Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Mesík (* 1962)

• narodil sa 19. júla 1962, vyrastal v Detve

• na gymnáziu v Banskej Bystrici sa stal členom Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), zúčastňoval sa letných táborov Stromu života

• vyštudoval biológiu na Lekárskej fakulte UK v Martine

• počas štúdií bol v rámci SZOPK spoluzakladateľom a predsedom organizácie Ekotrend

• v lete 1985 bol kvôli aktivitám Ekotrendu predvolaný na výsluch ŠtB

• napriek hrozbe vylúčenia zo štúdia nepodpísal spoluprácu s ŠtB

• 18. novembra 1989 sa zúčastnil zakladajúceho zjazdu maďarskej Strany zelených v Budapešti

• po návrate sa zapojil do revolučného diania

• v decembri 1989 bol spoluzakladateľom Strany zelených a jej predsedom na Slovensku

• koncom decembra 1989 bol kooptovaný za poslanca Federálneho zhromaždenia a volil Václava Havla za prezidenta ČSSR

• v júni 1990 skončil s profesionálnou politikou, angažoval sa naďalej na lokálnej úrovni

Juraj Mesík sa narodil 19. júla 1962 a vyrastal v Detve. Obidvaja jeho rodičia pracovali v miestnych novovzniknutých Podpolianskych strojárňach, ktoré vyrábali obrnené transportéry a stavebné stroje. Matka pochádzala z rodiny železničiara. Stará mama z jej strany bola z Fiľakova a vedela len po maďarsky. Slovenčinu sa učila až od svojho prvorodeného vnuka Juraja, ktorý k nej chodil často na prázdniny do Banskej Bystrice. Jurajov otec vyštudoval vysokú školu ako prvý v rodine, bol ekonómom.

Jedna z Jurajových najranejších detských spomienok sa viaže k 21. augustu 1968. Pamätá si, ako sa ráno zobudil a obidvaja rodičia počúvali rádio, pričom v takom čase sa už zvyčajne chystali do práce: „Vnímal som ako malé šesťročné dieťa, že sa deje niečo zlé, a viem, že som sa ich spýtal, či bude vojna. A rodičia mi nevedeli na túto otázku odpovedať.“ Neskôr v ten deň vyšli s otcom na kopec nad cestu smerom na Zvolen, po ktorej tiahli kolóny sovietskych transportérov. Mama otcovi zakázala ísť so synom bližšie k ceste: „Ukázalo sa, že mala pravdu. Potom tam troch ľudí zastrelili,“ spomína trochu nepresne pamätník. Počas prvého dňa okupácie, asi o pol druhej popoludní, na sídlisku v Detve ruskí vojaci strieľali do davu. Zabili 28-ročného Štefana Zdechovana a 18-ročného Rudolfa Gavorníka, pričom traja ďalší boli v dôsledku streľby zranení.[1]

Dvojtvárnosť počas normalizácie

Rodičia boli formálne katolíci, ale Juraj si nie je istý, do akej miery boli naozaj veriaci. Na základnej škole ho prihlásili na náboženstvo. Neskôr počas normalizácie však už bolo nežiadúce, aby sa v prihláške na strednú školu objavila zmienka o navštevovaní kostola. Mladý Juraj úprimne veril v Boha, čo v jeho živote dodnes hrá pozitívnu úlohu: „Dnes o sebe hovorím, že som katolík-ateista.“

Už v ôsmich rokoch sa jeho záujem obrátil na vedu a intenzívne čítal literatúru faktu, predovšetkým o biológii a medicíne. Úlohu tu zohrala matkina mladšia sestra, ktorá bola lekárkou a neustále sa vzdelávala. Chlapcovým snom bolo stať sa vedcom a objaviť „liek na vyliečenie rakoviny“. Neskôr išiel študovať medicínu práve preto, lebo chcel pracovať vo vedeckom výskume. Od raného detstva si pamätá každodennú dvojtvárnosť, v ktorej rodina žila: „Keď rodičia komentovali niečo, čo sa týkalo politiky, vždy hovorili: ‚Ale o tomto v škole nesmieš hovoriť, len doma.’ Aj v širšej rodine bola dôvera, ale nie v škole, ani s inými deťmi. Takto sa normalizačná pretvárka prenášala už do životov malých detí.“ 

Keď mal dvanásť rokov, rodina sa presťahovala do Banskej Bystrice. Vtedy už chápal, že ak sa chce dostať na gymnázium, nestačia len dobré známky, ale musí sa správať politicky konformne. Počas strednej školy sa popri vede začal venovať aj iným oblastiam. Určitú rolu zohralo, že otec pravidelne počúval rozhlasovú stanicu Hlas Ameriky. „Bol to jeho večerný rituál,“ hovorí. Keďže bol signál rušený, neustále dolaďovanie staníc si vyžadovalo veľké úsilie. Vplyv mal na neho aj priateľ a kolega jeho tety, doktor Miloš Kelemen. Mal bohatú knižnicu, z ktorej si Juraj požičiaval knihy vydané pred rokom 1968. Keď v roku 1982 emigroval do Švajčiarska, pred útekom tajne po nociach presťahoval k Jurajovi najcennejšie knihy a magnetofónové pásky.

Ochranár a spoluzakladateľ Ekotrendu

V poslednom ročníku gymnázia sa Juraj začal venovať ekologickým aktivitám a spolu s priateľmi sa stali členmi Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK).  Spočiatku sa zúčastňovali len „nevinných“ aktivít ako sadenie stromčekov alebo oploťovanie menších chránených rezervácií, ale postupne sa dozvedali o problémoch znečisteného ovzdušia a riek alebo o vymieraní lesov: „To už boli politicky citlivé témy, keďže podľa oficiálnej komunistickej propagandy environmentálne problémy existovali iba na ‚zahnívajúcom‘ Západe.“ Avšak kontrast medzi propagandou a realitou bolo vidieť na každom kroku. 

V rámci SZOPK sa stal spoluzakladateľom Ekotrendu, organizácie v Banskej Bystrici, ktorá nadviazala kontakty so študentmi-ochranármi v Holandsku a Škandinávii. Na stredných školách organizovali malé amatérske výstavy o ekologických problémoch. Keďže vtedy ešte neexistovali kopírky, výstavy mali podobu prekreslených karikatúr, ktorými sa ich autori Jiránek a Renčín skryto vyjadrovali k ekologickým témam, kombinovaných s výstrižkami zriedkavých novinových článkov, do ktorých sa novinárom sem-tam predsa len podarilo prepašovať informácie o znečisťovaní životného prostredia: „Bolo to pripevnené štipcami na špagáte – absolútny amaterizmus,“ vysvetľuje dnes Juraj Mesík. Keďže výstavy organizovali pod hlavičkou SZOPK, čo bola oficiálna a povolená organizácia, riaditelia niektorých škôl výstavu umožnili. „Samozrejme, bedlivé oči udavačov zaregistrovali, že sa tu deje nejaká ‚podvratná‘ činnosť a nahlásili to eštebákom.“  

