Pavel Polka

„Ja som sa priznal k tomu a tá komická situácia nastala, keď sa v trenírkach sediaceho chlapca ten policajt opýtal, že ‚vivat Dubček‘, že čo to má znamenať? Ja som povedal, že je to môj názor na toho človeka. On vtedy s nahnevaným hlasom a výrazom tváre povedal, že ‚vivat Dubček‘, napísal do zápisnice niečo ‚po latínsky‘, s čiarkou nad í, a Dubček tam je napísané. Ja som povedal, že to ‚niečo latinsky‘ je ‚vivat Dubček‘. A on mi vravel, že Dubčeka poznáme, ale kto je to ten Vivat? Lebo som mu povedal, že to je latinské pomenovanie ‚nech žije‘ alebo ‚na slávu‘. Vtedy som sa usmial, síce s klobásami od pendreku na chrbte, ale som sa usmial, lebo pre mňa to bol hlúpy ujo, keď sa ma také niečo opýtal. Vtedy som naozaj začal váhať nad tým, že čo sú tí ľudia v kravate, (od) ktorých ja, decko, som možno mal väčší prehľad o veciach verejných ako ten ujo v kravate, ktorý rozhoduje o tom, či budem existovať v civile, alebo či pôjdem do basy. Ale bol to určitý vzdor, určitá detská, naivná hrdosť, jeden tridsiatnik-štyridsiatnik by sa bol vykrúcal a bol by to všetko tak staval, ale ja som povedal ‚gerój‘. Doteraz zvyknem hovoriť, odvtedy ma nebili pendrekom, ale niektorým mojim kamarátom som vravel, že počúvajte, keď vás bijú pendrekom, nie je to až také strašné. Strašný je akurát prvý, druhý a tretí úder. Ten cítite a ten veľmi bolí, ale potom tie ostatné už necítite. To už ste potom len v takom šoku a len počujete nejaké bum bum bum. A je to skoro ako hudba. Jednoducho celé telo dostane taký šok, že fakt necítite bolesť. Cítite len údery, údery, ale nevnímate to ako absolútnu bolesť, len akože vás bijú."

„Pamätám si, že jediný veľký konflikt bol nie ten plagát, ktorý sme dali na námestí, ale raz sme napísali, dokonca azbukou, ‚zachvatčiki domoj‘, a ten plagát na baliacom papieri sme zdvojili, aby bol o niečo pevnejší. Priviazali sme na všetky štyri rohy drôtené pripevnené pútka a sme sa rozhodli, že... Z 50. rokov, ešte pred vstupom do Želiezoviec, nášho mesta, boli slávobrány. Keď sa išlo na 1. mája alebo nejaké demonštrácie, tak pred dedinami bol nad štátnou cestou kompletne jeden taký prepojovací pás, ako keby taká slávobrána kovová, pozváraná, a tam bolo: ‚Vítame 1. máj‘ a podobné veci. My sme – musím sa priznať, že to bol môj nápad – kamarátovi som povedal: poďme, zoberieme to tam a večer to pripevníme nad cestu, nech zo Štúrova, aby ľudia, keď budú prichádzať, (videli) ‚zachvatčiki domoj‘, že sme proti ruskej okupácii. Stalo sa a naozaj, ešte za šera jeden išiel po jednom stĺpe, druhý šiel po druhom hore, tie boli cikcakovite pozvárané a išli sme ako malé opičky a vyniesli sme ten plagát hore, s drôtmi, vytiahli sme ho a už sme sa ho aj snažili pripevniť. Nebolo to ukončené, tá celá práca naša, že (by) sme to úplne pripevnili, lebo niektoré drôty ešte neboli úplne pripevnené. Zrazu som zbadal, že od Štúrova, zhruba štyri kilometre rovná cesta, videli sme prichádzať kolónu. Tak sme zbadali, a veľmi rýchlo, že je zle, a videli sme, že za sebou v pravidelných odstupoch vychádzajú svetlá, už bolo vtedy pomerne šero a začínala byť tma. Registrovali sme, že (ide) ruská kolóna ruských nákladných áut aj s vojakmi. Tak sme nedokončili to pripevňovanie, plagát tam už bol, ale samozrejme len ledabolo. Ale okamžite, ako sme sa rýchlo šmýkali a kričali jeden na druhého, rýchlo choď dole, lebo idú Rusi, tak sme zišli dole, čas už nebol na to, aby sme odbehli stadiaľ. To bolo v neobývanej časti, asi tristo-dvesto metrov za poslednými domami. Tak sme akurát ľahli do jarku a tam sme prečkali, kým tá ruská kolóna asi 30 nákladných vozidiel prešla. Zbadali sme, že tie ruské vojenské jednotky spomalili, takže videli, že niečo tam nad nimi visí, a mám taký pocit, že si to samozrejme prečítali, a pocítili sme, že asi aj oni trochu opatrnejšie postupovali smerom do mesta, ale my sme ležali a nepohli sme sa v jarkoch a prečkali sme tú dobu, kým neprešiel posledný nákladný voz. A potom sme veľmi rýchlo, ale s maličkým srdcom sa snažili bočnými ulicami dostať sa domov."