Valéria Slamová (Propstein)

* 1928

  • „A potom, boli sme neviem kde, Lauenburg, také niečo, to bola jedna veľká... [stodola], slamu tam ukladali a tam bolo strašne veľa ľudí, to boli civili, Nemci. Strašne sme sa báli, aj oni sa nás báli, lebo tí naši ľudia boli všelijakí. A my sme boli šťastné, že je to také pekné, že bola aj hore aj dole slama. A to bolo fantastické. Ale mali sme plno vší. A voľakto mal taký malý... [hrebeň], čo mal dve strany, čo vlasy tým česali, ten požičali za poldňový chlieb. Dali ste svoj chlieb a ledva sa tam dostal, lebo to bolo plné vší, plné vší."

  • „Ešte toto si pamätám, to bol Lauenburg v Nemecku, tam bol slamník. Tam boli aj Poľky, čo ušli od Nemcov. A viem, že tam bola veľká kuchyňa a išli sme tam, a naraz sme videli fľašu lekváru, na to nikdy nezabudnem, a pečené husacie alebo kačacie stehno. A my, čo sme skoro rok nevideli normálne jedlo, sme to husacie stehno namáčali do lekváru. Veľmi sme ochoreli, veľmi. Tam bola taká veľká kuchyňa a taký veľký sporák, na to sa pamätám. A ešte, mne z nedostatku vitamínov toto vyrástlo a už ani neviem, kde v Nemecku ma operovali."

  • „Ráno o piatej sme vstali, bola tam jedna Blockalteste [dozorkyňa nášho bloku], ohromná, nejaká Pražáčka, blondína, ale veľmi prísna. Bez slova sme museli pochodovať. Tam boli stoličky, Mengele tam stál a hovoril: ,Rechts, links´. Ja som bola taká nič, mňa poslal do plynu. A predstavte si, aký môže byť osud človeka. Ja som odpochodovala na ľavú stranu a - to bol zázrak - začula som hlas, ktorý povedal: ,Postav sa ešte raz.´ A ja som išla, postavila som sa ešte raz a prešla som. Tam boli moje sesternice a ja som revala, ešte také decko: ,Tu som, žijem!´ A tá dozorkyňa mi dala takú facku, ale takú, že som spadla. Ale žila som. Pozbierali ma, neviem kto, a išla som na tú stranu, kde boli živí."

  • „Pre nás deti to bolo niečo nové. Bolo tam plno ľudí, detí, skamarátili sa. My sme si to neuvedomili, len ja som videla prvýkrát v živote môjho otca plakať. Ležali sme v levických kasárňach, bola tam slama a vedľa seba muži, ženy, manželia, to bol chaos, viac-menej, ale my, také deti, my sme si absolútne neuvedomovali vážnosť toho všetkého. Len to si pamätám, keď môj otec plakal. Lebo to už sme počuli, že nás odtiaľ berú preč. A dali nás do vagónov, kde ste sa nemohli ísť ani vycikať a nebola voda. Ľudia slzili a tie slzy dali matky nám, deťom, piť. Lebo to bolo 16. júna 1944 a boli obrovské horúčavy. Prosto išlo im o to vykynožiť nás, takže bolo treba vymyslieť všetky možnosti, aby všetko likvidovali. Hitler vyhlásil totálnosť."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 13.10.2017

    ()
    délka: 
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Je dôležité, či sa odohráva okolo nás a vo svete

Valéria Slamová, dobová foto
Valéria Slamová, dobová foto
zdroj: archív pamätníčky

Narodila sa v roku 1928 do nábožnej židovskej rodiny ako najstaršie z troch detí. Rodná obec Čata (okres Levice), z ktorej rodina pochádzala, sa po Prvej viedenskej arbitráži (1938) stala súčasťou Maďarska. V dôsledku protižidovských opatrení otec prišiel o prácu účtovníka. Krátko po nemeckej okupácii Maďarska bola rodina internovaná v levickom gete a 14. júna 1944 v dobytčích vagónoch deportovaná do Osvienčimu. Matka a mladší súrodenci zahynuli v plynových komorách hneď po príchode, otec žil ešte niekoľko mesiacov. V tábore Valéria stretla sesternice Iby a Joly. Odvtedy sa držali spolu a navzájom si pomáhali prežiť. V auguste 1944 počas selekcie na apelplaci ju Mengele poslal do plynu. V zúfalstve sa hodila na kolená, no nič nepomáhalo a musela odísť na ľavú stranu, keď zrazu začula šepot spoluväzňa: ,Postav sa ešte raz´. Akoby zázrakom sa jej podarilo znova sa vkradnúť do radu, opäť sa dostala pred Mengeleho a tentokrát prešla, čo jej zachránilo život. V lágri strávila takmer rok. Spočiatku pracovala v kuchyni, neskôr kopala tankové zákopy. S tisíckami ďalších spoluväzenkýň sa zúčastnila pochodu smrti, odkiaľ sa jej so sesternicami podarilo utiecť. Po vojne sa presťahovala do Bratislavy, založila si rodinu. Posledných 23 rokov prežila v Izraeli. Vrátila sa v roku 2017, dnes žije v domove pre preživších holokaust v Bratislave.