Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Edita Rusnáková (* 1957)

• 1957 narodenie v okrese Rožňava

• 1960 presťahovanie k starým rodičom do rómskej osady

• 1963 – 1968: navštevovanie ZŠ v Ochtinej (prvý stupeň)

• 1969 – 1972: 2 stupeň ZŠ v Slavošovciach

• 1973 nástup do zamestnania (Slavošovské papierne)

• 1976 vydaj a presťahovanie do Slavošoviec

• 1977 a 1980: narodenie detí

• 1980 kúpa rodinného domu a presťahovanie do Ochtinej mimo osady

• 1988 choroba, niekoľkoročná liečba, invalidný dôchodok

• 1991 smrť manžel

• do súčasnosti - žije v Ochtinej

Edita Rusnáková sa narodila 23. 1. 1957 ako najstaršia z troch detí. Jej rodičia žili v Rochovciach (okres Rožňava) v malej obci, ktorá nemala rómsku osadu. Ako trojročná si zlomila nohu, čo bol dôvod, pre ktorý ju rodičia, pôvodne dočasne, poslali k starým rodičom – rodičom matky, do Ochtinej. U starých rodičov žila v rómskej osade až do svojho vydaja v devätnástich rokoch. Na obdobie v osade si spomína rada, považuje ho za šťastnú etapu svojho života. Rómovia v Ochtinej žili na celkom slušnej úrovni, všetci muži pracovali, často aj ženy v baniach alebo v neďalekom papierenskom závode. V osade neboli žiadne chatrče, všetky rodiny žili v murovaných domoch, aj keď menších ako „bieli v dedine“. „Ta domček na domčeku, natlačené domčeky. Bola tam jedna studňa, kde každý chodil na vodu si, s vedrami..... Ja si už nepamätám na chatrč, ani na nič také. Ja som sa už prakticky narodila v plne rozvinutom socializme, kde každý pracoval, aj ženy aj muži a mali sa pomerne dobre, na ten čas.“ Na druhej strane si uvedomuje, že jej život a najmä vzdelávacia a pracovná kariéra boli ovplyvnené atmosférou v osade. Ďalším dôvodom bol chladný vzťah z ambicióznejšou časťou rodiny, teda s rodičmi. Tí podporovali predovšetkým sestry, ktoré žili s nimi, pracovali a na Editu im neostalo veľa času. Tretím dôvodom boli učitelia na druhom stupni základnej školy. Prvý stupeň absolvovala v Ochtinej, tu ju učitelia podporovali a oceňovali jej dramatický a spevácky talent. Po prechode do spádovej školy v Slavošovciach sa jej prospech zhoršil, dáva to za vinu učiteľom, ktorí k rómskymi deťom z osady pristupovali inak, ako k ostatným deťom. Spomína si na nespravodlivé hodnotenie, na posmešky od učiteľov. „Plakala som.....Toto si budem pamätať na celý život, že učiteľka takéto niečo spravila...“ Výsledkom je, že vzdelanie ukončila základnou školou, po ktorej sa hneď (ako 16-ročná) zamestnala v papierenskom závode v Slavošovciach (cca. 7 km od Ochtinej). Zaujímavé je, že obe jej sestry dosiahli veľmi dobré vzdelanie a obe odišli z rodičovského domu pomerne skoro. Aj tento rozdiel pripisuje (ne)záujmu rodičov o ňu, vyššiemu veku starých rodičov a najmä vplyvu osady – nezáujmu o dobrý školský prospech sa „učila“ od rovesníčok. „Trošku si myslím, že aj kvôli tomu som sa zhoršila v učení, že oni sa zle učili. Tak ani mne tak veľmi na tom nezáležalo, že mám mať dobrú známku...“ Na rozdiel od nej sa jej sestry priatelili najmä s Nerómkami, pohybovali sa s v prostredí, ktoré ich motivovalo k dobrým známkam v škole. Hovorí, že v osade boli izolovaní, „uzavretí“ pred okolitým svetom, nezaujímalo ich, čo sa deje mimo nej.

