Branislav Oláh

Keď človek chcel, tak si dokázal naladiť aj rádio Slobodná Európa alebo podobné stanice, ale už aj televízia a rozhlas v Česko-Slovensku informovali o tom, čo sa deje. Keďže človek vedel čítať medzi riadkami, tak sme vedeli, že sa niečo deje a hlavne videli sme, že sa rúca Berlínsky múr. Čiže príde pád toho systému, ktorý sme my nenávideli a nebol pre nás dobrý. A to bola taká všeobecná nálada v tých socialistických krajinách. Boli sme dosť dobre informovaní. Aj preto som ja ako možno jeden z prvých organizoval na strednej škole ľudí, že ideme do Zvolena na demonštráciu, ktorá sa mala konať. Nakoniec sa nás zišlo stopäť ľudí z tej školy. Išli sme tam, navštívili sme dokonca vysokú školu vo Zvolene, kde sme išli za študentmi, ktorí nám povedali, že nemáme osemnásť rokov, že to oni nemôžu robiť, že by to bolo, ako keby nás na to navádzali. Ale dali nám nejaké propagačné materiály, stretli sme sa s výborom, ktorí si tam oni zvolili. Čiže boli to také hektické obdobie. Aj sme sa toho zúčastnili. Aj keď sa nám vyhrážali profesori na škole či majstri odborného výcviku, že nás budú rozháňať lietadlami a že obušky prídu a tak ďalej, a že nás vyhodia zo školy. Každého, kto pôjde a tak.

Mne sa teda tiež podarilo niekoľko tých svedectiev zachytiť, od ľudí, ktorí to síce neprežili osobne, ale týkalo sa to ich rodičov, a oni už boli deti. Takže tiež som takou malou troškou prispel k tomu, aby sa na to nezabudlo. Pretože to slovo Ma bisteren! je Nezabudni! Je to veľmi dôležité, aby sme my ľudia nezabudli na tú históriu. Pretože ako sa hovorí, keď zabudneme na históriu, tak sme nútení ju prežiť znovu. A to by sme asi nechceli. Pre nás Rómov je to veľmi dôležité, pretože táto téma, hlavne pre mladých ľudí je niečo, s čím sa nikdy nestretli. Napríklad som robil prednášky na tému rómsky holokaust v základných školách v Žiari nad Hronom. A nebola určená pre rómske deti, bolo to pre všetky deti, ôsmy a deviaty ročník. Ja som bol šokovaný z toho, koľko málo o tom vedia. Strašne málo. Tie informácie sú fakt úplne kusé. Ešte niečo im hovorí to slovo Hitler, ale nič iné. Ja keď som hovoril o tom, čo sa dialo, oni zostali úplne z toho šokovaní, keď som im ukazoval fotky napríklad... a podobné. Boli šokovaní, ale rád som ich šokoval, aby sa nad tým zamysleli, aby to v nich ostalo. Pretože som sa stretol aj s tým, že tam bol mladý chlapec, ktorý jasne oblečením a zjavom ukazoval, že patrí k tým pravicovým extrémistom. Ale keď som o tom hovoril, všetky oči sa obracali na neho. Tie deti z tých lavíc vpredu, on sedel v poslednej lavici sám, všetci sa pozerali na neho, že čo on na to, ako sa tvári. Ten chlapec dal hlavu dolu, bol červený a ani sa nedokázal na mňa pozrieť. Čiže podľa mňa to malo svoj zmysel. Ak sa za to hanbil, je to cesta k tomu, aby si uvedomil, že to, čo vyznáva, nie je dobré, že je to zlo.