V roku 1985 sa o Ekotrend začala zaujímať Štátna bezpečnosť a postupne si mladých ľudí, jej členov, predvolávali na výsluch. Juraja si ako predsedu organizácie nechali na koniec: „V lete 1985 prišlo predvolanie na výsluch do Pentagonu, tak sme volali sídlo Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici.“ Kamarát ho napriek výslovnému zákazu a zastrašovaniu už o výsluchoch informoval. Vtedajšia Jurajova priateľka sa pohybovala v katolíckych kruhoch a poznala kňaza, ktorý býval na výsluchoch často. Od neho sa Juraj dozvedel, ako taký výsluch prebieha: „Dopredu som vedel, že eštebáci chcú človeka zastrašiť a priviesť ho k tomu, aby im podpísal spoluprácu.“ Bolo treba nájsť spôsob, ako to odmietnuť. Výsluch prebehol ako väčšinou: zúčastnil sa ho „zlý“ eštebák, ktorý hrozil nielen vyhodením zo štúdia, ale aj väzením za podvratnú činnosť a za ohrozenie socialistickej vlasti, a „dobrý“ eštebák, ktorý oponoval tým, aký je Juraj talentovaný študent, aký má záujem venovať sa vede a že by bola možnosť po ukončení štúdia vycestovať pracovne na Západ: „Ak sa chcete pred tou basou zachrániť, musíte s nami spolupracovať.“ Juraj odmietol. „Zlý“ eštebák akože nahnevane odišiel, ten „dobrý“ mu odporučil, aby si to ešte rozmyslel a vrátil sa za ním o pár dní. Juraj však už neprišiel a čakal na dôsledky. Hrozili tri veci: rozpustenie Ekotrendu, nepovolenie vycestovať na Západ (Juraj chcel navštíviť tetu, ktorá legálne pracovala na Malte) a vyhodenie zo školy.

Žiadosť o vycestovanie mu naozaj zamietli so zdôvodnením, že nie je v súlade so štátnymi záujmami Československej socialistickej republiky. Ekotrend bol rozpustený na najbližšom zasadnutí okresného výboru SZOPK bez toho, aby jeho členov vopred informovali. „Čakal som, že príde tá tvrdá rana a že ma vyrazia zo školy,“ spomína. Na jeho prekvapenie ale dostal v septembri od rektora ocenenie za vynikajúce študijné výsledky a pokračoval ďalej v štúdiu. Až v roku 1990 sa dozvedel, čo sa vtedy naozaj udialo: docent Milan Sámel, u ktorého pracoval v rámci študentskej vedeckej odbornej činnosti a ktorý si mladého Juraja veľmi obľúbil, bol súčasne predsedom fakultného výboru komunistickej strany a jeho slovo malo porovnateľnú váhu ako slovo dekana fakulty. Pred rokom 1968 pracoval ako mladý vedec v zahraničí a po sovietskej invázii v roku 1968 neemigroval, ale chcel sa venovať vede na špičkovej úrovni. Preto ale bolo nevyhnutné byť nielen členom KSČ, ale aj postúpiť vyššie v hierarchii strany. Keď vedenie fakulty prejednávalo list od ŠtB so žiadosťou o vylúčenie Juraja zo štúdia, docent rozhodol: „Čo to tam máme? Mesík? Toho poznám, to je taký mladý, nevycválaný chalan, to môžeme zahodiť.“

Zo Stromu života k legendárnej ZO 6

Počas štúdia ho zaujala aj samizdatová literatúra, ako napr. Obnovení pořádku od Milana Šimečku, v ktorej autor vysvetľuje mechanizmy normalizácie. Pomohlo mu to lepšie pochopiť situáciu s eštebákmi: „V 80. rokoch to už neboli ideologickí fanatici. Boli to pragmatici, pre ktorých to bolo výnosné a pohodlné zamestnanie. Tak to aj robili. Aj to flákali, už nevraždili ľudí. Bol to veľmi sofistikovaný psychologický nátlak, vydieranie, kupovanie, korumpovanie, ale nebolo to už brachiálne násilie, na rozdiel od 50. rokov,“ vysvetľuje.

K samizdatu sa dostal aj prostredníctvom kolegov z českej ekologickej organizácie Brontosaurus. Bola to síce oficiálna organizácia, ale títo mladí ľudia napríklad v Prahe prichádzali do kontaktov aj s českým disentom.

