Anna Koppová, rod. Čížová

* 1935  

  • „A potom prišli rozzúrení (nemeckí vojaci), vydurili chlapov z domov von. Náš otec boli oblečený, ako len keď kŕmili statok, kapce deravé a veci len také všelijaké, tak všetkých tých chlapov vydurili von a nás tiež od strachu mama poobliekali, tá boli vo vysokom štádiu tehotenstva. Nemci šikovali všetkých chlapov hore dedinou a my sme išli na horný koniec (dediny), tam, kde bol posledný dom, my ženy a deti... a čo bolo veľa snehu, tak ako pálili zadné trakty, humná a maštale, tak sa sneh topil a po ceste stekala voda."

  • „Keď sme už deti chodili po dedine, trošku sa to ukľudnilo, oheň dohorel, tak naraz išli po dedine partizáni a za povrazy mali uviazaného človeka, toho špióna. Bol taký čierny ako papuča, zbitý a kričal: ,Nezabite ma! Nezabite ma! Ja budem desať rokov na (stavbu) tejto dediny nosiť hrady (drevené trámy)!' Kdeže by to za desať rokov nanosil. A my, kŕdeľ detí, hádam aj pätnásť, sme za ním išli a kričali sme: ,Zabite ho!'"

  • „No a potom starý otec za nami prišli na druhý deň a my sme to (seno) už pokládli to saní a išli sme domov. To sa volá Kropánska cesta... Bola urobená dolinou na Baláže, lebo Balážania tade chodili z nákupov v (Slovenskej) Ľupči. Boli tam naše polia a taká dolinka, bol už február a stekala tadiaľ (voda), vtedy sa akurát topil sneh. Ale tam už nebola cesta ale jednoliaty ľad. Mali sme ten úsek prejsť a dostať sa na cestu za bokom, kde už nič nestekalo. Sane však (na ľade) začalo ťahať dole k vode, tak starý otec nám kričali: ,Držte tie sane!', teta spolu so mnou. No ale čo ja, taký desaťročný chrobák, tak sme ich držali, ale ono nás to stále ťahalo, už sme sa úplne ináč zvrtli a naraz sme zastali. Starký vravia: ,Chválabohu!', a potom, keď sme šli naprávať (sane), tak sme uvideli, že sme zastali na zamrznutom, mŕtvom človeku. Bol tam mŕtvy a ako voda stekala, tak tam zamrzol a oňho sme sa opreli."

  • „Päť rokov našej mame a nám nedávali žiadny sirotský dôchodok, pretože otca považovali za roľníka. A potom sme museli odovzdávať všetko, vajcia sme koľkokrát aj kúpili, umyli sme tú značku a odovzdali sme ich ako svoje, pretože my sme nemali toľko hydiny. Mali sme štyri hektáre poľa, na to nám vyrátali, koľko máme dať všetkého. Takto oni robili s ľuďmi a ľudia boli zrobení ako otroci, a toto (povinné odvody) sme museli dávať. Keď sme chceli zabiť prasa, musela sa odrezať kožka z najväčšej slaniny, a to mali ľudia vtedy slaniny od-do, tak si ju gazdovali, aby mali čo jesť. A potom vidíte, tak nás opatrili."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Banská Bystrica, 10.06.2015

    (audio)
    délka: 01:02:00
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Vidíte, tak nás opatrili

Anna Koppová
Anna Koppová
zdroj: Michal Ďurčo 2015

Anna Koppová, rod. Čížová, sa narodila 9. 1. 1935 v Priechode ako prvé z piatich detí svojich rodičov. Rodina mala menšie gazdovstvo, ktoré ich živilo. Od roku 1944 začali do obce Priechod prichádzať partizánske skupiny, na ktorých zásobovaní sa museli podieľať aj Čížovci. Situácia eskalovala vo februári 1945, keď počas vypálenia dediny nacistami zhorel aj ich statok. Navyše bol otec rodiny spolu s ostatnými chlapmi z dediny odvlečený nemeckými vojakmi. Podarilo sa mu utiecť z tábora v Novákoch, ale so značne podlomeným zdravím. Rodina bola po roku 1948 klasifikovaná ako gazdovská, kvôli čomu musela odvádzať potravinové kontingenty a neskôr bola prinútená vstúpiť do družstva. Anna sa zamestnala ako robotníčka a pracovala v Banskej Bystrici.