Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Apfelthaler (* 1957  )

Na třetí pokus

  • narozena 23. února 1957 v Mostě

  • otec se angažoval v protestech proti sovětské okupaci v srpnu 1968

  • následně se rodina potýkala s represemi režimu

  • vystudovala stomatologii v Plzni

  • s manželem Václavem Alešem a malou dcerou se rozhodli emigrovat

  • dva pokusy o emigraci přes Jugoslávii skončily nezdarem

  • roku 1984 úspěšně Československo opustili přess Španělsko a Francii

  • žije v Německu, kde provozuje vlastní zubařskou praxi

Jejich první dva pokusy o útěk skončily nezdarem. Evě Apfelthaler se z Československa podařilo emigrovat s manželem a tříletou dcerou, až na třetí pokus.

Eva Apfelthaler, rozená Adamová, přišla na svět v roce 1957 v Mostě, do rodiny učitelky a stavebního inženýra. „Chodila jsem na balet, do hudebky, hodně času jsem trávila s babičkou a dědou, kteří mě vychovávali. Později jsem se starala o svoji o pět let mladší sestru.“ Po okupaci vojsky Varšavské smlouvy, v srpnu roku 1968, se její otec postavil na odpor proti okupaci, což mu soudruzi nezapomněli. Vyloučení ze strany, vyhazov z práce a stěhování za prací do Teplic byly hlavní důsledky, které malá Eva vnímala nejvíce. Později, když se chtěla stát zubařkou, nedostala z gymnázia doporučení k dalšímu studiu. „Nevyhovující původ měl větší váhu, než moje dobré známky.“ Nakonec pomohly otcovy známosti z dřívějších let a některý z bývalých kolegů dokázal zatahat za nitky tak, aby mohla Eva vystudovat stomatologii alespoň v Plzni. Studium v Praze nepřipadalo v úvahu.

Na vysoké škole se seznámila se svým budoucím manželem, Václavem Alešem, se kterým se vzali ještě během studií. „Když byl ve čtvrtém ročníku, musel na nějaké vojenské cvičení a tam si s kamarády dělali někde po cvičení legraci z komunistů a zdražování zboží. Jeden z vojáků byl ale u tajných a udal je.“ Hned druhý den si pro ně přišla policie a Václav i jeho kolegové museli k výslechu. Následovalo vyloučení ze studia a Václavovi hrozilo i vězení. „Tehdy mi všichni říkali, ať se s ním rozejdu, že budeme mít jen problémy. To jsem ale odmítla a krátce na to jsme se vzali.“

Manželův střet s režimem a hrozba vězení ho dovedly k rozhodnutí, že společně zkusí emigrovat. „V roce 1981 se nám narodila dcera Eva a manžel začal plánovat, jak utečeme.“  V létě dostali možnost odjet na dovolenou do tehdejší Jugoslávie. První plán byl, že se pokusí přeplavat, což Eva zamítla, protože jí to přišlo velmi riskantní. „Říkal, že si dá dceru na záda a já poplavu za nimi. To jsem nechtěla, neuměla jsem tak dobře plavat, bála jsem se, že se utopíme.“ První pokus o útěk vzdali a další rok chtěli překročit jeden z menších hraničních přechodů. Na místě se seznámili s jinou rodinou, která měla stejný nápad. Rozhodli se vyzkoušet přejet hranici společně. Z malého hraničního přechodu je ale vrátili celníci zpátky, naštěstí bez většího podezření. Když druhý den obhlíželi situaci na větším hraničním přechodu, byli zadrženi celníky a vyslýcháni. „Hrozilo, že nás zatknou a pošlou zpátky domů s tím, že jsme chtěli utéct. Neměli jsme ani pořádné pasy, jen ty na cestu do Jugoslávie. Nakonec jsme je přesvědčili, že jsme se tam byli je projít a utéct jsme neměli v plánu.“

Krátce poté získali přes ČEDOK povolení k vycestování se zájezdem do Španělska. Získat povolení nebylo snadné. „Nikdy by nás nepustili všechny tři, takže jsme dceru na formulář dopsali až po schválení cesty, nikdo si toho nevšiml.“ Tipy, jak si počínat při útěku, dostávali manželé Alešovi od známých, kteří už tou dobou žili v emigraci ve Švýcarsku. „Dopisy nám psali citronovou šťávou, manžel to pak po večerech žehlil, aby bylo možné si to přečíst,“ přidává Eva Apfelthaler historku jako ze špionážního filmu.

