Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Felicitas Babušíková (* 1940  )

Krasokorčuľovanie je krása pohybu na ľade a súlad s hudbou

  • 23. október 1940 - narodila sa v Bratislave
  • 1949 – začiatok krasokorčuľovania
  • 1951 – 1958 – aktívne preteká v krasokorčuľovaní
  • 1962 – 1967 študuje na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave
  • 1968 – 2 000 pracuje ako biochemička v zdravotníctve
  • 1969 – šéfka komisie rozhodcov Československého krasokorčuliarskeho zväzu
  • 1970 – medzinárodná rozhodkyňa za Československo 1981 – 2004 ako medzinárodná rozhodkyňa ISU
  • 2006 – 2009 riaditeľka krasokorčuľovania Medzinárodnej korčuliarskej únie (ISU Director for Figure Skating)
  • 2013 do júna 2017 predsedníčka Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu

Felicitas Babušíková, rod. Kállayová, sa narodila sa do významnej bratislavskej rodiny. Starý otec z maminej strany pomáhal založiť Tatrabanku na Slovensku. Dedko z otcovej strany bol inžinier, staval železnice. Tak sa rodina dostala do Bratislavy. Otec Felicitas sa narodil vo Viedni. Po celý život pracoval ako inžinier v továrni Kablo, ktorá do roku 1948 patrila Siemensu, neskôr sa zmenila na Výskumný ústav káblov a izolantov v Bratislave.

Druhá svetová vojna

Počas druhej svetovej vojny bola Felicitas malým dieťaťom, s rodinou bývala blízko bratislavského hradu na Koreničovej ulici. Pamätá si, že keď začuli sirény, išli sa schovať do tunela pod hradom. Spomína si aj na to, že na Zochovej ulici videla na zemi mŕtveho človeka, ktorý mal papierom zakrytú tvár.

Vilu na Koreničovej ulici museli opustiť, pretože sa tam na konci vojny nasťahovalo sovietske veliteľstvo. Dom mali nariadené opustiť do dvoch hodín, mohli si vziať len to, čo vedeli odniesť v rukách a čo nabalili do jej detskej postieľky. Presťahovali sa k bratovi jej mamy na Baštovú ulicu, kde spolu bývalo viacero rodín. V tom čase nakrátko zatkli jej otca, pretože ho udal sused na Koreničovej, že je vraj Nemec. Nebola to pravda, navyše sa zaňho prihovoril riaditeľ Kablovky, a tak ho onedlho prepustili.

Ukrývanie židovskej rodiny

Na Baštovej ulici v dome jej strýka sa schovávala aj židovská rodina. Bol tam totiž byt, ktorý mal jednu izbu v susednom dome, nik nevedel, ako mohla táto stavebná anomália vzniknúť. Tam sa schovala rodina Glaserovcov, ktorí sa po vojne premenovali na Skalných. Dvere izby boli schované za skriňou, a keď nič nehrozilo, skriňu odsunuli a Glaserovci sa mohli poprechádzať po dome. Von však nesmeli. Keďže izba mala okno do dvora, v noci nemohli svietiť. Mali dve deti a schovávali sa tam prakticky až do oslobodenia. Prežili vojnu, neskôr deti Glaserovcov chodili do tej istej školy ako Fela Kállayová a jej brat Peter.

V roku 1948 po znárodnení dostal otec ponuku, aby išiel pracovať do Siemensu v Londýne, jej mama sa ale nechcela vysťahovať, tak ostali. To neskôr ovplyvnilo život jej brata. Keď sa v roku 1968 po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy rozhodoval, či má emigrovať, otec mu na to povedal: „Choď a neurob tú istú chybu, ktorú som urobil ja.“

O vilu na Koreničovej ulici po roku 1948 celkom prišli. V pozemkovej knihe síce ostali vedení ako majitelia, no vilu spravoval Národný výbor. Ten tiež vybral ľudí, ktorí tam bývali; Kállayovci však nemali právo sa tam nasťahovať.

Začiatok krasokorčuľovania

Felicitas chodila na základnú osemročnú školu na Hlbokej ulici v Bratislave. Aj keď školy mala všetky slovenské, doma sa zhovárali po nemecky a maďarsky. Babička mala totiž slabší sluch, nebola schopná sa naučiť inú reč, a tak až do svojej smrti doma rozprávala len nemecky. Maďarčinu zasa používali kvôli tomu, že síce bol otec rodený Rakúšan, no školy mal maďarské.

S krasokorčuľovaním začala ako deväťročná bratislavskom Slovane. Šport ju podľa vlastných slov ovplyvnil aj psychicky, pretože sa naučila lepšie si organizovať čas a plniť si povinnosti. Vedela, že nezáleží na tom, či prší, či nie; či sa jej chce, alebo nie.

