Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Koppová, rod. Čížová (* 1935)

• narodená 9. 1. 1935 v Priechode

• vo februári 1945 prežila s rodinou vypálenie obce nacistami

• po vojne rodina musela odvádzať potravinové kontingenty

• nakoniec boli donútení vstúpiť do družstva

• dnes je na starobnom dôchodku a žije v Banskej Bystrici

Anna Koppová, rod. Čížová, sa narodila 9. 1. 1935 v obci Priechod neďaleko Banskej Bystrice. Bola najstarším z piatich detí. Na obživu rodiny slúžilo menšie gazdovstvo, pozostávajúce z niekoľkých hospodárskych zvierat a približne štyroch hektárov pôdy. Podobným spôsobom prežíval aj zvyšok dediny. Niektorí chlapi k tomu pracovali v lese alebo dochádzali za prácou na pílu do Banskej Bystrice a do štátnych železiarní v Podbrezovej. Prác na poli sa zúčastňovala celá rodina vrátane detí od skorého veku. „Už od detstva sme robili na poli. Keď som prišla zo školy, tak mi mama nenechala odkaz, aby som si napísala úlohy alebo si ohriala jedlo v rúre, ale napísala mi, kde sú v poli a ja som išla za nimi. Odkrojila som si kus chleba, dala som si naň cukor, poliala som ho vodou a šla som. To bol môj obed. Tak sme museli a robili sme na poli všetko, pretože pole a statok nás živili. Vtedy roboty inde nebolo.“

Slovenské národné povstanie a partizáni

Aj keď Slovenský štát ako spojenec nacistického Nemecka bol vo vojnovom stave, väčšina bežných obyvateľov na vidieku vážnu medzinárodnú situáciu príliš nepociťovala. Všetko sa zmenilo až v auguste 1944 po vypuknutí Slovenského národného povstania. Pri obci Priechod bol dôležitý aj fakt, že dedina sa nachádzala v bezprostrednej blízkosti centra povstania – Banskej Bystrice – a po jeho potlačení cesta cez obec tvorila jednu z ústupových trás povstalcov do Nízkych Tatier: „Ako deti sme sledovali, stáli sme pred bránou a videli sme, ako tí ľudia išli na vozoch, viezli si trošku svojho majetku a išli do hôr.“

Najviac však Anne Koppovej utkvela v pamäti prítomnosť partizánov v dedine. Tí pravidelne schádzali z úkrytov v okolí Balážov do Priechodu. Obec mala krčmu, obchod, kováčsku vyhňu, a tak pre partizánov predstavovala zásobovací bod. Nachádzala sa tiež na dôležitej križovatke ciest do Slovenskej Ľupče, kde sa nachádzala železničná trať a nemecká posádka. Partizáni tak z Priechodu podnikali ozbrojené prepady: „Keď sme sa ako dievčatá prechádzali za dedinou a počuli sme dupot koní, tak sme utekali domov zo strachu, že idú partizáni. Museli sme im dávať samozrejme jesť. U nás vo dvore býval sused, ktorý vedel hrať na harmonike, tak k nemu títo partizáni chodili. A hlavný partizán, volali sme ho Vasil, ale či sa naozaj tak volal, to neviem, ten bil koňa pred malou bránkou dovtedy, kým mu niekto neotvoril veľkú. Pretože chcel, aby sa kôň zohol a prešiel cez malú bránku, kadiaľ chodili ľudia! Takí boli hlúpi. Okná, ktoré sme mali do dvora, sme pozatvárali, aby nebolo vidieť, že svietime, pretože nám na ne búchali, a potom sme im museli dať mlieka a všetkého. Tak sme tam čušali, aby nevedeli, že v dome niekto je. Tak sme sa ich báli.“

Dedina v plameňoch – 16. február 1945

Nemeckí velitelia si uvedomili, že ak chcú nadobro potlačiť povstalecký odpor v oblasti, musia eliminovať miesta, kde nachádzajú partizáni podporu. Prirodzene padlo rozhodnutie aj o Priechode, ktorého obyvatelia v nezanedbateľnej miere poskytovali partizánom potraviny a krmivo pre kone. K akcii proti Priechodu zrejme prispeli aj partizánske diverzné akcie, ktoré spôsobovali nemeckým vojakom materiálne, ale aj ľudské straty. Podľa spomienok viacerých pamätníkov pôsobil v obci medzi partizánmi nemecký agent, ktorý sa však vydával za partizána. Medzi obyvateľmi Priechodu sa preňho ujalo pomenovanie „špión“. Podľa Anny Koppovej práve on dal nacistom pokyn na útok proti dedine, v momente, keď sa po domoch nachádzalo väčšie množstvo nič netušiacich povstalcov. Tých naopak špión ubezpečil, že v noci môžu spať pokojne, pretože nemeckí vojaci v tú noc proti nim nič nepodniknú. „Špión, ktorý bol s Nemcami, ale akože aj s partizánmi, údajne povedal: ,Nebojte sa, Nemci majú hostinu, tí na prepad neprídu,‘ pretože do Priechodu chodili aj Nemci a aj pre nich sme museli zbierať jedlo a potraviny. No tak partizáni sa opíjali a Nemci prišli krížom zo Slovenskej Ľupče v bielych plášťoch cez Stráničku, bolo veľa snehu, ani ich nebolo vidno. Niekto však po nich vystrelil a Nemci sa potom rozzúrili. Údajne našu dedinu nemali podpáliť, pretože sme podporovali aj ich, museli sme. Tak Nemci vydurili chlapov z domov von. Náš otec boli oblečený, ako keď kŕmili statok, kapce deravé a veci len také všelijaké, tak všetkých tých chlapov vydurili von a nás tiež od strachu mama poobliekali, tá boli vo vysokom štádiu tehotenstva. Nemci šikovali všetkých chlapov hore dedinou a my sme išli na horný koniec (dediny), tam kde bol posledný dom, my ženy a deti... A čo bolo veľa snehu, tak ako pálili zadné trakty, humná a maštale, tak sa sneh topil a po ceste stekala voda.“

