Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Emil Doboš (* 1929)

Komunizmus nedal nikomu vyniknúť

  • narodil sa 7. 9. 1928 v rodine roľníka

  • Prvá Viedenská arbitráž pričlenila pamätníkovo rodisko k Maďarsku

  • štúdium počas 2. svetovej vojny na gymnáziu v Mukačeve

  • nejasnosti ohľadom budúcnosti po ukončení vojny, gymnaziálne vzdelanie zavŕšené v Košiciach

  • vynútené prerušenie univerzity v Bratislave kvôli kádrovému profilu

  • narukovanie do Mimoňa, príslušník PTP v Ostrave

  • podradné zamestnanie po návrate do civilu, zoznámenie sa s manželkou

  • snaha doštudovať diaľkovo, opäť problémy s kádrovým profilom

  • vstup do komunistickej strany kvôli ochrane seba i rodiny

  • do pádu režimu tajenie svojej minulosti v PTP

  • satisfakcia vďaka nastoleniu demokracie, pôsobenie v štruktúrach Klubu priateľov PTP vo Vranove nad Topľou

Ideálom komunistického zriadenia bolo nastolenie „diktatúry proletariátu“. Inštitúcie a jedincov, ktorí do tohto rámca nezapadli, režim tvrdo potieral. Osobná skúsenosť s touto politikou moci naruby, keď o príležitostiach rozhodoval kádrový profil na úkor odbornosti a schopností, poznačila aj životnú cestu Emila Doboša, rodáka z obce Ujlak, v súčasnosti Novosad pri Trebišove.

Na poli, ktoré malo ležať komunistom v žalúdku, skoro zamrzol

Emil sa narodil 7. 9. 1928 do rodiny roľníka. Svoje hospodárstvo na východnom Slovensku rodina zveľaďovala už po niekoľko generácií a práve ono sa neskôr stalo tŕňom v oku budúceho komunistického režimu. Dovtedy plynul život Emila Doboša v rytme poľnohospodárskych prác. Vyrastal spolu so štyrmi ďalšími súrodencami, nevlastnými Antonom a Máriou a vlastnými Annou a Andrejom. „Na samotné detstvo pamätám sa len toľko, že rodičia ma mnohokrát brali na pole, kde na mňa v návale práce raz i zabudli a ja som skoro zamrzol,“ hovorí.

Reumatická horúčka, ktorá sa vtedy prihlásila o slovo, sa znovu ozvala o dve dekády neskôr, jej príčinou však bola fyzická námaha v ostravskej bani. Avšak ešte predtým, než pamätníkov príbeh dospel k tortúre v Pomocných technických práporoch (PTP), sa svet ocitol na prahu najväčšieho vojnového konfliktu v dejinách.

S ním súvisel i rozpad Československej republiky (ČSR). Rozhodnutie európskych veľmocí sformulované do prvej Viedenskej arbitráže v roku 1938 obralo Slovensko o vyše štvrtinu územia – prevažne na juhu – a pridelilo ho Maďarsku. Týkalo sa to i rodiska Emila Doboša. V novovytvorených pomeroch sa Ujlak pri Trebišove stal hraničnou obcou.

„Pamätám sa, ako československí vojaci odchádzali z južných častí a stavala sa slávobrána na príchod maďarských vojsk. Zvlášť som sa o toto dianie nezaujímal. Najväčší dopad znamenala jazyková bariéra a príliv pomaďarčovania, lebo naša obec bola slovenská a ja som chodil do miestnej slovenskej ľudovej školy. Rodičia po maďarsky vedeli, ja som nevedel nič. Okrem toho nemám z tohto obdobia negatívnu skúsenosť.“

A keďže bol Emil Doboš vo veku, keď sa rozhodovalo, či zostane na gazdovstve, alebo pôjde študovať, rodičia vybrali za miesto jeho ďalšieho pôsobenia Mukačevo. Aj toto mesto na Podkarpatskej Rusi pripadlo po Viedenskej arbitráži Maďarsku. Rozhodlo to, že v Mukačeve pôsobil pamätníkov strýko Andrej. V čase trvania druhej svetovej vojny poskytlo tamojšie gymnázium vzdelanie nielen Emilovi Dobošovi; vzdelávaciu inštitúciu, v ktorej sa vyučovalo prevažne po ukrajinsky, navštevovali viacerí ujlackí rodáci.