Ve Španělsku se po příletu seznámili s Čechy, kteří chtěli také emigrovat. Velmi rychle se dali dohromady a poté, co utekli ze zájezdu, pro ně přijelo domluvené auto, kam se všichni vtěsnali i s několika málo zavazadly. „Nebylo to ale tak jednoduché, neměli jsme pasy, museli jsme přejet hranici nelegálně. U španělsko-francouzských hranic nás rozsadili do dvou aut, jejich auto přejelo a to naše španělský řidič otočil s tím, že to vypadá nebezpečně.“ Tehdy pro ně začala nejvíc nepříjemná část jejich útěku. „Jeli s námi někam do hor, do takové malé vesnice, tam manželovi řekli, ať vystoupí a jde s nimi někam do domu. Já jsem zůstala sama s tříletou dcerou v autě, strašně jsem se o ni bála. Nevěděla jsem, jestli se manžel vrátí a kde vlastně jsme.“

Situace se posléze vysvětlila, Španělé je na týden ubytovali v bytě jakési ženy v Barceloně a po týdnu se pokusili o přejezd hranic znovu. Přes hraniční přechod přejeli tentokrát bez problémů a ocitli se ve Francii. Odtamtud odcestovali vlakem do Štrasburku a s pomocí kamaráda se dostali až do Německa. „Ten náš kamarád, co nám psal dopisy citronovou šťávou, přijel ze Švýcarska a poprosil dva německé policisty, jestli by nás odvezli do Německa. Zalhali jsme, že máme pasy a naštěstí nás nikdo nekontroloval.“ Několik dní strávili u dalších kamarádů a potom se přihlásili na cizinecké policii. „Pár měsíců jsme strávili v uprchlických táborech, bydleli jsme v kontejneru, kde byly tři postele a skříň, společné záchody a koupelny, ale bylo tam hodně Čechoslováků, dalo se to vydržet.“

Když po čase dostali přidělený byt, mohli se pustit do organizování nového života v cizí zemi. Podařilo se jim sehnat mateřskou školku pro dceru a také nechat propašovat z Československa své diplomy a potvrzení o pracovní kvalifikaci. Eva sehnala práci nejprve na ortodoncii, později se jí podařilo otevřít si vlastní zubní ordinaci.

Nedlouho po nich se podařilo emigrovat i Evině mladší sestře s přítelem. „Nejtěžší to bylo pro naše rodiče. Maminka byla sesazena z postu ředitelky gymnázia, rodiče byli u výslechů, ale nikdy si nestěžovali.“ S rodiči se setkala ještě před pádem komunistického režimu v druhé polovině osmdesátých let, když se jim povedlo vycestovat do Německa.

Po sametové revoluci Eva uvažovala, že by se vrátila zpátky do rodného Československa. „Chtěla jsem se celou dobu do Čech vrátit, ale nakonec se mi to nepovedlo. Dcera tu studovala, měla tu kamarády, teď tu mám vnoučata i dost německých kamarádů, žije se nám tu dobře.“

To, že jsou rodina a přátelé pro Evu Apfelthaler důležití, je z celého vyprávění zřejmé. Mnohokrát měla štěstí na kamarády, kteří jí při začátcích v Německu pomohli. I své vyprávění uzavírá slovy, že nejpodstatnější je v životě rodina, přátelé a dobré vztahy.

 

Další zpracování příběhu v rámci projektu Příběhy 20. století:

Kdy: 19. 04. 2020

Kdo natočil: Andrea Kleine

Kde: Mönchengladbach, Nemecko

Eva Apfelthaler pochádza z Mostu, kde sa narodila 23. februára 1957. Jej matka bola učiteľkou a otec stavebným inžinierom. Vyrastal na hájovni v Netvořiciach pri Prahe. Diaľkovo absolvoval vysokoškolské štúdium, vstúpil do komunistickej strany a stal sa riaditeľom zlievarenského podniku.

Eva viedla v ranom detstve bezstarostný život, často sa starala o svoju o päť rokov mladšiu sestru, keďže obidvaja rodičia aj starí rodičia pracovali.

