Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Katarína Šimončičová (* 1948  )

Ľudia by sa naozaj nemali báť

  • narodená 12. 3. 1948 v Košiciach, pôvodom však z Kráľovského Chlmca. Neskôr sa rodina presťahovala do Košíc a Katarína tam vychodila základnú, strednú aj vysokú školu

  • v Kráľovskom Chlmci zažila vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968

  • v roku 1972 skončila Hutnícku fakultu Vysokej školy technickej v Košiciach a zamestnala sa v Považskej Bystrici, kde pracovala na výskume supravodičov. O 4 roky sa presťahovala do Bratislavy, kde pokračovala vo výskume na SAV

  • v roku 1981 sa spoznala s manželom v bratislavskom PKO, 4 roky na to sa vzali a narodili sa im dve deti, dcéra v roku 1986 a syn v roku 1989

  • v máji 1982 sa pridala k Slovenskému zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Podieľala sa na ochranárskej činnosti, akou bola napríklad rekonštrukcia mlynu v Kvačianskej doline či brigády v Horskom parku, a pomáhala vydávať časopis „Interné informácie“

  • počas revolúcie 1989 v centrále VPN na Markušovej ulici v Bratislave vybavovala telefonáty

  • dnes je poslankyňou miestneho zastupiteľstva v bratislavskom Ružinove. Ochranársku aktivitu nikdy neprerušila a ochrane životného prostredia sa aktívne venuje aj na dôchodku. Za svoje zásluhy získala v roku 2013 ocenenie Biela vrana

Katarína Šimončičová, rodným priezviskom Chlebáková, sa narodila 12. marca roku 1948 ako najstaršia z troch detí. Rodina žila v Kráľovskom Chlmci neďaleko od hraníc so ZSSR, pôrodnica bola však až v Košiciach. V celom Kráľovskom Chlmci boli v tom čase podľa pamätníčkiných slov len dve autá, a tak do jedného z nich posadili jej mamu, aby ju odviezli do nemocnice. „Dostali dvakrát defekt, vonku bolo mínus 15 stupňov. Keď už tretíkrát lepili tie gumy, už boli nad Košicami. Mama vraj: ‚Ja už aj pešo zbehnem dole!‘ Našťastie ju potom doviezli a v poriadku som sa narodila.“ O dva roky neskôr sa Kataríne narodili súrodenci a rodina sa presťahovala do Košíc.

Na detstvo si spomína radostne, jej otec bol veľký zabávač, no zároveň aj turista, čo hralo značnú rolu v jej neskoršom smerovaní. Na turistiku brával celú rodinu, sezónu začínali už od prvého jarného dňa a v prírode trávili čas neustále. Pamätníčka spomína, že bývali v malom byte v Košiciach a žili skromne, no veľmi šťastne. Otec bol právnik, mama žena v domácnosti a Katarína si dodnes nevie vysvetliť, ako zvládali päťčlennú domácnosť. Nikdy vraj totiž nepocítili, že by im čosi chýbalo. Základné, stredné aj vysokoškolské vzdelanie absolvovala v Košiciach. Po skončení strednej všeobecnovzdelávacej školy v roku 1966 chcela po dohode so spolužiačkami pokračovať na baníckej fakulte. Rozhodnutie spôsobilo doma úsmevné reakcie, najmä zo strany otca, v ktorého rodine sa niekoľko generácií študovalo právo. „Môj otec povedal: ,No banícka fakulta, samozrejme! Máme to v rodine, však všetci sú baníci v našej rodine!‘ (smiech)“ Katarína neskôr zvažovala štúdium práva, no podľa jej slov to v tom čase nebolo vhodné, tak sa nakoniec rozhodla pre Hutnícku fakultu Vysokej školy technickej v Košiciach, ktorú úspešne skončila v roku 1972.