Všetkých mužov a starších chlapcov sústredili na jednom mieste, v dome na hornom konci dediny. Ženy, deti a starcov tiež vyhnali z domov. Z maštalí odvliekli statok, najmä kone a hovädzí dobytok. Špión potom s nemeckými vojakmi prechádzal po dedine a ukazoval im, čo a kde majú podpáliť. Niektoré domy tak zostali neporušené, medzi nimi aj dom tety Anny Koppovej, kde špión pravidelne prespával. „Na dolnom konci bola ulica, volalo sa to tam Do ulici a tam býval tento špión u mojej tetky, otcovej sestry. A povedal Nemcom: ,Všetko spáľte, ale tú ulicu nie.‘ Tak tú ulicu naozaj nespálili.“

Po dokonaní skazy boli muži a statok odvlečení do Slovenskej Ľupče. „Videli sme cez okno, ako všetkých chlapov vojaci ženú do Ľupče cez Istebník. Za nimi šiel senný voz plný perín a v nich ležal postrelený nemecký vojak. Za nimi išli dvaja starí chlapi, ktorí na krňačkách viezli chyteného partizána. Museli ho ťahať hore kopcom a na vrchu ho podrezali a pustili aj s tými krňačkami dolu.“

V bezprostrednom ohrození života však boli aj ženy a deti z dediny. Zachránila ich manželka MUDr. Petelena, primára a riaditeľa nemocnice v Banskej Bystrici, význačného chirurga a člena povstaleckej Slovenskej národnej rady ako povereníka pre zdravotníctvo. „V dome, kde sme boli sústredení, bola s nami aj manželka dr. Petelena, primára v nemocnici, a tá vedela po nemecky. Išla do domu vzdialeného asi 200 metrov, kde boli nemeckí velitelia, a vypočula ich, ako sa rozprávali, že kanónom budú strieľať aj do domu, kde sme boli my. Tak ona potom u nich vyprosila, aby to neurobili. Tak sme ostali nažive.“

Boj o prežitie na spálenisku

Po odchode vojakov s odvlečenými mužmi a hospodárskymi zvieratami sa Anna s rodinou vrátili domov. Zistili, že mali oproti iným rodinám šťastie v nešťastí, pretože vojaci podpálili najprv drevené, hospodárske prístavby domu, avšak na obytnú časť sa vďaka murovanému štítu požiar nepreniesol. Napriek všetkému tak Čížovcom aspoň zostala strecha nad hlavou a v pivnici pod domom skromné zásoby jedla. Šťastím tiež bolo, že ich krava sa odtúlala od hlavného stáda, ktoré skonfiškovali vojaci a zostala tak pre ich potrebu. Nechali ju v nevypálenom dome pri otcovej sestre, ale nemali pre ňu žiadne krmivo, pretože všetko seno a zbožie zhorelo. Anna Koppová tak spomína, ako chodili so starým otcom a tetou do Slovenskej Ľupče prosiť ľudí o kúsok sena a takto sa im podarilo kravu udržať. Pre rodinu s malými deťmi bola dôležitým zdrojom mlieka. Nečakali však, že pri návrate zo Slovenskej Ľupče im zachráni sane so senom pred zošmyknutím do doliny z cesty mŕtvy človek pochovaný v ľade: ,No a potom starý otec za nami prišli na druhý deň a my sme to (seno) už pokládli to saní a išli sme domov. To sa volá Kropánska cesta... Bola urobená dolinou na Baláže, lebo Balážania tade chodili z nákupov v (Slovenskej) Ľupči. Boli tam naše polia a taká dolinka, bol už február a stekala tadiaľ (voda), vtedy sa akurát topil sneh. Ale tam už nebola cesta, ale jednoliaty ľad. Mali sme ten úsek prejsť a dostať sa na cestu za bokom, kde už nič nestekalo. Sane však (na ľade) začalo ťahať dole k vode, tak starý otec nám kričali: ,Držte tie sane!‘, teta spolu so mnou. No ale čo ja, taký desaťročný chrobák, tak sme ich držali, ale ono nás to stále ťahalo, už sme sa úplne ináč zvrtli a naraz sme zastali. Starký vravia: ,Chvalabohu!‘, a potom keď sme šli naprávať (sane), tak sme uvideli, že sme zastali na zamrznutom, mŕtvom človeku. Bol tam mŕtvy a ako voda stekala, tak tam zamrzol a oňho sme sa opreli.“

