Alžbeta Vargová

* 1929  

  • "A stal sa prípad, že jeden z tých Židov, išiel si pre lopatu do tej kočiarne. A my s bratom sme boli na dvore a on prišiel k môjmu bratovi a hovorí mu: ,Chlapče, pusti ma von cez tú bránku. Ja sa ti odvďačím.´ Ale ja som to počula, lebo sme boli spolu a mamička bola v kuchyni, asi varila. Otec bol v robote. A brat mu hovorí: ,A kade Vás pustím?´ ,No cez tú malú bránku.´ A tá bránka bývala vždy zavretá, ale kľúč sme mali. A na dvore bol taký veľký krík. A brat mu hovorí: ,Viete čo, schovajte sa za ten krík a ty Bežka, choď za psom a zavri ho do búdy.´ Lebo sme mali psíka, tak aby neštekal. Lenže my sme sa báli aj o tú mamičku, aby nás nezbadala. Takže ja som psa zavrela a išla som do kuchyne a zabavila som mamičku. A brat zatiaľ odomkol bránu a pustil von toho Žida. Avšak keďže sa ten Žid nevracal, Nemec s gardistom ho prišli ku nám hľadať. Všetko nám poprehazdovali, že či sme ho nevideli a začali sa vyhrážať aj mamičke. Otec nebol doma, bol v robote. A oni začali, že nás vystrieľajú... Potom medzičasom došiel otec, že čo sa stalo. A my sme povedali, že utiekol im, ale že my sme ho nevideli, my sme boli vnútri a že aj mamička potvrdí. My sme nevinní... A oni viete, čo spravili. Vyzliekli môjho brata a otca do pol pása a chceli ich zastreliť, aby sa priznali. A my sme strašne začali kričať. A ja som kričala: ,Nie, nie! Nerobte to, my nevieme, my nevieme!´ Takže nechali nás nakoniec ..."

  • „Zobrala sa a išla k tej truhle a zdvihla veko a tam mladý chlapec, pochádzajúci zo Šuroviec, jeho otec tam bol mäsiar. On chudáčik chcel utiecť, to sme sa od ostatných Židov dozvedali potom, ale zbadali ho a strelili ho do zátylku. A mamička ho poznala, oni sa chodili aj ku nám na cintorín sa modliť. A on ešte žil! Mamička to veko dala dole, utekala po vodu a dávala mu vodu. On bol mladý, tak tá mladosť sa bránila. Ale strašne mu tiekla, krv, ja som strašne plakala. Lenže už sa ho nepodarilo zachrániť a vydýchol naposledy, mamička bola pri ňom.“ cca 40: 45 - cca 43:00

  • „Jeden z tých Židov prišiel, že si ide pre lopatu, povedal gardistovi a Nemcovi. Oni všetci vedeli po nemecky, oni boli veľmi múdri ľudia. Mamička bola v kuchyni, otec bol v robote. My s bratom sme boli na dvore a on došiel k môjmu bratovi a hovoríme mu, že: ,Chlapče pusti ma von cez tú bránku vašu, ja sa ti odvďačím .ʻ A môj brat mu hovorí: ,Viete čo, schovajte sa za ten krík a ty Betka hybaj k psovi a zavri ho do búdy aby neštekal.ʻ Lenže my sme sa báli aj o tú mamičku, aby nás nevidela. Tak ja som psa zavrela a išla som do kuchyne a bavila mamičku. A brat zatiaľ odomkol bráničku a pustil toho Žida .Nemec s gardistom začali Žida hľadať a prevrátila nám domček hore nohami. Medzitým prišiel aj otec, ktorý sa zaujímal čo sa deje. Otca s bratom vyzliekli do pol pása a vyhrážali sa, že ich zastrelia, aby sa priznali.“ cca 43:25 - 45:45

  • „A raz otec došiel z roboty na obed a zase sa ho pýtal či nevstúpi do gardy. Otec povedal: ,Nie ja do žiadnej Hlinkovej gardy nevstúpim! Moje deti jedia kukuričný chleba a ja budem ešte do takej strany vstupovať!?ʻ Tak nám povedal, že nás vysťahuje a to bolo tesne pred Vianocami. A my sme nemali kam ísť.“ cca 8.30 - 9:15

  • „V Seredi bola založená Hlinkova [slovenská] ľudová strana, ktorú založil gardista Gláser, mala som vtedy asi 12 rokov. Veliteľ gardistov Gláser mal v Seredi obchod so zbraňami. Gláser naverboval členov gardy nielen zo Serede, ale aj z blízkeho okolia, a už v tej dobe začali robiť Židom zle. Gláser chodil často po fabrikách a po chudobných ľuďoch a vábil ich, aby vstúpili do Hlinkovej gardy. Raz, tesne pred Vianocami, vtedy môj otec pracoval chvíľu vo Frankovke, lebo v cukrovare nebola práve robota, prišiel Gláser k nám. Povedal otcovi, že keď nevstúpi do HSĽS, tak nás vysťahujú z cintorína a jeho vyhodia z roboty."

