Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anton Blaha (* 1934  )

Vďaka členstvu v strane som si v práci mohol dovoliť viac

  • narodil sa v Čadci 22. apríla 1934
  • vyštudoval saleziánske gymnázium v Žiline a gymnázium v Čadci
  • právo na Univerzite Komenského v Bratislave 1953 - 1959
  • v roku 1956 organizoval študentské protesty na vysokoškolskom internáte proti sprísneným podmienkam povinnej vojenskej služby vysokoškolákov
  • 1970 - 1972 vedúci kancelárie Magistrátu hlavného mesta Bratislava
  • 1972 - 1986 na Úrade vlády SSR ako tajomník a námestník predsedu
  • po Nežnej revolúcii si založil súkromnú advokátsku kanceláriu
  • žije v Bratislave a vydáva spomienkové a faktografické knihy

Anton Blaha sa narodil 22. apríla 1934 v Čadci do skromných pomerov katolíckej roľníckej rodiny. Jeho rané detstvo poznačila druhá svetová vojna len okrajovo; z prechodu frontu cez Čadcu si pamätá prítomnosť najprv nemeckých, potom aj sovietskych vojakov. Najväčší zážitok pre deti bol, že mohli okúpať kone patriace armáde a jazdiť na nich. Sovieti im dovolili aj strieľať zo svojich zbraní.

Veľmi skoro prišiel o sestru, ktorá ako dieťa podľahla záškrtu, krátko na to umrela matka na tuberkulózu. Otec dal syna na štúdiá na internátne katolícke saleziánske gymnázium v Žiline. Škola mala podľa slov pamätníka výborných pedagógov, širokú škálu športov, divadelné krúžky, recitácie, spevokol a ďalšie možnosti, ako tráviť čas. V období všeobecnej povojnovej biedy sa tu o mládež relatívne dobre starali. Siroty platili prídelovými lístkami a naturáliami – múkou a podobne. Poplatky si odpracovával aj umývaním riadu v kuchyni. 

Onedlho mu zomrel aj otec a o osirelého Antona sa staral strýko – v Čadci mal obchod so zmiešaným tovarom.

Keď vo februári 1948 komunistická strana zorganizovala štátny prevrat, nazvala ho vzletne Víťazný február. Anton mal vtedy 14 rokov a opisuje, ako to vyzeralo v Žiline: „Keď sa diali februárové udalosti v štyridsiatom ôsmom, triedny profesor nám povedal: ,Odpadajú dve hodiny, oblečte sa, ideme na námestie manifestovať.’ Na námestí v Žiline už boli nastúpené aj ďalšie školy, niekto rečnil na tribúne, vôbec neviem, o čom rečnil a čo sa tam dialo. Triedny nám hovoril: ,Teraz tlieskajte, teraz kričte hurá.’ Tak sme tlieskali a kričali sme hurá. A tak som sa zúčastnil Víťazného februára. Boli to zmiešané pocity, vôbec sme nevedeli, o čo ide, koho podporujeme.“

Na konci školského roka 1948/1949 komunisti poštátnili 17 saleziánskych a jezuitských vzdelávacích ústavov. Koncom júna štátne orgány v spolupráci so Štátnou bezpečnosťou rozpustili žilinský saleziánsky ústav, všetci chovanci a duchovní boli nútení ukončiť svoje pôsobenie. „Niektorých duchovných aj uväznili: Sersena, Voleka, Gajdušeka, niektorí boli obžalovaní za protištátnu činnosť. Celý kňazský seminár bol vysťahovaný, deti poslali domov.“ Anton následne dokončil vzdelanie v Čadci na gymnáziu založenom 1. septembra 1948.

Všetci študenti museli povinne vstúpiť do Socialistického zväzu mládeže (SZM). V roku 1953 gymnazistom nepovolili maturitný večierok. Zväzáci ako dôvod uviedli, že je to „buržoázny“ prežitok. Nakoniec si večierok vyvzdorovali, ale oficiálne to musela byť zväzácka zábava vo zväzáckych košeliach. To isté platilo pre fotografie na maturitnom table.

