Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

František Chrzan (* 1955  )

„Že sme to zorganizovali? Niekto to musel urobiť,“ pripomína František Chrzan, spoluorganizátor Nežnej revolúcie v Bardejove.

  • narodený 1. januára 1955

  • Stredná priemyselná škola chemická v Banskej Štiavnici, štúdium absolvoval v roku 1970

  • štúdium na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Košiciach

  • 1979 učiteľ na dnešnom gymnáziu Leonarda Stöckela v Bardejove

  • 1989 spoluorganizoval stretnutia v Bardejove, člen koordinačného centra VPN

  • 1990 vedúci odboru školstva okresného národného výboru

  • 1991 sa vrátil do školy ako učiteľ

  • 1996 založil dopravnú spoločnosť

František Chrzan sa narodil 1. januára 1955. Jeho otec Ján pracoval ako robotník na družstve a matka Anna, ktorá pochádzala z dedinky Brezov pri Giraltovciach, bola kŕmička ošípaných. František spolu s troma súrodencami vyrastal v skromných pomeroch vo veriacej rodine v Radvanovciach v okrese Vranov nad Topľou: „My sme zažili krásne detstvo. Boli sme povojnová generácia a nezažili sme strádanie ako naši rodičia.”

Dedo podľa rozprávanie Františkovho otca pracoval ako panský kočiš. Prisťahoval sa do Radvanoviec z Poľska. Zomrel však veľmi mladý: „Na deda si nepamätám, viem o ňom len z rozprávanie otca.” Františkov otec slúžil počas základnej vojenskej služby v čestnej stráži prezidenta Edvarda Beneša. Ked vznikol Slovenský štát, musel narukovať do slovenskej armády a bol nasadený v bojoch na Ukrajine. Tam sa stal členom 1. československého armádneho zboru a domov na Slovensko sa vrátil v oslobodeneckej armáde generála Ludvíka Svobodu.

Štúdium

František začal študovať v malotriedke v Radvanovciach. Druhý stupeň základnej školy ukončil v Hanušovciach nad Topľou v roku 1970. Odtiaľ šiel na Strednú priemyselnú školu chemickú do Banskej Štiavnice. Po skončení strednej školy sa dostal na Pedagogickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde v roku 1979 ukončil štúdium ako učiteľ fyziky a chémie pre stredné školy: „Školy vtedy vyberali, kto môže byť učiteľ a kto nie. Ja som sa hlásil zo strednej školy na vedecký smer, odbor chémia. Nedostal som sa tam, ale ponúkli mi miesto na pedagogickej fakulte. Môj pôvod preto neskúmali. Ale otec aj mama boli robotníci, takže asi by s tým nebol problém,” spomína František, ako sa dostal na školu.

V štvrtom ročníku vysokej školy oslovili Františka Chrzana na spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou: „Mal som bratranca, ktorý pracoval vo Východoslovenských železiarňach. On ma oslovil, že jeho kamarát z polície v Košiciach by sa chcel so mnou rozprávať. Že hľadajú mladých ľudí, ktorí študujú fyziku a chémiu. Išli sme teda do jeho kancelárie. Nekonkretizoval, čo by som mal robiť, ale že ho zaujíma moje odborné zameranie. Chcel, aby som pracoval pre štátnu službu. Vraj keď skončím školu, mám sa ozvať. Ja som však po škole dostal umiestnenku, a tak som sa neozval,” hovorí František o svojej skúsenosti s tajnou službou.

Po ukončení vysokej školy sa na základe umiestnenky dostal aj s manželkou do Bardejova, kde im pridelili štátny byt. Najskôr však musel absolvovať základnú vojenskú službu v Humennom: „Manželka dostala miesto učiteľky matematiky a chémie na poľnohospodárskom učilišti a ja miesto učiteľa fyziky a chémie na gymnáziu v Bardejove. Tu ma zastihol aj rok 1989.”

Povolanie učiteľa pána Františka úplne pohltilo. Štyrikrát bol triednym učiteľom.

Nežná revolúcia v Bardejove

„Nespokojnosť ľudí vychádzala z nedostatku. Keď sa na to pozerám dnes, tak je to nič. Vtedy som to vnímal ako problém,” spomína František Chrzan na to, prečo sa ľudia začali búriť. „V 80. rokoch ľudí prísne kategorizovali. Komisie rozhodovali o tom, kto a kde môže študovať. Ja ako triedny učiteľ som musel písať posudky a nevedel som vysvetliť rodičom, prečo ich deti nemôžu ísť na vysokú školu. Napríklad učiteľský smer štúdia schvaľoval ÚV KSS. Potom medicína, farmácia, tam sa posudzovalo, či sú študenti ‚vyrovnaní s náboženskou otázkou‘. Koncom 80. rokov to už také prísne nebolo.”

O Sviečkovej manifestácii v Bratislave z roku 1988 v Bardejove takmer nikto nevedel. Informácie sa nešírili, režim o tom neinformoval. „Neskôr sa o tom začalo hovoriť. Každý cítil, že sa niečo musí stať.”

Prvé dni Nežnej revolúcie sledoval František z bardejovského gymnázia. Informácie v tom čase boli chabé, všetci čakali, čo sa dozvedia z televízie: „Všetky informácie do škôl chodili po straníckej linke. A keďže žiadne informácie nechodili, vedenie bolo paralyzované; nevedeli, čo majú robiť.”

František sa spolu s kolegom Vladimírom Savčinským ujali koordinovania informácií v okrese Bardejov: „Prekvapila ma nespokojnosť robotníckej triedy. Môj otec bol robotník, a nespokojný nebol. Chodil do roboty, z roboty. Tu zrazu vo všetkých závodoch sa búrilo nesmierne množstvo ľudí,” spomína František na začiatky novembrových udalostí v Bardejove. „V tých prvých novembrových dňoch nikto nehovoril o zmene režimu. Nevedeli sme, čo chceme. Ani sme nevedeli, že toto je politika. My sme len chceli zmenu,” hovorí o vtedajších požiadavkách nespokojných občanov. Spoločne s Vladimírom Savčinským navštevovali dediny a vysvetľovali ľuďom, čo sa deje.

Informácie neprichádzali, neboli mobilné telefóny ani internet. Televízia neinformovala o všetkom. Bežní ľudia sa báli, čo príde. „My sme sa napojili na Košice. Tam Marcel Strýko a Peter Rašev informovali o tom, čo sa deje v Prahe a Bratislave, a formovali požiadavky. My sme ich prinášali medzi ľudí na dediny v bardejovskom okrese. Inak sa vtedy informovať nedalo. Ako Cyril a Metod sme ľuďom vysvetľovali, čo nás čaká,” s úsmevom o tomto období hovorí František. „Ja som v tom čase ani nevedel, že existujú nejaké osoby, prenasledované režimom. Vedel som iba o jednom učiteľovi, ktorý pre rok 1968 nesmel učiť. Zhodou okolností bol tiež chemikár a potom pracoval ako skladník niekde vo Zvolene. Vtedajší riaditeľ gymnázia Marcin si nás oboch nechal zavolať do kancelárie a vravel, aby sme si dávali pozor na to, čo robíme. Ja som sa ničoho nebál. Nevedel som, že robím niečo také, za čo by som mohol byť stíhaný. Prípadne moja rodina.” František mal v tom čase už tri deti a manželka tiež pracovala ako učiteľka. V tom období začali vznikať kooordinačné centrá Verejnosti proti násiliu (VPN). František sa stal členom jedného z nich: „Stretla sa skupina nadšencov a začali sme množiť letáky, chodili sme na porady do Košíc a stali sme sa takými ideovými vodcami. Lebo my sme mali informácie.”

V deň, keď bol vyhlásený generálny štrajk, sa k nemu pridali aj ľudia v Bardejove. „Poroznášali sme po podnikoch plagáty, že sa chystá zhromaždenie. Netušili sme, koľko ľudí príde. Najväčšie prekvapenie bol ten dav, ktorý prišiel.” Ľudia boli nadšení a zaplnili celé bardejovské námestie. „Bolo to nádherné obdobie spoločného vzdoru. Také niečo Bardejov dovtedy nezažil,” spomína na toto obdobie František. Ľudia zrazu začali kritizovať svojich šéfov. Stranícke štruktúry síce strach mali, ale panovalo presvedčenie, že je to len opakovanie roku 1968. „Nechali nás, nech sa mládež vyšantí, že potom sa to opäť zovrie. Tak si mysleli.”

Podľa Františka bolo v tom čase najkrajším momentom, keď na tribúne prečítali, že sa z ústavy odstránil článok o vedúcej funkcii komunistickej strany. Dav vtedy nadšene burácal. „Aj bez nás by tá revolúcia prebehla, bez Bardejova by to tiež prebehlo. My sme sa tešili, že sme toho účastní. To, že sme to organizovali? Niekto to predsa musel urobiť. Musel niekto roznášať plagáty, zohnať ozvučenie, čítať vyhlásenia. A tak sme to robili my.”

Príprava na prvé slobodné voľby

Po revolučných udalostiach začali kooptácie. Pod tlakom ulice museli odchádzať ľudia zo svojich funkcií. V Bardejove za predsedu okresného národného výboru vybrali Jána Štefančíka. František na neho spomína ako na ideového vodcu. Vedel, ako funguje štátna správa, keďže v roku 1968 musel kvôli svojim postojom z roku 1968 odstúpiť z funkcie notára a tajomníka ONV. Františka navrhol do rady okresného národného výboru, ktorá riadila okres do volieb. „V roku 1990 som sa stal dokonca vedúcim odboru školstva Okresného národného výboru (ONV). Ja som vôbec netušil, čo je to za štruktúra. Štefančík ma nakazil idealizmom. Hovoril o novej dobe, keď politici budú slúžiť ľuďom, hovoril o zmene a ja som mu uveril. Dokonca som sa na to tešil,” spomína na krátke obdobie v okresnej politike František.

V prvých slobodných voľbách však VPN neuspelo. Začali veľké rozbroje vo vnútri hnutia. „V Bardejove sa začali vracať do funkcií ‚staré štruktúry‘. To bolo pre mňa obrovské sklamanie. Ešte neboli ani voľby, a už koordinačné centrum VPN útočilo na ľudí, ktorých dosadilo na posty. Tak skončila éra našich snov.”

Nástup Mečiara

František chodieval s Jánom Štefančíkom na porady do Bratislavy. Tam sa spoznal s Vladimírom Mečiarom: „Cestou domov v aute sme sa o ňom rozprávali. Títo ľudia neniesli tie myšlienky, o ktorých sme rozprávali. VPN sa rozbilo, vznikalo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), dokonca mi volal poslanec Federálneho zhromaždenia za VPN Martin Kontra, že zakladáme HZDS. Chcel, aby som to organizoval v Bardejove.” 

Uvedomil si, že už v politike nechce byť. Dokončil vytvorenie školskej správy a v roku 1991 sa vrátil do školy ako učiteľ a stal sa z neho kritik. Ďalšiu ranu jeho ideály dostali po rozpade Československa: „Bolo to pre mňa traumou. U nás v rodine sa hovorí po česky. Ja som bol prvým zástancom pohybu v spoločnosti, ale nechcel som rozbiť Československo. A musel som sa na to pozerať. A potom prišla privatizácia. Ideály sa mi borili jeden za druhým.” Nasledovala privatizácia štátneho majetku. „Môj otec a mama robili na družstve za dve koruny päťdesiat na hodinu, aby sme sa mali lepšie. Nakoniec sa majetky rozdeľovali. Mne volala jedna pani z HZDS, či nechcem mäsokombinát v Humennom za korunu. A ja som rozmýšľal: čo by som robil s tým mäsom? Tak rozdali majetky.”

Krajina sa v tom čase začala vzďaľovať západnej Európe. Po tom, čo sa zmenilo financovanie školstva, sa František Chrzan rozhodol opustiť toto zamestnanie: „Začal sa lov na žiakov. Školy naháňali žiakov, aby mali peniaze. To bola dehonestácia vzdelania.”

František Chrzan začal podnikať v cestovnom ruchu. Založil si prepravnú spoločnosť: „Chodil som do zahraničia a videl som, čo sa deje na hraniciach. Všade naokolo začali na hraničných priechodoch stavať obrovské budovy. Mečiar nás viedol k izolácii v rámci Európskej únie. V ďalších voľbách našťastie neuspel. K moci sa dostala Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ) a s ňou prišli ďalšie kauzy. Pre mňa je to veľké sklamanie, čo sa tu deje. Krajina je morálne zhumpľovaná. Kde je tá občianska spoločnosť? Toto som v roku 1989 vôbec nechcel,“ hodnotí František Chrzan svoje sklamanie z toho, kam to naša krajina za posledných tridsať rokov dotiahla. „Bardejovské pomery sú zvláštne tým, že od roku 1989 to tu drží komunistická strana dodnes. To je jedno, ako sa to volá. Štruktúry napojené na nich ostali zachované. A preto prišla obrovská apatia. Nič sa tu nezmenilo.”

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Stories of the 20th century

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Stories of the 20th century ()