Na Slovensku vznikla v roku 1982 pod hlavičkou SZM v Banskej Bystrici oficiálna organizácia Strom života,  ktorá organizovala letné ochranárske tábory najprv na záchranu úzkorozchodnej čiernohronskej železnice v Čiernom Balogu, neskôr aj v iných lokalitách na Slovensku. V roku 1984 tu Juraj a Ekotrend pomáhali pri stavaní prvého stanového tábora a na tábore Stromu života v Čiernom Balogu sa zúčastnil aj o rok. Pri čistení starej hrdzavejúcej lokomotívy sa spriatelil s Mikulášom Hubom, predsedom legendárnej Základnej organizácie č. 6  SZOPK (ZO 6) v Bratislave. „Bol to taký vývoj komunikácie, keď sa veľmi rýchlo medzi ľuďmi vytvorí dôvera, napriek tomu, že ten primárny vzťah k neznámym ľuďom za komunizmu bol: ‚Neverte mu, lebo každý môže byť eštébák.‘“

Po rozpustení Ekotrendu na konci leta 1985 Juraj s priateľmi vstúpili do ZO 6 v Bratislave. Bola to najprogresívnejšia ochranárska organizácia, ktorej členovia ako Ján Budaj a Peter Tatár sa neskôr stali jadrom VPN (Verejnosť proti násiliu).

Juraj so študentmi lekárskej fakulty v Martine neskôr zorganizovali tábory Stromu života na Kláštorisku v Slovenskom raji pod odborným vedením charizmatického archeológa Michala Slivku, ktorý mal vykopávky kartuziánskeho kláštora na starosti. V roku 1987 sa síce autorsky nepodieľal na publikácii Bratislava/nahlas (žil v B. Bystrici a v Martine), ale pomáhal ju šíriť po Slovensku. „Bola to prvá ekologická výpoveď o ekologických problémoch, napísaná diplomaticky, ale veľmi priamočiaro,“ hovorí.

Revolučné novembrové dni

Po nástupe Gorbačova a jeho politiky „glasnosti a perestrojky“ v druhej polovici 80. rokov prichádzala nádej paradoxne z Východu. Juraj podobne ako mnohí neočakával, že „komunizmus sa zrúti a budeme mať liberálny demokratický režim. V to nedúfal asi nikto.“ Jeho otec v 70. a 80. rokoch pravidelne služobne cestoval do bývalého Sovietskeho zväzu a videl, v akom dezolátnom stave je tamojšia ekonomika a spoločnosť. Predpokladal, že komunistický blok nebude ekonomicky schopný vydržať preteky v zbrojení s kapitalistickým Západom. Z toho dedukoval, že komunizmus sa zrúti, a hovorieval: „Ty sa toho ešte dožiješ, ale ja už nie.“ Aj tí ľudia, ktorí čakali, že komunizmus padne, boli zaskočení a nečakali, že sa to uskutoční tak rýchlo: „To, že sa to stalo bez násilia, je zázrak dejín. Keby sme na to boli mentálne pripravení, možno by sme boli schopní to, čo nasledovalo, tú transformáciu, zvládnuť omnoho lepšie.“

V roku 1988 Juraj ukončil štúdium na lekárskej fakulte v Martine a nastúpil na ročnú povinnú vojenskú službu. Na jeseň roku 1989 potom nastúpil na (doktorandský) post vedeckého ašpiranta na katedre biológie lekárskej fakulty v Martine.

Počas víkendu 18. a 19. novembra sa konal zakladajúci zjazd Strany zelených v Maďarsku. Viacerí ochranári sa už nejaký čas zaoberali myšlienkou založenia „zelenej“ strany v Československu, aj keď pred rokom 1989 bolo založenie politickej strany samozrejmé nelegálne a v podstate nemožné. Neexistoval síce konkrétny plán, ale ochranári chceli otestovať režim, ako bude reagovať. Juraj sa zúčastnil zjazdu v Maďarsku, aby videl, ako založenie strany prebieha. Dňa 17. novembra, večer pred nástupom do nočného vlaku do Budapešti, počúval Hlas Ameriky, ktorý detailne informoval o udalostiach v Prahe na Národnej triede: „Ako mnoho iných ľudí som pochopil, že je to tu.“ Mobilizujúci účinok mala zvlášť nepravdivá informácia, že pri zákroku bezpečnostných síl bol zabitý študent Martin Šmíd: „Ja to dodnes čítam tak, že generácia rodičov tých študentov, ktorá prežila svoje nádeje v roku 1968, a tie nádeje boli zvalcované pásmi ruských tankov, bola zlomená generácia. Správu o zabití študenta dekódovali, že zabíjajú ich deti. To vyhnalo aj tú staršiu a strednú generáciu do ulíc. Zlomil sa strach.“

