Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS). Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví, či jiného zdroje. Citované strany svazků z ABS jsou uloženy v sekci dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Zošák (* 1929  )

Pripomienku komunizmu si budem nosiť na vlastnom tele až do smrti

  • narodil sa 28. augusta 1929 v Slávikove (dnešná Orávka)
  • po vyhlásení Viedenskej arbitráže bol vyhnaný s rodinou z domova, matka zakrátko umrela a rodina sa usídlila v Martine
  • bol svedkom dobových udalostí súvisiacich s priebehom SNP v Martine a okolí
  • v roku 1945 sa vrátil do Slávikova a stal sa tvrdým odporcom komunistickej kolektivizácie poľnohospodárstva
  • v roku 1950 nastúpil ako vojak trestných útvarov PTP do uhoľných baní v Tlučnej, tu strávil ťažkou manuálnou prácou takmer tri roky
  • počas výkonu služby utrpel ťažký doživotný úraz ruky
  • v roku 1953 opustil Slávikovo a usídlil sa v Likavke
  • väčšinu pracovného života prežil ako stavebný robotník v štátnom podniku Doprastav Ružomberok
  • od roku 1989 žije na dôchodku v Likavke

Ladislav Zošák sa narodil 28. augusta 1929 a detstvo prežil v obci Slávikovo (dnešná Orávka). Mal štyroch bratov a tri sestry. Otec Peter Zošák sa spoločne s matkou Karolínou Zošákovou (rod. Lihošitovou) snažili svoje deti uživiť predovšetkým prácou na rodinnom hospodárstve, ktoré malo až 18 hektárov. Mladý Ladislav bol tak od detstva spätý s pôdou a poľnohospodárska práca ho napĺňala. Šťastné detstvo však čoskoro narušili kruté dobové okolnosti.

Viedenská arbitráž a násilný odchod zo Slávikova

Kontroverzné výsledky územného delenia v rámci Prvej viedenskej arbitráže 2. novembra 1938 zasiahli aj Ladislavovu rodinu. Slovensko muselo horthyovskému Maďarsku odstúpiť rozsiahle územia južného Slovenska a Slávikovo sa tak ocitlo v centre represívnych opatrení. Zošákovci dostali ultimátum na okamžité vysťahovanie, pri ktorého uplatňovaní sa horliví maďarskí vojaci neštítili ani agresie voči pôvodnému obyvateľstvu. Kruto na to doplatila hlavne Ladislavova mama: „Snažila sa s jedným vojakom debatovať a vysvetliť mu, že my tu všetci žijeme spoločne s Maďarmi dlhé roky v mieri a nikdy sme nemali žiadne problémy. Nechápala, prečo máme zrazu opustiť všetko, čo s otcom toľké roky budovali. Vojak však nemal zľutovanie a mame odpovedal tak, že ju udrel pažbou do hlavy. Keď som sa to dozvedel, chcel som v návale hnevu bežať po vidly do stodoly, nájsť toho vojaka a prepichnúť ho. Otec však vedel, že je to beznádejné, a na poslednú chvíľu ma od tohto konania odhovoril, inak by som vystavil ďalšiemu nebezpečenstvu nás všetkých.“

Rodina sa musela odsťahovať a zostala prakticky bez prostriedkov. Ich kroky smerovali do mesta Martin, kde v rámci nariadenia štátnej moci dostali ubytovanie v nájomnom byte. Matke to však už nepomohlo, približne po piatich mesiacoch od incidentu s vojakom umrela, pravdepodobne na skryté následky poranenia hlavy. Otec medzitým odišiel navštíviť brata v Poľsku, situáciu však skomplikovalo vypuknutie 2. svetovej vojny. Ostal odrezaný od sveta a na Slovensko sa vrátiť nemohol. Ladislav so súrodencami tak zostali odkázaní sami na seba.

Povstalecké roky v Martine

Žiak Ladislav pokračoval po odchode zo Slávikova štúdiom ľudovej školy v Martine, nasledovanej meštianskou školou. Tu však zotrval len rok, pretože - ako sám priznáva - vždy sa cítil viac hospodárom ako študentom. Na atmosféru v Martine má tie najlepšie spomienky: „Vtedy nám so súrodencami pomohlo množstvo miestnych ľudí. Všetci v mojom okolí boli prívetiví a vždy pripravení pomôcť. Martin som vnímal ako veľmi tolerantné mesto. Žili sme vedľa seba my ako katolíci, evanjelici, ktorých bola v Martine väčšina, ako aj zopár miestnych židovských rodín. Nikdy sme nemali žiadne incidenty a nerobili sme si problémy.“

