Mária Bors

* 1933

  • „Zvykla som si pripomínať príslovie „Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže.” Ak si sama nepomôžem, nepomôže mi ani Pán Boh a naopak. Vždy som sa snažila odviesť poctivo svoju prácu, ako doma, tak aj v práci. A tak uplynuli roky. Pomaly sa blížim ku koncu… Som spokojná so svojím životom, dôchodok sme nakoniec dostali. Dá sa z neho vyžiť, keď si človek trošku dáva pozor na peniaze. Bohatými sme sa nestali, ale žijeme. Teda žijem. Obklopená vnúčatami, môžem žiť vo vlastnom dome. Potrebuje človek viac? Nemyslím si.”

  • „Ťažko sme si zvykali. Hamuliakovo, Kalinkovo, to je rovina, kopce odtiaľ ani nebolo vidno, iba keď sme sa pozreli smerom k Bratislave. V Barani, to bol samý kopec. Takže to bolo pre nás veľmi náročné. Veľmi. Ťažko sme si zvykali. Môj milý otec vždy veril, že sa dostaneme naspäť domov. „Ešte nás zoberú naspäť domov, uvidíte. Pôjdeme domov. V Moháči nás naložia do vnútra lode a vezmú nás naspäť domov.” Až do smrti veril, že sa vrátime domov do Hamuliakova. Ale nemal pravdu. Nesmeli sme sa vrátiť. Museli sme tam zostať. Museli sme si zvyknúť. Nič sa nedalo robiť.”

  • “Nikto nechcel dobrovoľne odísť. V Kalinkove začali hromadiť prvých ľudí, ktorých mali odviezť k Sudetom. Neviem, či dobre hovorím tieto Sudety, ale my sme to vtedy tak počuli. Boli takí, čo sa nechali naložiť do nákladného auta, avšak, boli takí, ktorí sa bránili. Bola tam jedna žena, ktorú naložili vojaci na auto, ona však zoskočila. Opäť sa ju pokúsili naložiť, opäť vyskočila. Nakoniec ju zviazali. Toto nákladné auto potom prechádzalo aj cez našu dedinu a všetci videli, ako toto auto s ľuďmi a zviazanou ženou smeruje do Šamorína, kde ich potom naložili do vagónov. Vtedy sa veľa Hamuliakovčanov rozhodlo, že radšej utečú do Rajky. Bol to kľúčový moment. Možno keby ľudia nevideli túto zviazanú ženu, neutiekli by do Rajky, ale nechali by sa zobrať do Česka, kam ich mali odviezť. Teda, aspoň si myslím, že takto Hamuliakovčania rozmýšľali. Preto začali utekať cez Dunaj. Pravda, jedného človeka takto zabili. Vojaci sa snažili zabrániť útekom a strieľali na člny, ktoré sa plavili cez Dunaj, aby sa otočili. Člny sa však nechceli otočiť a raz sa stalo, že jedného človeka takáto guľka trafila. Na mieste zomrel. Čln sa otočil. Ostatní sa nakoniec možno aj dostali cez Dunaj, ale tohto človeka pochovali v Hamuliakove, keďže bol zastrelený.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Mosonymagyaróvár, 21.07.2021

    (audio)
    délka: 01:10:07
    nahrávka pořízena v rámci projektu Inconvenient Mobility
  • 2

    Nitra, 16.08.2021

    (audio)
    délka: 11:26
    nahrávka pořízena v rámci projektu Inconvenient Mobility
  • 3

    Nitra, 16.08.2021

    (audio)
    délka: 49:46
    nahrávka pořízena v rámci projektu Inconvenient Mobility
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže

Prvý rok rodiny Pammerovcov v novom dome v Maďarsku. Mária napravo hore. 1947, Nagynyárád
Prvý rok rodiny Pammerovcov v novom dome v Maďarsku. Mária napravo hore. 1947, Nagynyárád
zdroj: archív pamätníčky

Mária Bors (maď. meno Bors Antalné), rodená Pammer, sa narodila 19. júla 1933 v obci Gútor, dnešnom Hamuliakove. Jej rodičia József a Terézia boli rodení Hamuliakovčania. Živili sa roľníctvom. V rokoch 1944 až 1945 ukrývala v stodole rodina Pammerovcov židovskú rodinu. V rokoch 1945 až 1947 bola Mária svedkom vysídľovania spoluobčanov z Hamuliakova a útekov časti obyvateľov cez Dunaj, do susednej obce Rajka v Maďarsku. V roku 1947 Pammerovci obdržali bielu kartu, ktorá znamenala, že musia opustiť svoj domov. Boli vysídlení do Maďarska. Rodina si zbalila všetok hmotný majetok a 17. novembra 1947 sa zo šamorínskej vlakovej stanice vydali na cestu do Maďarska, nevedno kam. Po siedmych dňoch rodinu vysadili v Moháči, odkiaľ ich odviezli do dediny Nagynyárád. Tu dostali dom po nemeckej rodine, ktorú vysídlili do Nemecka, v rámci povojnových represií. Máriina família, ktorá sa živila roľníctvom, si ťažko zvykala na náročné podmienky v novej obci. Počas socialistického režimu veľkú časť toho, čo vypestovali a vychovali, museli odovzdať štátu. V roku 1950 sa 17-ročná Mária vydala za Borsa Antala, svojho priateľa z detstva, ktorého rodina bola rovnako vysídlená zo susednej obce Hamuliakova – Kalinkova, do Nagynyárádu. V roku 1954 sa Antalovi, ktorý bol zámočník, naskytla pracovná príležitosť. Spolu s Máriou a malým synom sa presťahovali do Mosonymagyaróváru, mesta ležiaceho blízko Rajky, vedľa Hamuliakova. Zvyšok rodiny zostal žiť v Kisnyáráde a obaja rodičia zomreli v roku 1999. Mária mala neskôr s Antalom ešte jedného syna. Pracovala najskôr v cvernovke, neskôr pomáhala upratovať v kaderníctve a vypomáhala v školskej kuchyni. Máriin manžel Antal a obaja synovia zomreli. Mária momentálne žije v Mosonymagyaróvári so svojimi vnúčatami.