Spomína si na viacero štátnych programov pre Rómov – program likvidácie osád, ktorý bol začiatkom migrácie Rómov z osady do obce; program vzdelávania dospelých Rómov, cez ktorý sa jej starý otec naučil čítať a písať, ale aj existenciu Zväzu Rómov v šesťdesiatich rokoch a jeho vplyv na život v rómskej osade v Ochtinej. „Tento Ján Tolnai, čo bol predsedom Zväzu Rómov, tak bol aj poslanec na národnom výbore, za Rómov...“ „Starý otec bol „sudcom z ľudu“ a ako prísediaci sa v okresnom meste zúčastňoval súdnych procesov s Rómami, zároveň bol miestnou autoritou, takže sa s ním chodili radiť Rómovia, napr. v manželských problémoch. „Tak chodili k nám sudcovia.... som videla, že k nám chodia sudcovia a rozprávajú sa s ním o rôznych prípadoch. Pamätám si, že nás prišli aj fotografovať, boli sme v Zore Gemera, v novinách.“ Na vajdu si nespomína, za jej života taká „funkcia“ v osade nebola. Zaujímavá je spomienka na príchod „cudzích“ Rómov do Ochtinej a bizarné dôvody, ktoré k tomu viedli. Úplatky a alkohol boli pre vtedajšieho predsedu národného výboru silnejšou motiváciou, ako odmietavá petícia miestnych Rómov, takže sa Rómovia z Rejdovej (cca. 20 km) do obce Ochtinej dostali skôr ako väčšina domácich Rómov žijúcich v osade.

V roku 1976 sa vydala za takmer rovesníka z tej istej osady a  na prvé tri roky spoločného života sa presťahovali do Slavošoviec – do ubytovne pre mladých, kde sa im narodili obe deti. Po troch rokoch si kúpili starší dom v Ochtinej, postupne ho rekonštruovali a tu žije dodnes. V roku 1988 ochorela a v roku 1991 ovdovela. Toto obdobie opisuje ako neisté, aj pre osobné, resp. rodinné dôvody, ale aj v kontexte spoločenskej situácie, ktorá bola plná zmien.

V súčasnosti žije v Ochtinej so synom, dcéra pracuje cca. 250 km ďaleko, no domov sa vracia každý víkend. Obe deti sú ešte slobodné, syn má 37 a dcéra 40 rokov. Je na invalidnom dôchodku už od smrti manžela. Zdravotný stav (okrem iného aj sociálna fóbia) jej nedovoľuje pracovať, aj keď to niekoľko krát skúšala, no vždy len na krátky čas.

Svoje vzťahy s Nerómami hodnotí ako dobré, priateliť sa s nimi začala až v zamestnaní, no v súčasnosti najviac času (mimo najbližšej rodiny) trávi s Nerómami v susedstve. Aj celkovo v obci je podľa nej viac priateľských vzťahov medzi Rómami a Nerómami, ako v jej detstve.

Jej otec zomrel pred viac ako 10-timi rokmi, matka má 79 rokov, zatiaľ žije sama v Rochovciach a vzťah s ňou sa ani vekom nezlepšil. Chladný vzťah má aj so sestrami, ktoré žijú v Košiciach a v Banskej Bystrici. Obe sestry sú bezdetné, jedna je slobodná. Jej deti majú VŠ vzdelanie, Edita hovorí, že sa o to nijako nepričinila, je to výsledkom ich motivácie.

S deťmi komunikuje v slovenčine, rómsky jazyk používa len v rozhovoroch so svojou generáciou Rómov. V detstve doma rozprávala po rómsky, oba jazyky považuje za svoje materinské a nevie, ktorý vedela ako prvý. V troch rokoch (pri nástupe do materskej škôlky) už rozprávala plynule rómsky aj slovensky.

Záver rozhovoru venuje hodnoteniu života v osade v období socializmu a dnes.