Jej otec chodil počítať výsledky. Vtedy ešte počítače neexistovali, preto sa počítalo manuálne. Spočítali sa čísla, ktoré rozhodcovia vytiahli, a podľa pravidiel sa z nich vypočítal výsledok. Keď boli medzinárodné preteky, vypomáhala aj mama. Keďže ovládala cudzie jazyky, robila niečo ako hostesku v tzv. VIP miestnosti, kde boli medzinárodne uznávaní ľudia. Brat zasa pomáhal pri osvetlení a ozvučení ľadovej plochy.

Emil Skákala, ktorý sa v päťdesiatych rokoch sa stal predsedom Československého krasokorčuliarskeho zväzu, inicioval v tom čase vytvorenie Bratislavskej ľadovej revue z mladých dievčat. Medzi nimi tancovala aj Felicitas.

V rokoch 1962 – 1967 študovala na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Od skončenia školy až do roku 2000, teda do svojho odchodu do dôchodku, pracovala v zdravotníctve ako biochemička.

Začiatok éry rozhodcovania

Po ukončení aktívneho korčuľovania v roku 1958 sa začala popri zamestnaní venovať rozhodcovskej a funkcionárskej činnosti. Tým, že ovládala jazyky, ľahšie sa jej vhuplo do rozhodcovských kruhov. Medzinárodná korčuliarska únia mala dva komunikačné jazyky, a to nemčinu a angličtinu.

V roku 1959 sa stala členkou Výkonného výboru krasokorčuliarskeho oddielu Slovan Bratislava. Od roku 1969 bola členkou Československého krasokorčuliarskeho zväzu a pracovala ako šéfka komisie rozhodcov.

Emigrácia brata a jej dôsledky

V roku 1969 do zahraničia emigroval jej brat Peter Kállay. Doteraz si pamätá, že tento fakt ovplyvnil chovanie niektorých ľudí voči nej. Jej brata krasokorčuliarske kruhy poznali, keďže pomáhal pri organizovaní pretekov. Kvôli emigrácii brata si nemohla budovať vedeckú kariéru biochemičky, tak sa rozhodla, že si dokončí rozhodcovský systém. A naozaj, v rámci Československa sa Felicitas Babušíková v šesťdesiatych a sedemdesiatych dostala rokoch do najvyššej možnej triedy. Vďaka členstvu v Medzinárodnej korčuliarskej únii sa mohla stať hlavnou rozhodkyňou pre medzinárodné preteky a neskôr aj rozhodkyňou pre majstrovské krasokorčuliarske súťaže, teda univerziády, olympiády, majstrovstvá Európy i majstrovstvá sveta.

Hoci sa v roku 1970 stala medzinárodnou rozhodkyňou za Československo, kvôli emigrácii brata nesmela chodiť na západ. Mohla vycestovať na preteky len na východ, a to aj napriek tomu, že už vtedy bola vydatá a mala dcéru, ktorá ostávala „v zálohe“ s manželom doma v Bratislave. Na preteky, ktoré sa konali na „západe“, teda v krajine, ktorá nepatrila do tzv. sovietskeho bloku, sa po prvý raz dostala až v roku 1981.

S bratom sa od roku 1969 do roku 1981 nevideli ani raz. Boli síce v písomnom aj telefonickom kontakte, ale tak v telefóne, ako v listoch sa vyjadrovali rezervovane, keďže si boli vedomí, že aj telefonáty sú odpočúvané, aj listy číta „ktosi“ nepovolaný.

Sledovanie výprav „božím očkom“ a stretnutia s emigrantmi

Napriek častému cestovaniu so Štátnou bezpečnosťou (ŠtB) nemala osobný zážitok. Všetci však vedeli, že súčasťou výpravy bol zakaždým niekto z vtedajších športových úradov, len preto, aby na všetko dohliadal. Volali ho „božie očko“.

Vo väčšine prípadov však s týmito „božími očkami“ nemala zlé skúsenosti. Skôr mala zlý pocit z dosadených generálnych sekretárov československého zväzu v Prahe. Keďže bola často vedúcou výpravy, musela po návrate domov na príkaz generálnych sekretárov vypĺňať rôzne formuláre. Ich súčasťou bola aj rubrika s otázkami týkajúcimi sa československých exulantov: Stretli ste niekoho z emigrantov? Ak áno, napíšte, kde, ako a o čom sa spolu rozprávali. Felicitas Babušíková nevidela dôvod sa nerozprávať s niektorým z emigrantov, ak ju pred pretekmi alebo po nich vyhľadal. Potom mávala problém, čo o stretnutí má napísať. Zvolila taktiku, že sa so stretnutiami priznávala.

Zážitky s ľuďmi zo Slovenska mala pravdaže aj po páde totality. Príjemné spomienky má na stretnutie so sestrou legendárneho hokejistu Vlada Dzurillu: Pamätám si, keď som bola v Kanade, v Edmontone v roku 1996. Boli tam majstrovstvá sveta a keď sme prišli, na recepcii hotela nás čakala veľká obálka. Týždeň sa o nás starali naši Slováci, žijúci v Edmontone, medzi nimi aj Viera Dzurillová, sestra Vlada Dzurillu, ktorá tam žila. Musím povedať, že to stálo za všetko. Každý deň prišli po nás a zaviezli nás kde-kade.“

Hlavná rozhodkyňa a naši výborní krasokorčuliari

Od roku 1981 do roku 2004 Felicitas pôsobila ako medzinárodná rozhodkyňa ISU na mnohých majstrovstvách sveta, majstrovstvách Európy, zimných olympijských hrách, zimných univerziádach či juniorských majstrovstvách sveta. Aj potom pôsobila ako hlavná rozhodkyňa pre tieto súťaže.

Zažila obdobie našich skvelých krasokorčuliarov Ondreja Nepelu a Jozefa Sabovčíka. Spomína si na slová trénerky Ondreja Nepelu, pani Hildy Múdrej, ktorá jej vravievala, že Nepela je veľmi poslušný, robí všetko, čo mu povie. Môže ísť aj na kávu a keď sa vráti, nájde Ondreja opakovať cvik, ktorý mu poradila. Ondrej Nepela navyše nezvykol mávať trému, takže na ľade zakaždým predviedol to, čo sa naučil. Taký pretekár je podľa Fely Babušíkovej vzácny.

Jozef Sabovčík mal celkom odlišnú povahu. Bol mimoriadne pohybovo nadaný. Jeho problémom boli povinné jazdy, ktoré sa vtedy jazdili a od ktorých sa neskôr upustilo. Sabovčík bol vyslovený korčuliar na voľnú jazdu, tak trochu „neriadená strela“. Jeden čas napríklad nosil dlhé vlasy, čo sa v tom čase nesmelo. Riaditeľ štadióna Emil Skákala mu prikázal, nech sa ide okamžite ostrihať; až potom vraj môže ísť znovu na ľad.

Ona sama je doteraz veľkou obdivovateľkou krasokorčuľovania napriek tomu, že mnohé roky pôsobila ako rozhodkyňa: „Boli jazdy, keď človek zabudol na čas, vnímal tú krásu pohybu na ľade a súlad s hudbou, a mala som pocit, že mi chce ten pretekár niečo povedať: Tu je moja story. Pozri si ju. Je to príbeh, ktorý zažívam na ľade. Dokonca som vnímala hudbu ako ozajstný zážitok. A vedela som, čo to malo povedať. A keď sa to skončilo, povedala som si – škoda.“

Memoriál Ondreja Nepelu

Po predčasnej smrti Ondreja Nepelu v roku 1992 Felicitas založila Memoriál Ondreja Nepelu, ktorý sa stal medzinárodnými pretekmi a funguje doteraz. Tieto preteky boli pre ňu inšpiráciou, aby sa v Bratislave pokúsili usporiadať v roku 2001 majstrovstvá Európy, ktorých sa stala hlavnou manažérkou. Majstrovstvá sa odohrávali ešte na starom štadióne, ktorý museli veľmi prispôsobiť, aby sa skrášlil a vytvorili sa požadované podmienky.

Funkciu hlavnej manažérky si zopakovala pri organizovaní ďalších majstrovstiev Európy v Bratislave v roku 2016. Za ich zorganizovanie dostalo Slovensko od Medzinárodnej korčuliarskej únie pochvalu.

Škandál v Salt Lake City a zmena pravidiel

Na Zimných olympijských hrách 2002 v americkom Salt Lake City vypukol škandál. Objavilo sa podozrenie, že existovala dohoda o pomoci medzi skupinou rozhodcov športových dvojíc, čo zverejnila rozhodkyňa z Francúzska. Aby sa vylúčili akékoľvek podozrenia, v rámci športových dvojíc rozhodcovia udelili zlaté medaily dvom párom: ruskej – Jelene Berežnej a Antonovi Sicharulidzemu a kanadskej – Jamie Saléovej a Davidovi Pelletierovi.

Po tejto skúsenosti sa rozhodlo, že treba zmeniť rozhodcovský systém tak, aby podobné dohody vôbec neboli možné. Rozhodcovia boli síce aj dovtedy ostro sledovaní a ich hodnotenia sa analyzovali na stretnutí rozhodcov po pretekoch, no Medzinárodná korčuliarska únia dospela k uzáveru, že celý systém hodnotenia treba vylepšiť.

Vytvorila sa komisia, ktorá vypracovala nový systém rozhodovania v krasokorčuľovaní, používaný doteraz. Členkou tejto Technickej komisie pre jednotlivcov a športové dvojice Medzinárodnej korčuliarskej únie (ISU Single and Pair Technical Committee) bola aj Felicitas Babušíková. Ďalšia časť komisie sa venovala zmenám pravidiel hodnotenia v rámci tanečných párov.

V rámci nového systému sa prehodnotili všetky prvky: skoky, kroky, piruety. Každý z nich dostal svoju matematickú hodnotu, ktorá sa prepočítala na jednoduché, dvojité, trojité, štvorité, a tak sa nahodila do počítačov. Vyhodnotenie dokončili ich softvéry.

Dnešné hodnotenie je tak viac-menej anonymné. Na pretekoch síce sedia deviati rozhodcovia, ale hlavný rozhodca prostredníctvom žrebu a počítača spomedzi nich vygeneruje len sedem, ktorí v skutočnosti rozhodujú. Zvyšní dvaja síce sedia na svojich rozhodcovských stoličkách až do konca pretekov, ale ich hodnotenie sa neberie do úvahy, o čom ani nevedia. Analýza rozhodcov sa urobí ešte raz, tentoraz ju počítač vyhodnotí z hodnotení všetkých prítomných rozhodcov. Potom sa matematicky urobí tzv. „koridor“. Keď z neho hodnotenia niektorého rozhodca vybočujú, musí vysvetliť, prečo tak urobil. Ak nemá pádne argumenty, je z rozhodovania do budúcnosti vylúčený.

Riaditeľka krasokorčuľovania ISU

V roku 2006 Felicitas Babušíkovú vymenovali za riaditeľku krasokorčuľovania Medzinárodnej korčuliarskej únie (ISU Director for Figure Skating). V tejto funkcii riadila všetky tri technické komisie ISU, ktoré sa venovali sólovým jazdám, športovým dvojiciam, tanečným párom, a tiež synchronizovanému korčuľovaniu. Túto funkciu zastávala až do roku 2009. V histórii krasokorčuľovania na Slovensku je to doteraz najvyššia dosiahnutá funkcia v medzinárodnej športovej organizácii.

Ona sama si na toto obdobie spomína takto: „Mala som pod palcom všetko. Mala som dosť roboty a chodila som na všetky schôdze, ktoré boli. Bola som pri tom, keď sa vytvárali nové podklady na ďalšiu sezónu, čo sa týka skladby krátkych podkladov. Seniori majú väčšinou na výber skoky, ale u juniorov a u mladších žiakov sa určovalo na každú sezónu niečo iné, aby sa nestalo, že niektoré skoky budú zabudnuté. Aby trénovali všetky skoky.“

Pôsobenie na domácej pôde

V roku 2009 začala znovu pôsobiť v slovenskom krasokorčuliarskom dianí. Od roku 2013 do júna 2017 pôsobila ako predsedníčka Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu.

Veľakrát rozhodovala súťaže športových dvojíc, čo je jej najobľúbenejšia disciplína. Medzi krasokorčuliarmi je pokladaná za najťažšiu, lebo je v nej potrebné dosiahnuť súlad dvoch partnerov, ktorí musia jazdiť ako jeden človek; musia rovnako cítiť hudbu, mať absolútnu dôveru jeden druhému, partnerka sa absolútne spolieha na to, že ju partner nepustí.

V súčasnosti sa podľa nej vrcholový šport robí veľmi ťažko. Chýbajú strediská, ktoré fungovali počas socializmu. Pani Babušíková zdôraznila,že nemieni obhajovať socialistický šport, ale istá vybudovaná hierarchia, ktorá existovala a fungovala, sa zmietla zo stola, a vlastne sa „s vaničkou vylialo aj dieťa“. Vrcholový šport sa tak u nás musel budovať od nuly, lenže zatiaľ sa nevybudovalo žiadne centrum. Preto podľa nej súčasní slovenskí reprezentanti žijú v zahraničí v centrách, kde je všetko prispôsobené vrcholovému krasokorčuľovaniu. Navyše v súčasnosti športovci stratili aj ďalšiu motiváciu, ktorá fungovala počas socializmu – že môžu cestovať. Dnes, keď je svet otvorený, môže cestovať hocikto hocikam.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Tipsport pro legendy