Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. František Šebej , CSc. (* 1947)

Vedec, karatista a politik, ktorý bol pri páde komunizmu a pri formovaní demokracie na Slovensku

  • narodil sa 11. mája 1947 v Bratislave

  • absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor psychológia

  • v rokoch 1971 – 1992 pracoval v psychologickom výskume na Neurochirurgickej klinike LF UK

  • bol pri zrode klubu karatistov na Slovensku

  • od roku 1990 bol súčasťou Verejnosti proti násiliu

  • v rokoch 1990 - 1992 pôsobil ako predseda Zahraničného výboru Snemovne národov Federálneho zhromaždenia

  • naďalej aktívny v politike, niekoľkokrát bol zvolený za poslanca NR SR, v roku 2018, po vražde J. Kuciaka a M. Kušnírovej, sa vzdal poslaneckého mandátu

Vedec, karatista a politik, ktorý bol pri páde komunizmu a zrode demokracie v Československu

František Šebej sa narodil 11. mája 1947 v Bratislave. Jeho rodičia boli úradníci, mama bola zo starej meštianskej bratislavskej rodiny. Otec bol z Trenčianskych Teplíc, pochádzal zo židovskej rodiny. Vzali sa ešte pred 2. svetovou vojnou a František sa narodil po takmer desiatich rokoch manželstva. Sám vraví, že skôr sa ani nedalo, keďže otec mal židovský pôvod a počas vojny sa musel skrývať. Ukrývala ho práve jeho manželka, u nej doma.

Otec bol schovaný v pivnici a prežil len vďaka Františkovej mame. Aj ďalší členovia rodiny sa museli počas vojny ukrývať, aby ich nezatkli či nezabili. Otcov brat a jeho manželka sa napríklad schovávali v obchode na hlavnom námestí v Bratislave.

František sa podľa vlastných slov vôbec nemusel narodiť na Slovensku.: „Ešte pred  vojnou sa chystali rodičia emigrovať do Kanady, už mali aj vybavené veci. V roku 1938 si však povedali, že ostanú doma, že to tu až také zlé nebude. V roku 1947 sa zase chceli presťahovať na Nový Zéland, no mama otehotnela a nechcela cestovať tak ďaleko.“

Po roku 1968 neemigroval kvôli rodičom

Po skončení 2. svetovej vojny vstúpil Františkov otec do komunistickej strany. Šéfoval aj firme, ktorá ťažila drevo. Na prelome 40. a 50. rokov jeho otca komunisti poslali do väzenia. Obvinili ho, že je súčasťou niektorej zo sprisahaneckých skupín a chce zvnútra škodiť komunistickej strane. Nakoniec ho pustili, avšak v podniku prišiel o post riaditeľa a stal sa z neho obyčajný robotník.

Po tejto skúsenosti prestal veriť v komunistickú ideológiu, no zo strany nevystúpil. František si dodnes myslí, že otec v strane ostal, aby jeho syn nemal problémy v škole a v živote. Chcel ísť študovať umeleckú priemyslovku, no rodičia chceli, aby mal vyštudovaný praktický odbor, v ktorom sa môže zamestnať. Preto nastúpil na elektronickú priemyslovku, kde nakoniec aj zmaturoval.

V roku 1966 ho prijali na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor psychológia. V auguste 1968 prišiel vpád vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. „Veľká časť mojich spolužiakov na univerzite emigrovala. Ja som ostal kvôli tomu, že som bol jediné dieťa už relatívne starých rodičov a nechcel som ich opustiť.“

Počas normalizácie vyštudoval a zamestnal sa v rámci psychologického výskumu na Neurochirurgickej klinike Lekárskej fakulty UK. Pracoval tiež na výskume v súvislosti s tumormi a poškodeniami mozgu. Neskôr prešiel na internú kliniku Ústavu humánnej bioklimatológie. Profesijne sa pohyboval v rámci biológie, psychológie a medicíny. O pár rokov neskôr zakotvil ako interný ašpirant a vedecký pracovník na Ústave experimentálnej psychológie Akadémie vied. V tejto inštitúcii ostal až do prelomu 80. a 90. rokov.

František Šebej nikdy nevstúpil do Komunistickej strany Československa ani do Socialistického zväzu mládeže. Kvôli tomu sa nikdy nemohol stať významnejším funkcionárom akadémie vied, či vôbec šéfom oddelenia.

Bol pri zrode karate na Slovensku

Popri tejto vedeckej práci sa František Šebej venoval aj športovej oblasti, keď stál pri vzniku a rozvoji karate na Slovensku. S týmto športom začal počas štúdia na vysokej škole, ako 21 ročný. Spoločne s priateľmi zriadil karate krúžok popri bratislavskom vysokoškolskom klube.

Na základe tejto iniciatívy sa postupne na Slovensku vybudoval samostatný zväz karate. Aj prostredníctvom vtedy netradičného športu chceli vytvoriť akýsi paralelný svet, ktorý oponoval tomu vonkajšiemu komunistickému. Medzi členov klubu patril aj Pavol Dubček, najstarší syn Alexandra Dubčeka.

František Šebej neskôr napísal o karate tri knihy, v ktorých opisoval najmä etiku a étos tohto športu. V roku 2016 dokonca dostal Cenu ministra zahraničných vecí Japonska za jeho dlhoročné úsilie v oblasti propagácie karate na Slovensku.

Ako sám vraví, chceli s kamarátmi a športovcami vytvoriť spoločenstvo ľudí, v ktorom platia pravidlá a slušnosť. Kde nezáležalo na tom, kto má akú stranícku príslušnosť. Pokrok záležal len na schopnostiach. Zároveň nechceli, aby sa karate stalo športom kriminálnikov či bitkárov. Princípy, ktoré sa vtedy naučil, mu ostali počas celého života.

Milan Kňažko ho volal do klubu umelcov

Keď sa podpisoval dokument Charta 77, ktorý kritizoval štátnu moc za nedodržiavanie ľudských práv, František Šebej bol zhodou okolností na návšteve u Marty Kubišovej. „Vnímal som to dosť intenzívne, poznal som viacerých ľudí z toho zoznamu. Pamätám si však, že nikto z nás si nemyslel, že revolúcia môže prísť tak skoro. Čakali sme, že komunizmus tu bude ešte veľmi dlho.“

V roku 1988 vyšla z iniciatívy slovenských ochranárov Bratislava/nahlas. Medzi ľuďmi, ktorí odvážnu publikáciu vydali, boli aj jeho kamaráti. Neskôr dostal od Milana Kňažka pozvánku do klubu umelcov, kde sa začala formovať Verejnosť proti násiliu. František neprišiel, pretože sa za umelca nepovažoval. V novembri 1989 však už stál na námestí v Bratislave.

František Šebej  sa v roku 1990 stal čelom VPN. Niekoľko mesiacov po vstupe do politiky  však ešte pôsobil na Akadémii vied. Z výskumného prostredia sa do hnutia zapojili viacerí ľudia. Ústrednými postavami tam boli napríklad Fedor Gál a Peter Zajac. Obdobie od 17. novembra 1989 po prvé mesiace roku 1990 vníma Šebej ako čas veľkých zmien a veľkých nádejí v celej krajine i spoločnosti. 

„Všetci sme sa tešili a mali sme veľké predstavy o tom, čo sa bude diať. Pamätám si ten neskutočný pocit, keď padla hranica. Ja som zobral svoju manželku a psíka a len tak sme cez ňu prešli. Doteraz, keď kráčam popri Dunaji a keď prejdem až do Rakúska, tak si to užívam,“ spomína po rokoch.

V pozícii predsedu zahraničného výboru

Po ošiali a spoločenských zmenách, ktoré spôsobila revolúcia, prišiel čas na formovanie nového systému a novej vlády. V júni roku 1990 sa konali prvé demokratické voľby. Fedor Gál spoločne s Petrom Zajacom pred voľbami Šebeja oslovili s ponukou. Chceli, aby bol na kandidátke do federálneho zhromaždenia. František dlhšie rozmýšľal, či má pozíciu prijať, keďže na Akadémii vied práve zakladali nové oddelenie, ktoré sa dnes volá Ústav sociálnej komunikácie. Nakoniec sa však nechal prehovoriť.

Voľby dopadli pre VPN úspešne, strana získala najvyšší počet hlasov: 29,34 %. Šebej sa stal poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR.

V deň, keď mal Šebej nastúpiť do funkcie, mu po dlhej chorobe zomrel otec. Pracovať teda začal o pár dní neskôr a hneď sa stal predsedom zahraničného výboru. Dnes s úsmevom dodáva, že funkciu dostal najmä preto, lebo vedel po anglicky.

Prvý zvolený parlament položil úplné základy demokratického ústavného systému vo vtedajšom Československu. Presadili listinu ľudských práv a slobôd a tiež vracali majetky, ktoré komunisti znárodnili, do rúk pôvodných majiteľov. Pripravili nový občiansky či obchodný zákonník. Veľkú prácu odviedla aj skupina právnikov, ktorej súčasťou bol aj Šebejov priateľ Ernest Valko, zavraždený v roku 2010.

Federálne zhromaždenie v júli 1990 zvolilo opätovne za prezidenta Václava Havla. František sa stretával s šéfom jeho poradcov, Karlom Schwarzenbergom. Spomína si aj na moment, kedy definitívne skončila svoju činnosť Verejná bezpečnosť. „Môj kolega Jano Langoš bol zároveň ministrom vnútra. Jedným podpisom ich zrušil a v podstate ŠtB-ákov vyhodil na ulicu, a to boli tisícky ľudí, ktorí boli veľmi nebezpeční. To bolo veľmi odvážne.“

Bodku za Sovietmi dalo až NATO

To, že sa v Československu podarilo zvrhnúť komunistický režim ešte neznamenalo, že hrozba totality je navždy odvrátená. Šebej si ani po rozpade Sovietskeho zväzu v decembri 1991 nebol istý, či by obyvatelia krajiny mali podľahnúť prílišnej eufórii. Skutočnú bodku za minulosťou spojenou so Sovietmi dal podľa neho až vstup Slovenskej republiky do Severoatlantickej aliancie (NATO) v roku 2004.

Niekoľko rokov po ústupe moci komunistov v celej východnej Európe sa ešte rôzne skupiny nádejali, že by Sovietsky zväz mohol vojenským vplyvom získať späť stratené územia. František Šebej dnes verí, že sa to nepodarilo vďaka dvom veciam. Prvou bol vznik NATO a druhou strach z atómovej vojny, ktorá mohla nastať v prípade eskalácie konfliktu.

Spomína aj na vstup Vladimíra Mečiara do veľkej politiky. Vo vedení VPN sa po novembri 1989 rozhodovalo, kto by mohol zastávať funkciu ministra vnútra. Mečiar mal ohľadom tohto rezortu veľké znalosti, preto ho vybrali ako vhodného kandidáta. „Viem, že vtedy sa ozvala ako jediná manželka Jána Langoša, ktorá sa nás spýtala, či nám nie je čudné, že toho toľko vie.“

Mečiar sa v roku 1990 stal predsedom vlády. Šebej si myslí, na tento post dosiahol aj preto, lebo to nikdy iný nechcel robiť. Až po rokoch sa na svetlo sveta dostali dokumenty, ktoré naznačujú, že Mečiar bol spolupracovníkom ŠtB.

Československo bral ako zmysluplný koncept

V roku 1992 sa už začal verejne spomínať rozpad Československa na dve republiky. Na toto obdobie Šebej nespomína v najlepšom, dlhšie ani nechcel veriť tomu, že by k rozdeleniu naozaj mohlo prísť. Československo považoval za zmysluplný politický koncept. Prahu bral ako hlavné mesto a z rozpadu mal osobne traumu.

Šebej si aj v roku 2019 myslí, že sa mala spoločná krajina zachovať. Postavenie oboch samostatných krajín je dnes oveľa menšie, ako by tomu bolo v prípade nerozdelenia. Tvrdí tiež, že z geopolitického hľadiska by dnes bolo Československo dokonca významnejšie ako Poľsko.

Napriek tomu verí, že Slovensko rozdelenie zvládlo oveľa lepšie, ako sa vtedy očakávalo. „Je jasné, že Mečiar nás totálne zničil a pribrzdil. Zároveň však boj proti nemu dovolil krajine dospieť a dozrieť. Boj s mečiarizmom bola teda skúsenosť, o ktorú by som sa nechcel nechať pripraviť. Vnímam to dodnes pozitívne, najmä vďaka tomu, že ten boj bol nakoniec víťazný.“

František Šebej bol v rokoch 1995 až 2001 podpredsedom Demokratickej strany, následne bol tiež podpredsedom Občianskej konzervatívnej strany. V roku 2012 bol v parlamentných voľbách zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky za stranu MOST-Híd. V roku 2018, po politickej kríze v dôsledku vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, sa vzdal mandátu poslanca.

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Jakub Benko)