Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vojtech Zeman (* 1930  )

My sme sa zmenili v zahraničí a Slovensko sa zmenilo na Slovensku. Tí, čo si mysleli, že nájdu Slovensko ako ho opustili pred desiatkami rokov, nech si vyhodia z hlavy

  • Vojtech Zeman sa narodil 28. marca 1930 v Novej Bani;

  • v lete roku 1948 požiadal o prijatie do saleziánskeho noviciátu v Hronskom Beňadiku;

  • v noci z 13. na 14. apríla 1950 prežil v Šaštíne s ďalšími kňazmi a študentmi akciu K;

  • Vojtecha spolu s ostatnými previezli do koncentračného kláštora v Podolínci;

  • o niekoľko týždňov niektorých z nich odviezli do Kostolnej a neskôr na Priehradu mládeže;

  • po prepustení na slobodu odišiel do Kremnice, kde si chcel dokončiť štúdium;

  • v novembri 1950 dostal pozvánku na veliteľstvo v Banskej Bystrici kvôli nástupu do pomocného technického práporu, ako študent nakoniec získal odklad;

  • v októbri 1951 sa úspešne pokúsil s ďalšími kňazmi a študentmi o útek;

  • po šťastlivom prekonaní rieky Moravy sa dostali do Rakúska, do sovietskej okupačnej zóny;

  • úspešne prešli Viedňou a všetkými okupačnými pásmami Rakúska až na hranicu s Talianskom;

  • Vojtech ušiel s ďalšími kolegami pred talianskou hliadkou do lesa, do Vipitena ku kapucínom a odtiaľ na vysnívanú univerzitu v Turíne;

  • nadšený misijným ideálom, podal si žiadosť na misie a odišiel do Argentíny;

  • absolvoval pedagogickú prax a teologické štúdia v Cordobe, kde bol 23. novembra 1958 vysvätený za kňaza;

  • strávil desať rokov kňazského života naplneného prácou s mládežou v Paraguaji;

  • nasledujúcim Vojtechovým pôsobiskom bol Rím, kde pracoval ako asistent v obchodnej akadémii, no súčasne pokračoval v štúdiu na univerzite;

  • v roku 1971 odišiel do Švédska, kde sa takmer desať rokov venoval svojim krajanom;

  • osemdesiate a deväťdesiate roky strávil v Mníchove a neskôr v Paríži;

  • návrat do rodnej krajiny sa mu podaril až v roku 2000, kde pokračuje v kňazskej činnosti i v práci pre mládež.

Príbeh pamätníka

Vojtech Zeman (1930)

Vojtech Zeman sa narodil 28. marca 1930 vNovej Bani. Keďže jeho veľkou túžbou bolo stať sa kňazom, v lete roku 1948 požiadal o prijatie do saleziánskeho noviciátu v Hronskom Beňadiku, kde študoval a zložil prvé rehoľné sľuby. O krátky čas, v noci z 13. na 14. apríla 1950, prežil na vlastnej koži komunistami nariadenú akciu K (kláštory), keď režim rozkázal obsadiť mužské (neskôr i ženské) kláštory a pozatýkať ľudí, ktorí sa rozhodli zasvätiť svoj život Bohu. Zo saleziánskeho domu v Šaštíne, kde v tom čase Vojtech študoval, previezli kňazov i študentov v autobuse s nápisom „Turistický zájazd“ do kláštora v Podolínci. „Keď sme tam vošli, boli sme v dvojstupe, začal ten šéf na nás kričať ako posadnutý diablom a užíval také slovíčka, čo sa užívajú vo väzení. Ani sme tomu celkom nerozumeli. Nesmeli sme sa pozerať cez okná, k múru sme sa nesmeli priblížiť.“ Snahy komunistov o ich prevýchovu však vyšli naprázdno. „Veľa roboty tam nebolo, tak sa čistilo a domáce práce sa robili, kde sa dalo, tam sme sa učili.“  O niekoľko týždňov niektorých z nich odviezli do Kostolnej a neskôr na Priehradu mládeže, avšak ani tu nezabúdali na svoj duchovný rast: „My sme tam nastúpili do trojstupu a išli sme na omšu,“ do Púchova.

Po prepustení na slobodu odišiel Vojtech do Kremnice, kde si chcel dokončiť štúdium, v novembri 1950 však dostal pozvánku na veliteľstvo v Banskej Bystrici kvôli nástupu do pomocného technického práporu. Ako študent nakoniec získal odklad, to mu ale už jeho predstavení navrhli inú možnosť: „,Išiel by si za hranice?‘ ,Aj teraz hneď.‘ Videl som, že toto je všetko humbug.“ V októbri 1951 sa s ďalšími kňazmi a študentmi vypravil na nebezpečnú cestu: „Tak sme išli do Trnavy, traja z Bratislavy a naraz vidím aj iných saleziánov.“ Každá skupina si kúpila lístok na inú stanicu, „lebo bolo treba počítať, že aj tí, čo štikajú tie lístky, tiež môžu byť spolupracovníci s políciou. A potom prišiel jeden z našich a povedal: ,Na najbližšej zídete dole a tam sa všetci počkáme.‛“ Pri úteku sa museli úplne podriadiť inštrukciám ich prevádzačov, no aj tak neboli pripravení na všetko: „To bola vtedy taká improvizácia, že dnes krútim hlavou. My sme nemali žiadne veslá, len konáre.“ Po šťastlivom prekonaní rieky Moravy na vratkých gumených člnoch sa síce dostali do Rakúska, avšak do sovietskej okupačnej zóny, naďalej im preto hrozilo nebezpečenstvo na každom kroku. „My sme sa schovali do takého baraku, čo tam mali sedliaci, bolo to prázdne. Nesmeli sme sa ukazovať, lebo oni mali také podobné šaty. Hneď by vedeli, že sme utečenci.“

Úspešne prešli Viedňou a všetkými okupačnými zónami Rakúska až na hranicu s Talianskom, kde uprostred noci prišiel Vojtech v rozdelenej skupinke ďalších saleziánov do prvej dediny Colle Isarco. Tu narazili na hliadku talianskych policajtov. „My traja sme ich pozdravili: ,Buona notte, buona notte.‛ A keď už prišli tí dvaja, tak si povedali, že tu sa nám už voľačo nezdá. Každý sme mali takú tašku, pri hranici. To budú nejakí pašeráci. Tak ten povedal tým dvom ,Stop!‛ Títo policajti hovorili aj po taliansky aj po nemecky.“ Vojtech však neposlúchol a ušiel s ďalšími kolegami do lesa. „Potom sme videli, že prišli policajti na polonákladnom aute, zhasli svetlá. Potom sa rozišli a hľadali nás, zase išli kus cesty a hľadali. Tak sme si povedali, že pôjdeme chodníkom a chodník išiel k domom, tam mali veľkých psov, tak sme si povedali, že musíme ísť po koľajniciach a budeme počuť, keď pôjde vlak. Išli sme po koľajniciach do Vipitena ku kapucínom. Takže my traja sme sa dostali ku kapucínom  a tí dvaja na políciu. Ale potom ten jeden z kňazov povedal, že sme u kapucínov, tak potom prišli pre nás.“ Nečakali ich však žiadne komplikácie, ale cesta na vysnívanú univerzitu, kde Vojtech zahájil štúdium filozofie.

Nadšený misijným ideálom podal si žiadosť na misie a odišiel do Argentíny. Tam absolvoval pedagogickú prax a teologické štúdia v Cordobe, kde bol 23. novembra 1958 vysvätený za kňaza. Desať rokov kňazského života naplneného prácou s mládežou strávil v Paraguaji. Stal sa riaditeľom ústavu v Concepción, kde majú saleziáni základnú, strednú a gymnaziálnu školu. Počas posledných dvoch rokov v Južnej Amerike bol ekonómom poľnohospodárskej školy v Coronel Oviedo. V roku 1966 dostal prostredníctvom československého veľvyslanectva v Buenos Aires vízum, aby sa mohol zúčastniť primícií v Bratislave u Alžbetínok. V roku 1970 sa vrátil domov opäť, no tento raz bol dôvodom veľmi zlý zdravotný stav jeho matky. „(Nedostal som) žiadne povolenie. Ja som šiel do Viedne a hovorím jednému saleziánovi: ,Zavez ma na hranicu! Ja musím všetko vyčerpať. Keď ma nepustia, to je ich vec.‘ Neviem, čo sa stalo, aký zázrak, Rakúšania ma pustili, bez víza.“ Vojtech im ukázal telegram a vysvetlil situáciu. Prekvapil ich jeho paraguajský pas. Získal tak povolenie na vstup na Slovensko aspoň na pár dní. Do Bratislavy ho odviezli Japonci, ktorí smerovali do Slovnaftu.

Nasledujúcim Vojtechovým pôsobiskom bol Rím, kde pracoval ako asistent v obchodnej akadémii, no súčasne pokračoval v štúdiu na univerzite. Už v roku 1971 odišiel do Švédska, kde sa takmer desať rokov venoval svojim krajanom. Osemdesiate a deväťdesiate roky strávil v Mníchove a neskôr v Paríži. Napriek tomu, že už v roku 1993 sa chcel vrátiť na Slovensko, nešlo to hneď: „Musel som čakať, až niekto príde do Paríža.“ Návrat do rodnej krajiny sa mu podaril až v roku 2000, kde pokračuje v kňazskej činnosti i v práci pre mládež.

Spracovala: Martina Fiamová

Doplňujúci zdroj: www.emp1.ic.cz

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Martina Fiamova)