Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Šestáková (* 1918  †︎ 2023)

• narodila sa 2. júla 1918 na Myjave

• 1931 sa s rodičmi presťahovala do Košíc

• 1938 po viedenskej arbitráži sa z Košíc, ktoré pripadli Maďarsku, presťahovali do Bratislavy

• 1939 - 1945 v Bratislave si založila rodinu a prežila tam obdobie Slovenského štátu

• 1945 útek s deťmi z Bratislavy pred vojnou

• 1951 manžel zadržaný ŠtB a následne odsúdený na doživotie

• 1952 vysťahovaná z Bratislavy v rámci „Akcie B“

• 1957 manžel prepustený z väzenia a pozvoľný návrat do normálneho života

• 2019 žije v Bratislave

• Anna Šestáková zomrela 15. apríla 2023 vo veku 104 rokov

Anna Šestáková sa narodila v čase blížiaceho sa konca prvej svetovej vojny – 2. júla 1918 na Myjave. Pochádzala zo živnostníckej rodiny. Jej otec Pavel Ušiak mal v mestečku malú kaviareň, starý otec Ján pracoval ako remeselník – „pytlikár“. Anna bola štvrtým dieťaťom v rodine, mala troch starších bratov a jednu mladšiu sestru; otec ako živiteľ rodiny sa tak musel poriadne obracať.

„Veľká vojna“, ako sa prvej svetovej vojne vtedy hovorilo, zasiahla aj do života jej rodičov. Otec narukoval ako dobrovoľník a slúžil v Bratislave. Po skončení vojny Anna ako 4-ročná stratila milovanú mamu. Ako to už v tom období bývalo, otcovi nezostávalo nič iné, ako sa oženiť druhýkrát. Tak aj urobil: „Tá moja druhá mama bola veľmi dobrá žena. Vzorne a s láskou sa o nás starších starala a s otcom mali ešte jednu dcéru, moju jedinú sestru.“

V Myjave Anna chodila do ľudovej školy, na ktorú má tie najlepšie spomienky: „Ako sa hovorilo, že nás za prvej republiky prišli Česi utláčať a počeštiť, to vôbec nebola pravda. Ja som mala veľmi dobrých učiteľov pôvodom z Čiech. Mali nás veľmi radi a dodnes si ich nadovšetko vážim.“ Rodinná situácia na západe Slovenska sa však zmenila a na začiatku 30. rokov sa tak Ušiakovci presťahovali do metropoly východného Slovenska, do Košíc, kde Annin otec prevzal staničnú reštauráciu. Ako živnostník vstúpil aj do Živnostenskej strany.

Život v Košiciach za prvej Československej republiky

Anna má na medzivojnové roky v tomto meste veľmi pekné spomienky: „Košice boli mestom s mnohými národnosťami a vierovyznaniami, ale všetci vedeli žiť spolu, vo vzájomnej úcte.“ Anna navštevovala verejnú meštiansku školu pre dievčatá, záverečné vysvedčenie z ktorej malo váhu výučného listu, a teda jej otváralo dvere k zamestnaniu. Kvôli zdokonaleniu nemčiny a získaniu zručností s obchodom ju otec v roku 1937 poslal do Českého Tešína, do nemeckej obchodnej školy. Z tohto obdobia si jasne spomína aj na úmrtie a pohreb prezidenta Masaryka. „Bolo to úplne niečo iné ako dnes, ľudia ho mali vo veľkej úcte, veď to bol pán prezident! Koľko sme plakali, keď umrel, a tie zástupy na ceste, kadiaľ ho viezli... Dnes nemáme takú úctu k politikom.“ V Tešíne v závere 30. rokov na vlastnej koži pocítila mocenské snahy nacistického Nemecka, ako aj nárast antisemitizmu a spoločenského napätia medzi národnosťami: „Pamätám si, ako šikanovali našich židovských spolužiakov, a tiež, ako sa v meste stupňovala negatívna atmosféra voči Židom. To boli Sudety, nemecké prostredie, oni mali k Hitlerovi bližšie.“ Preto sa Anna vrátila domov a v Košiciach zažila aj zmenu v republike po „mníchovskom diktáte“.

Na jeseň 1938 Annini bratia narukovali do armády. Tí zažili „mníchovský virvar“ na vlastnej koži: „Oni ani nevedeli, čo sa bude diať, či sa budú brániť alebo čo. Československo malo dlhé hranice, a to bol problém.“ Anna však v Košiciach, ktoré boli v priebehu jediného dňa odstúpené Maďarsku, tiež zažívala krušné chvíle. Z mesta sa museli vysťahovať. Za nový domov si rodina zvolila Bratislavu: „Keďže sme mali reštauráciu na stanici, podarilo sa otcovi vybaviť vagón a so sťahovaním sme si takto pomohli. Ale prišli sme tam o veľa. Napríklad sme si nemohli odsťahovať výčapné pulty a iné veľké veci ako napríklad stoly. Za to neprišlo žiadne vyrovnanie.“

Ušiakovci sa v Bratislave prisťahovali k dnešnému Prezidentskému palácu. Udalosti, ktoré nasledovali, tak mali ako na dlani: „V Bratislave bola čudesná atmosféra. Živnostenskú stranu a ostatné rozpustili a pamätám si už nastúpených gardistov. Pri voľbe prezidenta sme videli, ako do paláca prišiel kočiar pre Tisa, ten naň nastúpil a odviezli ho na vymenovanie.“ Podobný obraz sa Anne naskytol vždy v sobotu poobede, keď kočiar prichádzal po prezidenta Tisa a bral ho do Bánoviec, kde počas nedieľ slúžil sväté omše.

Neľudskosť ľudáckeho režimu a vojny

Annu v tom čase ako mladé dievča zaujímali skôr iné veci než politika. Krátko po príchode do Bratislavy sa spoznala s mladíkom Ervínom Šestákom pochádzajúcim z Moravy. Po krátkej známosti sa zamilovaná dvojica rozhodla v lete 1939 zosobášiť. Presťahovali sa do dvojizbového bytu. V tomto období sa už republikou rozliehalo ľudácke heslo „Češi peši do Prahy!“ a vysťahovanie hrozilo aj Ervínovi. Bol však zamestnaný na ministerstve stavebníctva, kde bol pre svoje kvality veľmi uznávaný. Vykonával stavebný dozor a pracoval pri výstavbe lanovky na Lomnický štít. Vysťahovanie hrozilo aj Ervínovmu otcovi, ale na toho sa ako na dôchodcu zákony našťastie nevzťahovali: „Bola to veľmi zlá doba. Vyháňali sme si z krajiny ľudí, ktorí nám tak veľa dali. Napríklad taký akademický maliar Hála musel odísť. A tí gardisti, ako sa nad ním povyšovali! Po vojne sa vrátil opäť na Slovensko. A prečo? Lebo to tu mal rád, a my sme si to necenili.“

Počas vojny do života Anninej rodiny postupne pribudli tri deti: Anička, Ivan a Pavel. S postupným príchodom frontu a pod hrozbou bombardovania však musela Anna s rodinou opustiť slovenskú metropolu a odísť k rodine na Myjavu. Ervín musel ako odborník na stavby po vypuknutí povstania zostať na svojej pozícii. Bez váhania, so zbraňou v ruke, sa však do boja za slobodu zapojili dvaja Annini bratia. Anna na Myjave zažila prechod frontu a striedanie armád. Najskôr sa v ich domácnosti ubytovali Nemci. Po priblížení frontu odišli a vystriedali ich vojská prichádzajúce z východu. Anna si spomína: „Na každú bránu napísali čísla, koľko tam bude ubytovaných vojakov. Najskôr postupovali Rumuni. Tí boli veľmi slušní, keď odchádzali, poďakovali mi a dokonca pobozkali ruku. Bývali sme s nimi v jednoizbovom byte. V izbe som bola ja s deťmi a mamou, oni spali v kuchyni. Zakrátko ich vystriedali Rusi. Z tých, čo boli u nás, vôbec nešiel strach. Po tej dlhej ceste boli veľmi ubolení a unavení.“ Front prešiel bez väčších problémov a rodina sa tešila na obdobie slobody. Všetko sa však vyvinulo inak, ako si demokraticky zmýšľajúci ľudia predstavovali.

Protištátna činnosť voči socialistickému zriadeniu

Po vojne to chvíľu vyzeralo, že obnovená Československá republika bude môcť žiť svojím životom. Čoskoro však ľudácku diktatúru vystriedala komunistická: „Pamätám si, že som sa čudovala, ako sa takí primitívni a jednoduchí ľudia mohli dostať hore na vplyvné miesta.“ Hoci členovia rodiny s novými pomermi po komunistickom prevrate absolútne nesúhlasili, nad emigráciou neuvažovali. Ervín pracoval v štátnej správe na povereníctve ako odborník, preto sa o jeho prácu nebáli. Život rodiny aj napriek udalostiam, čo sa diali naokolo, plynul normálne. Až kým neprišiel 14. september 1951, keď mali Šestákovci naplánovanú malú oslavu narodenín syna Ivana. Večer však Ervín domov neprišiel: „Nevedela som si predstaviť, čo sa mohlo stať. Nikdy predtým sa nestalo, že by neprišiel domov, že by sa niekde zdržal. Na druhý deň som išla do jeho práce s tým, že sa niečo dozviem, tam sa ma ale pýtali, prečo nie je v práci, keď včera bol. Zistili sme, že išiel domov s kolegom, ten povedal, že sa rozlúčili na rohu našej ulice. Ale domov neprišiel.“ Keď Anna po manželovi pátrala ďalej, zistila, že v ten deň podvečer zastalo na ich ulici auto a dvaja muži doňho násilím niekoho naložili. Popis uneseného sedel na jej manžela.

Po tom, ako Ervín zmizol, prišla Anne pomôcť s deťmi svokra. Niekoľko dní žili v neistote, až po čase im na dvere zazvonila trojica neznámych ľudí: „Prišli dvaja muži a jedna žena. Legitimovali sa, že sú zo Štátnej bezpečnosti, a povedali mi: ,Váš muž je u nás. Dopustil sa protištátnej činnosti. Máme vonku dve autá. V jednom pôjdete s nami vy a v druhom deti, pretože tento byt musí zostať prázdny.‘“ Príslušníci tajnej služby Anne tvrdili, že jej manžel bude slúžiť ako volavka pre „imperialistických agentov“, ktorí do ich bytu prídu. Vzhľadom na to, že tam môže dôjsť k prestrelke, je potrebné ju a deti dostať z bytu preč. Anna dodáva: „Tak čo som mohla robiť? Ja som sa nemohla brániť.“

Annu so svokrou a deťmi internovali vo vile za mestom bez toho, že by vedeli, čo s nimi bude ďalej. Po niekoľkých dňoch agenti Annu ubezpečovali: „Nebojte sa, všetko bude v poriadku. Vrátite sa domov a z času na čas nám poviete, ako to medzi vašimi známymi a kolegami ide, o čom sa hovorí a tak.“ Pamätníčka sa voči takejto ponuke rázne ohradila. Odpovedala, že nikdy nebude donášať na rodinu ani priateľov a nech jej už také ponuky nedávajú. Následne sa rodina vrátila domov, zatiaľ čo Štátna bezpečnosť zničila všetky stopy o ich zadržaní. Dokonca aj deťom vymazali vymeškané hodiny zo školskej dochádzky.

Proces s Ing. Šestákom a spol.

Súd s manželom Ervínom sa začal na jar 1952: „Keď sme tam prišli, proces bol označený ako „Ing. Šesták a spol.“. Pritom tých, ktorí s ním boli obvinení, manžel nikdy predtým nevidel. Údajne to boli pašeráci.“ Ervín mal aj obhajcu, ale ten nemal prístup do spisu, preto ani obhajoba nemohla byť štandardne pripravená. O výsledku bolo už dopredu rozhodnuté – Annin manžel dostal trest štrnásť a pol roka odňatia slobody. 

Anna sa vtedy rozhodla ísť pracovať do výroby: „Musela som ísť pracovať, veď ako by som uživila deti. Tak som sa prihlásila do fabriky, kde sa rezali plechy. Pani, čo ma prijímala, mi povedala, že všetci odtiaľ utekajú, iba ja sa tam hlásim. Myslela som, že keď budem mať robotnícky profil, bude nám o niečo ľahšie. S plačom som si zvykla na tú ťažkú prácu,“ spomína.

Ervín Šesták sa voči prvostupňovému súdu odvolal, preto mal ďalšie pojednávanie na Najvyššom súde v Prahe: „Vedela som, že aby oni to ranné pojednávanie v Prahe stihli, musia ísť z Bratislavy nočným rýchlikom.“ Anna sa prichystala a do vlaku, v ktorom prevážali jej manžela, nastúpila tiež. „Prosila som toho dozorcu, aby mi dovolil povedať manželovi aspoň, aké vysvedčenie mali deti. Nechcel mi to dovoliť. Celú cestu som stála pred tým kupé, aby som mohla môjho muža vidieť, bol veľmi zničený. Pochopiteľne, o tom, prečo bol zničený, vám hovoriť nemusím. Lebo ako sa vyšetrovalo v 50. rokoch, to vie dnes už každý.“

Najvyšší súd v Prahe nakoniec rozhodnutie prvostupňového súdu ešte navýšil. Ervín dostal absolútny trest, teda trest smrti, ktorý mu napokon znížili na doživotie. Pre neho aj jeho manželku to bola zdrvujúca správa.

Akcia B

Neľudskosť komunistického režimu sa ukázala na Vianoce 1952, keď na ich dvere na Štedrý deň zaklopali agenti s dekrétom o vysťahovaní. V rámci Akcie B mala rodina Šestáková vyprázdniť byt v centre Bratislavy a presťahovať sa na vidiek – do Dvorov nad Žitavou, kde nikoho nepoznali. „To boli Vianoce! Za pár dní sme sa mali vysťahovať a nevedeli sme, kam a čo tam budeme robiť,“ hovorí Anna. Na druhý deň, 25. decembra, sa išla s bratom pozrieť na adresu, kde mali ísť, tam ale bývala akási žena s dieťaťom. Pýtali sa preto na miestnom národnom výbore, no tí o ničom nevedeli. „Keď som sa prišla opýtať na Bezpečnosť, čo mám robiť, tam mi hrubo odvrkli, že keď mám adresu, mám sa tam presťahovať a byt vyprázdniť. S balením mi prišiel pomôcť švagor a potom sme sa rozhodli, že by sme išli bývať na Moravu, ku svokre do dedinky Okříšky na Vysočine.“ Úrady to nakoniec povolili, hoci Anninu svokru predtým tiež presťahovali a bývala v podnájme. Svokrina domáca pani Bartošová nevestu svojej podnájomníčky s tromi deťmi prichýlila a pomohla jej prežiť najkrutejšie obdobie života. Urobila tak aj napriek tomu, že bývala v dvojizbovom dome, a tak v prenajímanej izbe veľkej 4 x 4 metre bývali dve dospelé ženy a tri deti. Tie spávali na rozťahovacích matracoch, ale boli vďační, že sa mali kam uchýliť.

Anna pracovala v pletiarni pančúch v Okříškách. Spomína, že hoci to bola malá dedinka, veľmi rýchlo sa v nej ujali idey komunizmu. Mnohokrát si od kolegýň v práci či susedov užila nadávky za to, že jej manžel „rozvracal“ republiku. Odmenou jej ale boli výborné výsledky detí v škole a dobrá atmosféra v byte. V tomto období jej manžela previezli z Ilavy do Opavy, kde už mal uvoľnenejší režim. Po piatich rokoch väzenia Ervín požiadal o obnovenie procesu. Revízna komisia a súd mu vymerali trest dva roky, hoci pôvodne bol odsúdený na doživotie: „V odôvodnení napísali, že išlo o ojedinelý prípad, v ktorom predchádzajúci súd pochybil. Dobre vieme, koľko tých ojedinelých prípadov bolo,“ hovorí Anna. Nakoniec Ervína v roku 1957 prepustili a mohol sa vrátiť k práci stavebného inžiniera v Bratislave.

Anna s deťmi ešte musela nejaký čas zostať na Morave. Manžel za nimi chodieval, museli však žiť odlúčene. So štátom ešte zápasila, keď jej deti z politických a náboženských dôvodov chceli aj napriek vynikajúcim výsledkom poslať na podpriemerné učilištia. Následne sa rodina opäť spojila a presťahovali sa naspäť do Bratislavy. Deti už boli na internátoch a manželia po dlhých rokoch odlúčenia mohli konečne opäť žiť spolu. 

Annina celoživotná túžba po slobode a demokracii bola naplnená v novembri 1989. Toto obdobie prežívala veľmi citlivo: „Chodili sme na každé zhromaždenie a snažili sme sa vydobyť si slobodu späť.“ Najmä pre udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili jej život, si celospoločenskú a osobnú slobodu ctí ako najvyššiu hodnotu. Po osobných skúsenostiach s dvomi diktatúrami 20. storočia však upozorňuje, že demokracia je vzácny, ale veľmi krehký výdobytok slušnej spoločnosti. Preto je jej storočná životná skúsenosť a odkaz nadčasový a aktuálny aj pre nás.

Anna Šestáková zomrela 15. apríla 2023 vo veku 104 rokov.