Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Boďa (* 1956)

Mali sme pocit, že s tým nemáme čo robiť. Ale vojak musí plniť rozkazy a chce prežiť

  • narodený 20. novembra 1956 v Martine

  • od roku 1975 študent fyziky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave

  • v septembri 1980 nastúpil ako absolvent VŠ na základnú vojenskú službu do Benešova

  • v decembri 1980 sa zúčastnil akcie Krkonoše, ktorá mala „normalizovať“ politické pomery v Poľsku

  • do civilu odišiel v auguste 1981

Keď Ján Boďa v roku 1980 úspešne ukončil štúdium fyziky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, vedel, že kým sa bude môcť plne zaradiť do pracovného života, tak ho čaká ešte rok na vojne. Podľa vlastných slov sa vojenčiny neobával, počas štúdia už ako vysokoškolák absolvoval prípravný kurz, bol v dobre fyzickej kondícii, a preto nehľadal výhody alebo úľavy. Netušil však, že sa zúčastní udalostí, ktoré do veľkej miery poznačia jeho ďalšie názory a nazeranie na život. Boli to udalosti tzv. akcie „Krkonoše“, ktorá mala reagovať na vznik nezávislej odborovej organizácie Solidarita v Poľsku a situáciu v krajine prostredníctvom zapojenia československej ľudovej armády „normalizovať“.

V horúčkach zo Šumavy rovno na Libavu. Alebo aj nie?

Čerstvý fyzik Ján Boďa podľa povolávacieho rozkazu v septembri 1980 narukoval do pluku do kasární v Benešove. Po niekoľkotýždňovom tzv. prijímači bol zaradený do hodnostnej pozície veliteľa roty a okamžite sa začal zúčastňovať aj bojových cvičení mimo kasární. Počas novembra boli na takomto cvičení na Šumave, kde však nachladol, a už sa tešil na návrat do Benešova. Onedlho bolo však vyhlásené ďalšie cvičenie, teraz vo vojenskom výcvikovom priestore Libava. Keď Ján Boďa postrehol nezvyčajný ruch sprevádzajúci odchod, spojený s badateľným znepokojením vyšších dôstojníkov z povolania, bolo mu jasné, že sa deje niečo mimoriadne, nad rámec bežnej cvičnej rutiny: „A na druhý deň už bol veľký frmol. Ohlásilo sa, že sa ide na cvičenie, veľké, na Libavu. Tak si hovorím dobre, hovorte si, čo chcete, nám sa zdá, že to tak asi nie je. V to ráno nám vzali rádiá, tie malé tranzistoráky, a zakázali písať domov. No, tak to asi nebude taká hocijaká Libava. Samozrejme, ja som domov napísal, a vtedy to už presiaklo, že tá Libava je len názov, ale ideme do Poľska.“

Nie bežným bolo aj to, že vojsko so sebou bralo značné množstvo ostrej munície. Pri organizácii odchodu sa tak čelilo niektorým problémom: „Zvážali muničné sklady, pretože tie mal pluk mimo mesta niekde v lese, to sa chodilo strážiť. Tak vozili muníciu a riešili sa problémy takého druhu, že kam naložiť protitankové riadené strely. Totiž každé BVP-čko (bojové vozidlo pechoty) malo vo výbave kanónik so zásobníkom na 40 granátov a 4 protitankové riadené strely. Tie boli v takých drevených krabiciach a nemali sme ich kam dať, pretože vo vnútri sedeli vojaci.“

Smer poľské hranice. Sneh, mráz a únava paralyzovali ľudí aj stroje

Bol december, množstvo snehu, teplomer ukazoval hodnoty hlboko pod nulou. Vojenská kolóna dosahovalo niekoľko kilometrov. Presun pásovej bojovej techniky sa väčšinou vykonával po železnici, výnimočne po cestách prvej triedy v takom rozsahu. Prirodzene tak ozbrojenci budili pozornosť obyvateľstva naokolo: „Vtedy sa už všeobecne vedelo, že ideme do Poľska. Vyštartovali sme o ôsmej, siedmej večer. Čo bolo možno nezvyčajné, nešli sme žiadnymi vedľajšími cestami. Šli sme po hlavných cestách. Viem, že sme šli na Vlašim a nad ránom sme šli cez Pardubice, a to je zase také citové, ľudia išli do roboty, a po chodníku taká pani vo veku mojej mamy, s takými očami ,A kam idete chlapci?´“

