Ján Antal

* 1950

  • "A utiecť sa odtiaľ nedalo, lebo kam? Buď zamrzneš, alebo ťa zožerie zver. A za druhé, nevedeli, kde sú. Stal sa tam prípad, spomínala, že jeden ušiel a oni ho chytili. Tak ho vyzliekli donaha a nechali ho zmrznúť vonku tak, ako bol. Také tresty robili. Takže tam si človek rozmyslel, či niečo urobí alebo nie. Tam stavali cesty, zbierali kosodrevinu, prosto všetky práce, čo robia aj muži. Ona bola v skupine, kde kopali zlato. Vykopali jamu, dali dynamit, vyhodili a oni chodili a zbierali. Muži boli zvlášť a ženy zvlášť, ale stávalo sa, že sa niekedy navštevovali. Lebo tam nebolo oplotenie alebo nejaké vrátnice. Keď vás nechytili, bol dobre, keď chytili, bolo zle. (…) Vykopali jamu, tak asi meter a pol alebo koľko, prišla tá abatyša ich, čo ich stráži, dala tam dynamit, ony odišli, vybuchlo to, no a ony potom chodili a zbierali zrnká. Lebo tam zlato bolo aj na povrchu, ale len také malé kúsky. Keď sa jej podarilo nájsť väčší, tak si schovala aj na druhý deň, aby mala. Lebo oni to merali, aspoň dva gramy musí mať."

  • "Ju zbalili v Poprade a odviezli ju na Sibír. Nespomínala v dobrom, pretože tri mesiace išli vlakom, dobytčákom, a ona k tomu bola tehotná. Potratila vo vlaku. Takže nemá na to pekné spomienky... Len viem, že bola tehotná a niekde potratila v Poľsku. Lebo ten vlak, čo ich viezol, išiel cez Poľsko až do Vladivostoku. Potom loďou išli do Magadanu. A tam ich rozdelili, lebo tam je tých lágrov plno. Jedla bolo málo, pitia tiež, zima, a keď niekto zomrel vo vagóne, tak si zobrali jeho veci, aby sa ohriali."

  • "Ja čo si pamätám jedinú vec, keď ma Rusi cez okno vo vlaku dali mame a povedali: „Toto je tvoja mama.“ A ja som ju prvýkrát videl a som nechápal. Ona ma vyobjímala… To obdobie predtým vôbec nemám ani tušenia, ani pamäť. Len mám také blysknutie, že ako chlapec som bol v postieľke, že sa držím postieľky a že tam je asi päť-šesť postieľok a že boli otvorené okná a že tam lietali lastovičky. To si pamätám. To mám takú hlbokú vrytú spomienku, že som sledoval tie lastovičky, ako lietajú. A neviem, koľko tam mohlo byť, možno päť-šesť detí, jedna miestnosť. To je jediné, čo si pamätám."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 29.03.2022

    (audio)
    délka: 01:28:51
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Buď zamrzneš, alebo ťa zožerie zver

Ján Antal odfotený počas nahrávania rozhovoru
Ján Antal odfotený počas nahrávania rozhovoru
zdroj: Post Bellum SK

Ján Antal sa narodil 24. februára 1950 v gulagu v Elgene ako syn Ireny Kawashovej. Jeho matku zatkli a odvliekli na Sibír v roku 1945. Odsúdili ju na 15 rokov, hoci sa nikdy nepodarilo zistiť, aký bol skutočný dôvod jej zatknutia. Na slobodu sa dostala napokon po smrti Stalina, v roku 1954. Jána sa podarilo získať naspäť asi o rok neskôr. Irena zažila trojmesačnú cestu v dobytčom vagóne na Sibír, kde bol nedostatok jedla, pitia a veľká zima. Ako tehotná vtedy prišla o dieťa. Po trojmesačnej ceste zo Slovenska do Vladivostoku sa prepravili ďalej loďou do Magadanu, kde ich rozdelili do pracovných táborov. Ona skončila v ženskom tábore v Elgene. Pracovali väčšinou vonku, aj do mínus štyridsaťstupňových mrazov a ťažili zlato. Po úraze hlavy Irenu preradili na práce dovnútra. V roku 1950 porodila syna Jána, jeho otec je doteraz neznámy. Jána dali žene z nedaľekej dediny, ktorá ho odkojila, ale po dvoch rokoch ho už matka nesmela navštevovať, lebo ho presunuli do Vladivostoku. Po návrate do Československa Ján s matkou žili chvíľu u starej mamy v Tepličke. Keď sa im podarilo vysúdiť polovicu domu po matkinom bývalom manželovi, vrátili sa do Kežmarku. Ján tam chodil aj na základnú školu, na strednú šiel do Kysuckého Nového Mesta. Voči komunistickému režimu bol spočiatku ľahostajný, neskôr k nemu ale cítil veľkú averziu, hoci to nespájal so svojou rodinnou históriou. Rebeloval skôr povrchne, napríklad počúvaním Karla Kryla. August 1968 ho zastihol v Hradci Králové. S prvou manželkou sa rozviedol preto, lebo bola zo silne komunistickej rodiny. Sedemdesiate roky strávil v Prahe. Neskôr v Kežmarku doopatroval chorú mamu, ktorá trpela na cukrovku. Nežná revolúcia ho zastihla v nemocnici, kde si liečil zlomený kĺb. Rozpad Československa vnímal negatívne aj preto, že dlho žil v Česku.