Denisa Havrľová

* 1971

  • „Samozrejme, že som občianka Slovenskej republiky, ale som rada, že patrím do tohto etnika. Vôbec sa za to nehanbím. Môžem sa hanbiť za to, že neviem rómsky. Mnohí moji kamaráti mi povedali, prečo som sa nenaučila aj na tom východnom Slovensku. Niečo už, samozrejme, rozumiem, pretože som to pochytila. Ale ja mám taký rešpekt pred tým jazykom. Niekoľkokrát som už aj niečo povedala, ale sa mi smiali. Takže ja som dostala taký blok. Ale oni to nemysleli zle. Smiali sa, že som povedala niečo zle. A ten rómsky jazyk mi teraz inak znie. Napríklad, keď ho počujem v nejakej rómskej pesničke alebo v básničke, lebo Rómovia sú aj poeti. Píšu veľmi dobre. Som rada, že som sa dostala k svojej identite. Nebolo to tak, že som sa narodila a vedela som, kam patrím. Musela som tým prejsť, aby som si začala vážiť samu seba. Veľmi veľa ma naučili práve tí Rómovia z východného Slovenska. Oni sú nesmierne pyšní na to, kto sú. Aj keď prežívajú oveľa väčší rasizmus, ako som prežila ja. Oveľa, oveľa väčší. Denno-denné konfrontácie. Keď vás nechcú obslúžiť v reštaurácii, keď idete do miestnej krčmy a všetkým nalejú pivo do skleného pohára a vám do umelohmotného.“

  • „Robila som reportáž. Bolo to v Jarovniciach. Policajti naháňali rómskeho chlapca z rómskej osady, ktorý pravdepodobne zobral nejaké drevo v lese. Takže pre objektívnosť som nechcela hovoriť len o tej rodine a o tom, ako žili, ale chcela som vedieť, ako sa k tomu postavil ten policajt a čo tomuto chlapcovi hrozí za to, že zobral nelegálne drevo z lesa. To nebol celý traktor, bolo toho oveľa menej. Prišla som tam, bolo to v Jarovniciach, kde je najväčšia rómska osada, na to policajné oddelenie. Dobrý deň, Denisa Havrľová, rómske noviny Romano nevo ľil. Policajt povedal, že mi ruku nepodá. Som sa opýtala, prečo? Že mu môžem dať novinársky preukaz, ktorý som mala ešte zo Slovenského syndikátu novinárov, a ešte aj preukaz náš, redakčný. On na to, že ja ho nepotrebujem, že máte hygienický preukaz? Samozrejme, že som to nepochopila. A povedala som mu, že prečo hygienický preukaz, veď nejdem niekam do kuchyne alebo nehľadám si zamestnanie. Toto ma tak zarazilo a celé mi to došlo a ešte som mu povedala, či nemá pocit, že to je prejav rasizmu. Odišla som odtiaľ a povedala som si, že to teda nie. Toto už nechcem zažiť. A nielen ja, ale ktokoľvek, kto tam príde. Keď sa takto správa ku mne, ako sa potom správa k tým Rómom z osady?“

  • „Moja prvá reportáž, kde ma Danka poslala, bola rómska osada v Hermanovciach. Prišla som tam, oni čakali, že budem s nimi rozprávať rómsky, ja som nevedela, tak začali hovoriť, ako je to možné a prečo sa hanbím za to, kým som, že som ich. Tak toto keď povedali, mala som s tým veľmi veľký problém. Pamätám si, že som volala rodičom, zodvihla to mama, chcela som vysvetlenie, čo to znamená, že ako mi mohli Rómovia (povedať), že som ich. Tam sa to zlomilo. Mama mi vysvetlila, že áno, patrím do tohto etnika. Ale vyrastala som inak, žila som iným životom. Priznám si, že ja som mala ako Rómka k vlastným Rómom nesmierne veľké predsudky. Lebo som zrazu videla, že vyrastajú úplne v inom prostredí, ktoré ja som nikdy nepoznala, ja som nevedela, čo to je. Čiže som mala veľmi veľa osobných otázok, ktoré som si kládla, ako môžu takto žiť.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 14.05.2020

    (audio)
    délka: 01:57:45
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Denisa Havrľová: Na rómsku identitu som pyšná

Denisa hrala od malička na husliach
Denisa hrala od malička na husliach
zdroj: archív D. H.

Denisa Havrľová sa narodila 30. novembra 1971 v Očovej. Pochádza z rómskej rodiny, obaja rodičia boli robotníci. Od malička chodila do Ľudovej školy umenia, hrala na husliach. Na základnej škole vynikala v prednese poézie a prózy a je niekoľkonásobnou víťazkou krajskej súťaže Hviezdoslavov Kubín. Keď mala 23 rokov, oslovila ju spisovateľka a novinárka Daniela Hivešová-Šilanová, aby začala písať pre rómske noviny Romano nevo ľil. O rok neskôr sa z Očovej presťahovala do Prešova, kde začala objavovať svoju rómsku identitu. Na Strednej umeleckej škole v Košiciach si urobila maturitu a pokračovala v štúdiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Vyštudovala dokumentárny film a fotografiu. Ako novinárka navštevovala rómske osady na východnom Slovensku, venovala sa charitatívnej činnosti a rôznym projektom na podporu rómskej komunity. V roku 2002 sa o nej dozvedelo celé Slovensko, keď si od nej policajt z Obvodného oddelenia PZ v Jarovniciach pýtal hygienický preukaz. Podala na neho trestné oznámenie pre prejav rasizmu. V novinárskej kariére pokračovala aj Bratislave, kam sa presťahovala v roku 2009. Pracovala aj ako poradkyňa splnomocnenca vlády pre rómske komunity. V súčasnosti vyučuje žurnalistickú fotografiu na Strednej umeleckej škole dizajnu v Bratislave.