Vozidlá neboli prispôsobené na takú dlhú jazdu po zľadovatených cestách. Udržať ich na ceste pri nepretržitom presune vyžadovalo od ich vodičov značnú dávku nervov a šoférskej zručnosti. Popri ceste nebolo výnimočné sledovať v snehu stopy schádzajúce dole z vozovky a popri nej niekoľko zvalených elektrických stĺpov. Stali sa aj nehody s protiidúcimi civilnými vozidlami. Jednotke Jána Boďu sa vybúrala poľná kuchyňa, vojaci tak jedli nafasované sardinkové konzervy. Okrem nevyspatých vodičov neboli v závideniahodnej situácii ani vojaci sediaci dlhú dobu v zime a mraze vovnútri transportérov. Tí, ktorí zaspali, doslova primrzli k pancierovaniu, na ktorom sa tvorila vrstva ľadu: „Tá cesta sama o sebe bola vcelku interesantná. Mrzlo, čo znamenalo toľko, že v tých BVP-čkach zvnútra na pancieri bolo tak na prst ľadu. Jeden veliteľ družstva zaspal a primrzol o pancier. Tak toho sme hneď v Jaroměři odpravili do nemocnice. A ako potom hovoril, tak nad ním zalamovali v nemocnici rukami, že chlapče, čo s tebou robili? Takže bolo to hodne fyzicky náročné, pretože bola zima, nespalo sa a chlapci boli vyčerpaní. Bolo to vidieť na šoféroch, keď bolo železničné priecestie, spustené rampy, prešiel vlak a kolóna stála. Potom bolo treba za plece potriasť vodiča, že: ,Zobuď sa, ideme ďalej.´“

Vojenská kolóna sa zastavila na poli neďaleko Jaroměře. Ján Boďa spomína na šikovnosť vojakov, keď už onedlho takmer pri každom vozidle horel oheň a vojaci si dokonca opekali poľné zajace, ktoré ulovili. S úsmevom spomína na prekvapené výrazy tváre študentov dôstojníckej školy v Jaroměři, ktorí keď videli neupravených, nevyspatých a vymrznutých vojakov z kolóny, tak len s údivom krútili hlavami.

Potom nastalo nepríjemných niekoľko hodín čakania na ďalšie rozkazy. Vojaci vyšších hodností boli informovaní, že sa chystajú do Poľska a vítať ich tam isto nikto nebude. Situácia sa zvrátila v poslednom okamihu, na križovatke cesty do Hradca Králové, alebo do Wroclawi. Všetci si aspoň na čas vydýchli: „Tam bolo niekoľko hodín takých dosť napätých, keď sa nevedelo, čo ďalej. Aspoň my sme nevedeli čo ďalej. V každom prípade nás veliteľ práporu volal, dôstojníkov a vojakov z povolania, kde nám povedal, že podľa všetkého sa má ísť do Poľska, že každú chvíľu príde rozkaz, aby vojaci vyfasovali ostré a že je predpoklad, že minimálne jednej časti poľskej armády sa to nebude páčiť.“

Jedna z najdôležitejších križovatiek v živote

„Odznelo aj to, hlásil to veliteľ práporu, že veliteľ pluku šiel do tábora po ostrú dokumentáciu, no a potom bol povel nastúpiť do BVP-čka, vyštartovali sme z toho poľa, zaradili sa do kolóny a bola križovatka vľavo na Hradec Králové a vpravo na Wroclaw. Samozrejme, že vodičovi a veliteľovi BVP trčali hlavy von v pochodovej polohe a nad rojom sa dal odklopiť strop, volalo sa to nebesá, a to bolo za jazdy zakázané otvárať. No celá kolóna nebesá otvorené a všetci pozerali: zabáčame vpravo, alebo vľavo? No a zabočili sme našťastie vľavo, vrátili sme sa do posádky.“

Po návrate do kasární bolo však upokojenie len zdanlivé, pretože Ján Boďa ako vzdelaný a všímavý človek vnímal stále citlivú politickú situáciu v Poľsku. Ako sa mal sám možnosť presvedčiť, akcia „Krkonoše“ bola vo vojenských kruhoch na programe dňa, obálka s inštrukciami bola stále pripravená na rozpečatenie v prípade zadania rozkazu: „Potom to ale pretrvávalo až do môjho odchodu do civilu, odchádzal som 31. augusta. Hneď pred Vianocami sa hovorilo, že pravdepodobne aj dôstojníci budú musieť zostať v kasárňach. Totižto mali sme stále niečo, čo sa volalo zvýšená bojová pohotovosť. Boli zatrhnuté akékoľvek opušťáky a dovolenky cez Vianoce, a potom to bolo v takých vlnách. V každom prípade, ja som teda chodil najčastejšie, a hádam aj výlučne do služby ako pomocník dozorného útvaru. A tam bola skriňa, trezor, že v prípade takého alebo onakého hesla otvoriť z neho obálku, a podľa toho konať. Akurát jedna obálka, tá nebola v trezore, ale visela na kľúčiku. A na nej bolo veľkým napísané Krkonoše.“

Zintenzívnená bola aj politická príprava mužstva. Všetkým vyšším hodnostiam boli premietané komentované filmy natočené Sovietmi počas invázie do Československa v roku 1968. Vojaci si tak mali urobiť obraz udalostí, ktoré ich čakajú v Poľsku. „Aspoň nám absolventom premietli zopár dokumentov z roku 1968, čo natočili Sovieti. So zábermi na spôsob, ako z lešenia v Prahe padá na nákladné auto s vojakmi plný fúrik, a také veci, ako ktosi vyskočí, čosi hodí a začne horieť na Václaváku tank a z tanku vyskakujú chlapci. To nám premietali s komentárom, že chlapci, rátajte s tým, že v Poľsku to bude oveľa horšie. Poliaci nie sú Čechoslováci a predpokladá sa, že aspoň časť poľskej armády bude proti.“

Nevedomosť je milosrdná. Keď sa tak Ján Boďa dozvedel o pripravených mapách bojovej situácie, ktoré boli uložené na veliteľstve, k optimizmu mu to nepridalo: „Niektorí chlapci pracovali na štábe pluku. No a od nich sme vedeli, že sú pripravené mapy pre prípad, že predsa len pôjdeme do Poľska. V smere na Wroclaw mal ísť náš pluk ako prvý, a podľa tých máp sa počítalo s tým, že sa dostaneme 30 kilometrov do Poľska a tam náš pluk prestane existovať. Bol to divný pocit.“

Ako dlho tu ešte budeme? Carpe diem!

Prevládla teda filozofia nečakať na to, čo bude zajtra, ale žiť pre dnešok, pre súčasný moment. Ján Boďa bol čerstvým absolventom univerzity, mal pred sebou celý život a myšlienka na to, že kedykoľvek môže ísť do boja a padnúť za vec, na ktorej ani necíti účasť, ho ako každého mladého človeka ubíjala: „Ten hlavný pocit potom bol, až do odchodu do civilu, že sme boli v neustálom napätí. Šumava a všetko, to bola malina. Ale to napätie, že čo bude zajtra, čo bude o týždeň, bolo najhoršie. Samozrejme sa to prejavovalo ako u dvadsaťštyri, dvadsaťpäť ročných chalanov. Mali sme hromadu peňazí, pretože za veliteľa čaty som dostával stodvadsať korún a za to, že som bol podporučík, som dostával štyristokorunový žold, no tak sme po nociach vymetali krčmy v Benešove s argumentom, že majú so mnou zhorieť v BVP-čku tie peniaze? Tak radšej ich prepijem.“

Nakoniec všetko dobre dopadlo, Ján Boďa sa v auguste 1981 dostal do civilu. Istú neistotu, že ho môžu povolať, však pociťoval až do nástupu generála Jaruzelského v Poľsku, keď sa situácia začala stabilizovať. Vďaka zážitkom z vojenčiny v rokoch 1980 a 1981 získal Ján Boďa odlišný pohľad na niektoré hodnoty v živote, ako mal dovtedy. Založil si rodinu, zamestnal sa na Fakulte matematiky a fyziky Univerzity Komenského v Bratislave. Aj keď od udalostí akcie „Krkonoše“ už ubehli viac ako tri desaťročia, je obdivuhodné, s akou presnosťou a detailmi sa Ján Boďa na jednotlivé udalosti aj dnes rozpomína.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Polský rok 1980 a československá reakce na něj

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Polský rok 1980 a československá reakce na něj (Michal Ďurčo)