Komunisti po nástupe k moci začali realizovať hlboké zmeny v hospodárstve – znárodňovať a kolektivizovať. Ktokoľvek bol proti, začal byť automaticky považovaný za triedneho nepriateľa a musel čeliť neraz tvrdým postihom. Anton Blaha spomína na jeden prípad: „Jedného spolužiaka, Lojza Stanu, nechceli pripustiť k maturitnej skúške. Jeho otec, živnostník, v rámci znárodňovania zatajil a neodovzdal všetok tovar zo svojho obchodu s látkami – našli mu ho vzadu v obchode. Zastali sme sa spolužiaka a voľajako sa podarilo, že zmaturoval na konci leta,“ spomína na moment, keď sa ako študenti odhodlali prejaviť svoj názor. Zhabaný tovar bol vystavený vo výklade honosného domu na námestí a jeho otec bol odsúdený a väznený. V roku 1950 aj obchod Antonovho strýka znárodnili, strýko sa v ňom stal vedúcim. 

V beztriednej spoločnosti právo nebude treba

Rok 1953 je nielen rokom, keď umrel Stalin a krátko po ňom prezident Gottwald, ale aj rokom, keď Československo reformovalo školstvo. Jednou zo zmien bolo skrátenie stredoškolského štúdia na tri roky a predĺženie vysokoškolského štúdia o rok. Školstvo sa malo podobne ako všetky sféry spoločnosti čo najviac priblížiť sovietskemu vzoru.

V tomto roku Anton Blaha nastúpil na Právnickú fakultu Univerzity Komenského, kde sa právo značne degradovalo. Zo štúdia napríklad vypustili ako irelevantný predmet rímske právo. Napriek tomu, že na právnickej fakulte ešte prednášali niektorí kvalitní profesori so vzdelaním a praxou z demokratickej predvojnovej republiky, presadzovala sa myšlienka, že po dosiahnutí ideálu beztriednej spoločnosti už právo nebude potrebné. „Dokonca jeden profesor trestného práva podľahol ilúzii a tvrdil, že počítal s tým, že právo zanikne a on sa kľudne rekvalifikuje za elektrikára alebo čokoľvek, čo bude v spoločnosti treba,“ hovorí pamätník.

Všetky skriptá obsahovali stať o sovietskom vzore, všetci mali povinný predmet marxizmus-leninizmus, študoval sa sovietsky štát a jeho právny systém. Prednášala sa zásada sovietskeho právnika Andreja J. Vyšinského, že na odsúdenie páchateľa stačí jeho priznanie. Až po Stalinovej smrti sa začalo presadzovať, že priznanie musí byť overené a doložené ďalšími dôkazmi.

Študenti boli pri prijímaní a aj počas štúdia neustále kádrovaní. Vysoké školy požadovali posudky na rodičov a iných príbuzných študentov – napríklad, či vstúpili do družstva, a ak nie, či odovzdávajú povinné kontingenty.

Pyžamová revolúcia

Ďalšou záťažou štúdia bola povinná vojenská služba. Trvala dva roky, pre vysokoškolákov rok, pričom počas štúdia museli jeden celý deň v týždni tráviť na vojenskej príprave.

Vo februári 1956 Alexej Čepička, minister národnej obrany, vydal rozkaz o zrušení vojenských katedier na vojenských školách a povinné absolvovanie až dvojročnej povinnej vojenskej služby po skončení vysokoškolského štúdia. Študenti sa o tomto rozhodnutí dozvedeli len sprostredkovane a jeho obsah samozrejme vyvolal nevôľu a rozhorčenie.

