Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Chudík Doc.,JUDr. (* 1926  )

Pri výbuchu ma zasiahli črepiny z granátu tesne pri srdci. Zachránilo ma, že nezasiahli žilu, lebo by som vykrvácal

  • narodil sa 12. 11. 1926 v obci Jakubany, okres Stará Ľubovňa
  • zúčastnil sa partizánskych bojov na východnom Slovensku v skupine V. Kvitinského
  • v apríli 1945 dobrovoľne narukoval do armády
  • 6. mája 1945 bol pri Ostrave vážne zranený pri výbuchu granátu
  • vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave
  • je spoluzakladateľom spoločnosti Prometeus a členom Zväzu protifašistických bojovníkov

Ján Chudík sa narodil 12. novembra 1926 do roľníckej rodiny v obci Jakubany na severovýchodnom Slovensku. Od detstva sa zúčastňoval všetkých roľníckych prác a pomáhal tak dorobiť všetko, čo k životu ako rodina potrebovali. Najskôr navštevoval školu v rodnej obci, potom meštiansku školu v Starej Ľubovni. Po vychodení meštianky sa vrátil domov a naďalej pomáhal rodičom na statku. Takýmto spôsobom žil takmer po celé obdobie druhej svetovej vojny až do vypuknutia Slovenského národného povstania: „V čase od 14. marca 1939, keď vznikol Slovenský štát, ľudia prejavovali určitú nespokojnosť, čo sa prejavilo najmä, keď sa organizovalo SNP, ďaleko pred 29. augustom 1944. Bola tu postupne nahromadená nespokojnosť s podmienkami, ktoré po vzniku Slovenského štátu narastali,“ spomína pamätník.

Účasť v SNP

Počas povstania obyvatelia v pamätníkovej rodnej obci vzhľadom na svoje životné podmienky sympatizovali s partizánskym hnutím a boli s nimi v kontakte. K partizánom sa na základe odporúčania a so súhlasom rodičov pridal aj Ján: „Bolo to na odporúčanie, pretože napríklad to, čo sa dialo v Banskej Bystrici, to už bolo masové, ale do menších skupín povstalcov nebrali hneď, ako niekto prišiel,“ spomína na rozdiel vo verbovaní k partizánom, ktoré bolo riskantnejšie, a všeobecnou mobilizáciou do povstaleckého vojska. „Kto chcel od partizánov odísť, mohol kedykoľvek,“ dodáva. Ján sa zúčastnil boja v skupine Vjačeslava Antonoviča Kvitinského na východnom Slovensku a bol tu, kým to bolo možné. Je presvedčený, že keby sa povstanie konalo v inom ročnom období, vydržalo by dlhšie: „Hovorí sa o SNP, akoby trvalo iba nejaké dva mesiace. Súvisí to aj s tým, že začalo až v čase, keď sa už chýlilo k jeseni.“ Podľa Jána by trvalo dlhšie, keby začalo napríklad na jar, pretože obdobie zimy je pre povstanie nepriaznivé: „Prepadnutie alebo mínovanie by nebolo možné, lebo zima vytvára podmienky, v ktorých partizánske boje nemožno uplatňovať. Napríklad v snehu sme všetci partizáni zanechávali stopy a podľa stôp nás mohli kedykoľvek nájsť a zlikvidovať.“ 

Ján spomína, že partizánsky spôsob boja je odlišný od boja regulárnych armád. Chrániť sa museli sami, pričom im hrozilo nebezpečenstvo obkľúčenia a likvidácie. Pamätník sa napríklad zúčastňoval na podmínovaní železničných dráh využívaných nacistami na prevoz munície na východný front.

Spomína si tiež na situáciu z novembra 1944, keď jeho skupina potrebovala prejsť cez rieku Poprad. V jednu noc spravili prepad v Nižných Ružbachoch, kde na moste zlikvidovali nemeckú stráž: „Mali sme takých šikovných a odvážnych partizánov, že dokázali zlikvidovať nemecké stráže. Boli to zvyčajne sovietski vojaci, ktorí prišli z koncentračných táborov, odvážni a skúsení.“ Keď vypukla streľba, unikli do lesov a tam sa ocitli v obkľúčení. „Asi štyri dni sme viedli obranu tak, že sme boli rozmiestnení po okraji lesa a bránili sme prístupu Nemcov medzi nás. Nemohli sme sa dostať von.“ Nakoniec sa im však podarilo oslobodiť sa a pokračovať ďalej smerom k Banskej Bystrici.

V tomto čase však už bolo kvôli zime aj kvôli problematickému zabezpečovaniu obživy veľmi riskantné pokračovať v partizánskom spôsobe boja. Kto mal možnosť, ten sa vzdialil. Najmä sovietski partizáni sa však nemali kam uchýliť, preto zostávali v obci Špania Dolina neďaleko Banskej Bystrice. Čakalo sa na príchod frontu, ktorý sa síce približoval, ale veľmi pomaly. Dohovárali sa prostredníctvom vysielačiek, morzeovky a hesiel, ktoré poznali iba vyškolení partizáni. Takto medzi sebou komunikovali jednotlivé odbojové skupiny: „Určitý kábel vyhodili na strom a vytvorilo sa spojenie. Použitý kábel tvoril anténu na komunikáciu morzeovkou,“ vysvetľuje. Ján bol medzi partizánmi do konca novembra 1944, potom sa rozhodol vrátiť domov do obce Jakubany.

Vstup do sovietskej armády a koniec vojny

Po príchode sovietskej armády na východné Slovensko sa Ján rozhodol pridať k osloboditeľom. Do Červenej armády vstúpil v apríli 1945 v Humennom ako dobrovoľný vojak, keďže v tom čase ešte nedovŕšil odvodový vek. Vojenský výcvik absolvoval na území Poľska. Po výcviku sa dostal v rámci obnovenej Československej republiky ako príslušník 4. ukrajinského frontu až k Ostrave. Jeho jednotka bola v závislosti od ústupu nemeckých vojsk, ktoré postupne vyprázdňovali územie, neustále v pohybe: „Nebola to klasická frontová línia, ale bojovalo sa podľa toho, ako sa komu darilo posunúť ďalej. Keď nastala noc, obe strany prestali strieľať a ráno sa zase išlo ďalej podľa toho, kde sa komu ako podarilo posunúť alebo vrátiť.“

Bol tu s nimi aj starší vojak z Odesy menom Piňkov, ktorý dobrovoľne slúžil a pomáhal v armáde zabezpečovať všetko, čo bolo potrebné: „Nám ako mladým hovoril: ,Berte do svojich batohov viac nábojov a menej chleba, lebo keď budete mať plný ruksak iba chleba, tak s ním aj zahyniete, ale keď budete mať náboje, tak si aj chlieb vydobyjete.‘“

Ján spomína aj na samotné boje, na strely, ktoré lietali ponad nich a ktorým sa uhýbali. Piňkov im však radil: „‚Synček, neboj sa, to, čo počuješ, že letí, sviští ponad vás, to už je neškodné. Ale to, čo nepočujete, to vás zasahuje do vnútra.‘ To bolo také otcovské ponaučenie.“ Starší vojaci mladým radili chrániť si najmä hlavu a srdce: „Tak sme boli aj pripravení a dožili sme sa ako vojaci konca. To bol náš príspevok do porážky nemeckého fašizmu.“

Kruté boje prebiehali pri meste Ostrava, kde bol Ján 6. mája 1945 pri oslobodzovaní jednej dediny vážne zranený. Jej názov si nepamätá, pretože sa v tom čase spolu s ďalšími vojakmi dlhý čas plazili blatom. Bolo krátko nad ránom, kráčať nemohli, keďže vedeli, že nablízku sú nemeckí vojaci. Plazením sa dostali do jednej zo záhrad, kde bola pumpa na ťahanie vody. Niektorí z vojakov si tam išli umyť ruky, no bola to nastražená pasca. Vo vedľajšom dvore totiž boli Nemci a všetkých, čo boli pri pumpe, zabil výbuch hodeného granátu. Ján sa nachádzal opodiaľ: „Pozerať sa na to trápenie, ako zdravý človek zomiera – vtedy je ťažko sa nezblázniť.“ Úlomky zasiahli aj Jána. Cítil, ako mu tečie krv po bruchu, potom z ruky: „Prvá myšlienka, keď ma to zasiahlo, bola na mamu a na to, že môj život končí. Vedel som, že je to vo mne.“ Netušil, čo sa bude diať ďalej, ale stál, ruky aj nohy mal celé, čo považoval za najdôležitejšie, lebo potrhaná koža sa zahojila. Črepiny mu zostali v tele a jedna dokonca v tesnej blízkosti srdca. Zachránilo ho iba to, že črepiny nezasiahli žilu, lebo by vykrvácal.

Deň skončenia vojny prežil vo vojenskej nemocnici v Ostrave: „Boli sme tu ľahko i ťažko ranení, bez rúk, bez nôh, a okolo nemocnice sme počuli veľkú streľbu. Keď vojak, ktorý strážil tú nemocnicu, vošiel k nám, pýtali sme sa ho, čo sa deje. Povedal, že najpravdepodobnejšie asi Nemci pretrhli obranu a vracajú sa. V takejto chvíli, keď nebolo možné uniknúť, človek to musí prijať a očakávať, čo sa stane.“ Streľba pokračovala, no po nejakom čase sa ten istý vojak vrátil a ohlásil, že je koniec vojny: „Najprv to bolo veľké napätie, čo sa ešte bude diať, a potom prišla veľká úľava, keď sme si vypočuli, že sa skončilo naše utrpenie. Že je koniec vojny.“

Vo vojenskej nemocnici v Ostrave Ján zostal, kým sa zahojili povrchové zranenia. Časom bol opäť uznaný za spôsobilého vrátiť sa medzi zdravých vojakov. Ti sa medzičasom presunili ďalej a obsadzovali oslobodené územie, ktoré bolo počas vojny obsadené Nemeckom. Definitívnu operáciu však podstúpil až o niekoľko rokov neskôr, v roku 1954, keďže niektoré šrapnely sa skôr nedali vybrať: „Dlhé obdobie mi to neschádzalo z mysle. Bolo to vo mne,“ spomína.

Vďaka zraneniu však zostal na území Európy. Ján totiž spomína, že niektorí z vojakov, čo s ním boli v skupine, bojovali ďalej na sovietsko-japonskom fronte a vracali sa domov až o dva či tri roky neskôr.

Trvalo istý čas, kým sa Jánovi po skončení vojny podarilo dostať späť domov. Bolo to až v novembri 1945. Najskôr sa dostal do Sovietskeho zväzu, do mesta Černovec, kam sústredili vojakov narodených na Slovensku. Tu im dali na výber, či sa chcú vrátiť domov, alebo zostať na území Sovietskeho zväzu. Ján sa rozhodol pre návrat domov. Skupinku, ktorá sa tam zozbierala, odviedol do Prešova istý poddôstojník. Ten na vojenskom veliteľstve vytvoril zoznam ľudí, ktorí sa zúčastnili v boji spojeneckej armády a vrátili sa domov. Tento zoznam sa dnes nachádza vo Vojenskom historickom ústave.

Keďže v novembri 1945 ešte nebola opravená trať Stará Ľubovňa-Poprad, cestoval Ján vlakom z Prešova do Ľubotína. Spomína si, že keď prišiel sprievodca a pýtal si lístok, Ján sa tváril, že mu nerozumie a hovoril po rusky. Nemal ani lístok, ani peniaze. Bol november a všetko už bežne fungovalo: „Mávol rukou, a tak som sa doviezol do Ľubotína a potom už pešo domov. Keď som sa vrátil, bola noc.“

Využitie cudzích jazykov

Ján ovláda viaceré cudzie jazyky, čo náležite využil aj počas vojny. Nemčinu sa učil v meštianskej škole a poľštinu na území východného Slovenska, kde vyrastal. Pripomína tiež, že územie Spiša bolo viac ako 350 rokov súčasťou Poľska. Spomína si, že medzi vojakmi boli okrem Slovákov a Rusov aj Uzbeci. Jeden z nich na poľskom území zastrelil hus, čo bolo dôvodom, prečo na nich približne 5-6 vojakov namierilo zbrane. Poliaci a Rusi, ktorí nemali dobré vzťahy, to brali ako provokáciu. Pamätá si, že sa to odohralo mimo obce. Ján vykročil smerom k Poliakom a odovzdal svoju zbraň na znamenie mieru. Vysvetlil, že nie je Rus, ale sovietsky vojak: „V Poľsku majú veľkú úctu ku kňazom a k armáde,“ dodáva.

Štúdium a práca

Po návrate z vojny Ján začal študovať na Učiteľskej akadémii v Prešove. Až v roku 1946, keď už bol v prvom ročníku, mu prišiel znovu povolávací rozkaz. Predtým bojoval dobrovoľne. Tento raz dostal rozkaz na nástup na vojenskú službu do mesta Tábor. Keď prišiel, povedal, že je frontový vojak a počas vojny bol zranený. Poslali ho do vojenskej nemocnice v Českých Budějoviciach na röntgen. Ján nikdy nezabudne na lekárove slová adresované kolegovi: „Hele, pojď se tady podívat! Vono to pulzuje se srdcem.“ Šrapnel bol tak blízko, že reagoval na pohyb srdca. Jánovo telo si vytvorilo vlastný obal okolo železného úlomku, ktorý si po vybratí ponechal ako suvenír.

Štúdium na učiteľskej akadémii ukončil v roku 1949 maturitou. Ako učiteľ pracoval iba dva mesiace, čoskoro totiž prijal ponuku pracovať na povereníctve vnútra v Bratislave. Tu bol zamestnaný deväť rokov, aj počas štúdia na vysokej škole. Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a neskôr sa na tejto fakulte uchádzal aj o miesto odborného asistenta. Keď vedel, že ho prijali, opustil predchádzajúce zamestnanie a ďalej pracoval na katedre trestného práva: „Vznikli predstavy, že keď opúšťam zamestnanie, je to, akoby som nechcel slúžiť vlasti.“ Bolo to v období, keď dochádzalo k zmene spoločenského a štátneho zriadenia. Na tieto udalosti spomína: „Je smutné, že dobrú myšlienku niekedy ľudia pokazia správaním.“ Priznáva tiež, že vďaka tejto práci sa mu ešte aj v súčasnosti prihovárajú ľudia a je to pre neho príjemný pocit. Na právnickej fakulte pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1972.
 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia