Prosper Pajtinka

* 1926

  • Ja som išiel hore, ale iným smerom. Ja som bol na hornom konci a s bratom sme išli z horného konca hore, do tej hory, Trtávka sa to menuje. No a vtom, ako sme vyšli nad 600 metrov - tam je taká rovinka, nejaký Gergel to tam obhospodaroval - a vtedy, ako sme tam prišli, tak to tam vybuchlo. Veľká rana, taká,ako keby padol nejaký granát. A tak sme sa rozišli, sme sa rozutekali. Lebo to bolo blízko. Sme sa v Trtávke rozdelili, a prišli sme domov až po tme. No a potom sme sa dozvedeli všetko, čo sa tam udialo. Že tam boli mŕtvi, a na druhý alebo na tretí deň vyhlásili zbierať mŕtvoly. Do Lupeníc. To už bol sneh, popraška, tak vzali kone, sane, a tie roztrhané telá viezli poviazané na saniach na cintorín. To som videl, tie roztrhané čierne telá.

  • Keď prišli prví Nemci, lebo to už boli Nemci, armáda, tak ako dnes hovorím, že som druhýkrát na svete. Pretože ako prišli tam ako chalupa stojí, tá rodičov, ja som nezdvihol ruky, keď kričali nemecky. A ten kaprál, ako desiatnik, po slovensky, mi koltom buchol tuto na prsia. No ale nespustil. Takže som živý. Ja dodnes hovorím, že bol kresťan. Keď aj bol veliteľom tej čaty, čo vrazila do toho rodného domu. Pretože tí ostatní už bodákami na puškách už periny prevracali, kde sme spali. Pod posteľou šťuchali, či tam nie je partizán.

  • Prišli Nemci, a keď nás zohnali, ako mužov, pred obecný úrad, tam nebolo premostenie, ale len cez holý potom išli, a tam bola takzvaná budova, ktorá sa menovala židovňa. A došlo auto, zastrešené, a vyskočili z neho muži v nemeckých uniformách, a to sme striekali, to už horelo, tá židovňa, tá budova, a my sme striekali tou starou striekačkou - to bolo ako také vahadlo, a dvaja sme museli to ťahať. Dvaja na jednom konci a dvaja na druhom. A oni vyskočili a viedli tých mužov do tej budovy. Tam len časť horela, a tam ich do tej budovy zavreli. Mali rukavice také, akoby olovené, také bradavice aj z vrchu to malo, to som videl, mal som dobrý zrak. No a potom na druhý deň... tá budova zhorela a tých ľudí tam zavreli do miestnosti a zaživa ich upálili. Na druhý alebo na tretí deň to psy vytiahli von z tých pozostatkov, čo padlo dolu. Nohy boli uhorené, aj hlava, len tieto telá, čo mali oblečenie, tak to zachránilo ten trup. Tak to nejaký Holoda, čo bubnoval, na správy, v obci, tak ten to vidlami do vriec podával a pochovali to na cintoríne.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Krásna Ves, Slovensko, 13.11.2019

    (audio)
    délka: 33:00
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 2

    Krásna Ves, Slovensko, 14.01.2020

    (audio)
    délka: 30:47
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Pomáhať je povinnosť

Prosper Pajtinka sa narodil 25. novembra 1926 v Šípkove ako druhý zo 4 detí. Počas 2. svetovej vojny pomáhal partizánskemu hnutiu a bol svedkom tragických udalostí v obci Šípkov, kde Nemci zavraždili 23 obyvateľov. Po vojne odišiel do Čiech, v Prahe vyštudoval staviteľskú školu. V 50. rokoch pracoval ako majster v Jáchymove a po roku 1962 pre Odersko-labskú plavbu v Ústí nad Labem. Oženil sa na Moravu, kde žil až do roku 2014. Narodili sa mu dvaja synovia, obaja sú inžinieri.