Najväčší protest vznikol spontánne na internáte na Suvorovovej (dnes Dobrovičovej) ulici v Bratislave, kde sa v jedálni zhromaždilo okolo 300 študentov. Anton Blaha spomína na udalosti nasledovne: „Večer sme sa stretli pred jedálňou, niektorí vo vojenskom odeve, iní už v pyžamách. Začali sme spievať ironické pesničky, čo nám všetko sľubovali, keď nás na školu prijímali. Spísal som rezolúciu proti zrušeniu vojenskej prípravy a podpísali sme ju asi dvanásti, ale viacerí svoj podpis vzápätí odvolali.“

Onedlho na to, v druhej polovici februára 1956, sa uskutočnil XX. zjazd KSSZ, kde nový prvý tajomník Nikita S. Chruščov kritizoval Stalina a jeho kult osobnosti. Anton Blaha zhodou okolností vtedy napísal list aj prezidentovi Československa Antonínovi Zápotockému, kde sa sťažoval na zmeny v povinnej vojenskej službe vysokoškolákov. V januári list podpísalo 12 kolegov vysokoškolákov, niektorí svoj podpis z obavy odvolali hneď, a tí, čo už boli členmi strany, tak museli urobiť následne. Na tento list nikto nikdy neodpovedal. Neskôr napísal prezidentovi aj druhýkrát. Kým v prvom liste apeloval na problém dehonestácie práva, na podceňovanie humanitných fakúlt, čo sa prejavilo aj pri riešení povinnej vojenskej prípravy, v druhom sa dožadoval práv pre nespravodlivo stíhaných, navrhoval revidovať procesy z 50. rokov. Opäť nezískal žiadnu odpoveď.

Počas štúdií dostal od spolužiaka Jozefa Gambu ponuku vstúpiť do komunistickej strany, ale odmietol to s tým, že „nie je vysporiadaný s náboženskou otázkou“. V skutočnosti mal výhrady voči straníckej politike.

O pár mesiacov neskôr, 12. mája 1956, sa v bratislavských uliciach konal sprievod vysokoškolákov: „Oficiálne ho organizoval mestský výbor Zväzu socialistickej mládeže, lebo boli obviňovaní z pasivity a egoizmu, že nerobia nič pre študentov. Zorganizovali to, ale vymklo sa im to spod kontroly.“ Sprievodu sa zúčastnilo niekoľko sto študentov z viacerých fakúlt. Boli poobliekaní v maskách a ironicky poukazovali na mnohé nedostatky školstva – nízku úroveň vyučovania, ideologické predmety, zlé podmienky na internátoch. Dlhý sprievod prešiel bratislavským Starým mestom.

Následne na fakultách vznikli deklaračné výbory. „S veľkým mladíckym entuziazmom sme chceli napraviť spoločnosť, na diskusie sme nepustili funkcionárov Zväzu mládeže. My sme si to odskákali, lebo sme sa domáhali svojich práv.“ Vtedy sa Anton Blaha postavil proti organizovaniu masívnych protestov v uliciach, lebo sa obával konfliktu s ozbrojenými zložkami.

Dňa 15. mája 1956 sa konala schôdzka na internáte Suvorák, kde Antona Blahu zvolili do deklaračného výboru bratislavských škôl. Výbor na stretnutí na internáte Mladá garda prijal rezolúciu – tá požadovala, podobne ako rezolúcie študentov pražských vysokých škôl, skrátenie vojenskej prípravy na školách, zvýšenie štipendia, zrušenie ideologických predmetov, ale aj zrušenie cenzúry, slobodu tlače, otvorenú politiku bez kádrovania.

Na jeseň boli nepohodlní študenti na základe dôslednej práce kádrových oddelení fakúlt a disciplinárnych komisií potrestaní vylúčením zo štúdií, v lepšom prípade dostali pokarhanie. Medzi študentami zavládla apatia.