V Budapešti bol Juraj svedkom politickej reality, ktorá už onedlho mala prísť aj k nám. Rozporov, škriepok, intríg, osobných ambícií... V nedeľu večer docestoval do Bratislavy a v pondelok 20. novembra chcel ochranárov informovať o zjazde. Plánoval sa stretnúť s Mikulášom Hubom, ktorý sa ale v tých dňoch paradoxne nachádzal v Rakúsku, pretože sa mu splnil sen a dostal vycestovaciu doložku – povolenie vycestovať na Západ. Preto navštívil doma aspoň Jána Budaja, ktorý mu referoval o spontánnom stretnutí v Umeleckej besede v nedeľu večer. Druhého stretnutia v pondelok večer sa už Juraj zúčastnil osobne. Tu bola oficiálne založená Verejnosť proti násiliu a prednesené jej vyhlásenie, ktorého kópie bolo potrebné dostať k čo najviac ľuďom, pretože cenzúra šírenie niečoho takého cez médiá neumožňovala. Juraj zobral hŕbu nacyklostylovaných vyhlásení do Banskej Bystrice, kam sa vracal autobusom neskoro večer. Keďže vedel, že medzi ľuďmi v Umelke muselo byť aj zopár eštebákov, čakal, na ktorej zastávke ho z autobusu vytiahnu. Potom očakával, že sa objavia pred jeho bytom. Ani tam však nikto nebol: „Bolo to príjemné prekvapenie.“

Na druhý deň sa jedna časť vyhlásení začala šíriť pomocou priateľov lekárov v Banskej Bystrici a druhú časť zobral Juraj na fakultu do Martina. Už cez víkend sem prichádzali študenti z Prahy, podávali správy a ukazovali fotografie z násilného potlačenia protestu 17. novembra. Martinskí študenti už štrajkovali, namiesto výuky sa zhromaždili v aule, kde aj Juraj predniesol vyhlásenie VPN, ktoré bolo prijaté s nadšením. Spolu s priateľmi chceli získať aj ľudí z iných spoločenských oblastí. Okrem ochranárov, ktorých časť pracovala v martinskej tankovej továrni, navštívil aj tamojšiu katolícku faru, ale farár, ktorého poznal, sa neodhodlal k dianiu verejne vyjadriť, lebo ešte nedostal pokyny od biskupov, ktorí zatiaľ mlčali...

Informácie o VPN a aktuálnych udalostiach bolo dôležité dostať aj medzi robotníkov Závodov ťažkého strojárstva, aby sa k revolúcii pridali a aby nemohli byť zneužití komunistami na jej potlačenie. V týchto prvých dňoch médiá o spoločenskom dianí neuverejňovali žiadne informácie, a tie sa tak šírili najmä cez cyklostylované alebo písacími strojmi rozmnožené texty a osobné svedectvá ľudí.

Prelomovým bolo mimoriadne vysielanie relácie Slovenskej televízie Štúdio Dialóg, kde diskutovali zástupcovia VPN a študentského hnutia s predstaviteľmi komunistickej strany: „Národ bol priklincovaný k televíznej obrazovke a s vypúlenými očami pozeral, čo sa to deje.“ Juraj sa pohyboval medzi Martinom, Banskou Bystricou a Bratislavou a neustále myslel na to, že režim ešte stále môže zasiahnuť. Vždy dopredu informoval manželku, kde sa nachádza a kedy sa má vrátiť, aby vedela, kde ho zadržali, ak by zmizol. Zásah zo strany režimu si predstavoval tak, že všetkých zaangažovaných ľudí budú zbierať bezpečnostné zložky a voziť na nejaké tajné uzavreté miesta, napríklad štadióny. Avšak komunisti mali tiež svoje obavy: „My sme sa báli, že použijú tanky a začnú strieľať, a oni sa báli, že ich ľud začne lynčovať.“  Preto bol zázrak, že všetko prebehlo bez násilia: „Názov Verejnosť proti násiliu nebol vybraný náhodne. Všetci chápali, že násilie hrozí a že by bolo zhubné.“