Dôsledky augusta ‚68

Napriek tomu, že v rodine sa pred deťmi nikdy o politike nehovorilo, si Eva veľmi jasne spomína na august 1968 – na príchod tankov do Mostu a na rodičov, ktorí sa zúčastňovali protestov proti sovietskej invázii: „Otec písal na múry nápisy ako ‚Ivan, idi domoj‘. Mama bola učiteľkou ruštiny a pomáhala mu s prekladom. On bol dosť slobodomyseľný. Bol nadšený Dubčekom, a potom sa mu to nepáčilo.“ Eve hrdo ukazoval nápisy vždy, keď prechádzali okolo autom. Po rokoch sa dozvedela, že otec zvažoval emigráciu, avšak matka bola proti.

Asi po roku sa rodinná situácia zmenila, otca vylúčili zo strany a prepustili zo zamestnania. „Otec bol vtedy veľmi nervózny. Chodieval na rôzne schôdze, kde sa musel obhajovať, aj maminka bola nervózna,“ spomína pamätníčka. 

Nové miesto sa mu podarilo nájsť v Tepliciach v podniku Trizon a rodina sa musela presťahovať. Eva mohla napriek otcovým problémom pokračovať po ukončení základnej školy na gymnáziu vďaka tomu, že jej matka vstúpila do komunistickej strany. „Aby sa to trochu s otcom zneutralizovalo. Moc sa jej tam nechcelo, ale bolo to rozumové rozhodnutie,“ vysvetľuje. Neskôr sa o otca zaujímala aj Štátna bezpečnosť a chcela ho primäť ku spolupráci, ako to bolo v podobných prípadoch bežné. Po šesťdesiatom ôsmom už nebol zástancom socializmu a snažil sa súhlasu vyhnúť: „Myslím, že to neurobil (nepodpisal).“ 

Otcovo postavenie sa Evy začalo týkať vtedy, keď sa chcela po maturite hlásiť na štúdium stomatológie. Napriek tomu, že mala vynikajúci prospech, ju profesori odhovárali: „Evo, tam sa nedostanete, to nejde, choďte študovať strojárinu.“ Ale ona trvala na svojom. Pomohlo, že otec bol vynikajúcim poľovníkom, lebo vyrastal na hájovni. Poľovanie bolo za socializmu obľúbeným koníčkom komunistických papalášov. Otec s nimi chodil vo voľnom čase poľovať a priatelil sa s viacerými podnikovými riaditeľmi. V tom čase už dochádzal do Prahy, kde pracoval v podniku Geoindustria. Generálny riaditeľ Černý, samozrejme komunista, si ho veľmi obľúbil a držal nad ním ochrannú ruku. Skontaktoval sa až s tajomníkom ministra školstva, ktorý pripustil, aby sa Eva mohla najprv zúčastniť prijímacích skúšok na stomatológiu v Plzni, „do Prahy to nešlo vôbec“. Neskôr sa od otca dozvedela, že jej prijatie sa dohodlo pri družnom posedení s veľkou dávkou alkoholu, ktorého sa zúčastnil dekan lekárskej fakulty v Plzni. Komunisti v Tepliciach súhlasili s prijatím Evy na štúdium len vtedy, ak spolu s ňou prijmú na fakultu aj jej spolužiaka, ktorí mal síce zlý prospech, ale bol synom veľkého miestneho komunistického funkcionára. Komunisti uzavreli túto dohodu a Eva začala v roku 1976 študovať.

Manželov dobrovoľný pobyt v psychiatrickej liečebni

V Plzni sa zoznámila so svojim budúcim manželom Václavom Alešom, ktorý študoval na strojníckej fakulte a tiež pochádzal z Mostu. Ako každý vysokoškolák, aj on musel cez letné prázdniny pred záverečným ročníkom absolvovať povinné mesačné vojenské cvičenie. V roku 1980 zdražel v Československu benzín a detské oblečenie. Všetky ceny boli regulované štátom. Ako ležali kamaráti večer v kasárňach v posteliach, žartovali o tom a samozrejme prišlo aj na zosmiešňovanie socializmu. Evin priateľ ich ešte napomínal, aby radšej prestali, že nevedia, kto z izby ich môže udať. A tak sa aj stalo, „jeden kamarát tam bol od fízlov, ako sa hovorilo, a naozaj ich udal“. Na druhý deň ich odviedli na políciu. „Tí, čo priznali, že na komunistov nadávali, ale ich rodičia boli komunistami, tí nemali žiadne problémy a pustili ich. A vybrali štyroch chlapcov, ktorých rodičia komunisti neboli. A môj svokor komunistom nebol.“

Pre budúceho manžela nastali veľké problémy. Zo školy ho nevylúčili oficiálne, ale neuznali mu skúšky, aj keď ich úspešne absolvoval. Nedarilo sa mu ukončiť štúdium a opakovane bol povolaný na vojenskú službu, ktorá by bez absolvovaného štúdia trvala dva roky namiesto jedného. V tomto čase sa Eva a Václav zosobášili. Jeden zo zasiahnutých kamarátov Eve hovoril: „‚Ty by si ho mala opustiť, budeš s ním mať len problémy.‘ A ja, hrdinka, som povedala, že nie, teraz ho neopustím. Ja som povedala, aby sme sa zobrali.“

Manžel sa pokúšal vybaviť cez známych potrdenie, „že je blázon, aby sa dostal na psychiatriu“. Keď sa mu to podarilo, na druhý deň ho z psychiatrickej liečebne vyviedli policajti s tým, že „z vás bude vojak“. Bolo to náročné obdobie  Potom to skúšal na psychiatrii v Moste, kde pracoval kamarát Evinho otca. Tu pobudol nejaký čas a nakoniec sa mu podarilo vojenskej službe úplne vyhnúť a získal tzv. modrú knížku, ktorá bola počas socializmu vytúženým dokumentom, potvrdzujúcim neschopnosť absolvovať brannú povinnosť. Ale aj to malo vysokú cenu: musel nastúpiť do mosteckých hnedouhoľných baní ako baník.

Eva sa chcela po absovovaní štúdia v roku 1981 vrátiť do Mostu. Vďaka otcovým známostiam dostala miesto v novej nemocnici, kde sa neskôr točil seriál Nemocnica na okraji mesta. V septembri 1981 sa im narodila dcéra. Po čase sa podarilo vybaviť nielen manželovo preloženie na štátny statok v Moste, kde dostal prácu strojníka, ale aj odporúčanie podniku na diaľkové štúdium v Prahe. Vďaka tomu sa mu podarilo vysokoškolské štúdium absolvovať. Po celý čas však rozmýšľal nad emigráciou.

Emigráciu brala ako Hurvínek válku

Prvýkrát chcel Evin manžel manžel utiecť v roku 1982 počas dovolenky s jednoročnou dcérou vo vtedajšej Juhoslávii pri talianskom Terste. Na útek sa ale nijako nepripravili. Manžel chcel zobrať dcéru na chrbát a preplávať do Talianska: „Keď si dnes uvedomím, čo všetko ľudia boli schopní urobiť, aby utiekli...“ spomína pamätníčka. Lenža Eva nevedela dobre plávať a o útek iným spôsobom sa už nepokúsili. „Ja som moc utiecť nechcela. Ale mala som strach, že keď utečie sám, bude mať dcéra celý život problémy. Aj otec ma prehováral, aby sme utiekli. Ja som na otca dosť dala.“

O rok neskôr sa im podarilo opäť získať povolenie vycestovať do Juhoslávie. „Brala som to trochu ako – česky sa hovorí – Hurvínek válku. Hovorila som si: idem, ale aj tak neutečieme. Brala som to celé na ľahkú váhu. Ale manžel mal plán.“ Nikomu nič neoznámili a nepodnikli žiadne prípravy, všetko nechali v byte v Moste. Na mieste sa spoznali s rodinou, ktorá mala podobné plány, mali však viac informácií a príbuzných v Nemecku: „S nimi sme už boli odvážnejší.“ Vtedy sa do Juhoslávie cestovalo so sivými pasmi, ktoré neplatili na vstup do iných krajín. Obidve rodiny sa pokúšali cez noc nájsť menší hraničný prechod v lesoch, kde by mohli podplatiť colníkov kávou. Ale nedarilo sa im. Rozhodli sa vybrať k veľkému hraničnému prechodu pri meste Koper (dnešné Slovinsko) a preskúmať situáciu tam. Zastali na ceste neďaleko prechodu. Ich známa sa dlhší čas neukazovala po tom, ako odišla na toaletu do kríkov. Pravdepodobne sa snažila priblížiť k hraničnému prechodu a obhliadnuť ho. To si už ale po nich prišli pohraničiari, ktorí ju medzitým chytili, a odviedli ich na colnicu. Hrozili im, že ich oficiálne odovzdajú československým úradom. Nakoniec sa im podarilo z nebezpečnej situácie dostať a museli opustiť hraničné územie. „Zase to nevyšlo a museli sme sa vrátiť,“ dodáva Eva.