Antonovi Blahovi najprv nepridelili internát, potom ho vylúčili zo SZM a disciplinárna komisia právnickej fakulty ho chcela vylúčiť aj zo štúdia. Na príhovor jeho vtedajšieho profesora Petra Colotku, neskoršieho normalizačného predsedu vlády SSR, však dostal miernejší trest; prerušenie štúdia na jeden rok. Spomína: „Mal som ísť do robotníckeho povolania na prevýchovu, ale nájsť prácu s takým kádrovým posudkom bolo veľmi ťažké. Napríklad, moja žiadosť o miesto kulisára v Slovenskom národnom divadle sa dostala až k riaditeľovi SND Ivanovi Turzovi, ale povedal, že ma prijme, len ak to odsúhlasí krajský výbor KSS. Neodsúhlasil.“ Po peripetiách sa mu podarilo zamestnať v prístave Dunajská plavba a získať výučný list zámočníka. Anton Blaha si myslí, že postihy študentov riešila strana neprimerane tvrdo. „Celé štúdium bolo výrazne poznačené previerkami a kádrovaním. Ale neskôr sa aspoň niektoré študentské požiadavky do štúdia zakomponovali: vrátenie právnických titulov, dobrovoľnosť prednášok, menej sovietskeho práva a podobne.“ 

Vďaka členstvu v KSČ mohol si dovoliť viac 

Anton Blaha hovorí: „Prijali ma naspäť na právo a potom som sa už vyvíjal normálne.“ Po promócii pracoval ako advokátsky koncipient, venoval sa najmä pracovnému právu. Od roku 1963 vykonával advokátsku prax, od júna 1965 prednášal na Právnickej fakulte UK a Vysokej škole ekonomickej. Bol tajomníkom obnovenej Jednoty slovenských právnikov (1968 – 1970), z funkcie ho však odvolali spolu s predsedníctvom na príkaz ministra v rámci normalizácie.

Vstup do strany mu prvýkrát navrhli ešte na škole, vtedy odmietol. Dr. Alexander Vajnorský, šéf advokátskej komory, ho oslovil po škole s tým, že bol vybraný na vstup do strany. Pamätník o tom hovorí: „Do strany sa nehlásilo, do strany sa vyberalo. V 60. rokoch sa zdalo, že sa pomery zmenili. Vstup do strany v roku 1965 som považoval za prirodzenú vec. Pochádzal som z veľmi skromných pomerov, žil som zo štipendia. Som si vedomý, že v kapitalizme by som nebol mohol vyštudovať.“ 

August 1968 trávil s manželkou na dovolenke v Sovietskom zväze, navštívili Moskvu, Odesu, Kyjev. Správy o invázii vojsk Varšavskej zmluvy ich zastihli na Kryme. „Paradoxne som sa nemusel zúčastniť demonštrácií a ‚zachránil‘ som si členstvo v strane. Inak by som si bol zničil dvadsať rokov života,“ vraví dnes. Je presvedčený, že vďaka členstvu v strane mohol byť odvážnejší pri riešení prípadov v praxi a takisto pomôcť ľuďom, ktorí museli znášať postihy počas normalizácie.

„Ja som váhal. Myslel som, že urobím oveľa viac, ak urobím kompromis a v strane zostanem. A naozaj, zo svojej pozície som mohol pomôcť ľuďom s problémami, vylúčeným zo strany alebo napríklad galandovcom. Títo vynikajúci výtvarníci – Laluha, Kompánek, Paštéka – boli za normalizácie vylúčení zo Zväzu výtvarných umelcov. Rokoval som s jeho predsedom Ivanom Schurmannom, aby ich prijal späť. Pomáhal som aj Hložníkovi, Trizuljakovi znášať následky normalizácie. Niekedy len tým ľudským postojom, inokedy bolo treba pomôcť niečo zariadiť... Pár deťom vyhodených rodičov som pomohol dostať sa na vysokú školu.“

V roku 1970 začal pracovať ako vedúci kancelárie magistrátu mesta Bratislavy. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy pred previerkovými komisiami boli ľudia nútení vyjadriť lojalitu režimu svojím súhlasom s okupáciou krajiny. Vtedy mnohí zdatní a talentovaní ľudia boli zbavení svojich pracovných miest a preradení na nekvalifikované pozície. Ladislav Martinák, primátor Bratislavy, zorganizoval špeciálnu previerkovú komisiu, v ktorej sedeli jeho vlastní zamestnanci, a tak sa v rámci kolegiality podarilo preverovať bez neblahých následkov. O dva roky Antona Blahu oslovil jeho niekdajší profesor Peter Colotka, ktorý v tom čase už bol predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky a ktorého dodnes považuje za schopného manažéra. Navrhol mu prácu na Úrade vlády. Anton ponuku prijal a pôsobil ako vedúci sekretariátu predsedu vlády, tajomník predsedu vlády a zástupca vedúceho úradu až do roku 1986. „To je taká funkcia, že strácate osobnú integritu, niekedy musíte potlačiť svoju osobnosť. Ako všade inde, aj tu bola celá škála ľudí – od dogmatických karieristov po charakterných ľudí.“

