Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Magdaléna Zadorová (* 1919  †︎ 2023)

Schopnosť zachovať si optimizmus aj v tých najhorších životných situáciách mi pomohla prežiť

  • narodila sa 22. decembra 1919 v Košiciach

  • marec 1940 vydala sa za Andreja Zadora z Užhorodu

  • 25. mája 1944 tretím transportom odišla do Osvienčimu

  • oslobodenie ju zastihlo v Ravensbrucku

  • jún 1945 - vracia sa do Košíc

  • 1946 - narodil sa jej syn

  • žije v Košiciach

  • Magdaléna Zadorová zomrela 23. decembra 2023 vo veku 104 rokov.

V decembri Magdaléna Zadorová oslávi 98 rokov. Podľa vitality, ktorá z nej vyžaruje, by to nik nepovedal. Učí angličtinu a nemčinu, stretáva sa ľuďmi, skypuje a mailuje... To, čo zažila, ju nezlomilo; naopak, akoby jej to dodalo nepoddajnosť a energiu do života.

Rodina

Magda vyrastala v láske a porozumení ako druhé najstaršie dieťa v rodine Sternovcov. Mali dom na Palárikovej ulici v Košiciach. Otec vlastnil malú fabriku na spracovanie rýb. Bola to sezónna práca, robilo v nej asi 15 ľudí od septembra do Veľkej noci, zvyšok roka žila rodina najmä z úspor.

Najstarším dieťaťom bol Mikuláš, alebo Miklós, ako to bolo v tom čase populárne. Magda sa narodila v roku 1919 a mala štyri mladšie sestry – Edita sa narodila v roku 1921, o dva roky mladšia bola Alica, Judita prišla na svet v roku 1929 a najmladšia Marta mala v rodnom liste rok 1931.

Magda skončila reálne reformné gymnázium. Rodičom záležalo na vzdelaní detí, a tak jej vybrali školu zameranú na jazyky. Učila sa po latinsky, nemecky a francúzsky. Maturovala v roku 1938 a zaradila sa tak medzi posledných predvojnových maturantov.

Na základe Viedenskej arbitráže pripadli južné časti Slovenska Maďarsku a 11. novembra 1938 maďarské vojská na čele s Miklósom Horthym prevzali správu nad Košicami.

V roku 1939 Sternovci prišli o povolenie na spracovanie rýb. Aby mali z čoho žiť, rozpredávali fabriku. Neskôr sa otec spojil s nemeckým inžinierom a spoločne vyrábali a do celého „Felvidéku“ vyvážali margarín. Po čase ale prišli o možnosť dovozu oleja, ktorý potrebovali, a museli s výrobou skončiť. Mama postupne rozpredávala šperky, vrátane dvoch „butonov“, čiže diamantov, aby mala rodina z čoho žiť.

Svadba ako pomoc rodine

Priatelia zoznámili Magdu s mladým mužom – Andrejom Zadorom. A ten sa na prvý pohľad zamiloval. Ona mala priateľa, študenta medicíny. Otec ale bol proti ich vzťahu, mal obavy, že by rodinu neuživil. A tak sa Magda v marci 1940 vydala za Andreja: „Ja som sa už chcela vydať, aby som odľahčila doma, aby mali o jedny ústa, ktoré treba kŕmiť, menej. Manžel pochádzal z Užhorodu z veľmi dobre situovanej rodiny. A ja som potom pendlovala medzi Užhorodom a Košicami.“ Aj keď doňho vtedy nebola zaľúbená, manželstvo považovala za šťastné. No len rok po svadbe jej Andrej zatelefonoval, že musí odísť do Ruska a nastúpiť k armáde. Odcestovala za ním do Užhorodu, aby sa rozlúčili: „Štyri roky presne som ho nevidela a posledné dva roky o ňom ani nepočula.“ Obávala sa o jeho osud, pretože ho považovala za málo priebojného. Nepôsobil však v armáde, ale, ako si Magda spomína, ako robotník pre armádu.

Život mladých Židov v prvej polovici 40. rokov

Po odchode manžela ostala Magda žiť s rodinou v Košiciach. Nechcela byť na ťarchu, a tak hľadala spôsob, ako finančne pomôcť. Pustila sa do ťažkej roboty – od rána do večera plietla šály z angorskej vlny a predávala ich.

Situácia Židov bola stále horšia a horšia. Mladí ľudia nesmeli chodiť do kina ani sa stretávať v cukrárňach, či ísť na kúpalisko. A tak sa schádzali na brehu Hornádu. Boli tam aj 26. júna 1941, keď neznáme lietadlá bombardovali Košice. Najviac bômb padlo na poštu. Táto udalosť si vyžiadala životy 29 ľudí. Medzi obeťami bol aj otec Magdinej známej. Mladí ľudia vtedy mali obavy a nevedeli, čo robiť.