Dramatický útek cez Španielsko

Po druhom neúspešnom pokuse emigrovať cez Juhosláviu vymyslel manžel nový plán, ako sa dostať do Nemecka. Vďaka podplateniu zamestnanca Čedoku sa mu podarilo zakúpiť zájazd pre dve osoby do Alicante v Španielsku na máj 1984. Pre získanie povolenia vycestovať musel každý občan obdržať súhlas a podpis vedenia podniku a zástupcov komunistickej strany. Vo formulári manželia vyplnili len kolónky pre seba, tú pre dcéru nechali prázdnu, nepreškrtli ju. „Keď sme mali všetko povolené, tak sme ju tam dopísali. Pre mňa osobne to bolo veľmi dramatické,“ spomína Eva. Rodičom a starým rodičom tentoraz o plánovanej emigrácii povedali, ale až večer pred odletom: „Bolo možné, že by nás mama udala. Ona to nechcela, brali sme jedinú vnučku.“ Sama opäť rátala s tým, že to nevyjde a že sa zasa vrátia.

Medzi účastníkmi zájazdu bola ďalšia rodina, ktorá mala tiež v pláne emigrovať. Boli však lepšie pripravení: mali známych v Španielsku aj vo Francúzsku, ktorí pre nich zorganizovali pomoc. Eva s manželom sa k nim pridali. Nemali pasy, lebo tie sa odovzdávali delegátke práve preto, aby sa Čechoslovákom znemožnilo ostať na Západe. Jedného večera obidve rodiny vyzdvihli v hoteli a odviezli ich do Barcelony. Tam presadla každá rodina do jedného auta a vydali sa k francúzskym hraniciam. Na hraničných prechodoch španielske autá väčšinou nekontrolovali. Prvému autu sa podarilo hranicu prejsť, ale druhé auto s Evinou rodinou sa tesne pred hranicou nečakane otočilo: „Nevedeli sme, čo sa deje. Ani sme sa nemohli dohovoriť. Vôbec sme nevedeli, čo bude. Pre mňa to bolo strašné. Išli sme cez hory, nikde nič, prázdna cesta. Ja som si myslela, že nás tu snáď zabijú.“ Nakoniec španielska vodička zastavila auto v malej horskej dedinke, vystúpila pred jedným domom s Eviným manželom a ju s dcérou tam nechala: „Ja som sa tak strašne bála, či nám nechcú ukradnúť tých dvetisíc nemeckých mariek, čo sme mali so sebou...“ Nakoniec sa všetko vysvetlilo: z domu vyšiel muž, ktorý hovoril nemecky, a vysvetlil im, že situácia na hraniciach bola nebezpečná, že sa vrátia naspäť do Barcelony a ich sprievodkyňa sa pokúsi ich cez hranice previezť zase o týždeň. Španielka ich nechala u seba celý čas bývať, aj sa starala o stravu: „My sme si vtedy ako Česi mysleli, že to je samozrejmé, ale asi to samozrejmé nebolo.“ O týždeň ich úspešne previezli cez hranice do francúzskeho Perpignanu a posadili ich na vlak do Mulhousu, aby sa dostali cez hranice do Nemecka.

Neustále presuny v Nemecku

Evin manžel telefonoval s priateľmi vo Švajčiarsku, ktorým sa podarilo nedávno emigrovať a ktorí boli o ich plánovanom pokuse o útek informovaní. To vtedy vôbec nebolo jednoduché: korešpondencia so Západom bola kontrolovaná, telefóny často odpočúvané. Komunikovali tak, že do listu obidvaja priložili hárok popísaný bezfarebnou citrónovou šťavou. Tá zhnedla, keď sa vyžehlila, a text bolo možné prečítať.

Spomínaný priateľ po nich nemohol prísť, keďže ako žiadateľ o azyl nesmel opustiť krajinu. Evin muž však naliehal, a tak sa nakoniec rozhodol prejsť do Francúzska a odviezol ich do Štrasburgu, odkiaľ to bolo už len cez most do nemeckého mesta Kehl. Tam zastavil nemecké auto a poprosil ich, či by Evinu rodinu neodviezli do Nemecka, že sa mu pokazil motor. „Tí len kukali, ale nakoniec nás tam zobrali. Spýtali sa nás, či máme pasy. Ja som povedala, že máme.“ Ale pasy ostali u sprievodkyne zájazdu.