  • „Rusi prišli na Veľkú noc. Bombardovali mesto a po našej ulici zostalo pomerne veľa nevybuchnutých bômb. Dr. Širšic, riaditeľ cukrovaru, navrhol môjmu otcovi, aby sme sa schovali v pivnici cukrovaru. V cukrovarskom objekte sme boli schovaní asi dva mesiace. Raz sa mama vybrala domov na židovský cintorín, že prinesie nejaké jedlo, ale našla všetko vyrabované, ale podarilo sa jej nájsť nejakú múku. Môjmu bratovi podarovali ruskí vojaci bravčovú masť."

  • „Raz ma odovzdať lístok poslal môj otec. Pri vrátnici som povedala, že nesiem lístok o pochovaní. Stála som tesne pri búdke na bráne, ale už vnútri lágru na dvore. Službu mal jeden gardista a jeden vojak. Keď som odovzdávala lístok, uvidela som, ako nemecký vojak v uličke medzi barakmi kopal do brucha a bil tehotnú ženu. Ja som sa pustila do plaču a utekala domov. Doma som povedala otcovi, že do lágru viacej nejdem."

  • „Raz večer, bolo už asi po desiatej, niekto nám zabúchal na bránu. Otec otvoril a zbadal Žida Leboviča, ktorý býval v meste pri židovskom kúpeli. Prosil môjho otca, či by k nám mohol priniesť schovať nejaké štyri bedne. Vraj preto, aby keď sa po vojne vráti, on alebo jeho deti mali z čoho žiť."

  • „... chleba dávali našim ľuďom Židia. Práve Židia zamestnávali našich kresťanov. Okrem cukrovaru a Frankovky nebola v meste žiadna iná možnosť sa zamestnať. Napr. môj otec, keď sa práve nerobilo v cukrovare, chodil ťahať ľad pre Žida, ktorý mal hostinec, napr. Hugo. Vtedy chladničky ešte neboli, tak sa chodilo na Váh ťahať ľady, ľad vozili na vozoch a uskladňovali do veľkej pivnice. V pivnici sa chladilo pivo a rôzne iné potraviny, čo sa predávali, napr. salámy alebo klobásy a iné veci."

  • „Židovský majiteľ píly Dým, volali sme to „Drevona", mal tri krásne dcéry. Títo Dýmoví dostali „avízo", že ich prídu zobrať. Dievčatá sa volali Eva, Marta a Tina. Raz v zime asi o deviatej večer niekto zabúchal na bránu. Otec šiel otvoriť a pri bráne boli dievčence Dýmové. Povedali otcovi, že chcú ísť k hrobu ich dedka a babky, ktorí boli pochovaní tesne pri múre cintorína od ulice. Dievčatá hovorili otcovi, že už asi prídu pre nich Nemci, že sa idú „odobrať". Vtedy bolo viacej nasnežené, tak si od otca vypýtali lopatu. Trvalo pomerne dlho, kým sa od hrobov vrátili. Otec ich navádzal, aby ušli, keď vedia, že pre nich prídu."

  • Celé nahrávky
  • 1

    09.07.2015

    (audio)
    délka: 01:51:36
    nahrávka pořízena v rámci projektu Příběhy 20. století TV
  • 2

    Sereď, 18.12.2018

    (audio)
    délka: 01:55:13
    nahrávka pořízena v rámci projektu Paměť pohraničí
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Chleba dávali našim ľuďom len Židia

Alžbeta Vargová
Alžbeta Vargová
zdroj: archív Alžbety Vargovej

Alžbeta Vargová, rod. Bilková, sa narodila 4. 8. 1929 v Seredi. V roku 1932 sa rodina presťahovala do domčeka na židovskom cintoríne. Počas detstva bola Alžbeta svedkom udalostí, ktoré súviseli so zločinnou činnosťou gardistov a nemeckých vojakov. Počas vojnových rokov ako školáčka zaznamenávala mená pochovaných na židovskom cintoríne v Seredi, ktorí boli zavraždení v seredskom koncentračnom tábore. Spolu so svojím bratom takisto pomohla jednému zo židovských väzňov utiecť z tábora, za čo sa jej strážcovia tábora vyhrážali smrťou. Po vojne začala pracovať ako pomocná laborantka v prevádzke na výrobu kyselín. Na židovskom cintoríne prežila so svojou rodinou celé detstvo až do dospelosti a aj dva roky po sobáši so svojím manželom Jánom Vargom. Od roku 1965 pracovala na expedícii v Pečivárňach Sereď. Po piatich rokoch sa zamestnala v predajni s odevnými doplnkami, kde si doplnila vzdelanie a vyučila sa za predavačku. V predajni odevných doplnkov pracovala asi sedem rokov a neskôr až do odchodu na dôchodok v predajni odevov. Doposiaľ žije vo svojom rodinnom dome v Seredi v opatere vnuka Erika.