Eduard Klena

* 1963

  • „ Aj preto no proste mám viac-menej nie veľmi deprimujúce spomienky, lebo ja som to vnímal cez také veci, že keď sa išlo na prvomájový sprievod z Mraziarní, no tak to sa z mraziarní vytiahli kartóny s nanukmi a rozdávali sa proste tým pochodujúcim akože, alebo tým čakajúcim, lebo to bolo nekonečné čakanie, kedy sa vlastne pohnete. Čiže ja ako dieťa si spomínam na toto. Potom si ešte spomínam, ako sme s kamarátom Milanom Kubičkom si vyrobili parittye (z maďarčiny, prak, pozn. ed.) a strieľali sme do sprievodu… a dúfam, že sme nikoho netrafili. Ale to bolo ako…, šibalo nám dobre. Akože robili sme také blbosti, no, my sme chuligáni. Akože klasickí, také decká, no.“

  • „Samozrejme, že to boli práve ten Katapult, ale aj iné, však Progres, keď prišiel. Alebo prišli – prevažne to boli Češi - Mišík alebo aj František Ringo Čech so Schelingerom, aj to bola dobrá haluz, teda keď prišli. Vždy to bolo na hrane. Bolo jasne vidieť, že je to na hrane. Underground na Slovensku de facto neexistoval. A zo slovenských kapiel tiež som sa tešil, lebo keď som začal vnímať trebárs soul, funky, tak to sa Slovákom darilo lepšie jak Čechom. Čiže keď aj Elán hrali Ôsmy svetadiel, to bola pomerne podarená vec. No Grigorov potom už neskôr, to bolo celkom dosť. Reggae, proste nejaké náznaky takého toho kvázi reggae alebo týchto kapiel, čo už išli po Novej vlne. Ale to už boli diskotékové časy.“

  • „V osemdesiatom štvrtom som sa vrátil, bol som v strane asi rok a pol a požiadal som o vystúpenie zo strany. A toto bola šupa. Toto bola šupa, lebo na toto tam nikto nebol pripravený ani zvyknutý. A vy, keď vstupujete do strany, tak vám ručia nejakí funkcionári. Oni za neho ručia! To je ten. On môže. No a mne ručili tam vedúci a takýto ľudia z toho Autodružstva. A pre nich to bolo… Za nimi hneď prišli nadriadení súdruhovia a hneď bolo, že -No, ale tento súdruh tuná robí takéto problémy. To čo to je?-. A oni proste potom, samozrejme, išli hneď za mnou a ja som im hovoril -No veď viete, ale však ja som tam úplne zbytočne v tej vašej strane. Vy si to tam všetko očekujete a odsúhlasíte a ja len zdvíham ruky a len na to ma potrebujete. Ja tam nechcem byť. No lenže to už som bol folkáč. To už som vlastne sa stretol aj v tých Čechách, tam ma osvietilo už na tej vojenčine, že pozor, toto nie je rozumné, čo robíš. To je proste vážna vec. To je proste jeden obrovský podvod na ľuďoch. A ty sa ho budeš aktívne zúčastňovať. To mi tam tak nejak začalo dochádzať.“

  • „Prišli policajti. Prišli za mnou do práce. Normálne ma stiahli z dielne. Išiel som s nimi do šatne v práci v Autodružstve, prekutali mi skrinku, hľadali podpisy…, nenašli, podpisy neboli, preboha, prečo by som ich mal v práci? Potom ma viezli autom, dvaja v vpredu, dvaja vedľa mňa, jak najväčšieho zločinca. No a viezli ma na Prostejovskú, už sme bývali na Prostejovskej na sídlisku 3. Beatka bola doma, ako mali sme len syna, áno, jasné. S takým malým Edkom na rukách. Sa nám hrabali v skriniach, pritom každých päť minút sa ma pýtali, kde sú tie podpisy. Do pivnice išli so mnou. V pivnici hľadali tie podpisy. Mne to prišlo… Asi im nešlo… Tomu snáď sami neverili, že hľadajú podpisy, ale čokoľvek, čo nájdu. Čiže zobrali si, ci Bože, Mňačka, alebo si zobrali, našli indigo papier, preklepávací papier a tam dačo našli, ale to nebolo Několik vět, ale nejaký iný materiál. Tak toto vzali. Písací stroj mi vzali a nejakú literatúru, čo, samozrejme, samizdatovú som nejakú mal doma, to vyňúrali.., veľké víťazstvo, tak to vzali. Ale samotné podpisy, samotnú petíciu Niekoľko viet nenašli, nič. A zobrali ma na výsluch“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Košice, 18.07.2025

    (audio)
    délka: 03:08:30
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Život má len dve tváre. Tú zlú a tú dobrú. A je len na vás, za ktorú stranu chcete bojovať

Eduard Klena počas natáčania v roku 2025
Eduard Klena počas natáčania v roku 2025
zdroj: Post Bellum SK

Eduard Klena sa narodil 15. mája 1963 v Prešove, kde prežil aj svoje detstvo. Vyrastal vo veľkom podnikovom byte Prešovských Mraziarní v rodine spolu so staršími súrodencami. Na základnú deväťročnú školu začal chodiť v roku 1969. Po skončení základnej školy v roku 1978 sa Edo stal žiakom učňovskej školy družstevného podniku Autodružstvo, na ktorej sa vyučil za nástrojára. Napriek rôznym iným záujmom sa pre Eda stala hudba najdôležitejšou súčasťou jeho dospievania a mladosti. Už od základnej školy ho fascinoval zvuk elektrickej gitary a samotná rocková hudba. Po skončení učňovky dostal povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu. Dva roky slúžil vo vojenskom okruhu v Lounách 50 km severozápadne od Prahy v čate tylového zabezpečenia ako vodič nákladného auta. Aj počas vojenčiny hral v hudobnej kapele. Po návrate do civilu v roku 1984 pokračoval v Autodružstve, kde ako frézar pracoval do roku 1989. V roku 1985 sa na folkovom hudobnom festivale Svojšický slnovrat zoznámil so svojou budúcou manželkou Beátou, s ktorou sa v roku 1986 zosobášili. V roku 1988 sa im narodil syn Eduard a v roku 1990 dcéra Kristína. Koncom osemdesiatych rokov bol už pamätník súčasťou folkovej komunity v Prešove a postupne sa z neho vďaka vlastným originálnym textom stal pesničkár. Zúčastnil sa súťaže tzv. Politickej piesne, na ktorej zožal prvý veľký úspech a následne sa zúčastnil na prvom ročníku Folk fórum v Martine. Jeho gitara ho sprevádzala na hudobných festivaloch v Čechách a vo svojich textoch sa zameriaval najmä na sociálne aspekty života. V roku 1988 pamätník založil kapelu Núdzový východ. Od roku 1987 bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou. V roku 1989 podpísal petíciu Několik vět. Rozmnožil ju, pridal podpisové hárky a zbieral podpisy. Bol vypočúvaný, obvinený a nakoniec podmienečne odsúdený. Od roku 1990 do roku 2004 pracoval v reklamnej firme. Od roku 2005 koncertuje s kapelou Klenoty a vydáva hudobné albumy. Žije v Prešove v láske a porozumení svojich najbližších.