Ladislav si spomína na živelnú atmosféru, ktorá v meste zavládla po vypuknutí Slovenského národného povstania. Nastúpilo doň množstvo mladých chlapcov, medzi nimi aj Ladislavov starší brat Ervín, ktorý sa pridal k partizánom. Ako pätnásťročný chlapec sa dokonca neúmyselne dostal k povstaleckej činnosti aj samotný Ladislav: „Išli sme s kamarátmi do hôr a stretli sovietskych vojakov, naložili nám na plecia míny a prikázali zaniesť ich k partizánskym pozíciam na Martinských holiach. Ako aktívny mladý chlapec som samozrejme súhlasil. Keď sme tam dorazili a odovzdali zásielku, videli sme, že to boli delostrelecké míny. Jeden partizán mi vtedy povedal, že niečo uvidím. Ukázal mi v diaľke nemecký zákop a ohlušujúcou paľbou vystrelili míny presne na ich pozíciu. V okamihu sa zákop rozletel, spoločne s roztrhanými telami nemeckých vojakov. Vtedy som sa zľakol, pretože som prvýkrát v živote videl, čo je to vojna a čo dokáže s človekom urobiť mína. Po návrate domov som sa zveril staršej sestre, tá mi však veľmi vynadala, pretože vedela, že keby nás s tými mínami Nemci chytili, ani by sa s nami nebavili a zastrelili nás na mieste.“

Ladislav si tiež spomína, ako sa v dvore, kde bývali, na chvíľu usídlila kolóna nemeckých zásobovacích vozidiel: „Pobudli tam len chvíľu, boli slušní a z vďačnosti nám nechali celú prepravku vojenských mäsových konzerv. Ja si pamätám, ako som im nedôveroval a vystríhal ostatných, aby to nejedli, že je to určite otrava. Jeden česky hovoriaci vojak Wehrmachtu sa však pousmial a jednu konzervu si predo mnou natrel na chlieb. Tie konzervy sme potom jedli snáď ešte dva roky. Po príchode nemeckých vojsk sme totiž boli všetci opatrní a vadila nám ich prítomnosť v meste. Ľudia doslova zatvárali okenice, keď ich počuli pochodovať a spievať.“

Atmosféra Slovenského štátu bola teda v Martine podľa Ladislava pokojná, ale na pohoršenie miestneho obyvateľstva sa razom zmenila, keď ho obsadili nemecké vojská. Samozrejme, aj tu sa našlo pár horlivých sympatizantov režimu a presvedčených gardistov. Ladislav si spomína hlavne na jedného mladého chlapca, ktorý bol taktiež presunutý zo Slávikova a v ťažkých časoch sa osvedčil ako udavač: „Sedel na aute s nemeckými trestnými oddielmi a rad za radom ukazoval domy, v ktorých žili židovské rodiny. Tých ľudí potom zobrali a už nikdy sa nevrátili. Umreli v koncentračných táboroch. Nemôžem pochopiť zmysel tohto konania. Žili sme s tými ľuďmi v mieri a porozumení. Židovská krajčírska rodina, ktorá bývala kúsok od nás, mala vždy ľudský prístup. Keď ste si dali u nich ušiť kabát na zimu a nemali peniaze, koľkokrát vám ho ušili aj na dobré slovo, s tým, že keď budete mať, zaplatíte. Alebo sme im platili na viackrát, keď sa nám dalo, aby sme mali aj na živobytie. Čo teda spravili také zlé, že museli takto kruto dopadnúť?“

Hovorí sa, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Na mladého udavača si osud počkal o pár rokov neskôr: „Bolo to už po návrate do Slávikova, pri práci s drevom v lese ho zabila explózia nevybuchnutej vojenskej míny. Umieral v obrovských bolestiach. Nenašlo sa však mnoho ľudí, čo by ho oplakávalo.“

Ladislav so súrodencami sa však nakoniec dočkali v zdraví konca vojny. Konečne sa mohli vrátiť do rodného Slávikova, ktoré už bolo opäť súčasťou Československej republiky. Nebolo to však jednoduché, pretože v ich dome stále bývali maďarskí obyvatelia, ktorým bol pridelený po Viedenskej arbitráži.

