Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Flamik (* 1957  )

Kompetenciou vedúcich osobností Novembra 1989 bol najmä ich morálny postoj

  • narodil sa v Senici 26. októbra 1957
  • o rok sa rodina presťahovala do Bratislavy
  • 1977 zmaturoval a nastúpil na Stavebnú fakultu SVŠT
  • 1985 prestúpil zo Západoslovenských energetických závodov do Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody
  • 1986 podieľa sa na vydaní dokumentu Bratislava nahlas
  • odchádza pracovať do Prahy
  • november 1989 – návrat do Bratislavy, členstvo vo VPN
  • 1992 sa presťahoval do Brna, kde žije dodnes

Od ochranárskych aktivít sa plynulo dostal k vedeniu Verejnosti proti násiliu (VPN) a stal sa jednou z jej vedúcich osobností. Ako člen Stromu života v 80. rokoch pomáhal pri záchrane prírodného i kultúrneho dedičstva po celom Slovensku. Meno Juraja Flamíka nechýbalo ani v dokumente Bratislava/nahlas, ktorý sa zrodil v roku 1987 na základe jeho ochranárskych aktivít v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny, v rámci ktorého založil Základnú organizáciu č. 13 (ZO13 SZOPK). A aj keď v roku 1989 žil a pracoval v Prahe, krátko po vypuknutí Nežnej revolúcie sa stal šéfom Koordinačného centra VPN v Bratislave.

Spomienky z detstva

Narodil sa 26. októbra 1957 v Senici. Otec pochádzal z dedinky Koválov na Záhorí. Rodičia sa zoznámili, keď mama nastúpila do tejto obce ako začínajúca učiteľka. Keď mal Juraj rok, presťahovali sa do Bratislavy. Veľa času, najmä prázdniny, trávil v kováčskych dielňach, pretože tomuto remeslu sa venovali obaja jeho starí otcovia i strýko, otcov brat. Veľký vplyv na Jurajov vývoj mala otcova sestra, „typická prvorepubliková učiteľka“, ktorá ho viedla k vzťahu k literatúre.

Základnú školu Juraj navštevoval na Jelačičovej ulici v Bratislave. Realitu socialistického režimu si ako dieťa neuvedomoval. Otec, ktorý pracoval ako technik vysokonapäťového vedenia v Západoslovenských energetických závodoch, o tom doma takmer nehovoril. Až po roku 1989 sa Juraj dozvedel, že jeho priamy nadriadený bol agentom Štátnej bezpečnosti. V roku 1969 sa Flamíkovci presťahovali do Slávičieho údolia na Červený kríž. V tejto lokalite žili viacerí komunistickí prominenti. A keďže jeho mama, ktorá učila na miestnej škole, mala dobré meno, Biľakovci, Šalgovičovci a ďalší tamojší prominentní obyvatelia ju chceli za učiteľku pre svoje deti a vnukov.

Okupácia a skúsenosti so ŠtB

Počas letných prázdnin v auguste 1968 bol Juraj u starkej na dedine. O dianí sa dozvedal od starších detí zo susedstva, ktoré počúvali rozhlas. Juraj si v záhrade postavil vysoký rebrík a z neho strýkovým ďalekohľadom sledoval prelietavajúce helikoptéry. V noci 21. augusta sa Jurajova matka vrátila z prvej dovolenky v zahraničí, pravdepodobne posledným možným vlakom z Viedne do Bratislavy. Otca neskoro v noci prekvapil hluk na ulici. Myslel si, že upratujú zametači. No to už popod ich okná prechádzali prvé tanky.

Juraj študoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej na Zochovej ulici. A tu došlo aj k jeho prvému stretnutiu so štátnou mocou. Večer po tom, ako so spolužiakmi odmaturovali, išli úspech osláviť. Sedeli na terase podniku pri pive a jeden zo spolužiakov rozprával vtip, súvisiaci s československou hymnou: Jeden policajt sa pýta druhého - Ty vieš, kto je ten Boryš z hymny? Kto? No ten Boryš umí po skalinách. „Na to prišli dvaja chlapi v civile, zobrali ho bokom a legitimovali ho. My sme sa snažili ich presvedčiť, že to nemyslel zle. Aj neskôr sme si všimli, že stoja pred školou a sledujú, čo sa deje. Vtedy sme to začali vnímať,“ vysvetľuje.

