Emília Gáboríková

* 1933

  • "Dievčatá sa báli, pretože Rusi boli žhaví sa ženami. Tak sa schovali. Otec im v stohu slamy urobil dieru, a tam ich popchal dvadsať, aby ich nenašli. Jedna nestačila ujsť. Ja ako dievča som k týmto dievčatám chodila každé ráno, lebo som im zašívala. Ale tá, čo nestačila ujsť, tá bola dohryzená, doničená."

  • "Táto Herta! Boli také búdky pre vojakov a okolo to bolo to ohradené ostnatým drôtom. Tí vojaci tam boli mladí chlapci, no a Herta s tými vojakmi, s tými chlapcami... . No ale aby mala alibi, pretože ju otec nikde nechcel pustiť, ja som už vtedy mala desať rokov, zobrala si so sebou mňa. A ona bola s vojakmi v tej búdke a ja som sa pohybovala medzi trestancami dole, pretože domov som ísť nemohla. Nosila som im chleba, ovocie, papiere na písanie, písanky, pretože v Nemecku nebol ani papier. Keď sme išli domov, tak sme vždy priniesli veľa papiera, veľa písaniek a týmto trestancom som to dávala a aj som to posielala. Ale zo štyridsiateho štvrtého do štyridsiateho piateho už neboli ani schránky. Nemci aj to pobrali, ja som im to už ani posielať nemohla. Tak vystavovala som veľkému nebezpečenstvu samozrejme môjho otca."

  • "Vtedy na Pfaffenhofe prebiehala stavba fabriky V1, V2. Trestanci chodili z Terezína po moste cez Litoměřice. A robilo sa to pod naším dvorom. Trestanci sa tam pohybovali a ja medzi tými trestancami. Všetko sa to robilo pod zemou. Na povrchu boli len prístroje, tie kladky, ako vyťahovali a spúšťali dole materiál a tak ďalej. Ale stavba a všelijaké betónové barikády, ja som to tak volala, tie sa robili dole. Tam bolo strašne veľa trestancov. Ráno, keď sme išli do školy, tak jednak na cvičisko šli vojaci, my sme nemali kde prejsť, to bola úzka cesta, taká hradská ako za prvej (republiky), a potom vozili trestancov na otvorených nákladných autách, či zime alebo v lete, v tých páskavých letných nohaviciach. Nič zimné na sebe nemali."

  • "Keď ich nakladali, ktorý ešte vládal ísť, kamaráti ho podopierali a vyšiel na to auto... Ale kto už nevládal ísť a už ho nemohli podoprieť, tak tí išli zvlášť. Dávali ich do vriec od cementu a od privezeného materiálu na stavbu. Niektorý sa ešte hýbal, ešte bol živý. Naložili ho do vreca a tak vyhodili na druhé auto. Ešte živého. Keď prišli, tak to boli krásni, urastení chlapi. Hovorili po rusky, bola som s nimi denno-denne. Hovorili po slovensky, bolo tam veľa Slovákov. Bolo tam strašne veľa Nemcov v koncentráku. Tak boli ešte plní, pekné postavy, ale taký mesiac-dva, keď som tam nešla, už som ich nespoznávala."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Kimovská 18, Zvolen, 10.06.2015

    (audio)
    délka: 02:21:54
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Ako jediné dieťa na svete som to videla. Nikto iný sa tam nedostal.

Emília Gáboríková
Emília Gáboríková
zdroj: Foto: Michal Ďurčo 2015

Emília Gáboríková sa narodila 11. júna 1933 v Hriňovej. Otec Mikuláš Nosáľ organizoval od roku 1941 skupiny ľudí na poľnohospodárske práce do Ríše. Skupina nastúpila v marci 1943 do práce na statku Pfaffenhof neďaleko Litoměříc. Emília sa tu stala svedkom výstavby podzemného výrobného komplexu „Richard“, ktorý budovali prevažne väzni z koncentračného tábora Terezín. V obci Mlékojedy blízko Litoměříc sa dočkali až konca vojny. Stali sa svedkami úteku nemeckých obyvateľov do amerického pásma. Videla tiež príchod Sovietov a ich vyčíňanie. Nakoniec sa po 14-dňovej ceste vrátila v máji 1945 celá skupina domov do Hriňovej.