V marci 1944 vytvorili z niekoľkých košických ulíc getá. Do jedného z nich patril aj dom Sternovcov. Z Nemcami okupovaného Maďarska z obce Abaújszantó priviezli Židov a rozdelili ich do rodín. Aj k Sternovcom do trojizbového domu nasťahovali rodinu so štyrmi deťmi: „Žili sme vo veľmi peknej symbióze, dali sme si nejaké matrace na zem a tak sme spali. Netrvalo to ale dlho, v apríli sme už išli do tehelne. Po vojne sa z tej rodiny, ktorú k nám dali, vrátil len jeden chlapec. A z mojej rodiny sme ostali nažive štyri dievčatá.“

Útek sestry Edity

Po obsadení Maďarska Nemcami museli odovzdať šperky a cennosti, kožušiny, rádiá. V apríli si Magdu zavolal jeden známy a varoval ju, aby nešli do tehelne: „Chcú vás koncentrovať a potom vás zabijú,“ vystríhal ju. Zdalo sa jej to absurdné, neverila mu a nahnevala sa na neho, že robí paniku. 

Sestra Edita sa ale rozhodla odísť na Slovensko, kde už bolo po deportáciách a panoval zdanlivý pokoj. Nemohli sa k nej pridať iní, pretože otec nemal peniaze na útek pre viacerých. Edita si požičala oblečenie od dievčaťa, ktoré im pomáhalo v domácnosti, zafarbila si vlasy na blond, aby nevyzerala ako Židovka a ešte s jednou rodinou – manželmi a dieťaťom – pri Olšanoch prešla na Slovensko. Pôsobila ako pomocníčka v domácnosti u rodiny v Žiline. Po vypuknutí Slovenského národného povstania Nemci opäť začali robiť razie. Editu chytili gardisti a vypočúvali ju. Doklady mala na meno Mária Vargová a vystupovala ako sedliačka z dediny od Košíc. Uverili jej. Po odchode však vyhlásili poplach a Edita sa musela skryť v pivnici. Modlila sa z katolíckej modlitebnej knižky. Žena, ktorá sa s ňou ukrývala, jej povedala: „Modlíte sa? Tak sa modlite, možno vám to pomôže.“ Po skončení poplachu Editu gardisti odvliekli a bili, až omdlievala. Pochopila, že poznajú pravdu, tak sa priznala. Pred deportáciou ešte strávila štyri týždne v Novákoch, kde sa liečila z následkov bitky. Potom ju previezli do Ravensbrücku. Predpokladala, že ju udala buď žena, s ktorou bola v pivnici, alebo niektorá z Košičaniek, ktoré tam boli a zrejme ju spoznali.

Tehelňa

V deň odchodu do tehelne – 25. apríla 1945 – prišli po rodinu Sternovcov maďarskí úradníci z mesta: „Jeden mi navrhol, že ma skryje. Ale som sa bála, to zadarmo nerobí, dačo chce. A nechcela som platiť a ani opustiť rodinu. Bola som energia rodiny. Mama stratila pôdu pod nohami, ja som všetko zariadila, všetko vybrala, čo nesieme so sebou. Všetko bolo na mne.“ Magda ešte pred odchodom šila paplóny pre celú rodinu a tie si zabalili do ruksakov, ktoré ušila z obrusov. Pri odchode z domu vzala pani Sternová aj dáždnik, ktorý dostala Magda od manžela – skladací v koženom puzdre. Ako povedala dcére, takú cennosť tam nechcela nechať. Dala si ho pod „ruksak“, no vypadol jej. Aj vtedy ho zobrala. Do tehelne sa odviezli na fiakri, pretože mali veľa vecí – vankúše, oblečenie... A tam všetko, čo si so sebou doniesli, odovzdali a viac nič z toho nevideli. Po asi dvoch dňoch za nimi dorazil aj brat Miklós s jednou zo sestier. Pred odchodom do tehelne sa chceli skryť na pôjde domu. Nemali však nič pripravené, a tak to po jednom či dvoch dňoch vzdali.

„V tom čase už sklady boli prázdne. A tak nám na oblečenie dali len handry, také letné handry až po zem. A vlasy nám ostrihali nie na ježka, ale úplne dohola. Pekné dievčatá, mladé, a takto stratíte dôstojnosť. Len sme sa na seba dívali a nevedeli sme, či sa máme smiať alebo plakať. Potom sme z toho odtrhávali kusy a urobili sme si aspoň pás a z ďalšieho kúska sme si dali na hlavy a previazali. To viete, ženy sú ženy, aj tam sa snažia aspoň nejako vyzerať.“ Magda mala v tehelni kamarátku lekárku, ktorá pracovala v primitívnej nemocnici najmä pre starých ľudí. A tak jej pomáhala, s čím sa dalo.

V tehelni boli presne štyri týždne. Jedného dňa pred nich predstúpil esesák a príjemne sa im prihovoril: „Tvrdil nám, že sa nemáme čoho báť, že budeme pracovať, že starší ľudia budú dávať pozor na malé deti, že bude všetko v poriadku. A my, naivní, sme mu všetko uverili. Tak sme boli deportovaní.“

Z Košíc odišla rodina tretím transportom 25. mája 1944: „Nepamätám sa na to, akoby to bolo v hmle. Len vidím sedieť mamu a pri nej mladšie sestričky, najmladšia mala asi 12 rokov. A ja som mala vtedy hodinky, ktoré mi poslala teta zo Slovenska ešte pred tým, než ju deportovali. Boli to shaffhausenky. Keď bolo treba odovzdať všetky cennosti, nechala som si ich a ukryla. Už sme boli vo vagóne, keď zas prišli vojaci: ,Dajte, keď máte peniaze alebo cennosti.´ Peniaze sme už nemali, ale hodinky som si nechala. A povedala som si – keď toto uchránim, tak bude všetko dobre a uchránim aj famíliu. Neuchránila som.“

Koncentračný tábor Osvienčim

Po príchode do tábora si museli všetko vyzliecť, lebo išli do sprchy. A tak prišla o hodinky. Na otca a brata si už Magda z tábora nepamätá. Štyri dcéry išli s mamou, pri rozdeľovaní poslal Mengele ju a dve mladšie dcéry – 13-ročnú Martu a 15-ročnú Juditu na jednu stranu, Magda so staršou sestrou Alicou išli na druhú. Inštinkt radil Magde, aby k nim zavolala Juditu a tej sa v tme nepozorovane podarilo prekĺznuť k obom sestrám. Tým ju zachránila, mamu a Martu však už nikdy viac nevideli.

„Pamätám sa, že prvé dni som ani nejedla, lebo som nemohla. Potom už všetko dostalo cenu. Kúsok chleba bola veľká cennosť.“ Na večeru dostávali po kúsku chleba s marmeládou alebo olomouckými syrečkami a vystačiť s tým mali celý deň. Magda ho celý zjedla hneď večer. Na druhý deň potom bola hladná, ale „aspoň raz som cítila, že som dačo jedla. Druhí si to rozdeľovali po kúskoch a potom volali: ,Poďte mi pomôcť, lebo mi ukradli chlieb.´ Jeden druhému, tiež bol hladný, tak mu vzal a druhý ostal úplne bez chleba. Tak to, čo som zjedla, som nemusela ratovať celú noc.“ Dostávali aj polievku zo žihľavy, čo si Magda pochvaľovala, lebo v nej bolo veľa výživných látok.

V Osvienčime boli od júna do septembra 1944. Počas pobytu ich stále prerieďovali. Na začiatku spali na posteli štyri – tri sestry a bratova snúbenica. Keď sa chcela niektorá z nich otočiť, museli sa všetky posadiť, a tak sa otočiť. Postupne však väzenkýň ubúdalo a mali viac miesta aj na spanie. Cez deň pracovali, nosili kamene. Alica ochorela, dostala zápal pľúc. Jednej z väzenkýň, lekárke, sa podarilo zohnať ultraseptil. Zo zápalu pľúc sa vyliečila, ale zrejme jej choroba prešla do kolena a dostala doň tuberkulzózu.

V septembri bolo počuť približovať sa Rusov a nacisti začali vyprázdňovať Osvienčim. Raz prišli vojaci, že potrebujú dievčatá s peknými očami a šikovnými rukami. Prihlásili sa a zobrali ich, okrem najmladšej Judity. Magda ju chcela ísť zavolať, ale jedna z dozorkýň - Griseta, „žena-kat“, modrooká krásna blondína, ju videla a udrela ju do tváre tak, že jej poranila oko. Po vojne jej ho v Prahe museli operovať. Judite sa ale medzitým podarilo prejsť k nim, a tak naďalej ostali sestry spolu.