„Revolúcia zvíťazila, sme slobodní“

Pre Juraja sa revolúcia psychologicky zavŕšila 10. decembra 1989, keď sa konal pochod z Bratislavy cez hranice do Hainburgu: „Bolo to po prvý raz v mojom živote a v živote mojej generácie, že sme mohli slobodne prekročiť hranice. Vtedy som to precítil, že revolúcia zvíťazila a sme slobodní. Pre mňa to bolo sloboda pohybu.“

Okolo Vianoc ho oslovil Ján Langoš s ponukou na uvoľnené miesto poslanca Federálneho zhromaždenia za Banskú Bystricu. Po porade s manželkou súhlasil. Ako väčšina ľudí v tej dobe vôbec netušil, čo znamená byť poslancom, čo je úlohou parlamentu, aký má vzťah k vláde alebo ako vznikajú zákony: „My sme boli občiansky negramotní. Bral som to ale ako pokračovanie revolúcie.“ Do Prahy sa dopravil zo Sliača lietadlom letky federálneho ministerstva vnútra, ktoré bolo dovtedy stelesnením represívneho režimu. Lietadlo bolo plné komunistických poslancov, ktorých hneď spoznal, aj keď vtedy ich tváre neboli známe: „Človek vedel, ako tí papaláši vyzerali, ja som bol jediný oblečený civilne vo svetri a bol som o generáciu mladší.“

Poslanecký sľub zložil s Alexandrom Dubčekom, boli spolu prví dvaja noví slovenskí členovia Snemovne národov. Dubček bol hneď v ten deň zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia (FZ). Dňa 29. decembra bol aj Jurajovým hlasom vo Vladislavskom sále Pražského hradu zvolený za prezidenta Československej socialistickej republiky Václav Havel. Do poslednej chvíle sa nevedelo, či komunisti, ktorí mali pri voľbe prezidenta ešte stále vo FZ drvivú väčšinu, splnia dohodu a zdvihnú za Václava Havla ruku. Za osobu, ktorú úprimne nenávideli: „On bol disident, on bol symbol odporu proti komunizmu.“ 

Preto Juraj zadržal silné nutkanie zdržať sa pri voľbe hlasovania, a tak symbolicky ukončiť časy umelej jednohlasnosti, keď sa za komunizmu vždy všetko odhlasovalo jednohlasne: „Keby som sa bol zdržal, o niekoľko mesiacov by to bolo interpretované ako gesto Slováka proti českému prezidentovi. A to je to posledné, čo by som chcel.“

Vzostup nacionalizmu

Pred novembrom 1989 sa ľudia o politických a spoločenských témach nevyjadrovali skoro vôbec alebo len medzi svojimi najbližšími. Začiatkom 90. rokov neboli verejnosti dostupné žiadne prieskumy o náladách obyvateľstva a jeho názoroch na spoločnosť a politiku. Pre Juraja bolo veľkým negatívnym prekvapením zistenie, že na Slovensku existuje pomerne početná skupina ľudí, ktorá je schopná oslavovať Jozefa Tisa a ospravedlňovať genocídu našich Židov: „To bolo pre mňa šokujúce vytriezvenie, že medzi nami žijú takíto ľudia.“

Už začiatkom roku 1990 sa vyhrotil spor o názov Československa, známy ako „pomlčková vojna“: „To bol príklad tej absurdnosti. To vytriezvenie bolo dosť rýchle a dosť bolestivé. Dodnes som presvedčený, že rozbitie Československa bol nielen nezmysel, ale aj barbarstvo, lebo to urobili ľudia, ktorí na to nemali mandát. Len zneužili moc, aby presadili svoje osobné záujmy.“ Podľa neho bol celý rozpad o privatizácii, aby si Mečiarovi kamaráti mohli beztrestne sprivatizovať to, čo je na Slovensku, a Klausovi kamaráti to, čo je v Čechách: „Bolo pre nich potrebné eliminovať federálne vyšetrovacie inštitúcie,“ dodáva. „Ja som ostal vnútorne Čechoslovákom. Myslím si, že je škoda, že o to dnešná mladá generácia prišla, lebo tie kultúry sa navzájom obohacovali.“

V decembri 1989 vznikla celoštátna Strana zelených. Vo februári sa potom konal v Banskej Bystrici prvý zjazd slovenskej vetvy federálnej strany a Juraj bol zvolený za jej predsedu. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 strana neuspela na federálnej úrovni, ale v Slovenskej národnej rade získala vďaka zníženému kvóru šesť poslaneckých kresiel. Juraj ale bol ešte do júna 1990 poslancom FZ: „Po voľbách nastalo veľké rozhodovanie môjho života: či sa vrátiť k vede, pre ktorú som dovtedy žil, alebo sa venovať spoločenskej zmene.“ Už vtedy mala veda a vedecké poznanie obrovský náskok pred tým, ako ju bola spoločnosť schopná reflektovať.

Podľa vlastných slov Juraj nechcel prispievať k tomu, aby sa ďalej zväčšovala priepasť medzi vedeckým poznaním a správaním spoločnosti. Považoval za zmysluplnejšie snažiť sa o napredovanie spoločnosti a zužovanie tejto priepasti. Po skúsenosti v parlamente však nechcel ostať aktívnym politikom. Na základe svojich predošlých dobrovoľníckych aktivít bol zvyknutý pohybovať sa medzi ľuďmi, s ktorými ho spájali spoločné hodnoty a ktorých si vážil. V politickom prostredí sa necítil dobre. „Je tam veľa darebákov a často hlupákov, v politike funguje negatívna selekcia: v našom nekultivovanom prostredí vyberá demokratický proces ľudí, ktoré majú nižšie etické štandardy a nie sú najinteligentnejší a najvzdelanejší, odrážajú priemer spoločnosti,“ hovorí.

Od roku 1993 bol Juraj Mesík riaditeľom nadácie Ekopolis v Banskej Bystrici. Počas zápasu proti mečiarizmu v 90. rokoch vstúpil do Demokratickej strany a pôsobil ako mestský poslanec v Banskej Bystrici, neskôr bol v prvých voľbách do samosprávnych krajov v roku 2001 zvolený za poslanca banskobystrickej župy. Na jar 2018 vstúpil do Progresívneho Slovenska: „Ak to nedajú títo mladí ľudia, tak nikto. Tým myslím – posunúť túto krajinu smerom k liberálnej demokracii.“ Juraj síce ostal politickým človekom, ale nemá ašpiráciu dostať sa do parlamentu. Uprednostňuje prácu s ľuďmi, ktorých názory a poznanie si váži.

„Mladých ľudí, ktorí vyšli na jar 2018 do ulíc a začali burcovať za slušné Slovensko, vidím ako duchovných pokračovateľov toho úsilia, ktoré v 80. rokoch, v časoch ochranárstva a revolúcie, a v 90. rokoch, v časoch boja o civilizačné ukotvenie Slovenska na Západe, vybojovala moja generácia. Snažím sa ich podporovať a chodím poctivo na demonštrácie. Už som neveril, že na Slovensku taký potenciál existuje. Myslel som si, že mladá generácia je skorumpovaná vulgárnym materializmom a tí, ktorí chcú niečo viac, už odišli na Západ. Bolo pre mňa veľmi príjemným prekvapením zistiť, že to tak nie je,“ uzatvára.

[1] Obete okupácie 21. a 22. augusta 1968. Dostupné na internete: https://www.21august1968.sk/sk/obete/