a posledný raz dal za ucho a povedal: ,Ty si šialená? Máš šťastie, že ti gardisti kufor neotvorili, veď keby ti našli ten revolver, tak nás tu postrieľajú ako psov!´“

  • „Keďže sme stále boli v tieni smrti a nevedeli sme, či nás odvedú, či nie, tak sme si hrali divadlo - iba večer, ak sme náhodou mali voľno. Skoro dvanásť hodín sme totiž robili, akurát sobotu poobede a nedeľu sme mali voľnú. A bol tam jeden divadelný režisér, pôvodom Maďar, ktorý nás nahovoril, že ideme robiť divadlo. A vymyslel: Vec Makropulos od Karla Čapka. A ja, taká mladá, som prišla k režisérovi a hovorím mu, že ja chcem hrať tú Emíliu Marty. A on mi vraví, že som na to ešte mladá, a vraj, čo ty môžeš hrať. Ale tak som ho uprosila, že som napokon tú Emíliu Marty hrala. A on mi vtedy povedal, že som taký talent, že keď prežijeme a prídeme do normálnych pomerov, nech okamžite idem študovať herectvo.“

  • „Keď som mala šestnásť rokov, tak otec vedel, že už aj mňa odvlečú. Tak ma pomocou známeho poslal cez hranice do Rožňavy, kde sme mali vzdialenú rodinu. Moja teta, keď ma uvidela, tak skoro omdlela, lebo poznala ma ako malé dieťa a povedala, že tam nemôžem ani minútu ostať, pretože sa oznámilo bubnovaním v meste, že kto bude utečencov ukrývať, tak toho zabijú. Preto dala bratrancovi peniaze, nech ma okamžite odlifruje do Budapešti. Ani som si neoddýchla, bratranec mi kúpil lístok do prvej triedy a šla som do Budapešti. Nikoho som nepoznala, v živote som v Budapešti nebola a hlavne som nevedela ani slovo po maďarsky. V Liptove sa po maďarsky nehovorilo. Ale mama ma pre istotu naučila jednu vetu: ,Veľmi som unavená a ospalá.´ To som sa naučila, aby som sa nemusela s nikým rozprávať. A tak si sedím v tej prvej triede a vedľa mňa sedela veľmi elegantná dáma. A tesne pred Budapešťou nastúpili do vlaku žandári a začali každého legitimovať. A ja som si povedala, že som mnou je koniec, keďže som žiadne doklady nemala. Ale mala som veľké šťastie, keďže pani vedľa mňa, už neviem, či to bola nejaká ministerka alebo iná veličina, a začala tak nadávať tým žandárom, že či ju nepoznajú a čo si to dovoľujú a čo ju majú čo legitimovať. A ja som sedela ticho pri nej a oni celí urazení sa pobrali preč, a ja som takto ostala nažive."

  • Celé nahrávky
  • 4

    Bratislava, 10.07.2019

    (audio)
    délka: 01:36:08
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 5

    Bratislava , 19.07.2017

    (audio)
    délka: 01:02:06
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Stále sme boli v tieni smrti - tak sme si hrali divadlo

Dalma krátko po vojne ako dvadsaťročná
Dalma krátko po vojne ako dvadsaťročná
zdroj: archív pamätníka

Dalma Holanová-Špitzerová sa narodila sa 5. februára 1925 v Piešťanoch. Spolu s rodičmi a súrodencami žila v Liptovskom Mikuláši. V marci 1942, keď sa začali deportácie, ju otec presvedčil, aby odcestovala z Liptovského Mikuláša do Budapešti. Podarilo sa jej tam nájsť ubytovanie aj prácu, stretla sa tam s obidvomi sestrami, ale napokon ich predsa len chytili. Ju deportovali do Užhorodu a neskôr sa dostala do zberného tábora v Novákoch. 29. augusta 1944 sa pridala k Slovenskému národnému povstaniu, pracovala v tlačovom oddelení partizánskeho hnutia. Jej rodičov s bratom zastrelili pár týždňov pred oslobodením. Po vojne sa vydala za známeho slovenského spisovateľa a novinára Juraja Špitzera, s ktorým sa zoznámila v Novákoch. Ako herečka hrala na Novej scéne a neskôr v kabarete Tatra revue, kde pôsobila až do jeho zrušenia na začiatku sedemdesiatych rokov. Počas normalizácie mal jej manžel Juraj Špitzer zákaz publikovať, ona pracovala v Slovenskej televízii ako asistentka réžie. Začiatkom deväťdesiatych rokov založila súkromné štúdio hereckej výchovy, s týmto štúdiom mala veľké úspechy, keď štúdio získalo aj medzinárodnú cenu v Paríži. V januári 2016 jej prezident Andrej Kiska udelil najvyššie štátne vyznamenanie.