Gleiwitz

Päťdesiat žien presunuli do tábora v Gleiwitzi, kde v Gasrusswerke vyrábali sadzu na pušný prach. Vo veľkých halách horeli sviečky a ich úlohou bolo „čistiť plamene“. A keďže to už bol pracovný láger, aj ich životné podmienky boli lepšie ako vo vyhladzovacom tábore v Osvienčime. Dostali pruhované väzenské oblečenie a vytetovali im čísla. Strava bola prijateľnejšia. Pracovali v 12-hodinových zmenách. Alicu s chorou nohou nechali robiť vonku. Magda teda išla za dozorcom a požiadala o ich vzájomnú výmenu, aby bola sestra v teple. Vyhovel im. V Gleiwitzi boli do 19. januára. „V ten deň oslobodili Košice a nás čakali ešte najhoršie dva týždne - vlaky smrti,“ spomína si pani pani Magda.

Naložili ich do otvorených vagónov. Ale ešte pred odchodom sa im podarilo dostať sa do skladov a zobrať si oblečenie i chlieb. Zimu, aj keď bolo až -20 stupňov, teda nepociťovali. Problém bol ale s vodou. Aj v tom sa však vynašli. Priviazali hrnčeky a vyhodili ich von z vagóna. Podarilo sa im tak nazbierať sneh a to ich zachránilo. Išli cez Ostravu, Prahu, v Benešove im Česi hodili chlieb, aj keď im samým hrozil za to trest smrti. Vlak potom stál niekoľko dní pri Mauthausene, ale tábor bol plný a ďalšie väzenkyne už neprijal. Napokon ich vyložili v Ravensbrücku. Edita, ktorá tam už bola dávnejšie, sa dozvedela o ich príchode. Aby sa mohli stretnúť, zaklamala, že musí ísť k zubárovi. Doniesla im svoj denný prídel stravy, čo bolo „pod jeden zub“. Po stretnutí musela ísť k zubárovi a nechať si jeden zdravý vytrhnúť, aby neprišli na to, že klamala. Sestry pokračovali do menšieho lágra. Odtiaľ ich každé ráno vozili na letisko, kde planírovali plochu. Tu Magda ochorela, dostala zápal pohrudnice. Bol marec 1945, blížil sa front a ona mala veľké obavy: „Už to dlho nepotrvá. A keď budú nejaké selekcie a ja budem taká chorá, tak ma zabijú. Ale nejako som sa z toho dostala.“ Koncom apríla alebo začiatkom mája ich opäť zoradili a mali sa presunúť zas inam.

Prvé dni slobody

Počas pochodu ale zrazu ženy zistili, že sú samy, všetci Nemci sa kamsi stratili. Vošli teda do prvého opusteného domu. V ňom už boli politickí väzni – nemeckí komunisti. Tí zabili prasa a ponúkli aj ich. Vyhladované sa najedli dosýta a Judita z toho ochorela, dostala hnačky. Pomohli im francúzski väzni, ktorí zohnali ryžu a vývar z nej Juditu vyliečil. O 40 rokov ako 55-ročná potom zomrela na rakovinu čriev.

Švédsko ponúkalo možnosť odísť žiť do ich krajiny, čo mnohí väzni využili. Štyri sestry sa však rozhodli pre návrat do Košíc. Aj preto, lebo mali informácie, že otec a brat žijú, a tešili sa na stretnutie. Mali sa kam vrátiť, dom našli v takmer rovnakom stave, ako ho opustili, chýbalo len pár vecí. Na svoje veľké sklamanie sa ale dozvedeli, že obaja muži len pár dní pred oslobodením zahynuli: „Keby boli vydržali 6 dní, mohli byť slobodní.“ Magda sa stretla s manželom, ktorý pricestoval z Budapešti. Tam sa potom spoločne vrátili, aby začali nový život. Andrej pracoval v administratíve v továrni, ale v krajine bola vysoká inflácia. A tak, kým doniesol výplatu domov, už tie peniaze nemali takmer žiadnu hodnotu. Po necelom roku sa teda vrátili do Košíc. Manžela zamestnal švagor, ktorý bol národným správcom vo firme na spracovanie mäsa. Magde sa v roku 1946 narodil syn, neskôr pracovala v administratíve. Koncom 50. rokov viacerí z rodiny odišli do Izraela. Magda s manželom ostali, aby predali dom i dom svojho švagra, a potom mali vycestovať za nimi. „Tu ste museli byť zámožní, aby ste po odchode tam boli chudobní, aby ste mali aspoň niečo na začiatok.“ Odísť sa im však už nepodarilo.

Odvtedy pani Magda Zadorová v čase dokumentovania žila v Košiciach, manžel zomrel v roku 1987. Syn je lekár, žije a pôsobí v USA a venuje sa prenatálnemu výskumu. Pani Magda má dve vnúčatá a päť pravnúčat. A stále súkromne učí cudzie jazyky.

Magdaléna Zadorová zomrela 23. decembra 2023 vo veku 104 rokov.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Tatiana Snitková)