Po maturite v roku 1977 s viacerými spolužiakmi pokračovali v štúdiu na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej. A tu už k ideologickým stretom dochádzalo častejšie. Juraj považuje toto obdobie za „schizofrenické“. Jeho študijná skupina si znepriatelila vedúceho katedry, ktorý im prednášal Teóriu vedeckého komunizmu. Ak na seminári niekto nevedel odpoveď na otázku, dal absenciu všetkým v krúžku. Na spoločné prednášky ani nenosil ich prezenčnú listinu. A tak museli túto situáciu „hasiť“ cez známych v Socialistickom zväze mládeže (SZM).

Uľavilo sa im až s príchodom mladého pedagóga, ktorý mal skúsenosti z Veľkej Británie. S ním už otvorene diskutovali o čomkoľvek.

Ochranársky aktivizmus

Juraj začal pracovať na investičnom oddelení v Západoslovenských energetických závodoch. V roku 1985 prešiel do Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Tam sa stretol s Ladislavom Snopkom, Jánom Budajom a ďalšími ochranármi. Tým sa začala nová etapa v jeho živote.

V tom čase bol členom Stromu života, ochranárskej vetvy SZM a predsedom ZO 13 SZOPK. Ekológia sa totiž stávala vážnou témou. V roku 1984 vznikla iniciatíva na záchranu úzkorozchodnej čiernohronskej železnice Čierny Balog – Hronec. Spolu s kamarátmi sa na tejto aktivite podieľal, podobne ako o rok neskôr na letných táboroch na záchranu banských jarkov v okolí Banskej Štiavnice. „Tam už bolo vidieť rozpad toho systému. Keď mala prísť ohlásená kontrola zo SZM, vyvesil sa znak a zástava, keď odišli, zas sa to dalo dole. Život tam už bol normálny, prirodzený. Už sme si tam volali na besedy aj ľudí z okraja disentu,“ spomína pamätník.

V nasledujúcich rokoch sa zapojil do záchrany Jurského Šúru – zavodňovacieho systému, ktorý takmer úplne zanikol, i románskeho kostolíka v Rusovciach, o ktorý sa nik nestaral. Na Zelenej ulici v centre Bratislavy sa na jednom z pamiatkovo chránených objektov preborila strecha a hrozilo jeho úplné zničenie. V Mestskej správe pamiatok sa tomu neplánovali venovať. Tak nastúpili ochranári a v spolupráci so zväzákmi zo Stavebného podniku Bratislava ho zastrešili.

V tomto čase došlo aj k prvým rozhovorom s Jánom Budajom. Po vzore základnej organizácie číslo 6 (ZO 6) Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), do ktorej patrili najmä ľudia s prírodovedeckým vzdelaním ako Mikuláš Huba, Peter Tatár a ďalší, založili technici v roku 1986 vlastnú ZO 13. Podobne dochádzalo aj k prepojeniu s českými ochranármi. V Bratislave pôsobil ochranár, disident a chartista Pavel Šremer, ktorý pred prenasledovaním odišiel z Prahy, rozbehla sa aj spolupráca s ďalšími ekológmi a disidentmi Jozefom Vavrouškom, Ivanom Dejmalom, Bedřichom Moldanom, ktorí boli spojení i s ekologickým bulletinom Charty ´77.

Bratislava/nahlas

V júni 1986 na spoločnej schôdzi ZO 6 a ZO 13 vznikla zápisnica o vytvorení jej prílohy. Formálne nešlo o nič nové, už v minulosti ZO 6 vydala asi 15 podobných príloh. Juraj Flamík spoločne s Mikulášom Hubom ako predsedovia oboch základných organizácií figurovali ako vydavatelia Bratislava/nahlas. Stretávali sa v byte Jána Budaja, ktorý ukrýval materiály na viacerých miestach.

Dokument Bratislava/nahlas bol vlastne kritikou vtedajších rozhodnutí, týkajúcich sa ochrany prírody a pamiatok, a navrhoval alternatívne riešenia. Považoval sa za naplnenie vízie nového, demokratického, kultúrnejšieho, ekologickejšieho, zdravšieho a krajšieho Slovenska.

Po jeho vydaní sa nič nedialo, k priamemu konfliktu s režimom nedošlo. To sa stalo až neskôr, na jar 1988, po zverejnení dokumentu na stanici Hlas Ameriky. Denník Pravda uverejnil komentár šéfredaktora Arnošta Baka pod pseudonymom Dana Piskorová. Použil výrazy, ktoré boli kľúčové pre obvinenie – „rozvracanie republiky“ či „hanobenie mena v zahraničí“. Vtedy jeho tvorcov predviedli na výsluch na „Februárku“. K Jurajovi, ktorého pozvali na „podanie vysvetlenia“, sa ale správali férovo, umiernene, vyšetrovateľ mu akoby našepkával, čo má povedať. Horšie, s vyhrážkami jemu a jeho tehotnej žene, sa to skončilo v prípade Jána Budaja.

Na riaditeľa ústavu, v ktorom Juraj pracoval, sa ale začali tlaky, aby ho prepustil zo zamestnania.

Dnes sa objavujú odlišné názory na aktivity ochranárov a význam dokumentu v kritike vtedajšieho režimu. Juraj to vníma nasledovne: „Formálne sme organizovali veci pod hlavičkou zväzu (SZM – pozn. editora) alebo SZOPK, ale robili sme to ako ochranári, veľmi pragmaticky. Nepatrili sme k tvrdému prúdu, k disentu. Milan Šimečka často spomína, že sme ten režim akceptovali, len sme ho chceli meniť a nepostavili sme sa proti nemu. Podľa neho tam bola ostro vymedzená hranica, za ktorú sme my nikdy nešli. Ja vidím rozdiel v tom, že on ako disident z tej druhej strany musel hranicu vnímať veľmi ostro, ale my sme ju videli oveľa difúznejšie, pretože sme ňou prenikali. Niekedy sa nám nik nepostavil proti, takže sme mohli veľa vecí spraviť.“

Novembrová revolúcia

V piatok 17. novembra 1989 večer, keď sa v Prahe odohral prvý stret medzi študentmi a policajtmi, bol Juraj na ceste vo vlaku z Prahy do Bratislavy. O dianí ani netušil, pretože cez víkend sa vybral do Bielych Karpát. V nedeľu po návrate do Prahy, kde pracoval v Národnom pamiatkovom ústave, „zapadol“ do svojich ekologických kruhov. V tom čase nemal v hlavnom meste žiadne kontakty s disidentmi, a tak bol len radovým účastníkom ďalších demonštrácií. Boli to preňho hektické dni – z práce bežal na Zelený kruh, potom na demonštrácie, večer o jedenástej domov. A tak dookola.

Keď jedného decembrového dňa v uličke pod Václavákom vyšiel z obchodu, zastala pri ňom čierna Tatra 613. Otvorili sa dvere a uvidel v nej sedieť Ladislava Snopka, Jána Budaja a ďalších známych. Kričali naňho: „Ďuro, musíš sa vrátiť do Bratislavy, čakáme ťa.“ Asi po desiatich dňoch, keď si vybavil „papiere“ v zamestnaní, odišiel do Bratislavy. Jeho prvá cesta viedla do sídla Verejnosti proti násiliu (VPN), vtedy na Jiráskovej ulici. Intuitívne si uvedomoval chaos, aký tam vládol. Každý behal, akoby nikto nič nestíhal, fajčili tak, že pre dym nebolo vidieť, debatovali, vyzváňali telefóny.

Bez akejkoľvek prípravy a odovzdania informácií musel Juraj naskočiť priamo do tohto rušného diania. Často museli reagovať na požiadavky zvonka o radu alebo o pomoc. Juraj sa ocitol v jednej z popredných „nárazníkových zón“. Neskôr na tieto účely vznikli poradenské centrá VPN, v ktorých boli dobrovoľníci, ale aj psychológovia. Zbierali informácie, s ktorými ľudia prichádzali. Dni Jurajovi a jeho kolegom napĺňali rokovania, výjazdy do regiónov, práca v centre. Dnes to hodnotí ako nepripravenosť, ktorú bolo vidieť až do prvých slobodných volieb. „Na jednej strane tam tí ľudia boli vďaka svojim morálnym postojom a tomu, čo urobili predtým. Ale nik nevedel, ako fungujú ministerstvá, ako funguje vláda, aký je rokovací poriadok v národnej rade. Ale v porovnaní s Maďarskom, kde boli pripravení, s Poľskom, kde opozícia vyrástla z organizovaných odborov, myslím, že tí VPN-kári obstáli veľmi dobre,“ charakterizuje Juraj toto obdobie. Za ďalší nedostatok považuje nedisciplinovanosť. Veľa sa hovorilo, ale nestanovovali sa úlohy ani termíny. „Podľa mňa je to zázrak, že do roku 1992 to udržalo kontinuitu morálnej autority VPN voči verejnosti, že sa sformulovalo tých 12 bodov, ktoré 25. novembra VPN vypustila. Až na odluku cirkvi od štátu a spravodlivé federálne usporiadanie Čiech a Slovenska sa všetko podarilo veľmi rýchlo uskutočniť,“ uzatvára pamätník. Podľa neho bola revolučná fáza zavŕšená menovaním Václava Havla za prezidenta.

Po revolúcii

Za mýtus považuje Juraj názor, že VPN-kári nešli do politiky. Mnohí sa dostali do kresiel poslancov Federálneho zhromaždenia či Slovenskej národnej rady, na pozície ministrov a námestníkov. Upozorňuje, že ostáva zo päť ľudí, ktorí sa o to nikdy nepokúsili – Martin Šimečka, Fedor Gál, on samotný a snáď ešte dvaja. Za kľúčový moment pri zostavovaní nového vedenia štátu považuje Juraj to, že Československo prijalo maďarský či poľský model – že nové usporiadanie má byť vecou dohody za okrúhlym stolom s odstupujúcou mocou.

Prípravu prvých slobodných volieb považuje Juraj tiež za prácu na poslednú chvíľu. Spomína si na epizódu, keď do VPN prišiel poradca z Veľkej Británie. Jeho jediná rada – „Berte Mečiara za šéfa kampane“ – neuspela a asi po týždni sa vrátil domov. Potom to do rúk vzala iná skupina ľudí – politológ Michal Horský, Martin Bútora, Juraj Mihálik, Juraj Flamík. Chodili na výjazdy, agitovali. Vtedy vydaný volebný program VPN Šanca pre Slovensko, tenká brožúra, je podľa Juraja dodnes najlepším politickým programom, lebo bol reformný a koncepčný. Samotnú kampaň považuje za chaotickú a náhodnú, priznáva, že ju robiť nevedeli a podliehali ilúzii, že stačí prísť medzi ľudí a že sa to podarí. Aj sa to podarilo a VPN prvé slobodné voľby vyhrala.

Život po prvých slobodných voľbách

Juraj po prvých slobodných voľbách pôsobil ako predseda koordinačného centra VPN, výkonného orgánu pod koordinačným výborom a snemom. Koncom roka 1991, keď jeho zdravie neunieslo množstvo stresu, strávil niekoľko dní v nemocnici s podozrením na žltačku. Začiatkom nasledujúceho roka sa jeho pracovný pomer vo VPN skončil. Nastúpil do funkcie poradcu podpredsedu vlády Martina Porubjaka. Po pár dňoch, ešte v januári 1992, dostal ponuku od Ernesta Valka, ktorý bol zvolený za predsedu Federálneho ústavného súdu v Brne, na pozíciu šéfa kancelárie ÚS. S manželkou a prvou dcérou sa teda vo februári presťahovali do Brna. Zamestnanci Ústavného súdu neverili, že dôjde k rozpadu republiky, o ktorom sa začalo hovoriť. Medzitým sa o tejto téme začali rozhovory medzi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom.

Po rozpade federácie Juraj aj s rodinou ostal žiť v Brne. Svoje prípadné zotrvanie vo funkcii aj na českom ústavnom súde prerokovával s Otakarom Motejlom, predsedom Najvyššieho súdu. Keď sa stretli v Prahe, povedal mu pán Motejl: „Kdyby jste se alespoň nejmenoval Juraj.“ Vtedy si uvedomil, že so slovenčinou sa na Ústavnom súde ČR neuplatní. Tým Juraj skončil vo verejných funkciách.

Prácu našiel v projektovej organizácii, zaoberajúcej sa územným plánovaním a územnými systémami ekologickej stability. V roku 1996 však predseda vlády Václav Klaus vyhlásil program „utahování opasků“ a všetky peniaze verejnej správe pre územné plánovanie škrtol. Organizácia tak ostala úplne bez peňazí a zamestnanci bez práce. Následne sa Juraj Flamík vrátil k ochranárskym koreňom a nastúpil do ekologickej Nadace Partnerství, kde pracuje dodnes.

Paralely so súčasnosťou

V novembri 1989 sa do čela revolučného hnutia podľa Juraja dostali ľudia, ktorí na to mali jedinú kompetenciu – morálny kredit, čisté svedomie a odvahu. A v tom vidí paralelu so súčasnosťou – po tridsiatich rokoch súčasná nespokojná generácia akoby vyšla z rovnakých pozícií. Keď sa vo februári 2018 začali veľké mítingy, čakal Juraj, s akým programom hnutie Za slušné Slovensko príde. Dnes konštatuje, že síce neprišli so žiadnym revolučným programom, ale to by do demokratického režimu ani nepatrilo. Nič veľké nesľúbili, ale súčasne nič nepokazili. A v tom je, podľa neho, rozdiel oproti roku 1989. Vtedy sa revolučným programom menil režim, dnes mladí ľudia rešpektujú demokraciu a požadujú fungovanie jej inštitúcií.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia