Eduard Klena

„Samozrejme, že to boli práve ten Katapult, ale aj iné, však Progres, keď prišiel. Alebo prišli – prevažne to boli Češi - Mišík alebo aj František Ringo Čech so Schelingerom, aj to bola dobrá haluz, teda keď prišli. Vždy to bolo na hrane. Bolo jasne vidieť, že je to na hrane. Underground na Slovensku de facto neexistoval. A zo slovenských kapiel tiež som sa tešil, lebo keď som začal vnímať trebárs soul, funky, tak to sa Slovákom darilo lepšie jak Čechom. Čiže keď aj Elán hrali Ôsmy svetadiel, to bola pomerne podarená vec. No Grigorov potom už neskôr, to bolo celkom dosť. Reggae, proste nejaké náznaky takého toho kvázi reggae alebo týchto kapiel, čo už išli po Novej vlne. Ale to už boli diskotékové časy.“

„V osemdesiatom štvrtom som sa vrátil, bol som v strane asi rok a pol a požiadal som o vystúpenie zo strany. A toto bola šupa. Toto bola šupa, lebo na toto tam nikto nebol pripravený ani zvyknutý. A vy, keď vstupujete do strany, tak vám ručia nejakí funkcionári. Oni za neho ručia! To je ten. On môže. No a mne ručili tam vedúci a takýto ľudia z toho Autodružstva. A pre nich to bolo… Za nimi hneď prišli nadriadení súdruhovia a hneď bolo, že -No, ale tento súdruh tuná robí takéto problémy. To čo to je?-. A oni proste potom, samozrejme, išli hneď za mnou a ja som im hovoril -No veď viete, ale však ja som tam úplne zbytočne v tej vašej strane. Vy si to tam všetko očekujete a odsúhlasíte a ja len zdvíham ruky a len na to ma potrebujete. Ja tam nechcem byť. No lenže to už som bol folkáč. To už som vlastne sa stretol aj v tých Čechách, tam ma osvietilo už na tej vojenčine, že pozor, toto nie je rozumné, čo robíš. To je proste vážna vec. To je proste jeden obrovský podvod na ľuďoch. A ty sa ho budeš aktívne zúčastňovať. To mi tam tak nejak začalo dochádzať.“

„Prišli policajti. Prišli za mnou do práce. Normálne ma stiahli z dielne. Išiel som s nimi do šatne v práci v Autodružstve, prekutali mi skrinku, hľadali podpisy…, nenašli, podpisy neboli, preboha, prečo by som ich mal v práci? Potom ma viezli autom, dvaja v vpredu, dvaja vedľa mňa, jak najväčšieho zločinca. No a viezli ma na Prostejovskú, už sme bývali na Prostejovskej na sídlisku 3. Beatka bola doma, ako mali sme len syna, áno, jasné. S takým malým Edkom na rukách. Sa nám hrabali v skriniach, pritom každých päť minút sa ma pýtali, kde sú tie podpisy. Do pivnice išli so mnou. V pivnici hľadali tie podpisy. Mne to prišlo… Asi im nešlo… Tomu snáď sami neverili, že hľadajú podpisy, ale čokoľvek, čo nájdu. Čiže zobrali si, ci Bože, Mňačka, alebo si zobrali, našli indigo papier, preklepávací papier a tam dačo našli, ale to nebolo Několik vět, ale nejaký iný materiál. Tak toto vzali. Písací stroj mi vzali a nejakú literatúru, čo, samozrejme, samizdatovú som nejakú mal doma, to vyňúrali.., veľké víťazstvo, tak to vzali. Ale samotné podpisy, samotnú petíciu Niekoľko viet nenašli, nič. A zobrali ma na výsluch“