Spomienky na 21. august a normalizáciu

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 zasiahol Kataríninu rodinu v Kráľovskom Chlmci, kam v lete jazdili na prázdniny k strýkovi a starej mame. Večer 20. augusta pozerali so strýkom film „O slavnosti a hostech[1]“, po ktorom šli okolo polnoci spať. Skoro ráno ich zobudil jeho krik: „Strýko ráno o šiestej vbehol, že: ,Vstávajte! Prišli Rusi!‘ A my, že srandu si rob vieš z koho (smiech), neverili sme mu, on vždy srandoval a mal smolu v tom, že keď raz povedal pravdu, nikto mu neveril.“ Neskôr však rodina zapla televíziu a pochopila, že bohužiaľ nežartoval. Keďže sa nachádzali kúsok od hraníc, rozhodla sa Katarína s bratom nasadnúť na bicykle a ísť sa na vojakov pozrieť. Spomína, že vojaci šli po hlavnej ceste pod Kráľovským Chlmcom. V televízii hlásili, že sa treba správať slušne a bez provokácií, s bratom tak začali vojakom mávať. „A Rusi nám mávali naspäť. A sme sa pozreli na ľudí, čo okolo stáli, a tí sa veľmi hnevali na nás, že čo to robíme, že hádam Rusom kývame.“

Katarínina mama okamžite rozhodla, že sa musia z Chlmca najbližším vlakom vrátiť do Košíc, keďže ich otec ostal doma sám a nikto nevedel, čo sa bude ďalej diať. Nasadli teda na vlak a pamätníčka spomína, že celú cestu popri koľajniciach šli s nimi tanky. Po návrate domov sa rozhodla, že chce ísť obzrieť, čo sa deje v meste. Rodičia však o tom nechceli ani počuť. „A ja, že jak to? Šak sa vonku strieľa, a ja som doma! Šak a takáto udalosť veľká!“ Dnes konštatuje, že jej zákaz od rodičov možno zachránil život, keďže sa neskôr dozvedela, že ich 16-ročný sused s rovnakým nápadom bol v ten deň v meste zastrelený. Podľa údajov hlásených jednotkami Verejnej bezpečnosti[2] bolo v ČSSR od 21. augusta do 3. septembra 1968 usmrtených 72 osôb, 266 osôb zranených ťažko a 436 ľahko. Najčastejšie išlo o usmrtenie streľbou, potom o usmrtenie spôsobené dopravnými prostriedkami vojsk. Najväčší počet mŕtvych hlásila Praha, Liberec, Brno, Bratislava a spomenuté Košice.[3] Podľa najnovšieho výskumu Ústavu pamäti národa prišlo od 21. augusta do 31. decembra 1968 v ČSSR následkom vpádu vojsk o život spolu 108 ľudí, z toho na území SSR ich bolo 38.[4]

V čase vpádu mala Katarína 20 rokov. Ešte sa rozpamätáva, že nasledujúce ráno stál pred ich domom tank s hlavňou namierenou smerom k nim.

Následky augustových udalostí, ktoré vyústili do obdobia tzv. normalizácie, ju hnevali. Priame strety či problémy s režimom jej rodina však nemala. V roku 1972 Katarína dokončila vysokú školu a zamestnala sa v Považskej Bystrici, kde pracovala 4 roky na výskume supravodivých materiálov. Neskôr sa presťahovala do Bratislavy, kde pokračovala v práci na Elektrotechnickom ústave SAV. Jej sestra sa v roku 1976 vydala, a legálne sa tak vysťahovala za manželom do Francúzska. Bol totiž francúzskym občanom a ČSSR v takýchto prípadoch umožňovala legálnu emigráciu za účelom tzv. zlučovania rodín.

Pamätníčka spomína, že ju tam občas chodila na pozvanie navštevovať a robí tak dodnes, hoci už bez potreby pozvania. Tiež s úsmevom dodáva, ako ju vďaka tomu, že mala „sestru na Západe“, potom nikto v práci netlačil vstúpiť do komunistickej strany.

S manželom sa spoznala v bratislavskom PKO v decembri 1981. Keď sa neskôr náhodou náhodou stretli v bufete, zistila, že tiež pracuje na Akadémii vied, vo vedľajšom ústave. V júli nasledujúceho roku začali spolu chodiť. Spomína, že krátko na to odišla z práce na tri mesiace do Dubny[5], kam z Elektrotechnického ústavu chodievali často, keďže sa tam nachádzal Spojený ústav jadrových výskumov. Na pobyt má pamätníčka veľmi pekné spomienky, no s úsmevom vraví, že ako čerstvo zamilovanej jej tam bolo dlho. „Jak je ďaleko do polnoci, to sa nedá vydržať, a zajtra bude zase 24 hodín a tak to bude každý deň. A mesiac a tri mesiace, nevydržím, nevydržím!“ Vydržala však a po 4 rokoch randenia sa v Bratislave vzali.