Počiatky kolektivizácie a Ladislavov stret s novým režimom

Po návrate pôvodných obyvateľov do Slávikova prebiehalo vysťahovanie maďarských občanov mnohokrát dosť živelným spôsobom. V hektických časoch, poznačení krivdou predošlých rokov, vyháňali obyvatelia nechcených nájomníkov niekedy doslova zo dňa na deň. Zošákovci však ukázali aj v tejto chvíli svoj ľudský prístup a pochopenie zložitej situácie: „V našom dome bývala maďarská rodina. Mali malého syna, ktorý bol ťažko chorý. Dohodli sme sa s nimi na odchode v pokojnom duchu a darovali sme im aspoň dva malé býčky, ktoré sme im odovzdali tajne za tmy, aby ostatní obyvatelia nevideli, že im pomáhame. Predsa len, prišli tam až po našom odchode, nepoznali nás a nikdy nám priamo neublížili. A bolo nám ľúto hlavne toho chlapca.“

Zakrátko sa k rodine vrátil aj otec Peter a všetko zas vyzeralo nádejne. Rodina pracovala na svojom hospodárstve a Ladislav sa tešil z plodov ich práce. Postupne sa však spoločenská situácia menila a k moci sa dostala komunistická strana ako jediná vládnuca sila v krajine. Myšlienky kolektivizácie začali vytvárať stále väčší nátlak na rodinu Zošákovcov: „Chodievali k nám viackrát, naliehali, presviedčali, vyhrážali sa. Skupina miestnych agitátorov sa k nám chovala stále agresívnejšie v snahe dostať naše ťažko nadobudnuté hospodárstvo do družstva. Ja som bol mladý a prchký, párkrát som to už nevydržal, rázne som ich vyhnal a pustil na nich psov. Sestra ma už vtedy varovala, že toto len tak nenechajú, že z toho budem mať ešte veľké problémy. Neskoršie roky ukázali, že mala pravdu.“

V roku 1950 dostal Ladislav povolávací rozkaz na absolvovanie povinnej vojenskej služby. Ako nadšený mladík sa tomu potešil a požadoval pridelenie k pohraničnému útvaru, aby mohol brániť svoju vlasť čo najbližšie k nemeckým hraniciam. Zhodou okolností sa dostal do pohraničnej oblasti v Domažliciach. S túžbou stať sa dôstojníkom dokonca absolvoval vojenské skúšky a testy vo výberovom konaní pre neskoršie štúdium dôstojníckej akadémie. Režim však nezabudol a sľubný štart Ladislavovej kariéry čoskoro prerušil rozkaz o jeho prevelení.

Socializmus v praxi – trpká cesta útvarmi PTP

Ladislav sa až postupne dozvedal, čo sa deje a že bude súčasťou trestného oddielu v útvaroch PTP (Pomocné technické prápory). V decembri 1950 sa dostal do obce Tlučná blízko Plzne, kde banskou prácou pri ťažbe uhlia strávil nasledujúce roky. Normy boli vysoké a práca neľudská: „Šachty boli úzke, robilo sa za každých okolností v najnebezpečnejších úsekoch bane. Jediné, čo mi tam pomáhalo, bola dobrá partia kamarátov a napodiv ľudskí velitelia, ktorí nás dostali na starosť tiež zrejme za trest. Nepríjemné spomienky mám len na miestnych politrukov, ktorí nám dávali politické školenia, kde nezabudli zdôrazniť, že sme nepriatelia režimu a nespoľahliví občania. Bral som tieto reči s rezervou, oni mali sľúbené funkcie, tak tú prácu „žrali“ viac než bolo zdravé. Zrejme im to potom udrelo na mozog tak, že tým klamstvám aj sami verili.“

Ladislav bol odmalička navyknutý na manuálnu prácu, čo mu v týchto ťažkých chvíľach pomáhalo. Dokonca už aj tak prísne normy dokázal plniť na 150%, venoval sa tiež vojenskému speváckemu súboru a futbalu, čo mu v spojení s mladíckym entuziazmom a dobrou partiou vojakov pomáhalo niesť tento ťažký údel o niečo ľahšie. Zvrat nastal v roku 1952, keď v bani došlo k veľkému výbuchu spodných plynov, pri ktorom Ladislav utrpel vážne zranenie ruky od prevrátených ťažobných vozíkov. V súvislosti s týmto nešťastím prišli o život aj dvaja zamestnanci bane a ďalší bol ťažko zranený. Ladislav sa ocitol v nemocnici, kde 12 hodín v bezvedomí bojoval o život. Keď sa akoby zázrakom prebral, obsluhujúci personál nemohol uveriť vlastným očiam: „Sestričky hneď zavolali doktorov a začali rozhodovať, čo s mojou zmrzačenou rukou. Prvý plán bol amputovať niekoľko prstov, ja som sa však veľmi bránil a prosil som, aby mi ponechali celú ruku, bol som ešte mladý a nechcel som byť celoživotným mrzákom. Vtedy mi veľmi pomohol jeden vojenský doktor, ktorý sa za mňa prihovoril, ruku mi poctivo liečil a amputácii som sa vyhol. Dodnes v nej nemám dostatočnú citlivosť a nikdy už nebola úplne zdravá, ale len jemu môžem vďačiť za to, že som neskončil ešte horšie.“  

Po návrate do služby sa po uplynutí dvoch rokov Ladislav dozvedel, že sa mu vojenská služba predlžuje na dobu neurčitú. Až po takmer troch rokoch, v júli 1953 mu v rámci spoločenského odmäku, ktorý nastal po smrti Stalina a Klementa Gottwalda, umožnili návrat do civilu. Ani ten však pre človeka s nálepkou triedneho nepriateľa nebol jednoduchý.

Odchod do Likavky a život v socialistickom zriadení

Po návrate Ladislav pochopil, že život v rodnej obci bude navždy poznačený jeho minulosťou. Miestne komunistické kádre totiž stále mali na pamäti jeho odpor proti kolektivizácii. Zničeného otca v rámci štátneho zásahu nakoniec predsa len prinútili v 75 rokoch odovzdať jeho ťažko nadobudnutý majetok družstvu. Ladislav teda vymyslel ešte jeden úskok, ktorým sa chcel vysporiadať s touto krivdou: „Majetok ešte nebol poriadne právne prevedený pod družstvo a mne sa podarilo časť predať. Dal som podiel súrodencom a rozhodol sa odísť. Otcovi som povedal, aby nikomu nespomínal, kde žijem.“

Ladislavove kroky viedli teda koncom roku 1953 do obce Likavka, kde býval spočiatku u svojho staršieho brata. Ten sa neskôr presťahoval do Martina. Ladislav ostal v Likavke a podarilo sa mu udržať mimo pozornosti pomstychtivých súdruhov z rodnej obce po celý zvyšný život. Tu sa neskôr pri pomoci s hasením požiaru v dome Nemčekovcov zoznámil s Pavlínou Nemčekovou, s ktorou v roku 1957 uzavrel manželstvo. Zakrátko sa im narodili dvojičky Peter a Drahomíra. Ladislav pracoval spočiatku ako robotník lesnej správy v Ružomberku, z dôvodu nepríjemnej skúsenosti so zvýšeným výskytom hadov v tejto oblasti však dal výpoveď a zamestnal sa na vodnej nádrži v Krpeľanoch pre štátny podnik Váhostav. Od roku 1955 pracoval ako zamestnanec štátneho podniku Supra Ružomberok (dnšné Severoslovenské celulózky a papierne) až do roku 1958, keď musel pre zdravotné problémy s očami dať výpoveď. Nakoniec sa zamestnal v štátnom podniku Doprastav Ružomberok, kde pôsobil ako stavebný robotník až do svojho odchodu na dôchodok v roku 1989.

Ladislavov život bol odjakživa spätý s futbalom, ktorý hrával na regionálnej úrovni až do veku 35 rokov. Dodnes je vášnivým športovým fanúšikom. Ladislav mal šťastie, že jeho riskantný krok vyšiel a štátna moc ho už v rokoch jeho pôsobenia v Likavke neprenasledovala: „Snažil som sa byť pracovitý, dobre vychádzať s miestnymi obyvateľmi a oni zas na oplátku vychádzali so mnou. Nikto sa nevŕtal v mojej minulosti, hoci medzi najbližšími známymi sa vedelo, že som odporcom komunistického režimu. Mal som však rodinu a dával som si už pozor na to, pred kým o týchto veciach hovorím.“

Príchodu Nežnej revolúcie a pádu komunistického režimu v roku 1989 sa Ladislav veľmi potešil a ako sám hovorí, napriek tomu, že máme stále dosť problémov, sloboda je najväčšou hodnotou, ktorú človek môže získať. Osudom skúšaný Ladislav tak žije v Likavke ako aktívny dôchodca a venuje sa záhradke a svojej milovanej manželke.

Súčasnej generácii, ktorá nezažila minulé režimy, by chcel popriať len odhodlanosť a silu udržať si slobodu za každú cenu: „Ľudia už mnohokrát zabudli, ako sa žilo v minulosti, aké je to byť prenasledovaný za svoj názor. Za to, že chcete obraňovať svoju rodinu či svoj majetok. Ja si však komunizmus pripomínam každý deň. Pamiatku naň budem nosiť na svojej zmrzačenej ruke až do smrti!“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia