Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Justína Tuková (* 1922  †︎ 2019)

Nehovoriť o svojom prípade, nenadávať na druhých... To nás vnútorne posilňovalo

  • narodila sa ako Terézia Tuková 23. januára 1922 v Nižnej nad Oravou

  • v roku 1939 nastúpila na novicát v kláštore v Raslaviciach

  • ako ošetrovateľka v prešovskej nemocnici zažila bombardovanie mesta 20. decembra 1944

  • v roku 1950 sa stretla s kňazom Štefanom Sninčákom

  • po dvoch rokoch od neho dostáva list z USA

  • 4. februára 1954 bola zatknutá

  • súd v Prešove aj Prahe rozhodol o 10 rokoch väzenia za vlastizradu

  • 13. mája 1960 na základe amnestie prepustená na slobodu

  • práca v kláštoroch v Slovenskej Ľupči a neskôr v Jasove, na dôchodku v Levoči a na geriatrii v Košiciach

  • od roku 2008 žije v kláštore Matky Alfonzy Márie vo Vrícku

Sr. Justína Tuková sa narodila ako Terézia Tuková dňa 23. januára 1922 v Nižnej nad Oravou. Pochádza z 10 detí, bola druhou najstaršou. Otec Jozef Tuka a matka Terézia Tuková (rod. Čeperová) sa živili prácou na poli a okolo rodinného statku. Na detstvo v klasickej oravskej maloroľníckej rodine si spomína idylicky: „Orava je známa ako taký chudobnejší kraj, mali sme mnohé hospodárske zvieratá, obrábala sa pôda, otec pracoval na poli, mamka mu pomáhala a my deti sme sa museli postarať o seba. Takže ja ako najstaršia z dievčat som mala vždy na starosti trochu dať dom do poriadku, postarať sa o mladších súrodencov.“ Na jar, keď bol odmäk a hladina rieky Orava stúpla, otec si privyrábal aj zvážaním dreva na pltnici. Odtiaľ nosil správy a novinky z iných regiónov.

Na ceste k rehoľnému poslaniu

Po skončení ľudovej školy v Nižnej nad Oravou začala navštevovať meštiansku školu v Tvrdošíne. Počas jediného školského roka sa jej podarilo absolvovať všetky tri triedy. Tu sa prostredníctvom spolužiačkinej sestry, ktorá bola členkou rehole milosrdných sestier Svätého kríža v Krivej, oboznamuje s cirkevným poslaním. Stále intenzívnejšie v nej rastie myšlienka vydať sa v živote touto cestou. Ako 15-ročná dostáva Terézia ponuku práve z Kongregácie milosrdných sestier Svätého Kríža nastúpiť na duchovnú službu do kláštora v Podunajských Biskupiciach: „Možno som si v tom veku až tak neuvedomila, ako to mamku zaťaží, keď bolo zvykom pomáhať doma s prácou aj staršími súrodencami. Nikdy jej nezabudnem, že mi toto umožnila, a často v modlitbách na ňu spomínam, nech jej to Boh na druhom svete oplatí.“

Krátko po svojom príchode do kláštora však vážne ochorie. Nepríjemný nález na pľúcach spôsobí, že po necelom mesiaci sa ocitne opäť doma u rodičov. Po približne dvoch rokoch sa jej zdravotný stav konečne stabilizuje. Lekári však neodporúčajú návrat do Podunajských Biskupíc kvôli tamojšej klíme, ktorá údajne škodí jej zdraviu. Dostáva teda ponuku od kongregácie Sestier Božieho Vykupiteľa v Spišskej Novej Vsi nastúpiť do tamojšej rehole.

Slovenský štát 

V septembri 1939 sa začiatok druhej svetovej vojny symbolicky prelína s cestou do jej nového pôsobiska: „Ako som cestovala z Nižnej vlakom do Spišskej Novej Vsi, videla som vojenské autá, ako idú smerom na Poľsko. Vtedy som prvýkrát videla prelietať aj vojenské lietadlá, až som sa  toho zľakla. V tom čase som si ale nepripúšťala, že by sa ma tieto udalosti mali nejakým spôsobom dotknúť na mojej ceste životom.“ Slovenský štát vníma pozitívne v jeho aspektoch náboženskej slobody i cirkevných tradícií. „Nemali sme televízor, nebolo ani rádio, tieto veci sa diali akoby mimo nás. Ja ako novicka som sa snažila myslieť predovšetkým na svoje poslanie, nasať potrebného ducha pre Božiu službu v reholi. Do ktorej som vstúpila, po ktorej som túžila a tešila sa, že som v nej.“ Novicát absolvuje v kláštore v Raslaviciach, kde sa kvôli nedostatku potravín musia sestry živiť obrábaním farských polí a podobnou manuálnou prácou. Prijíma rehoľné meno Justína. Neskoršie pracuje v Spišskej Kapitule v kuchyni aj práčovni. Po čase nastupuje na službu v prešovskej nemocnici, kde robí pomocnú ošetrovateľku. Práve tu sa prvýkrát stretáva aj s odvrátenou stránkou režimu a realitou protižidovskej politiky. „Bolo tam veľa židovských doktorov a my sme s nimi mali vždy dobré vzťahy. Dokonca sme chceli dve židovské deti k sebe do opatery v kláštore, aby nemuseli cestovať do táborov, ale nedovolili nám to.“ Vnútorná i kresťanská povinnosť ju stále nabáda nejakým spôsobom pomôcť, preto sa snaží spolu s inými spolusestrami aspoň nosiť jedlo a iné drobnosti židom, ktorí boli vtedy koncentrovaní na prešovskej stanici pred odchodom do táborov. Počas tohto obdobia napriek pracovnému vypätiu absolvuje aj dvojročné štúdium profesionálneho ošetrovateľstva v Bratislave.

Koniec vojny - búrlivé časy zmien a sťahujúcich sa mračien neslobody

Ako sa situácia v Európe aj doma postupne menila, začína Justína spočiatku nevedomky vnímať blížiacu sa zmenu. Z prešovskej nemocnice často vidí nočné úteky vojakov blízkych kasární k Povstaniu: „Stála som v nemocničnom okne a jeden lekár sekundant stál pri mne a vraví: ,To je povstanie!´ Ja som sa s tým slovom stretla od školy prvýkrát a v duchu sa aj zľakla, že čo sa to s nami vlastne ide diať.“ V neskorších mesiacoch zažíva spolu s osadenstvom nemocnice sovietske bombardovanie Prešova 20. decembra 1944. Pri tejto akcii dopadá 16 bômb priamo do areálu nemocnice, čo značne skomplikuje jej chod a prináša množstvo ranených. „Všetci pacienti boli s nami v pivnici, skrčení sme pod rúrami čakali, ako to s nami vlastne dopadne. Ale všetci sa modlili, čo boli akí veriaci alebo neveriaci, všetci sa báli o život a modlili sa k vyššej moci.“ Bombardovaním zdevastovaná nemocnica musí pracovať v provizórnom režime ako dočasná ošetrovňa. Desať sestier, medzi nimi aj Justína, zostáva v nemocnici. Všetky prípady ťažšieho charakteru sa prevážajú do nemocnice vo Vyšných Hágoch. Počas nočného príchodu ruských vojakov spozornejú všetci, no predovšetkým ženy z obavy pred rabovaním či znásilňovaním. „Išli sme po chodbe so sestrou predstavenou, keď zrazu prišiel k nám jeden Rus. Ten ma uštipol a začal sa vyzvedať: ,Kde máš človeka?´, tým myslel zrejme manžela. Ja som len ukázala smerom ku krížu na stene so slovami: ,Vidíš? To je náš človek.´ V tej chvíli pochopil, že so mnou si neužije žiadne špásy.“ Všeobecne je však osadenstvo nemocnice chránené pred podobnými prejavmi, predovšetkým potrebou ich služby pri neustále sa množiacom počte chorých a ranených. Justína si však čoraz viac všíma hromadiace sa správy o ľuďoch, ktorí boli v Prešove zatknutí či odvlečení do Sovietskeho zväzu na nútené práce. Niektorí sa po rokoch vrátia, iní naopak už nikdy. Atmosféra strachu a blížiacej sa neslobody začala naberať na intenzite. „Len čo niekto na niekoho niečo povedal, už ho aj brali. Preto sme si navzájom hovorili: ,Len pozor na reči, ani nevieš ako nielen sebe, ale i druhému uškodíš.´“

