Oľga Domanická

„Pred vojnou si to až tak veľmi nepamätám. Bola som pri mame a pri otcovi, keď sme niečo robili, ale že by som nejaké také roboty ja, mňa nezaťažovali nejakými robotami. Čo to také decko štyri ročné. Som sa okolo nich tak motala. To až keď sa niekde niečo dialo, keď začal tie lietadlá lietať, tak už mi povedali, že bude vojna. Som sa toho potom bála, lebo už púšťali bomby, tadeto to lietalo, už sme len vždy bežali do tých pivníc sa schovať. Prišli a povedali nám takí vojaci, Nemci, že tento horný koniec bude vypálený. Tak nás zobrali a dali nás na také lúky. Pobrali sme si, čo sa dalo, aby sme sa mali v čom vyspať, nejaké periny a na voz. Tak sme sa tam museli schovať, akože ubytovať na tie lúky. To bolo tak 1944/45. Bola celá dedina obsadená Nemcami. To bolo, dalo sa tam dať na trávu, volalo sa to Rybníky. To si pamätám z toho, že nemohla som akosi spať, som sa budila. Naši tiež dávali pozor na mňa aj na toho malého a videla som, ako tí Nemci nás na koňoch obhliadavali, aby sa niečo nestalo. My sme tam boli asi dva dni. Potom nás dali, že aby sme sa rozdelili na dolnom konci v dedine, že tam by nemalo prísť vypálenie. Tak dolňania, koho mohli, tie rodiny svoje zhora si pobrali. No a my sme potom u takej jednej rodiny boli a tam sme varievali.“ 0:03:08 – 0:06:08 - Oľga popisuje, ako rodiny museli opustiť horný koniec obce, lebo mal byť vypálený

„Nikto nebýval, len tí vojaci prišli tam a čo sa im dalo, to nám pozabíjali. Raz prišli takí Nemci a chceli zabiť prasa. Prišli a otcovi povedali, ja som tam tiež stála, som sa dívala. Otcovi povedali, aby išiel zobrať nožík, aby ho zaklal. Aby si mali čo dať variť jesť. No ale otec povedal, že on nemá taký dlhý nožík, že on ho nemôže zaklať len krátkym nožíkom. On povedal, že on iný nemá. Ten Nemec otrčil pištoľ do neho a že ho zastrelí. Že on (otec) ho (prasa) nechce dať zabiť. Ale sestra, tá najstaršia, tá si kľakla pred toho Nemca a prosila ho, že aby otca nezastrelil, že nemáme taký nožík, že ona ide do susedov, že požičia ten nôž a že im ho donesie, aby mohli to prasa zaklať. Aj tak bolo. Išli, nožík nám požičali, otec prasa zaklal, urobil s ním poriadok. Všetko čo malo sa stať, aby oni mohli si navariť. Potom už, keď sme prišli domov, už sme nemali nič. Nemali sme, už nám všetko potĺkli, len ostal ešte ten koník, čo tým partizánom ten otec vozil mäso také nejaké, keď si oni doniesli.“ 0:07:42 – 0:09:56 - Nemci pozabíjali Verešovcom hospodárske zvieratá a chceli zastreliť Oľginho otca, keď nechcel zaklať pre nich prasa