Na všetko raz bude treba bumagu

Kým svet bojoval, uplynuli štyri školské roky. Ďalšie Emilovo vzdelávanie prerušil blížiaci sa front. Sovietske lietadlá vtedy smerovali do Maďarska a v zlej orientácii nezriedka bombardovali aj Podkarpatskú Rus. Jej obsadenie postupujúcou Červenou armádou prebehlo na jeseň 1944.[1] Ujlacká partia sa po prechode frontu do Mukačeva vrátila, ale budúcnosť zostávala neistá. Hovorilo sa, že mesto, ktoré patrilo ČSR a následne Maďarsku, pripadne pod Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR).

„Nevedeli sme, čo tam s nami bude ďalej. Nepoznali sme dobre krajinu a vracali sme sa cez Užhorod, Vojany a vtedajšie Kucany, dnešný Oborín, kde po nás prišiel strýko na koňoch. S takýmto trápením a strachom medzi sovietskymi vojskami, ktoré od nás všade pýtali bumagu – legitimáciu – ktorú sme nemali, došli sme s bratancom domov“.

Bola jar roku 1945 a Emil Doboš sa po návrate z Mukačeva ihneď začal obzerať po novej možnosti štúdia. Tú našiel v najbližšom gymnáziu v Michalovciach. Absolvoval náročné, ale v konečnom dôsledku úspešné prijatie cez rozdielové skúšky. Školský polrok trval krátko, iba dva mesiace, a na dôvažok nemal veľkú perspektívu pokračovania. Emilova vzdelávacia anabáza tak mala tretiu zastávku – stalo sa ňou 1. štátne gymnázium na Kováčskej ulici v Košiciach, kde pamätník napokon v roku 1949 zmaturoval.

Aj Košice pričlenila Viedenská arbitráž k Maďarsku. V čase pamätníkovho štúdia však už boli arbitráž i druhá svetová vojna minulosťou; mesto opätovne patrilo do povojnovej ČSR a z tej doby si Emil Doboš nespomína na žiadne národnostné trenice alebo konflikty; jeho život sa mal konečne vyvíjať v pokojnom duchu. O to viac, že mu prišla pozvánka na stavebný odbor Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. „Víťazný február“ a nástup komunistickej moci, ktorá mala výrazne zasiahnuť do pamätníkovho života, zostali v jeho vtedajšom prežívaní nepovšimnuté. „Ja som to nejako nevnímal, že dačo sa robí v politike. Žil som a prijímal som ten život tak, ako bežal,“ spomína.

Keďže vždy inklinoval viac k strojárstvu ako k stavebníctvu, požiadal o prestup na odbor strojárskeho inžinierstva, kde ho i prijali. Absolvoval dva semestre, no súkolesie komunistického režimu urobilo nový obrat v smerovaní jeho života: „Povolali ma na brannosti, či čo to bolo, či som schopný vojenskej služby. Povedali, že v štúdiu by som mal pokračovať, ale musím podať žiadosť, lebo mi naň nedali odklad. Žiadosť som však nedostal. Namiesto toho mi pripadla povinnosť brigádovať na stavbe Salvatoru v Šariši, kde prebehlo kádrovanie.“

Namiesto univerzity dolovanie uhlia

Nasledujúce peripetie zaviedli pamätníka najprv do Východoslovenských strojárni a následne do Nižného Medzeva, kde pôsobil ako technický kreslič. „Keď som nedostal súhlas pokračovať v štúdiu, začal som si uvedomovať, že je to asi dôsledok kádrovania. Tak ma stopli. Z Medzeva, kde som strávil rok, som šiel rovno do vojenskej služby“.

Príčinou týchto peripetií bol status pamätníkovho otca – „kulaka“, ktorý odmietol vstúpiť do družstva a v očiach komunistov predstavoval nepriateľa režimu. Počas žatiev sa k nemu hlásilo veľa chudobnejších ľudí na výpomoc; okrem iného stavali tzv. maradiky – kríže zo snopov, pričom za každý desiaty dostávali odmenu podľa druhu úrody. Kulakom bol označovaný každý, kto vlastnil viac ako 15 ha ornej pôdy[2].

Emil Doboš narukoval do Mimoňa. Obec na severe Čiech predtým obývali Nemci. Po druhej svetovej vojne ich vysťahovali a Mimoň sa stal dislokáciou pre 51. ľahký PTP, jeden z prvých štyroch, ktoré vznikli 1. 10. 1950. V prázdnych domoch sústreďovali narukovaných chlapcov zo všetkých kútov povojnovej ČSR. „Bolo to pre nás čudné, a to sme sa už viacerí začali zhovárať, prečo sme vylúčení z normálneho vojenského života, ale sme sústredení do Mimoňa, kde s nami začali robiť pochodové cvičenia bez zbrane, vpravo bok, vľavo bok, k zemi, vztyk. Po dvoch týždňoch prišiel akýsi rotný s brožúrou Banské predpisy. Tak už sme vedeli, o čo ide. Niektorí dôstojníci na cvičeniach nám dali pocítiť, že sme nespoľahliví a menejcenní. Dotklo sa nás, že sme vyhostení na okraj spoločnosti a málo uznávaní. Čo to za vojaka, čo v bani slúži?!“

Armáda pristavila v Mimoni dobytčie vagóny a v noci previezla narukovaných chlapcov do Ostravy. Ubytovali ich v murovaných poschodových barakoch. Spávalo sa na poschodových posteliach, pod nimi sa skladovali vojenské drevené kufre so šatstvom. Prostredie pripomínalo bežné kasárne. Najväčšie negatívum okrem práce v PTP, ktorá nemala oporu v československých zákonoch, predstavovali ploštice.

„Za Čepičku (Alexej Čepička, vtedajší minister národnej obrany a zať prvého československého komunistického prezidenta Klementa Gottwalda – pozn. ed.) bola povinnosť pre vojakov cez obed odpočívať. Cez obed sme teda trochu pospali, ale v noci nás ploštice trápili. Nakoniec nás velenie vysťahovalo kdesi do bunkrov a ploštice ničilo s pomocou plynu. Vtedy viem, že som sa prvý raz dostal na dovolenku domov“.

Emil Doboš pracoval v bani Žofia. Ťažká práca so zbíjačkou pod zemou si vyžiadala daň na jeho zdraví. Kvôli reumatickým bolestiam pobudol i v nemocnici. Následne ho už pri výkone práce nasadzovali iba na povrchu. Podieľal sa pri vyvážaní hlušiny z bane na haldu. „Popri práci stále prebiehalo kádrovanie a školenie, nátlaky, aby som sa dostal z poznačených ku spoľahlivým. Po skončení normálnej doby trvania vojenskej služby nás nechali slúžiť ďalej, teda pracovať v bani. Cítili sme sa ukrivdení, prečo nás trápia a začo, veď sme nikomu nič neurobili“.

Mladí muži sa príslušníkmi PTP stávali z rôznych dôvodov, ktoré nekorešpondovali s predstavami režimu: „Viem, že tam bol jeden, čo sa predtým zaoberal vysielačkami“.

V roku 1954 sa zavŕšila reorganizácia PTP v rámci štruktúr Československej ľudovej armády (ČSĽA). Nahrávala tomu dobová atmosféra po smrti J. V. Stalina i K. Gottwalda rok predtým. PTP sa pretransformovali do Technických práporov (TP). Práve v nich pôsobil v rámci svojej základnej vojenskej služby (ZVJS) mladší brat Emila Doboša Andrej; tzv. kulactvo poznačilo kádrový profil i jemu.

Civilný život s biľagom Ostravy

Emil Doboš sa z Ostravy dostal domov v roku reorganizácie PTP. Zákonom zrušená „klasifikácia E“ ako „politicky nespoľahlivý“ sa týkala i jeho. Tento fakt uvádzala vojenská knižka, napriek tomu musel v civile svoju bývalú príslušnosť k PTP tajiť, inak by nedostal zamestnanie. Prvé mesiace strávil v Novosade – ako premenovali Ujlak po druhej svetovej vojne kvôli výsadbe ovocných sadov – pomáhaním na otcovom gazdovstve.

„Prišla žatva a videl som nedôstojné správanie zo strany tých, čo začali pôsobiť v obci (komunistických úradníkov, ktorí boli poverení výberom povinného kontingentu z úrody, pozn. ed.), cítil som nespravodlivosť, a keďže sa v tom čase začal robiť nábor na výstavbu rodinných domov pre vysídlencov vo Vrbove pri Kežmarku, využil som to. Reku, nebudem doma, kašlem na to, idem na tú výstavbu, kde som sa zamestnal.“

Práca mala brigádnicky charakter, a preto nepotreboval osvedčenia, ani jeho kádrová minulosť mu nerobila problém. Zaučil sa za kolára a vo Vrbovom pôsobil do mája 1955. Spoznal tam i svoju budúcu manželku. Dievča sa o jeho minulosť v Ostrave nezaujímalo. „Chceli sme sa, zobrali sme sa,“ stručne dodáva Emil.

Sobáš sa uskutočnil v októbri 1955. V tej dobe sa otvárala nová cementáreň v Bystrom. A keďže manželka Emila Doboša začala pôsobiť v školstve v neďalekej obci Hlinné (obe obce ležia v súčasnom okrese Vranov nad Topľou), pamätník využil príležitosť a zamestnal sa v novootvorenej cementárni: „Nemal som fakticky žiadny problém sa tam zamestnať, pretože potrebovali ľudí do prevádzky. Možno mi práve toto padlo vhod, že som sa dosť ľahko zamestnal. Robil som na investičnom oddelení. Ale podstatné je to, že som našiel medzi spolupracovníkmi priateľa, s ktorým sme obaja uvažovali, čo keby sme sa dali na diaľkové štúdium.“

Neutíchajúca snaha dokončiť si vzdelanie sa opäť dostala do konfrontácie s komunistickou realitou. Prekážku predstavoval, ako inak, kádrový profil: „Tu už boli problémy. Kde som, čo som, skadiaľ som, prečo som bol tam a tak ďalej. Došlo to tak ďaleko, že z dediny, odkiaľ som pochádzal, z Novosadu, začali požadovať ľudí na družstvo.“

Zamerali sa na detí tých, ktorých chceli dostať do družstva, a keďže otec Emila Doboša doň stále odmietal vstúpiť, opäť raz hrozilo, že pamätník nebude mať voľbu ohľadom svojho životného pôsobenia vo vlastných rukách.

Vtedy sa do problematiky vložil kádrový úradník Socha, ktorý pôsobil v neďalekých Hanušovciach nad Topľou, ktorý sa vo veci angažoval v prospech Emila, čo preňho v konečnom dôsledku znamenalo dokončenie diaľkového štúdia v Košiciach. Odbor strojárskeho inžinierstva vyštudoval v roku 1962. „Možno preto, že sme boli stadiaľto, zblízka, a bol predpoklad, že tu zostanem, tak si povedal (Socha), že načo mi škodiť. Neviem povedať, prečo mi pomohol, ja som sa s ním zvlášť nekamarátil.“

Vstup do komunistickej strany na oklamanie nepriateľa

Pamätníkov životný príbeh bol od tohto okamihu spätý s obcou Bystré a s cementárňou. Kariérny postup viedol od funkcie hlavného mechanika až k technickému námestníkovi riaditeľa. Dokončenie štúdia a kariéra si však vyžadovali ešte jednu vec – vstup do komunistickej strany. „Narodilo sa mi dieťa a manželka, ktorá bola zamestnaná v školstve, takisto začala mať problémy. To bol taký vstup do strany naoko. Že som straník a mal som sa za čo kryť“.

Emil Doboš následne s radosťou prijímal spoločenské a politické dianie, ktoré vrcholilo koncom šesťdesiatych rokov a smerovalo k Pražskej jari. Normalizácia však utlmila akýkoľvek optimizmus, naopak, nastala nová vlna prekádrovania a z pohľadu vládnuceho režimu, ktorý si udržal moc, očisťovania od nepohodlných osôb. „Vtedy sa každý nejako chránil. Mal som rodinu, tak čo som mal povedať, že nesúhlasím so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy? Súhlas bol len takým zastieraním mozgov, aby človeka nechali na pokoji a nerobili s ním harakiri.“

Až do Nežnej revolúcie musel Emil Doboš v záujme rodiny tajiť, že bol príslušníkom PTP. Nikdy však neveril, že režim pretrvá naveky: „Videl som, že sa komunizmus oslabuje, keď nedajú druhému vyniknúť. Ako keby ľudí udržiavali na určitej úrovni, len aby v niečom neprevyšovali druhých“.

Hneď po nastolení demokracie sa o osude príslušníkov PTP začalo otvorene hovoriť. Emil Doboš zastával istý čas funkciu pokladníka v Klube priateľov PTP vo Vranove nad Topľou a neskôr i predsedu tohto klubu.

Demokratický režim znamenal satisfakciu „nielen po tej hmotnej stránke, že som dostal odškodnenie zato, že som bol pre nič za nič vyvrheľom spoločnosti, ale začal som byť slobodnejší, uvoľnenejší, mohol som konečne vyznávať svoju rímskokatolícku vieru verejne, nielen tajne ako predtým. Mohol som sa slobodne vyjadriť v prospech alebo v neprospech čohosi bez strachu, že ma nejaký kádrovák chytí a začne so mnou znovu zametať“.

A ako Emil Doboš prízvukuje, v najťažších časoch mu bola oporou viera a vedomie, že sa našli ľudia, ktorí ho neodmietali, ale ho prijali a počítali s ním.

 

[1] Moja mladosť na Podkarpatskej Rusi. https://www.rusyn.sk/male-pribehy/ 4.2.2020

[2] Pňačeková Alžbeta https://style.hnonline.sk/vikend/541453-znarodnenie-by-nam-zavidel-aj-lenin 4.2.2020

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Róbert Hric)