Pomoc kňazom a zatknutie

V roku 1950 sa začína hlavná vlna represií voči kláštorom a reholiam. Justína ako pracovníčka nemocnice potrebná vo svojej práci sa vyhne prvej vlne perzekúcií. Spolu s ostatnými sestrami, čo zostali v prešovskej nemocnici, sa snaží pomáhať prenasledovaným kňazom. Tu sa prvýkrát stretáva so Štefanom Sninčákom, ktorého poznala z farnosti v Michaľanoch blízko Prešova. V nemocnici je hospitalizovaný kvôli operácií oblčkových kameňov. Justína už v tom čase pracuje v nemocničnom laboratóriu, kde ju Sninčák občas príde navštíviť či asistovať pri práci. Prezrádza Justíne, že zdravotná komplikácia znemožnila jeho pôvodný plán emigrovať. Sestry sa snažia predlžovať jeho pobyt v nemocnici. Rovnako v tomto období pomáhajú aj ďalším kňazom, predovšetkým ich umiestňovaním na rôzne oddelenia: „Personál nemocnice bol v tomto smere veľmi ústretový. Vedeli, čo sa deje, a chceli dať kňazom čas a možnosť premyslieť si ďalšie kroky. Vyhnúť sa prenasledovaniu. Dialo sa to predovšetkým na očnom oddelení, kde bolo takto hospitalizovaných osem kňazov.“ Po približne pol roku Štefan Sninčák zmizne. Množia sa reči o tom, že sa mu podarilo emigrovať. Po dvoch rokoch dostáva od Štefana Sninčáka anonymný list z USA. Navzájom si vymenia niekoľko listov, okrem toho jej však posiela Sninčák aj tajný odkaz cez zahraničného agenta. Prosí ju v ňom, či by bolo možné sprostredkovať stretnutie a oboznámenie kňazov s možnosťou emigrovať. Rád by dokonca v USA videl aj samotnú Justínu. Tá však o emigráciu neprejavuje záujem. Nakoniec sa podarí skontaktovať len kňaza Karola Kuchára, ktorý však na základe obavy z dôsledkov s touto možnosťou taktiež nesúhlasí. Agent, ktorý má veci sprostredkovať, prichádza 27. januára 1954 a 3. februára 1954. Odchádza však bez úspechu. „Vtedy sestra Viktória povedala sestre predstavenej Fabiole: ,Tá vec zaváňa väzením.´ Ona jej odpovedala: ,V týchto ťažkých časoch nemôžme vždy hľadieť na to, čím daná vec zaváňa.´“ Dodnes nie je jasné, akým spôsobom a na základe čoho sa príslušné orgány dostali k dôkazom voči Justíne: „Možno to bolo tým, že pošta išla cez kanceláriu. Na obálke mohli byť známky z cudziny. Ďalšia verzia bola od jedného kňaza, ktorý po rokoch tvrdil, že pri výsluchu spomenul aj informácie o mne, pretože sa za žiadnu cenu nechcel dostať do väzenia. Tieto dohady však dnes už ťažko potvrdiť alebo vyvrátiť.“ Oficiálnym dôvodom bola listová komunikácia Justíny so Štefanom Sninčákom, ktorý bol už v tom čase v zahraničí. Rovnako pomáhanie ďalším osobám v úmysle emigrovať a pomáhanie agentovi zo zahraničia. „Vtedy bola taká doba, že členov Cirkvi brali ako na bežiacom páse. My sme boli v nemocnici potrebné v službe. Preto hľadali oficiálny dôvod, aby sa nás zbavili. No a my sme im ten dôvod nevedomky dali.“

Situácia vyvrcholí 4. februára 1954, keď je Justína zatknutá. Posledným dôkazom bola (možno úmyselne) nájdená aktovka zahraničného agenta, v ktorej sa nachádzala aj listová obálka a poznámky zo stretnutí s Justínou. Prichádza povel na okamžité zatknutie a vykonanie vyšetrovania: „My už sme boli po večernej modlitbe. Vtedy zrazu niekto zaklopal na dvere a zavolal na mňa: ,Justína!´. Robila som v laboratóriu, a tak som si myslela, že snáď treba urgentne zaniesť nejaké vzorky. Občas sa to stávalo aj v neskorších hodinách. Keď som však vyšla von, čakali ma tam príslušníci s otázkou: ,Ste Tuková?´ Odpovedala som ,Áno´. Následne ma len rázne informovali: ,Zatýkame Vás!´

Väzenie a súd v Prešove

Spolu s Justínou sa snažia zatknúť aj sestru predstavenú Fabiolu Kokovú, čo vyvoláva búrlivú odozvu, pri ktorej sa ostatné sestry postavia na jej obranu. Justína po krátkej kontrole na izbe odchádza s vyšetrovateľmi. Sestru Fabiolu nakoniec aj so sestrou Viktóriou Delejovou tak zatknú približne o rok neskôr. V prešovskej väznici Justína zažíva skutočnú tvár režimu a premyslený psychologický nátlak vyšetrovateľov. Zoblieka cirkevný odev, ktorý odteraz nahrádza otrhaná väzenská uniforma. Uvedomuje si svoju situáciu a počas nočných výsluchov, ktoré boli obľúbenou metódou nátlaku, si vyberá jedinú dôstojnú možnosť – a tou je mlčať. „Mala som svoje zásady, že klamať nebudem, ale nebudem ani o nikom informovať. To sa však ukázalo ako nemožné, preto som si zvolila nehovoriť nič. Pamätám si ale, ako sa mi na výsluchoch triasli kolená, nemohla som to zastaviť. Nemyslím, že som vedome cítila strach. Vedela som, že boli predsa aj mučeníci v Cirkvi, ktorí viac trpeli. Nevedela som však to trasenie a bezmocnosť kontrolovať. Bolo to nervové vypätie.“  S mučením či fyzickým nátlakom sa Justína nestretne, hoci často vidí stopy násilia na ostatných väzňoch. Bolo to zrejme obavou vyšetrovateľov z fyzických trestov voči príslušníčkam Cirkvi. Majú čerstvú skúsenosť s tragickým osudom sr. Zdenky Schelingovej, ktorá na následky väzby a mučenia nakoniec umiera: „ Mňa zatkli totižto rok po Zdenke, tú utrápili na smrť. Začali sa naoko uplatňovať práva väzňov, nakoľko boli kvôli tragickým udalostiam viac medzinárodne sledovaní. Mne jeden z vyšetrovateľov nervózne na výsluchu povedal: ,Tak čo, bijeme vás? Bijeme vás? Nám tu budú hovoriť, že vás bijeme...´ Vtedy som si uvedomila, že aj oni sa zrejme niečoho boja.“ Dokonca dostáva ponuku spolupracovať so štátnymi orgánmi a dodávať im patričné informácie za odmeny, ktorú samozrejme v zmysle svojich kresťanských i ľudských zásad odmietne. Justína si celý čas myslí, že okrem nej v ten osudný večer zatkli aj ďalšie sestry. Preto potvrdzovala pri výsluchoch len informácie, ktoré už mali o nej, sr. predstavenej Fabiole Kokovej a sr. Viktórii Delejovej. Vo chvíli súdu si však začína naplno uvedomovať osamelosť a bezmocnosť človeka v boji proti vykonštruovanej štátnej mašinérii: „Je to taký smutný pocit. Človek tam sedí sám pred sudcom a komisiou. Dali tomu titul neoznámenie trestného činu a napomáhanie cudzím mocnostiam proti socialistickému zriadeniu, čo bola vlastizrada.“ Súd stanovil Justíne 10 rokov väzenia. Namiesto nástupu do výkonu trestu sa ale dozvedá, že jej otec podal odvolanie voči rozsudku. Preto je v auguste 1954 premiestnená do väznice v Prahe na Pankráci, kde bude prebiehať odvolacie konanie.

Väzba a bábkový odvolací proces na Pankráci

K odvolaciemu súdu predstúpi pomerne skoro po svojom príchode na Pankrác. Na to prostredie si dobre pamätá, rovnako na atmosféru väznice. Od ďalších spoluväzenkýň dostáva informácie o najvyšších trestoch, ktoré dostali ich príbuzní: „Obávala som sa procesu aj rozhodnutia. Vedela som, že Česi sú v tomto ohľade prísnejší, a na Pankráci sa v tej dobe často popravovalo.“ Keď sa stretne so svojim prideleným obhajcom, uvedomuje si absurditu celého konania: „Bol to obhajca ex offo, pridelený len formálne.  Vôbec sa o môj prípad nezaujímal. Pred súdom len prikyvoval a potvrdzoval, že som vinná.“ Odvolací súd nakoniec 21. septembra 1954 skutočne potvrdzuje 10-ročný rozsudok. Túto správu prijíma Justína s určitou úľavou. Je si totiž vedomá spomínaných vyšších aj hrdelných trestov, ktoré sa na Pankráci udeľovali. Dočkala sa konca: výsluchov, vyhrážania, naliehania. Konca celého toho systémového kolotoča, ktorý sa čoraz viac začína podpisovať aj na jej psychike. V cele sa môže konečne zapájať do pracovných povinností, manuálnej väzenskej práce, ktorá ju teší po dlhých mesiacoch bezcieľneho premýšľania. Osvojuje si jemnú manuálnu prácu počas skladania drobných predmetov (napríklad obalov na žiletky a pod.). Dúfa, že ju už čaká len väzba bez ďalších komplikácií. Je si vedomá, že má byť zaradená do Pardubíc, kde strávi zvyšok trestu. Napriek tomu však jej väzbu na Pankráci predlžujú takmer o rok. Neskôr sa dozvedá, že to bolo práve kvôli sestre predstavenej Fabiole a sestre Viktórii, ktoré medzitým zatýkajú a vyšetrujú. Chceli tým zabrániť ich vzájomnému kontaktu pred vynesením rozsudkov.

Väzba v Pardubiciach – vnútorný očistec

V septembri 1955 sa Justína dostáva konečne do Pardubíc – miesta výkonu jej trestu. Tu na ňu čakajú veľké cely pre 30 väzenkýň, ako aj nedostatočné sociálne a hygienické podmienky. Väčšinu roka je na celách zima. Okrem toho majú na vedľajších celách problémové rómske a kriminálne spoluväzenkyne: „Tam boli rôzne povahy, bol to pre mňa hotový očistec, len som sa modlila, aby sme sa náhodou aj nepobili. Ony mali zväčša menšie tresty za kriminálne delikty, bitky, krádeže aj prostitúciu. Vždy, keď aj niektoré prepustili, tak sa časom opäť dostali do väzenia. Prekvapené sa nás pýtali: ,Aj vy ste tu zas?´ Neuvedomili si, že my sme tam celé tie roky.“ Navyše sa Justína ocitá v pardubickom väzení práve v čase, keď sa začína protestná hladovka spoluväzenkýň. Zúčastní sa jej 700 žien, medzi inými aj Justína. Právne znalejšie spomedzi väzenkýň spíšu rezolúciu, v ktorej sa dožadujú práv politických väzňov. Je to presne v čase, keď sa na návštevu Prahy chystá vtedajší generálny sekretár OSN Dag Hammarskjöld. Žiadajú odovzdanie rezolúcie do jeho rúk. Riaditeľ väznice však vezme celú udalosť ako vzburu. Dvanásť žien je obvinených a presunutých na 2 roky do väzby na Pankráci. Napriek tomu nastáva mierne zlepšenie pomerov pre väzenkyne. Odomknuté cely, sprchy, lepšie hygienické podmienky a výbava na celách. Predovšetkým ale po celý čas vzniká medzi ženami silné duchovné a priateľské puto, ktoré ich sprevádza všetkými príkoriami. Náboženská idea a spolupatričnosť je prítomná v každom ohľade. Prežívajú spoločné modlitby, rovnako tajne slávia náboženské sviatky spolu so sestrami z ostatných kongregácií, ako aj ostatnými veriacimi väzenkyňami. Veľmi energickou ženou v tomto smere je napríklad Fráňa Zemínová – jedna z hlavných odsúdených v procese s Miladou Horákovou. Podporuje kresťanského ducha spoluväzenkýň a je pre ne silnou osobnosťou. Panuje medzi nimi taktiež atmosféra pokory a kresťanského ideálu zmierenia vo vzťahu  k svojim osudom, alebo dozorcom: „Bola taká zásada, nehovoriť o svojom prípade, ani nenadávať na druhých, na dozorcov, na systém. To nás vnútorne posilňovalo. Na ostatných celách väzni nadávali, preklínali, no ničoho tým nedosiahli.  Len sami seba tou zlosťou vyčerpali.“ Počas pracovného zaradenia sa dostáva do styku s výrobou súčiastok do televízorov, šitím, ako aj k práci pri úprave kondenzovaného ovocia.  Mnoho iných väzenkýň si uvedomuje, že rehoľné sestry sú väznené neprávom. Dokonca aj dozorcovia veľakrát uznajú túto skutočnosť. „Mnohé ženy nám vraveli: ,Sestričky, my sme tak rady, že vás tu máme. My vieme, že vy ste nič zlého neurobili, ale nám veľmi pomáha, že ste tu s nami.´“ Táto skúsenosť Justínu do života veľmi posilňuje a dodnes cíti vďaku za možnosť spoznať týchto ľudí. Ako roky ubiehajú, nastáva postupné uvoľňovanie pomerov, ktorého nálada sa dostáva pomaly aj za múry väznice. Jeho náznaky hľadajú sestry v znameniach uplynulých dní, hlavne v zvolení nového pápeža Jána XXIII. Justína prežíva zmiernenie pomerov aj na vlastnej koži, keď je na ňu podaná žaloba za sabotovanie nedeľnej práce, ktorú klasifikovali ako vzburu. Súd však uznáva náboženské dôvody odmietnutia tejto práce a tak súd Justína vyhráva. Na základe amnestie vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného je nakoniec 13. mája 1960 po vyše šiestich rokoch väzenských útrap Justína prepustená na slobodu.

Dobou nechcený navrátilec

Prepúšťanie prebieha po etapách. Justína dostáva staré civilné šaty a lístok domov na Oravu. V nočnom tichu bratislavskej železničnej stanice prebieha srdečná rozlúčka s bývalými spoluväzenkyňami. Po dlhých rokoch spoločných osudov sa ich cesty nakoniec rozchádzajú. Vracia sa domov do Nižnej nad Oravou, kde ju čaká vrúcne zvítanie s rodičmi i súrodencami. Teší sa z tepla domova, ako aj spoločnosti najbližších. Stále však má pred očami svoju duchovnú službu a poslanie. Chce čím skôr pokračovať v rehoľnom živote. Ako bývalá väzenkyňa je však stále pod dohľadom úradov. Aj nemocnice, ústavy a pár zvyšných ustanovizní, kde ešte rehoľné sestry po čistke v 50-tych rokoch príležitostne slúžia, dostáva nepriamo zákaz prijať Justín. Veľkú statočnosť a ochotu v tomto období ukazujú sestry z Cyrilometodskej kongregácie vo Velehrade, ktoré napriek tomu prejavujú ochotu ju prijať. Miestny národný výbor má ale iné plány. Určuje Justíne prácu pre tehelňu v Rabči. Našťastie prichádza ponuka od miestnej doktorky, ktorá jej ponúka prácu opatrovania svojej jednoročnej chorej dcérky. Po rokoch väzenia je starostlivosť o dieťa balzamom na Justíninu dušu. Napriek tomu je ale naďalej tŕňom v oku režimu aj úradom, ktoré sú jeho predĺženou rukou. Najnovšie od nej požadujú neobjavovať sa na verejnosti v rehoľnom rúchu: „Ja som sa stále chcela vrátiť do rehoľnej služby, preto som odmietala nosiť civilné šaty. Bola to moja demonštrácia toho, že sa stále cítim byť súčasťou toho, čo som si vyvolila za svoje poslanie. Oni mi teda hovorili, či nemôžem aspoň do kostola zadnými uličkami chodiť, aby ma deti nevideli. Ja som im len odpovedala: ,Však nech ma len vidia, možno už dlho také niečo nebudú môcť vidieť.´“ Medzitým režim rozhoduje, že bude rozumnejšie opäť umožniť sestrám návrat do kláštorov, kde budú od spoločnosti viac izolované a tým pádom menej ideologicky škodlivé. Tak sa Justína v roku 1963 po mnohých strastiplných rokoch konečne dostáva k svojmu životnému poslaniu.

Duchovná služba v okovách režimu

Prvé kroky Justínu zavedú na hrad do Slovenskej Ľupče, kde žijú rehoľníčky v zložitých podmienkach: „Na hrad viedlo vyše sto strmých schodov, miesto bolo ťažko dostupné v zime a cesty uspôsobené tak, že najnutnejšie veci a životné potreby musel miestny gazda doviezť na konskom povoze, keďže auto by tam neprešlo.“ Dostáva sa k práci so starostlivosťou o ošípané, ktoré boli súčasťou miestneho hospodárstva. Potravy je však žalostne málo. Je ťažké postarať sa o ľudí, tobôž o zvieratá. Napriek týmto úskaliam nachádza medzi sestrami konečne duchovný pokoj a radosť. Približne po roku prichádza požiadavka na pridelenie sestier pre bývalý premonštrátsky kláštor v Jasove, ktorý bol zmenený na ústav sociálnej starostlivosti. Justína v roku 1964 nastupuje do služby v tomto ústave. Ani tu však neboli podmienky vyhovujúce, a to predovšetkým pre chorých a imobilných pacientov: „Boli tam rôzne druhy pacientov. Niektorí duševne chorí, okrem toho aj starí alebo telesne imobilní ľudia. Kláštory nemali na každej chodbe záchody a sprchy, preto ich bolo treba mnohokrát za pomoci telesne zdatnejších pacientov prenášať.“ Na tomto mieste prežíva dlhý úsek svojho života. Predovšetkým kvôli dobrým medziľudským vzťahom s vedením ústavu, spolusestrami, ako aj samotnými pacientmi. V roku 1970 tu zažíva požiar na streche kláštorného kostola. „Zničená bola celá podnebná maľba kostola, museli ju prísť po rokoch reštaurovať poľskí majstri. Zhodou okolností to bolo v čase zvolenia prvého poľského pápeža Jána Pavla II. Pamätám si ich nevýslovnú radosť, keď sa dozvedeli túto správu.“ Služba v Jasove nakoniec trvá ťažkých, ale v spomienkach krásnych 17 rokov.

Jeseň života v duchovnom poslaní

V roku 1982 je Justína povolaná už ako dôchodkyňa do Levoče, kde má slúžiť ako kostolníčka. Tu v roku 1989 prežíva spolu s ostatnými sestrami radosť z uvoľňovania pomerov a vytúženej zmeny počas Nežnej revolúcie. Napriek všetkým útrapám, ktoré si na vlastnej koži počas komunistického režimu okúsila, necíti ani v tejto chvíli nenávisť či zlobu voči predstaviteľom režimu. Kresťanské presvedčenie jej aj teraz káže pokoru a odpustenie: „Myslím si, že aj to, že sa režim zmenil bez krviprelievania, musela zariadiť Božia moc. Veď boli aj také reči, ako ich ľudia povešajú po námestiach, kandelábroch, keby bol prevrat. Pán Boh ale nechal všetky tieto chlapské reči vytriezvieť. A snáď aj samotní ľudia, už boli po toľkých rokoch otupení a unavení. Chceli pokojnú zmenu a nemali už síl na to, aby sa násilne pomstili.“ Teší sa z nového zriadenia a postupnej obnovy kresťanských i cirkevných pomerov. Kongregácie začínajú fungovať novým slobodným životom. Prebieha koncilová obnova v Katolíckej cirkvi. Tu Justína využíva svoje zručnosti z väzenia, keď pomáha pri šití nových cirkevných odevov. V roku 1994 si ju dokonca napriek pokročilému veku vyžiadajú na košické oddelenie geriatrie, a to na žiadosť samotného riaditeľa. Po 12 rokoch strávených v Levoči sa teda Justína vyberá na svoje ďalšie pôsobisko. Snaží sa byť nápomocná chorým a umierajúcim po duchovnej stránke. Táto služba je ďalšou silnou skúsenosťou jej života, ktorá v nej zanecháva duchovnú stopu: „Mnoho ľudí bolo veľmi vďačných za možnosť sa s niekým porozprávať. Prípadne ak chcel niekto absolvovať sviatosti a vyžiadal si kňaza mohla, som mu to sprostredkovať a duchovne ho pripraviť.“ V tejto službe zotrváva až do roku 2008, keď prichádza do kláštora Matky Alfonzy Márie vo Vrícku, kde napriek kolísavému zdravotnému stavu spôsobenému predovšetkým ťažkým životným osudom žije sr. Justína Tuková doteraz. Jej neskutočná ľudská skromnosť spojená s odhodlaním a duchovnou silou v časoch najväčšej neslobody, jej schopnosť zotrvať v poslaní a nezblúdiť z vytýčenej cesty ani za cenu obetí, navždy zostane významným odkazom v pamäti nášho národa: „Som vďačná Pánu Bohu, že mi dal tento smer a silu zotrvať na svojej ceste. Mnoho ľudí hľadá cieľ vo svojom živote, niekto ho má pomýlený. Potrebuje dosiahnuť nejaký svoj Everest. Ten však človeka nemôže naplniť, preto som rada, že sa mi podarilo nezblúdiť v živote a myslieť na to podstatné, prečo som tu: Urobiť niečo dobré a prospešné pre ľudí, ktorí ma potrebujú.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Michal Roľko)