Ing. Pavol Abrhan

* 1959

  • ..Vždy sme to robili s takým elánom a takým presvedčením a plus tá viera nám v tomto vždy pomáhala, že keď aj to najhoršie bude, tak proste tá viera nás nesklame. A v tomto sme mali úžasné príklady. To keď sme rozprávali, ja som často a dlho mohol rozprávať s tým Vladom Juklom, ktorý si odsedel štrnásť rokov, ktorý hovoril o tom, jak je nutné proste mať jedno presvedčenie a dokázať ho vydávať to svedectvo aj v živote, nie hovoriť a žiť niečo iné. Silvo Krčméry tak isto, čiže toto bola emócia. Jeden krát ma tuším Fero Mikloško zobral aj k vtedy biskupovi Korcovi do jeho bytu a to boli pre nás tak povzbudzujúce, alebo také… proste to bol mladícky elán, my sme boli ochotní… Ja som mal jeden jediný problém, priznám sa, že keď ma niekde internujú, že jak to vydržím bez tých cigariet."

  • „Mama možno skôr bola taký bojovnejší typ. Otec nebol, veď to bolo asi vidieť aj v tom, že nenechal sa vylúčiť z toho školstva, radšej sa tomu nátlaku podvolil. Čiže v tomto oni jednoducho (si povedali) dobre, taká je doba, a z toho dôvodu to, čo sme rozprávali doma bolo iné. Ale do školy, proste, tam bola veľmi jasná tá dvojkoľajnosť. Lebo doma bola jedna vec, ktorej sa nemienili a nechceli vzdať, nech sa deje, čo sa deje, a to bola viera, to bola návšteva bohoslužieb atď. Ale všetko ostatné bolo priestorom na kompromis a na dohodu, lebo rodina a zabezpečenie rodiny je viac. Mali túto skúsenosť (združstevňovanie), nakoniec sa im aj po tom šesťdesiatom ôsmom akože potvrdila, že proste ten zápas alebo boj s týmito mocnosťami môže byť aj tragický."

  • „A vždy to bolo také, že nemôžem povedať, že by som sa zapieral, ale všetko to, čo som robil, tak som robil s plným nasadením a v takom presvedčení, v takej radosti, že áno, toto je to správne. A to, čo som si veľmi vážil, tak to bolo to, že vždy vo všetkom v týchto veciach som mal podporu rodičov. Aj keď otec bol taký opatrný, ale v tomto vždy som mal podporu rodičov. Keď bolo treba, ja neviem, že prespať, keď prišli niektorí, že boli dlhšie, tak vždy sa všetko dalo. A starí rodičia už nežili, teda dedovia, ale babky žili. A to nikdy nezabudnem na tú vetu a teraz si ju mnohokrát pripomínam, mi hovorili, že: - Vnúčik môj, ja nerozumiem tomu, čo robíš, ale modlím sa za teba, aby to všetko dobre dopadlo - a preto to hovorím, že teraz si to pripomínam, lebo každý vek má asi nejaké svoje výzvy a tá mladosť je dôležitá, aby človek v mladosti dokázal snívať a nielen snívať, ale aj tie sny uskutočňovať. Už keď sme starší, už dneska dokážem snívať, ale tie skúsenosti a životná prax mnoho snov mi ako vyretušuje, povie že - no chlapče, toto sa nedá, to proste nejde. Ale tá spoločnosť potrebuje aj idealistov, tí ju posúvajú dopredu. Neviem, či by som dneska dokázal to robiť, čo vtedy, lebo už mám iné životné skúsenosti. A človek je aj pohodlnejší, čím je starší, ale v tom mladšom veku, v tom veku ideálov a takej sily je to prirodzené. A mne sa zdá, že je to dôležité, aby každá tá generácia si ten svoj zápas dokázala zvládnuť.“

  • „V jednom období ho (pozn. starého otca Vincenta) nazývali aj kulakom, lebo nechcel vstúpiť do družstva. Z rozprávania to, čo som počul, tak jeden zo starších bratov otcových bol aj v PTP, lebo keď nastúpil na vojnu, tak potom z dediny prišlo nejaké udanie, že otec nechce vstúpiť do družstva. No tak ho preradili do PTP.“