Normalizáciu sledoval z najvyšších pozícií v štáte, uvedomoval si, že socializmus sa neinovuje, a preto sa rozpadol sám, nie útokom zvonku. Pamätník spomína: „Navrhoval som aj zrušiť ostnatý drôt a povoliť činnosť inej strane – socialistickej, ale Colotka mi povedal: ‚Povedz to Biľakovi.‘ A tam sme skončili. S tými dogmatikmi sa nedalo diskutovať.“ Po šestnástich rokoch na Úrade vlády sa nakoniec v roku 1986 vrátil k advokácii. Pôsobil ako vedúci Komory advokátov, kde zaviedol voľnejšie spôsoby – napríklad povolenie o cestu do zahraničia schválil podľa svojich slov každému.

Okrem práva sa intenzívne venoval športu. Ešte ako maturant s priateľmi založil Kysucký maratón, ktorý sa od roku 1953 koná dodnes. Od roku 1978 do 1990 viedol úspešný Basketbalový klub TJ Internacionál Bratislava, s ktorým veľa cestoval aj na západ, aj do USA. „Na západe sme boli nadšení z plných obchodov, plných parkovísk, to máme dnes aj tu. Prvá vec na cestách boli nákupy. Politiku sme neriešili. Ale myslím si, že oni mali skreslené predstavy o nás a my o nich. Jeden americký šofér bol prekvapený z našich odevov a slušného správania. Ktovie, čo čakal.“ V roku 1981 spolu s M. Cipárom, M. Gregušom, M. Hüblom, M. Mravcom, M. Paštékom, O. Zimkom založili Kysuckú galériu.

Bol som veľmi opatrný

Počas novembrových udalostí 1989 bol Anton Blaha pozorovateľom udalostí. Vraví: „Bol som veľmi opatrný v akýchkoľvek vonkajších prejavoch. Ja som sa bál akýchkoľvek politických aktivít, v 80. rokoch a najmä v roku 1989; vedel som, že armáda, milície, Bezpečnosť sú zložky štátu a obával som sa, že znova dôjde k tomu, čo sa stalo v roku 1968.“

Po novembri 1989 sa venoval tvorbe nového zákona o súkromnej advokácii, stal sa predsedom Slovenskej advokátskej komory (1990 – 1997) a založil advokátsku kanceláriu Blaha, Erben & partneri, ktorá sa venuje zložitým prípadom občianskeho, obchodného a finančného práva. V 90. rokoch advokátov zamestnávali reštitúcie majetku, snaha napraviť právne chyby minulého režimu. Prednášal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského a na Ekonomickej univerzite. Publikoval niekoľko kníh spomienok, rozhovorov a právnych prípadov z praxe.

Nie všetky zmeny po páde režimu vníma ako pozitívne: „Pri privatizácii sme si mysleli, že sa budú privatizovať problematické podniky, umelo udržiavané, neprosperujúce, ale opak bol pravdou.“ Na druhej strane je optimista: „Dnes sme dobre nastavení. Je neuveriteľné, že sme sa stali štátom len pred niekoľkými desaťročiami, a zaradili sme sa do európskych štruktúr. Nemali sme štátnikov, diplomatov a ministrov, ale zvládli sme to a Európa nás prijíma ako rovnocenného partnera.“ Je presvedčený, že dnes sa Slovensko má materiálne najlepšie vo svojej histórii, ale v otázkach slobody je ešte na čom pracovať.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia