Julianna Libári

* 1943

  • „Nuž, ak by som mala niečo dodať, tak len to, že to boli veľmi smutné udalosti a nikdy by sa nemali zopakovať. Pretože všetci sme rovnakí občania. Ja nehovorím to, že som Maďarka, aj keď celá moja rodina je maďarská. Máme mnoho slovenských priateľov, viem po slovensky. Nikomu neubližujem. Nikdy by sme nemali dovoliť, aby sa národy nenávideli, aby sa ľudia nenávideli. Aby človek nenávidel človeka len preto, že je taký či onaký. Buďme k sebe navzájom láskaví a poctiví a nedovoľme, aby sa tieto strašné veci zopakovali."

  • „Spomínam si, ako sa rodičia rozprávali o tom, že nás niekam odvezú. Nevedeli kam, tušili, že do Česka. V tom čase som bola malé dievčatko. V deň nášho odchodu si spomínam na rušný príchod vojakov, ktorí nacúvali na náš dvor a začali nakladať naše veci a oblečenie. Spomínam si, ako sme so sebou zbalili aj hus, ktorá sedela na vajíčkach. Nie som si istá, či sedela na vajíčkach, ale viem, že sme ju zbalili do košíka. Vlastne si nemyslím že sedela na vajíčkach, lebo bola jeseň, ale určite sme ju brali so sebou. Bola to pre mňa silná spomienka.”

  • „Ďalšie spomienky mám od ostatných ľudí. Ako ľudia plakali na vlakovom nástupišti. Nikto nevedel, kam nás odvezú. Naložili nás do vagónov na dobytok. Spomínam si, že nás tam bolo viac. V jednom rohu jedna rodina, v druhom rohu druhá. Pôvodne mali odviezť aj starú mamu, ale tá bola príliš stará a nakoniec zostala doma a išla s nami teta. Najprv nás odviezli do Kyje. Bolo tam veľký statok a domčeky pre služobníctvo. Keď sme sa tam nasťahovali, bola tam jedna veľká izba s veľkými oknami a jedna menšia izba, v tej sme bývali. Potom nás odviezli na rovnaký statok do obce Počernice, bližšie k Prahe. Tam sme mali už tri miestnosti.”

  • „Ja som sa necítila zvláštne, pretože som bola obklopená láskavosťou. Tam kde sme bývali, žili aj nemecké väzenkyne, ktoré boli strážené dozorcami. Nikto ich nemohol navštevovať, ale mňa k nim vždy pustili. Chodievala som k nim pravidelne a jedného dňa mi uplietli krásne pletené šaty. Jedného dňa sme však spozorneli, pretože na dvore domu, kde boli väznené, sa niečo dialo. Niekto ich odviedol. Moji rodičia sa viac nerozprávali o tom, čo sa s nimi stalo ďalej, ale isté je, že odišli.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Nová Vieska, 24.08.2021

    (audio)
    délka: 47:19
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Buďme k sebe navzájom láskaví a poctiví a nedovoľme, aby sa tieto strašné veci zopakovali

Juliana Libári počas EYD natáčania
Juliana Libári počas EYD natáčania
zdroj: Post Bellum SK

Julianna Libári pochádza z maďarskej rodiny Mészárosovcov, z obce Kisújfalu – Nová Vieska pri Nitre. Rodina bola po druhej svetovej vojne vysídlená na nútené práce na územie Česka. Počas tuhej zimy Mészárosovcov naložili do dobytčích vagónov a odviezli z rodnej obce. Najprv rodinu umiestnili do obce Kyje, neskôr ich premiestnili do obce Horní Počernice blízko Prahy. Juliannina matka a teta pomáhali na hospodárstve a otec bol kočišom. Julianna bola v tom čase malým dievčatkom, ktoré strážili miestni obyvatelia – presídlení Maďari, Nemci, niekedy aj domáci Česi. Rodine umožnili po čase vrátiť sa domov. Julianna strávila zvyšok života v rodnej obci Kisújfalu. Po príchode domov začala chodiť do školy, neskôr začala pracovať ako poštárka, vydala sa a porodila dve deti. V roku 2021 žije v rodnej obci Nová Vieska a stará sa o chorú dcéru.