Dnes sa už presne nevie, či sa špión vrátil do Priechodu sám alebo ho na inom mieste chytili partizáni, ale Anna Koppová si spomína na sprievod, ktorý ho vliekol spútaného a zbitého celou dedinou, kým ho potom partizáni zastrelili. Sľubmi a prísahami si chcel ešte zachrániť život, ale už mu to nebolo nič platné: „Keď sme ako deti chodili po dedine, trošku sa to ukľudnilo, oheň dohorel, tak naraz išli po dedine partizáni a za povrazy mali uviazaného človeka, toho špióna. Bol taký čierny ako papuča, zbitý a kričal: ,Nezabite ma! Nezabite ma! Ja budem desať rokov na (stavbu) tejto dediny nosiť hrady (drevené trámy)!‘ Kdeže by to za desať rokov nanosil. A my, kŕdeľ detí, hádam aj pätnásť, sme za ním išli a kričali sme: ,Zabite ho!‘“

Iné osudy zažívali odvedení chlapi z dediny, vrátane otca Anny a bratranca Imricha. „Náš otec nebol poriadne oblečený a bola zima. Odviedli ich do Novák a otec odtiaľ nejako ušiel. Prišiel domov, ale pretože veľmi prechladol, tak neustále chorľavel a nakoniec v roku 1948 umrel. A bratranca zobrali Nemci do Rakúska spolu s ostatnými chlapmi a tam ich porozdeľovali po gazdoch. Robili na poli. Imrich povedal, že vytrhali repu, nahádzali ju do hrnca a to im dávali jesť. Jeden ujko prišiel veľmi neskoro pešo až z Rakúska, všetci si mysleli, že je už mŕtvy, a bol taký zarastený, že ho ani vlastné deti nespoznali.“

Perzekúcie roľníkov po roku 1948

Po smrti otca v roku 1948 zostala matka Anny sama s piatimi deťmi. Život bol ťažký, pretože nemala dlhý čas priznaný sirotský dôchodok. Často predala potravinové lístky či pol kilogramu masla, aby mohla kúpiť kilogram náhradného margarínu a uživila rodinu. K tomu po roku 1948 a v súvislosti s bojom komunistov proti samostatným hospodárom bola rodina klasifikovaná ako roľnícka a musela odvádzať povinné potravinové dávky. Tie však boli vypočítané neúmerne k veľkosti hospodárstva, a tak dochádzalo k paradoxnej situácii, že rodina musela časť potravín na kontingenty kúpiť, a potom ich ako vlastné odovzdať. Aby mali peniaze, Anna musela už od pätnástich rokov pracovať, aj keď učiteľka jej odporúčala ďalej študovať: „Päť rokov našej mame a nám nedávali žiadny sirotský dôchodok, pretože otca považovali za roľníka. A potom sme museli odovzdávať všetko, vajcia sme koľkokrát aj kúpili, umyli sme tú značku a odovzdali sme ich ako svoje, pretože my sme nemali toľko hydiny. Mali sme štyri hektáre poľa, na to nám vyrátali, koľko máme dať všetkého. Takto oni robili s ľuďmi a ľudia boli zrobení ako otroci, a toto (povinné odvody) sme museli dávať. Keď sme chceli zabiť prasa, musela sa odrezať kožka z najväčšej slaniny, a to mali ľudia vtedy slaniny od-do, tak si ju gazdovali, aby mali čo jesť. A potom vidíte, tak nás opatrili. Každý deň chodili k nám všelijakí agenti, aby sme vstúpili do družstva. Človek, keď prišiel z roboty, nemohol sa ani najesť.“

Zabudnutý vojnový osud Priechodu

Nezáujem historikov, politikov a novinárov o vypálenie Priechodu vo februári 1945 sa pred rokom 1989 dáva do súvislosti s postojom dediny voči nastupujúcej komunistickej totalite. Dedina bola katolícky konfesionálne založená, v roku 1946 prehrali komunisti voľby v obci na plnej čiare. Dobré spomienky nemali obyvatelia ani na niektorých partizánov. Dedinčania sa tiež po vojne snažili postaviť kostol, čo sa im podarilo až v období uvoľnenia režimu v roku 1968. Pamätníci dúfali, že po zmene režimu v roku 1989 nastane vo vzťahu k Priechodu aspoň čiastočná náprava tohto stavu. S trpkosťou však konštatujú, že sa tak dodnes uspokojivo nestalo.