Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Július Bruckner (* 1934)

• narodil sa 1. augusta 1934 v Bratislave, vyrastal v Prievoze

• pochádza z nemeckej etnickej rodiny, ktorá žije v Bratislave už mnoho generácií

• na konci druhej svetovej vojny prežili s rodinou prechod cez frontovú linku v Prostějove, kde pracoval jeho otec

• tu videl na vlastné oči hektické udalosti povojnového útlaku českého obyvateľstva proti nemeckej menšine

• v roku 1947 bol ich dom skonfiškovaný, jemu a jeho rodine ako etnickým Nemcom bolo odobraté občianstvo

• od roku 1950 študoval elektromechaniku

• od roku 1952 študoval večerne na Elektrotechnickej priemyslovke v odbore elektromechanika

• základnú vojenskú službu absolvoval v Pardubiciach, kde tiež zažil mimoriadnu pohotovosť v súvislosti s vypuknutím maďarského povstania v roku 1956

• v neskorších rokoch pracoval na investičnom oddelení Rádiokomunikačnej správy v Bratislave, potom v Slovenskom rozhlase

• v súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave

 

Július Bruckner sa narodil 1. augusta 1934 v Bratislave. Detstvo prežil v Prievoze, dnešnej mestskej časti Ružinova, ktorý bol v tých časoch samostatnou obcou. V Bratislave v tom čase nažívalo spolu niekoľko národností, pričom Július pochádzal z rodiny nemeckej etnickej menšiny. Matka bola rodená Rakúšanka, otec mal slovenské občianstvo, ale nemecké korene. Jeho rodina sa však považovala za tzv. hrdých „prešporákov“: „Moji starí rodičia z otcovej strany tu žili niekoľko generácii a lipli na tomto meste, rovnako ako ďalší obyvatelia nášho etnika. Dôkazom vtedajšej tolerancie medzi miestnymi obyvateľmi bola aj skutočnosť, že každé etnikum malo svoju základnú školu. Ja som chodil do nemeckej školy, deti maďarskej národnosti mali svoju školu a bola tu aj slovenská škola.“ Matka sa starala o maloletého Júliusa a príležitostne vypomáhala v miestnom hostinci, otec bol zručný elektrikár, ktorý za prácou vycestoval do vtedajšej Tretej Ríše, neskôr sa pracovne usadil v Prostějove, vo vtedajšom okupovanom Protektoráte Čechy a Morava. Rodina nebola politicky angažovaná v štruktúrach ľudáckeho, ani nacistického režimu. O politiku sa nezaujímala a tak prebiehalo Júliusovo detstvo do tých čias idylicky. Všetko zmenili až dobové udalosti na sklonku 2. svetovej vojny.

Strastiplná cesta domov

Prvé dotyky s vojnou sa v Júliusových spomienkach spájajú s 16. júnom 1944, keď spojenecké vojská začali so strategickým bombardovaním rafinérie Apollo: „V tom období boli časté letecké poplachy. Zväčša to však mesto obišlo, v našej škole sme taktiež museli mnohokrát utekať z vyučovania domov pre vyhlásený poplach, pretože škola nemala protiletecký kryt. Ľudia si nejak zvykli a podcenili mohutnosť tohto náletu. Pri bombardovaní zahynulo veľa nevinných ľudí z radov civilného obyvateľstva. Zasypalo tam aj môjho strýka, ktorý sa nestihol skryť. Dym z bombardovania sa vznášal nad mestom ešte niekoľko dní.“ Na obdobie vypuknutia Slovenského Národného Povstania si spomína len okrajovo. V meste sa o tom hovorilo, avšak kľúčové udalosti sa diali mimo Bratislavy. Omnoho živšie spomienky má na obdobie prechodu frontu. Rodina sa vtedy vybrala za otcom do Prostějova. Bratislava bola oslobodená paradoxne skôr ako táto oblasť Protektorátu Čechy a Morava, a tak si vojnové útrapy predĺžili o celý mesiac. O to zložitejšia bola dobová situácia v samotných Čechách, kde si okupáciou poznačené obyvateľstvo v živelnej atmosfére začalo vybíjať zlosť na občanoch nemeckého etnika: „Začala sa masová hystéria, lynčovanie a prenasledovanie nemeckého obyvateľstva. Mnoho ľudí bolo nevinne zmasakrovaných a sused udával suseda. Smutným obrazom bol napríklad nemecký vojak, ktorý nestihol utiecť a v meste uviazol. Miestni obyvatelia ho mučili, vypichli mu oči a strašne sa na ňom vybúrili. Ruský vojak, ktorý sa na to už nemohol pozerať ho radšej rýchlo zastrelil. A podobne obišlo aj mnoho civilov z radov nemeckého obyvateľstva, predovšetkým na Sudetách. Z jednej strany je pochopiteľný hnev národa, že tam mali Gestapo, perzekúcie, zatýkania, popravy. Ale ako to už v živote býva, vo vojne trpia najviac tí nevinní. Kompetentní a horliví nacisti mesto už dávno opustili a ukryli sa do bezpečia, mnohí unikli trestu aj po vojne. A hnev ľudu si odniesli nevinní obyvatelia, ktorí nemali konexie, možnosti a zostali vydaní napospas osudu. Vojna nie je nikdy spravodlivá, najviac trpia obyčajní ľudia.“ Okrem tohto povojnového násilia na domnelých vinníkoch sa mnoho ľudí uchyľovalo k udaniam aj zo zištných dôvodov, v snahe dostať sa k majetku nemeckých obyvateľov. V rámci povojnového práva to umožňovali niektoré z dekrétov prezidenta republiky Edvarda Beneša týkajúce sa konfiškácie majetku a vysídlenia obyvateľov nemeckej národnosti. V divokých povojnových časoch tak okrem zaslúžených vinníkov, nacistických sympatizantov a konfidentov pocítili neprávosť, masakre, konfiškácie majetku a vysťahovanie aj mnohí neangažovaní obyvatelia nemeckej menšiny. Okrem nepochybnej neprávosti, útlaku a perzekúciám, ktoré vykonávala za čias okupácie Tretia ríša na českom obyvateľstve, sa tak posledné roky dostáva v historických kruhoch do popredia aj táto bolestná kapitola československých dejín.

Júliusov otec mal šťastie na dobrých susedov, ktorí sa odmietli k všeobecnej hystérii pripojiť a udať ho. Napriek tomu usúdil, že v Prostějove nie je naďalej bezpečné zotrvať a rozhodol sa pre urýchlený odchod s rodinou naspäť do Bratislavy. V daných časoch však išlo o mimoriadne riskantný a náročný počin. Vlakom sa rodina dostala do Olomouca, ďalej však bola trať zničená a tak museli cestovať svojpomocne: „Cesta trvala niekoľko dní. Pešo, sem tam keď nás niekto vzal autom, či na nákladiak. Bol som hladný a nevyspatý, ale ako 12 ročný chlapec, a v kontexte udalostí som to tak nevnímal. Človek zvládne veľa keď musí.“ Pri ceste sa nevyhli hliadkam, ktoré všetkých kontrolovali. Aj tu pri nich stálo šťastie a otcova predvídavosť: „Matka totiž vedela rozprávať len po nemecky, čo by nás hneď prezradilo. Do mňa otec slovenčinu hustil a tak som čo to ovládal, on rozprával taktiež dobre a mal legitimáciu spoľahlivého občana. S matkou to vyriešil tak, že jej naobliekal nejaké deky a dohodol sa, že nemá nič hovoriť. Keď sa na ňu pýtali mal vysvetlenie, že manželka nie je príčetná, pretože blízko nej vybuchol cez vojnu granát a odvtedy zošalela. Tak nás vždy chvalabohu pustili.“ Nakoniec sa rodina predsa len dostala do Brna, dostať sa však vlakom za hranice tiež nebolo možné: „Otec ako skúsený človek si odchytil jedného vojaka, mal také mongolské črty, zrejme pochádzal odniekiaľ  z východných republík Sovietskeho Zväzu. Mal pripravené kožené púzdro s tabakom, ktoré mu podaroval. Tak sme nakoniec mohli tajne nastúpiť na nákladný vlak s muníciou, ktorý nás odviezol až do bratislavskej Patrónky, kde sme museli zoskočiť. Uchýlili sme sa k jednému otcovmu známemu a zostali tam. Otec šiel nenápadne skontrolovať do Prievozu, ako to doma vyzerá. Až potom sa vrátil a oznámil nám, že je doma bezpečne a môžeme sa vrátiť.“

 

Vydedenci z rozhodnutia doby

Vďaka otcovej dobrej povesti a legitimácii bola jeho rodina uchránená prvotných perzekúcií a deportácií. Július však chlapčenskými očami videl, že Prievoz sa zmenil. V zabavených domoch žili odrazu iní susedia, po nemeckej menšine nebolo pomaly ani stopy. Po návrate do svojej školy, ktorá teraz bola slovenskou mal nových spolužiakov, ktorí na neho pozerali s nedôverou. Navzdory tomu sa okrem tejto nevraživosti voči nevinnému obyvateľstvu objavovali aj prejavy ľudskej nezištnej pomoci. Paradoxne aj od tých vojnou najviac postihnutých: „Na Mýtnej boli maštale, ktoré patrili istému židovi Kellermannovi, ktorý tam choval kone. Žila tam nemecká rodina, chudobní prostí ľudia, ktorí tam pracovali a pomáhali. Po vojne ich taktiež chceli vyviezť a zobrať im byt, ale on to nedovolil. Zaručil sa za nich hoci sám vo vojne stratil celú rodinu. Jemu sa podarilo ukryť, ale všetci jeho blízki zahynuli v koncentračných táboroch. Napriek tomu necítil nevraživosť a zastal sa nevinných pracovitých ľudí. To mi utkvelo ako memento, ktoré hovorí, že vo vojne vždy najviac trpia nevinní. Na oboch stranách.“

Napriek tomu, že prvé roky perzekúcie Brucknerovcov obišli, neprávosť režimu si nakoniec našla aj ich. Hoci deportácie už neprebiehali dostali výzvu, že majú uvoľniť dom v Prievoze: „Našiel sa jeden angažovaný človek. Istý pán Procházka. Záhradník, ktorý vypomáhal a privyrábal si aj v Prievoze. V časoch pred vojnou, aj počas nej. A tak presne vedel, že v ktorom dome žila nemecká rodina. Teraz bol z neho veľký karierista na Miestnom Národnom Výbore. Nahlásil nás a zakrátko sme boli vysťahovaní, odobrali nám aj štátne občianstvo. Dve noci sme provizórne prespávali v jednej záhrade, potom nás prichýlila otcova sestra, ktorá však mala len jednoizbový byt. Otec s mamou spávali na zemi a my traja v dvoch posteliach. Takto sme žili dlhé roky.“ Júliusov otec neskôr aspoň provizórne ohradil verandu s drevenými stĺpmi, ktorá sa nachádzala na pozemku. V tej potom prebývali hoci tam bolo vlhko a počas zimy tam zamŕzala voda.

V roku 1950 prišiel čas, kedy sa mal Július rozhodnúť pre pokračovanie štúdia. Zo všetkých strán boli tlaky, aby sa tak ako iní chlapci vyučil za baníka, pretože smelé údernícke plány vládnuceho komunistického režimu si žiadali rozsiahlu ťažbu uhlia. Vďaka otcovmu príhovoru u jeho známeho – riaditeľa Západoslovenských elektrární sa podarilo získať odporúčanie, cez ktoré sa dostal na štúdium elektromechanika. Tento odbor mu prirástol k srdcu, a keď sa v roku 1952 dočítal v novinách o otváraní večerného štúdia na Elektrotechnickej priemyslovke, okamžite sa prihlásil: „Bolo to však problematické, pretože som ešte nemal výučný list zo svojho učňovského štúdia, ktoré stále prebiehalo. Túto skutočnosť som zatajil a vyhováral sa, že papier som zabudol a donesiem ho nabudúce. Prechádzalo mi to istý čas a po povinnej brigáde, ktorú som absolvoval pri stavbe vodnej elektrárne v Púchove, čo bola podmienka vyučenia, som výučný list získal. Keď som ho zaniesol do školy všimli si, že tam nesedia dátumy, ale našťastie mi to ako nadanému študentovi odpustili.“

Vojenská služba na pozadí Maďarského povstania

V roku 1955 dostala rodina Brucknerovcov predvolanie na Krajský Národný Výbor, kde im bolo ironicky vyznievajúco navrátené štátne občianstvo. Dom v Prievoze im však navrátený nebol a dodnes zaň rodina neobdržala žiadnu kompenzáciu. Bolo to v septembri roku 1955, a už o mesiac Július pochopil, že navrátené občianstvo vlastne nebol milosrdný akt, ale byrokratická formalita k jeho povolávaciemu rozkazu pre absolvovanie Základnej vojenskej služby, ktorý obdržal.

Vojenskú službu Július absolvoval pri tankovom pluku v Pardubiciach. Obsluhoval protileteckú batériu, a ako zručný vodič robil aj šoféra terénneho nákladného automobilu Praga V3S. Protinemecké nálady už v tom čase voči svojej osobe nepociťoval. Po doznení povojnových udalostí sa obyvateľstvo v Čechách rýchlo spamätalo, a do popredia sa dostávala nová generácia, ktorá už nemala s obyvateľmi nemeckej národnosti taký bytostný problém. Z obdobia svojej vojenskej služby si však pamätá vyhlásenie výnimočnej pohotovosti po vypuknutí Maďarského povstania v roku 1956, ktoré bolo zo strany Sovietskeho Zväzu krvavo potlačené: „Všetko sa sprísnilo, vládlo napätie a bojová pohotovosť. Pod tankami sa muselo kúriť, aby boli pripravené okamžite vyraziť, nákladné autá boli naložené materiálom. Stačil jeden rozkaz a všetko by sa dalo do pohybu. Našťastie k tomu nedošlo, náš pluk v Pardubiciach bol predsa len trochu ďaleko, a tak nás k južnej hranici nepovolali. Ale každý bol pripravený na najhoršie a keby rozkaz prišiel netrvalo by dlho, aby sme tam dorazili.“

Hrdým „prešporákom“ za každého režimu

Po návrate z vojenskej služby v roku 1957 už mali Júliusovi rodičia pridelený vlastný byt na Štefanovičovej ulici v Bratislave a on pokračoval v posledných dvoch rokoch prerušeného štúdia večernej priemyslovky, ktorú ukončil v roku 1958. Kvôli pretrvávajúcim chronickým zdravotným problémom s krížami už nemohol pracovať s elektromotormi, a tak si našiel zamestnanie v štátnom podniku Správa Rádiokomunikácií v Bratislave, kde pracoval na investičnom oddelení. Pri svojej práci prišiel mnohokrát do styku s praktickou nedomyslenosťou fungovania komunistického hospodárstva, pri uplatňovaní investičných plánov: „Mali sme zaúkolované vyrobiť elektrické rozvádzače, posledný bod bol na Východnom Slovensku v jednej zapadnutej dedine. Potreboval som špecifický kábel v dĺžke 2km. Bolo mi povedané, že bude zabezpečený do 5 rokov. Plán však nepustil, a tak som si musel poradiť svojpomocne. V rámci privyrábania si ako šofér autoškoly, som sa počas cvičných jázd spoznal so synom riaditeľa miestneho kabelážneho podniku. Cez neho som sa dostal k jeho otcovi, ktorý mi po známosti ten kábel zabezpečil a projekt sa mohol dokončiť. Dodávateľská sieť nebola vôbec domyslená, človek musel mnohokrát improvizovať.“

Obdobie politického odmäku 60.tych rokov v Československu vnímal Július s nádejou, ale aj obavami: „Všetko to išlo priveľmi ľahko a rýchlo, než aby to bola pravda. Vedel som, že sovieti si svoj satelit len tak nepustia. Príchod vojsk Varšavskej zmluvy moje obavy len potvrdil. V uliciach boli tanky, ostreľovači so samopalmi a tieto udalosti nás zabrzdili o minimálne 20 rokov vývoja. Napriek tomu sa našli sympatizanti, ktorí sa z príchodu osloboditeľov tešili a verili oficiálnym rozprávkam. Ja som k nim nepatril, vyjadril som sa tak aj pri podnikových politických previerkach, ale len v rámci normy. Mal som už manželku, rodinu a nebol som taký hrdina, aby som ich v tých neistých časoch neuvážene ohrozil.“  V období normalizácie už Július pracoval na investičnom oddelení Slovenského Rozhlasu v Bratislave. V rámci podnikového zájazdu do bývalej Nemeckej Demokratickej Republiky, kde im bolo umožnené ako turistom nazrieť aj na druhú stranu prísne stráženého Berlínskeho múru. Na chvíľu tak uvidel život v Nemeckej Spolkovej Republike, a závan západnej slobody. Napriek týmto skúsenostiam však, na rozdiel od mnohých iných občanov tých náročných čias, nikdy o emigrácii neuvažoval: „Srdce by mi to nedovolilo. Ja pochádzam zo starej ´prešporáckej´ rodiny, ktorá generácie žila v tomto meste a lipla na ňom. Sú ľudia, ktorí aj dnes cestujú tam, kde sa im žije lepšie, a nepochybne je to taktiež v poriadku a pochopiteľné. Ja som však z iného cesta a inej výchovy. Do smrti budem hrdým ´prešporákom´.“

Obdobie Nežnej Revolúcie a pádu komunistického zriadenia zastihlo Júliusa, tak ako celú vtedajšiu spoločnosť v nadšenom očakávaní, ktoré však vystriedali aj obavy a rozčarovanie z následného vývoja: „Tešilo ma, že to padlo a ten skrytý strach z neslobody, udaní a možných postihov zmizol. Zároveň som však videl aj realitu revolučnej doby. Mnoho schopných ľudí a odborníkov bolo z funkcie odvolaných, a naopak množstvo mazanejších straníkov prezlieklo včas kabáty, a stali sa z nich počas divokej privatizácie 90.tych rokov novodobí milionári. Žiadna revolúcia nie je bez obetí, a žiadna nevie zaručiť bezvýhradnú spravodlivosť. Čo bude ďalej ukáže budúcnosť, je to v našich rukách.“ V súčasnosti žije Július Bruckner na dôchodku v Bratislave. Mladej generácii zanechal počas svojho rozhovoru, ktorý sa uskutočnil ešte vo februári roku 2020 odkaz, ktorý v kontexte dnešných pandemických dní vyznieva až prorocky: „Ľudia a predovšetkým mladí ľudia, nepoznačení krízovými dobami si príliš zvykli na svoj blahobyt. Je však treba mať na pamäti, že skutočný životný nadhľad a uvedomenie si pravých hodnôt nadobúda človek, až keď si prejde aj nejakou krízovou skúsenosťou. Tá preverí jeho osobnosť a charakter. O to silnejší a odhodlanejší môže neskôr kráčať budúcnosťou a pestovať nielen blahobyt materiálny, ale hlavne bohatstvo rozumu a ducha.“

Pre Post Bellum spracoval Michal Roľko 28.4. 2020.