  • „Ale som cítil, že tá slučka sa už nejak tak akože uzatvára, lebo plus okrem týchto všetkých vecí sme ešte robievali knihy, ktoré dochádzali, však vždy (ich) bolo málo, tak doma sme – prieklepový papier bol – a rozmnožovali. Desaťkrát som písal, ja neviem, dvesto stranovú knihu po večeroch, pomaličky. A potom vedľa Kalvárie, v tej ulici, tam bolo kníhviazačstvo. Tam sme zobrali a tam som dal tie knihy zaviazať a mal som zrazu desať kníh. Z jednej som mal desať a mohol som rozdať, aj keď len na prieklepovom papieri. Tak aj na to sa pýtali, že odkiaľ tie knihy, kto vám dal. Takže také to bolo.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Nové Zámky, 29.08.2022

    (audio)
    délka: 02:05:13
    nahrávka pořízena v rámci projektu Memory of our Nations - Never forget our totalitarian heritage
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Je dôležité splniť si sny

Vtedajší predseda SNR František Mikloško a Pavol Abrhan (1990)
Vtedajší predseda SNR František Mikloško a Pavol Abrhan (1990)
zdroj: Archív pamätníka

Pavol Abrhan sa narodil 25. júla 1959 vo Vrábľoch. Obaja rodičia aj starí rodičia pochádzajú z dedinky Vlkas v okrese Nové Zámky. Rodiny sa venovali poľnohospodárstvu a hospodárili na vlastných neveľkých majetkoch. Združstevňovanie obe rodiny veľmi zasiahlo. Starého otca Vincenta nazývali kulakom, lebo nechcel vstúpiť do družstva. Pavlov otec musel zo školstva odísť. Zamestnal sa ako úradník v podniku Reštaurácie a jedálne v Nových Zámkoch. Rovnako sa v tom období vyhrážali aj maminej rodine. Nakoniec sa aj jej rodina rozhodla vstúpiť do družstva. Pavol chodil odmalička s rodičmi do kostola. Od rodín oboch rodičov dostal výchovu v duchu tradičnej katolíckej viery. Už počas vysokoškolského štúdia sa zoznámil s Františkom Mikloškom, Vladimírom Juklom, Silvestrom Krčmérym z katolíckeho disentu a tajnej cirkvi. Stretnutia s nimi mali na Pavla zásadný vplyv. Prostredníctvom týchto stretnutí sa distribuovali aj samizdaty a zakázaná literatúra. Takto sa organizovala v roku 1984 aj púť do Šaštína. Zvyčajné Nočné adorácie sa zmenili na Nočné programy mladých, kde vystupovali so svojimi príhovormi. Pavol písal scenáre príhovorov pre Nové Zámky. Dňa 25. marca 1988 sa v Bratislave zúčastnil Sviečkovej manifestácie. Bol neustále pod dozorom Štátnej bezpečnosti a po Nežnej revolúcii sa dozvedel, že bol na neho ŠtB vedený spis ako na nepriateľskú osobu. V novembri 1989 bolo svätorečenie Anežky Českej v Prahe. So skupinou katolíkov okolo Augustína Navrátila sa mu podarilo vycestovať do Ríma. Cítil, že sa kruh okolo neho uzatvára, a preto vážne uvažoval o emigrácii. Keď však z Ríma videl, ako padol Berlínsky múr, cítil, že sa veci dali do pohybu a rozhodol sa vrátiť. Rakúsko-slovenské hranice prekročili 17. novembra 1989. Na ďalší deň bol už s prejavom na námestí v Nových Zámkoch a krátko na to v Trnave. Odvtedy sa Pavol začal pohybovať v otvorenom verejnom priestore. Stal sa tajomníkom KDH, zakladal kluby a začali prípravy na prvé slobodné voľby. Až do roku 2016 bol aktívnym politikom. Štrnásť rokov bol poslancom NR SR.