Cesta od ochranárstva k revolúcii

Hoci vzťah k prírode mala Katarína odmalička, k poslaniu ochranárky ju náhodne dostala manželka kolegu z Elektrotechnického ústavu. Pôvodne šli spolu na lyžiarsku rekreáciu, no na mieste nebolo žiadneho snehu, a tak celý týždeň strávili rozhovormi na izbe. Práve vtedy sa pamätníčka prvý raz dozvedela o existencii zväzu ochranárov. Spomína na kamarátkine slová: „Hovorí: ,Ja poznám takú skupinu ľudí, čo behajú po Slovensku, šindle majú v ruksaku a občas idú a ošindľujú nejakú drevenicu, nejakú sýpku, nejaký senník a tak. Chceš, zoznámim ťa s nimi?‘ Hovorím: ,Samozrejme, takí existujú?‘“

A tak sa Katarína Šimončičová 5. 5. 1982 o piatej hodine poobede dostavila na svoju prvú schôdzu základnej organizácie číslo 6 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, ktorú viedol Mikuláš Huba[6]. „No a toto bola tak neskutočná schôdza, keby ste vedeli, aká to bola schôdza! (...) Nebohý Vlado Bednár recitoval básničku o Mortimerovi, to bol bývalý primátor – či jak sa volal vtedy ešte v osemdesiatom druhom, vedúci, predseda národného výboru – Martinák, ktorý dal vydláždiť Primaciálne námestie, dal vyťať tú lipu a vydláždiť. Tak Vlado Bednár takú hanlivú básničku naňho zložil o Mortimerovi, potom Jano Budaj rozprával o tom, ako sa kradnú pomníky z Ondrejského cintorína, bo práve sa išiel reštaurovať. No to bolo toľko vecí pohromade.“

Na pretras sa dostala aj téma plánovaného výrubu stromov v Medickej záhrade. Katarína hneď navrhla, aby sa k nim priviazali, aj keď spomína, že nikdy predtým nepočula o tom, že by sa ochranári priväzovali k stromom. „Ale nejako to zo mňa vyletelo. A oni: ,Jaj, šak ty si naša!‘ A už bolo.“  Následne sa z nej stala plnohodnotná členka zväzu ochrancov prírody, ktorá sa zúčastňovala mnohých aktivít, od rekonštrukcie mlyna v Kvačianskej doline po brigády v bratislavskom Horskom parku. Po narodení dcéry v roku 1986 na materskej dovolenke pomáhala pri vydávaní časopisu „Interné informácie“, ktorý publikoval mestský výbor SZOPK pre svojich členov.

Na jeseň 1987 vydal zväz publikáciu Bratislava/nahlas, ktorá bola kritikou stavu životného prostredia v hlavnom meste. Podnietila verejnú diskusiu, vyvolala ohlas v zahraničných médiách, no aj kritickú reakciu z radov komunistov. Neskôr ju Václav Havel pomenoval „slovenskou Chartou“.[7] Pamätníčka si spomína, že jej kolegovia mali pre vydanie neskôr problémy v práci, no ona konkrétne bola z celej publikácie vynechaná. „Ani som neprepisovala na stroji tie veci. Neviem prečo. Mohla som, lebo som bola doma, tak som mohla klepkať. Nejako ma z toho vynechali, takže ja nemám s tým vôbec nič spoločné. Žiaľbohu.“

SZOPK, najmä jeho základné organizácie č. 6 a 13, neskôr hrali kľúčovú úlohu pri formovaní Verejnosti proti násiliu v novembri 1989. VPN chvíľu sídlilo na Markušovej ulici v Bratislave (dnes Mariánska), teda práve u ochranárov. Neskôr, 1. decembra, dostala od primátora priestory v Mozartovom dome (dnes Ventúrska ulica). Katarína mala v tom čase 16 dní do termínu druhého pôrodu, no spomína, že na zavolanie kolegov tam šla pomáhať pri dvíhaní telefónov. So smiechom dodáva, že hoci nie v zlom, občas „jej revolucionári“ využili vysoké štádium tehotenstva, v ktorom sa nachádzala, pri vítaní nahnevaných návštev. „Keď som prišla s tým veľkým bruchom, každý prestal byť nahnevaný.“

Revolúciu vnímala ako nádherné obdobie. Hoci sa kvôli pokročilému tehotenstvu osobne zúčastňovala demonštrácií len zo začiatku, veľa času trávila v centrále VPN, a teda bola neustále v strede diania. Jej najsilnejšou spomienkou bolo stretnutie s Karlom Krylom, ktorý po rokoch v exile odohral 9. decembra koncert na Námestí SNP v Bratislave. Katarína počas koncertu dvíhala telefóny v Mozartovom dome, sledovala ho teda v televízii. „Prišiel najprv do našej budovy a tam mu povedali dievčatá – Zuza Tatárová hovorí: ,Pán Kryl, mohli by ste sa potom po skončení koncertu vrátiť do Mozartovho domu, lebo tuto Katka nemôže ísť von?‘“ A Kryl po skončení koncertu skutočne prišiel, sadol si pred ňu a zahral jej piesne, ktoré si zaželala. Hovorí o tom so slzami v očiach: „Vy si neviete predstaviť, čo to je, keď ho potajomky počúvate dvadsať rokov, a zrazu sedí pri vás.“

Časy sa zmenili, ochranárstvo pokračuje

V Kataríninej rodine sa o režime nikdy nehovorievalo pozitívne, no vždy potichu. Revolúcie sa, bohužiaľ, dočkali bez otca, ktorý sa jej nestihol dožiť. V slobode prejavu sa pre Katarínu podľa jej slov priveľa nezmenilo, keďže ako ochranárka trávila veľa času v prírode, kde nebolo nikoho, a mohla tak hovoriť, čo si myslí. Rok 1989 vníma okrem zmeny režimu najmä ako rok, keď sa druhý raz stala matkou. V prvých ponovembrových voľbách kandidovala do parlamentu za VPN, no tesne sa doň nedostala. Dnes s úsmevom konštatuje: „Určite by som nehlasovala tak, jak by mi oni povedali, lebo to ma potom už nikto nechce, keď zistia, aká som. Žiadne také, že strana povedala, musíme jednotne hlasovať, v žiadnom prípade.“

Rozpad Československa niesla i s rodinou veľmi ťažko. Smutná z rozdelenia bola aj jej v tom čase šesťročná dcéra. „Nariekali sme, plakali, samozrejme, vôbec sme to nechceli a dodnes sa mi to nepáči.“ Hoci o post v parlamente sa už nikdy neuchádzala, niekoľkokrát kandidovala v komunálnych voľbách. V roku 2014 sa stala poslankyňou mestského aj miestneho zastupiteľstva za bratislavský Ružinov. Od volieb roku 2018 je poslankyňou miestneho zastupiteľstva za ružinovské Nivy. Aj keď už dlhé roky žije v Bratislave, do Košíc sa neustále vracia. Vo svojej ochranárskej činnosti nikdy neprestala a v roku 2013 za ňu dostala ocenenie Biela vrana. Hoci už na dôchodku, ochranárkou a aktivistkou je dodnes.

 

[1] Film Jana Němce z roku 1966 bol kritikou spoločnosti a neskôr počas obdobia tzv. normalizácie bol zakázaný.

[2] Zprávy o incidentech, k nimž došlo v souvislosti s dočasným vstupem vojsk pěti států Varšavské smlouvy. Celý dokument dostupný na: https://www.ustrcr.cz/data/pdf/projekty/srpen1968/srpen-zpravy-021.pdf.

[3] KOCIAN, Jiří: Oběti a materiální ztráty v důsledku intervence po 21. srpnu 1968, In: Fajmon, Hynek (ed.) Sovětská okupace Československa a její oběti, Brno 2005, s.29 – 40, s. 36/37.

[4] https://www.21august1968.sk/sk/obete/

[5] Mesto v dnešnom Rusku.

[6] Viac na: https://www.pametnaroda.cz/sk/huba-mikulas-1954.

[7] ŽATKULIAK, Jozef & kol.: November ‚89 medzníky vo vývoji slovenskej spoločnosti a jeho medzinárodný kontext, Bratislava 2009, s. 35.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Stories of the 20th century (Martina Babinčáková)