Manželia s dcérou sedeli vzadu. Keď prechádzali cez hranice a zastavil ich colník, sedela Eva na jeho strane. Cez okienko sa na seba usmievali – ona na neho a on na ňu: „Dodnes si myslím, že sme tam spolu trochu flirtovali a on nás pustil a nechcel vidieť naše pasy.“ Tak sa nakoniec dostali do Nemecka. Ocitli sa na železničnej stanici v mestečku Kehl. A čo teraz?

Eva mala v Ellwangene v západnom Nemecku známeho, s ktorým sa zoznámila ešte ako mladé dievča na rodinnej dovolenke v Rumunsku a odvtedy si dopisovali. Zavolala mu a jeho rodina ich pozvala k sebe: „Živili nás a starali sa o nás. My sme si zase mysleli, že je to normálne.“ Známy im ponúkol, aby u nich ostali, že im pomôže s prihlásením na príslušných úradoch. Ale manžel nechcel. Dopočul sa o českom zubárovi pôvodom z Mostu, ktorý žije v meste Kassel a údajne spolu s manželkou pomáha emigrantom. Tak sa po troch dňoch zase zbalili a vydali sa vlakom do Kasselu. Zubár im sice ukázal svoju ordináciu, ale nakoniec im odporučil, aby sa vrátili do Ellwangenu, že im nemá ako pomôcť. Nakoniec sa na druhý deň vydali prihlásiť na cudzineckú políciu. Toto všetko absolvovali s 2,5-ročnou dcérou: „Ja som bola už strašne vynervovaná. Stále som plakala a chcela som ísť domov. To už samozrejme nešlo, to nie je tak jednoduché,“ dodáva.

Už boli z tých presunov vyčerpaní. Na cudzineckej polícii boli chodby plné ľudí. Pomohol im mladý sympatický úradník, ktorí videl uplakanú Evu s malou dcérou a okamžite ich zobral k sebe do kancelárie. Keď mu na jeho otázku na povolanie Eva odpovedala, že je zubárka, odvetil jej: „‚Teraz ste tu na sociálnom úrade. Ale raz budete mať veľa peňazí,‘ to si pamätám dodnes. Mňa to vôbec nezaujímalo, ja som len chcela ísť domov,“ smeje sa.

O pár dní ich odviezli do utečeneckého tábora v Bad Homburg pri Frankfurte. Tu oficialne požiadali o udelenie azylu: „Nebolo to zlé. Bola tu aj československá komunita. Dostávali sme jedlo a vreckové 70 mariek na mesiac.“ Po troch týždňoch ich presunuli do ďalšieho tábora pri Dortmunde a po ďalších troch týždňoch do dediny Amern neďaleko Mönchengladbachu, kde dostali pridelenú časť veľkého, ale sparťansky zariadeného bytu. V kuchyni nebola ani chladnička, ani práčka. Eva sa pokúšala vybaviť na sociálnom úrade, aby im zaobstarali aspoň chladničku, keďže bolo horúce leto: „Len sa nado mnou smiali. Vyšla som von a zase som len plakala.“ Ako absolvovali pešo niekoľkokilometrovú cestu domov, dali sa do reči so starším manželským párom. Pán bol po vojne tiež utečencom, keď prišiel ako presídlenec zo Sliezska, a asi preto chápal ich situáciu. Stali sa ich prvými priateľmi, ktorí im pomohli v začiatkoch.

Na udelenie azylu museli čakať jeden rok. Azylový pohovor absolvovali v Norimbergu. Úradník sa Evy pýtal, či nie je českou špiónkou: „Ako sme sa dostali von, či nespolupracujem s tajnými (ŠtB). Nakoniec sa vraj zistilo, že on sám pre nich pracoval a dodával informácie o Čechoch ŠtB.“  Pridelenie azylu ich ešte neoprávňovalo pracovať. Znamenalo to len, že mohli absolvovať kurzy nemčiny. Presťahovali sa do Mönchengladbachu, cez známych z Československa sa im podarilo nájsť miesto v škôlke pre dcéru a ich život sa začal normalizovať.

Odsúdenie v neprítomnosti za opustenie republiky v roku 1984

Ešte nejaký čas trvalo, kým Eve uznali diplomy a kým získala pracovné povolenie a našla si prácu v ortodontickej praxi. S vysokoškolskými diplomami to vôbec nebolo jednoduché. V roku 1985 v socialistickom Československu nebolo možné jednoducho kopírovať dokumenty. Kopírky neboli verejne dostupné a tie v podnikoch boli prísne strážené, aby sa zabránilo rozmnožovaniu nelegálnych dokumentov alebo samizdatov. Pošta bola tiež tabu, keďže zásielky na Západ sa otvárali a kontrolovali. Otcovi pomohol známy, ktorý mal možnosť sa v noci tajne dostať ku kopírke a vyhotoviť kópie diplomov. Ďalší známi mali na návšteve Holanďanov, ktorých Evini rodičia poprosili, či by mohli dcére odniesť darčeky, okrem iného aj kalendáre. Do nich vlepili kópie diplomov. Holanďania súhlasili, ale o diplomoch netušili. „My sme si s rodičmi do telefónu nemohli nič povedať. Len že máme niečo u tých Holanďanov.“ Keď tí zistili, čo previezli, bol to pre nich šok. Ale boli nakoniec radi, že o tom nevedeli, lebo s prevozom by neboli súhlasili.

Ako všetci emigranti, aj Eva s manželom boli v Československu odsúdení v neprítomnosti za ilegálne opustenie republiky. Vo väčšine prípadov postihli dôsledky emigrácie aj príbuzných. Otca sa snažila ŠtB presvedčiť, aby im donášal. Vyhrážali sa mu tým, že má dcéru na Západe. Ale riaditeľ podniku nad ním držal ochrannú ruku.

Keď Eva emigrovala, bola jej matka už riaditeľkou gymnázia. Po ich odchode na Západ ju zosadili a stala sa radovou učiteľkou: „Myslím, že maminka dostala dosť zabrať, nemala to jednoduché. Ako už nechcela utiecť v šesťdesiatom ôsmom, nechcela, aby sme my odišli, ale nemalo to asi nič spoločné s politikou, skôr to bolo osobné. Hovorila si: ‚Ja som Češka a my v tom Česku ostaneme.‘“ Matku zlomilo, že sa nevrátila ani Evina sestra, ktorá prišla do Nemecka v roku 1987 na návštevu. O pol roka ju nasledoval jej priateľ, snažili sa získať povolenie o vycestovanie do USA. Do toho prišla v roku 1989 revolúcia, po ktorej sa vrátili do Československa.

Vďaka manželovým nemeckým predkom získala rodina nemecké štátne občianstvo už po pár rokoch. Stará mama si po vojne zmenila priezvisko z Apfelthaler na Aleš. Nemeckým úradom bolo nutné predložiť dokumenty o zmene priezviska, ktoré nemali, alebo nájsť príbuzných-svedkov. V Regensburgu žil manželov prastrýko Carl Apfelthaler, ktorý bol po vojne odsunutý zo Sudet napriek tomu, že mal českú manželku. Podmienkou udelenia občianstva bola opätovná zmena priezviska z Aleš na Apfelthaler.

Vďaka nemeckému občianstvu mohla Eva v roku 1991 prevziať súkromnú zubnú ambulanciu, ktorú vedie dodnes. Manžel začal podnikať v Československu a v Nemecku trávil stále menej času. Nakoniec sa manželia v roku 1997 rozviedli a Evin exmanžel sa vrátil do Československa. Eva ostala v Nemecku hlavne kvôli dcére, pre ktorú bolo Nemecko domovom. Umožnila jej študijný pobyt na strednej a vysokej škole v USA. Dcéra sa po šiestich rokoch vrátila a žije s rodinou tiež v Mönchengladbachu.

Ale túžba vrátiť sa je stále živá: „Ja som chcela ísť naspäť celý život. Ako by povedala moja mama, som Češka, cítim sa tam lepšie, tá nemecká mentalita je mi stále cudzia, aj keď sa k nám Nemci chovali vždy veľmi slušne. Keby sa situácia v Československu nezmenila, tak by to bolo dobré rozhodnutie emigrovať. Tým, že prišla revolúcia a všetko sa uvoľnilo, by som dnes povedala, že by som bola radšej počkala. Nechať tam rodinu a odísť je tvrdé rozhodnutie.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Příběhy našich sousedů

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Příběhy našich sousedů (Tereza Hunalová )