Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Studenič (* 1951)

• Jozef „Dodo“ Studenič sa narodil v Bratislave v roku 1951.

• Matka bola domáca pani.

• Otec Michal Studenič bol zamestnancom pošty.

• Detstvo strávil na Gottwaldovom námestí, dnešnom Námestí Slobody.

• Do základnej päťročnej školy nastúpil na Školskej ulici.

• Pokračoval na deväťročnej škole na Jelenej ulici, kde chodil do A triedy.

• Pri invázii vojsk Varšavskej zmluvy im Sovieti rozstrieľali okná na byte.

• Vyučil sa za automechanika na SOU strojárskom. (1966 -1968)

• Neskôr si urobil Všeobecnovzdelávaciu školu s maturitou pre pracujúcich (1968- 1972).

• Nadstavbové štúdium elektrotechniky 1972 - 1974 (doplňujúce pedagogické štúdium.)

• Po skončení štúdia nastúpil na dva mesiace na odbor práva na UK.

• Potom však dostal ponuku pretekať za Duklu Nitra a narukoval do Nitry.

• Prvé preteky absolvoval ako 17 roční na Rally Košice na Majstrovstvách SR v roku 1969.

• Neskôr som sa stal testovacím jazdcom vývojového oddelenia Tatra.

• V roku (1972 - 1974) nastúpil na vojenskú službu do športového oddielu Dukla Nitra, kde pretekal na automobiloch Škoda 110 Rally. Tu získal aj prvý titul ČSSR a bol trikrát vo vojenskom väzení za porušenie predpisov.

• Po ukončení vojenskej služby sa stal reprezentantom ÚAMK SR

• V roku 1974 pracoval ako vedúci dopravy v fabrike Chemika.

• riaditeľ Autoškoly Bratislava (1975 - 1990), venoval sa deti a mládeži v rámci Automotoklubu a Zväzarmu

• Automobilový pretekár 1972 - 1974 Dukla Nitra, AMK Slofnaft, od 1974 reprezentant za SR v pretekoch automobilov

• Najväčšie úspechy za 30 rokov súťaženia v rally, okruhoch a kopcoch považuje pamätník reprezentáciu ČSSR, ČSFR, podporu továrne Škoda, VW, Audi a udelenie titulu - Majster športu za 3x majster ČSSR, ČSFR, 1x majster Rakúska, 17x majster SR, 1x majster Európy.

• Je tiež držiteľom najvyššieho svetového ocenenia za prínos pre šport a bezpečnosť cestnej premávky zo svetového motoristického centra FIA v Paríži - zlatej medaily (1998).

• Riaditeľ organizácie Záchranného systému Slovakia v roku 1990, okrem 24 hodinovej pomoci na cestách zabezpečoval automobilové, cyklistické aj motorkárske preteky

• Zakladateľ občianskeho združenia Automotosport, v spolupráci s Automotoklubom Slovenska obnovili v roku 1991 cestnú službu tzv. žltých anjelov

• V roku 1991 založil spoločnosť Rallye-Racing team STUAD BRATISLAVA, ktorá sa neskôr premenovala na Jozef Studenič – MOTORSPORT rallye racing team STUAD, bola aktívna až do roku 2021.

• Od roku 1993 riaditeľ pretekov do vrchu na Pezinskej Babe, 1994 ich FIA zaradila do súťaže v rámci Medzinárodných majstrovstiev Európy

• V 90. rokoch sa Jozef Studenič angažoval aj v ambicióznom projekte výstavby okruhu pre Formulu 1 v Piešťanoch.

• Manažér reprezentanta Andreja Studeniča

• V parlamentných voľbách v roku 1998 kandidoval za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) na 109. mieste kandidátky.

• V roku 2002,sa objavil na 12. mieste kandidátky Hnutia za demokraciu (HZD), ktoré založil Ivan Gašparovič po odchode z HZDS.

• V roku 2010 posledný raz kandidoval za stranu SNS na 30.mieste kandidátky.

• Je tretí raz ženatý a má šesť detí.

Slovenský automobilový pretekár, podnikateľ a bývalý politický kandidát Jozef Studenič má titul Majstra športu. Je to najvyššie ocenenie pre športovca, ktoré sa už neudeľuje. Doprial by ho však každému úspešnému športovcovi, ktorý reprezentuje Slovensko.   

Jozef Studenič sa narodil v Bratislave v roku 1951 ako tretí zo štyroch súrodencov. Matka Monika, rodená Bachratá, pochádzala z Cífera a bola domáca pani. Otec Michal Studenič pochádzal zo Závodu. Počas Druhej svetovej vojny, keď bol v kasárňach v Trnave, odmietol bojovať za nemecké vojsko a nacistov a ušiel do Sovietskeho zväzu. Keď vyskakoval z vlaku zlomil si nohu. Nikdy nebol komunista a hoci Jozef otvorene priznáva, že sa do Komunistickej strany hlásil, nechceli ho tom. 

Otec pracoval na Povereníctve spojov, preto rodina dostala byt v budove Ministerstve dopravy. „Tam som sa naučil dobre jazdiť. Celý ten areál slúžil za socializmu na vojenské prehliadky 9.mája. Celé plocha bola vysypaná jemným štrkom, na ktorom som sa naučil všetky šmyky,” spomína pamätník. Do pretekania sa prvý raz zamiloval ako štrnásťročný na Karpatskej rally, ktorá mala časovú kontrolu pri hotely Devín. Detstvo strávil na Gottwaldovom námestí, dnešnom Námestí Slobody, kde sa robili spoločenské aj politické akcie.   

Testovací jazdec

Do základnej päť ročnej školy nastúpil na Školskej ulici. Pokračoval na deväťročnej škole na Jelenej ulici a chodil do A triedy a dosahoval dobré študijné výsledky. Mal teda veľký predpoklad, že pôjde ďalej na vysokú. Lenže Jozefa najviac zaujímali autá, preto sa túžil prihlásil za stredné odborné učilište a vyučiť sa za automechanika. „Prvý, kto s tým nesúhlasil, bol riaditeľ školy a potom môj triedny učiteľ. Zavolali si otca a povedali mu, že vymýšľam. Som vraj jeden z najlepších žiakov a chcem ísť za učňa. Ale ja som si to nedal vyhovoriť. Tatko ma zbil, ale ja som tvrdošijne na tom trval,” opisuje pamätník, ktorý nakoniec išiel za učňa do Tatra Kopřivnice v Bratislave. „To bol vývojový závod a mali tam aj výskum a vývoj. To bola automobilka, ktorá robila už vtedy rally, “ smeje sa bývalý pretekár. Prvé sklamanie prišlo, keď musel ako učeň do školy nastúpiť už v auguste. Druhé, keď zistil, že nebude hneď pri autách. Namiesto toho celý rok vynášal smeti, chodil nakupovať desiaty pre majstrov a ďalšie nevďačné roboty. Auto nevidel celý rok. V druhom ročníku sa to zlepšilo a v treťom už išiel na prax do Škodovky.

„Môj majster pil. Naučil ma ale ako robiť autá a potom ma už nechával samého. Ostatní učni podávali väčšinou kľúče a umývali súčiastky a ja som montoval. Najkrajšie bolo, že keď mal môj majster zákazku poslal ma to vybaviť. Na vrátnici viseli kľúče od áut, ktoré stáli na Martanovičovej. Tam bolo aj depo električkové a dopravný podnik.Tie autá išli na záručnú prehliadku a stáli tam Škodovky 1000, Octavia, Stationy. Mal som 17 rokov a išiel som pre auto, aby som ho dostal do servisu. Namiesto toho, som sa išiel previesť, a bez vodičáku.To boli krásne časy,” zasníva sa pamätník. 

V treťom ročníku Jozefa stiahli naspäť do Tatrovky a dali ho na vývoj motorových vozidiel, kde to bolo prísne strážené. Tu mohol pracovať na prototypoch a chystať ich na skúšky. Neskôr som sa stal testovacím jazdcom vývojového oddelenia Tatra a jazdil na vojenských autách Tatra 813. Tie mohli chodiť iba v noci, lebo to bolo utajované vozidlo Varšavskej zmluvy. Jozef s nimi jazdil po pieskový dunách v Malackách, kde ich po nociach testovali pre vojakov. Potom sa rozbiehala licenčná výroba Alfa Romeo, Renault alebo Škodovky na Slovensku. Na testovanie závod dostal tri Alfa Romeo 1000, 16000 a 2000, Renault 6 a Škoda poslala automobil s predným motorom. Pamätník si všetky vyskúšal, lebo mal veľkú dôveru vedúceho inžiniera Mičíka, hoci bol len osemnásťročný študent.  

Rozbité okná 

Keď prišli vojská Varšavskej zmluvy do Československa pamätník spomína, že obsadili Gottwaldovo námestie, lebo tam bol úrad vlády. V noci to celé uzavreli až ku Prezidentskému palácu. Aj sa tam strieľalo. My sme boli schovaní pod oknom, lebo tí Rusi strieľali so samopalmi a s guľometmi po sebe. Oni nevedeli, že po sebe strieľajú, lebo obsadili celú budovu až po desiate poschodie. My sme bývali na piatom. Ďalší Rusi boli dole, pristál tam vrtuľník, skrátka tam bolo kopa ruských tankov a armády. Niečo sa stalo a z našej budove, z nášho domu niekto vystrelil na tých Rusov a tí všetci začali strieľať do budovy. Okna nám rozstrieľali. My sme sa schovali, lebo by nás pozabíjali. Otec vtedy rozhodol, že musíme odísť, lebo je to nebezpečné. Tak sme na týždeň odišli k babke do Voderadov pri Cíferi, pri Trnave. Rusi boli na každom poschodí. Boli tam aj takí Rusi, čo mi dali samopal a povedali, že neprišli preto, aby nás zastrelili. Prišli, že museli prísť. Takí boli, že sme im aj jesť dali. Nebol problém,” spomína pamätník. Príjemné bolo, keď ich Rusi poslali po vodku a vymienali to za hodinky alebo sto korún. Peniaze totiž získali z poštovej pobočky v budove, ktorú obsadili. Horšie bolo, keď pamätníka nechceli pustiť domov, lebo býval v stráženej budove. Až po neho musel prísť otec a dokazovať to.  

List otcovi 

Keď mal pätnásť rokov sníval Jozef o motorke. Išiel cez prázdniny brigádovať na poštu, roznášať balíky a potom budoval telefónne ústredne, kde sekal betón a robil rozvádzače. Nakoniec si našetril na modrého pioniera. V sedemnástich si zasa zložil prvú pretekársku Škodu. Brat bol totiž vysokoškolský študent v Nemecku a kúpil tam jednu hrdzavú Škodovku. Nemal vodičský preukaz, preto Jozef so starším bratom prišli na hranicu v Berlíne. Tam Jozef auto prevzal a priviezol ho do Bratislavy. Potom auto celé rozobral na ulici pred ministerstvom dopravy, lebo rodina nemala garáž a celé ho zrepasoval. S otcom sa dohodol, že keď auto spravím, môže s ním ísť na jedny preteky. Jozef sa všade chválil, že pôjde s opraveným autom na preteky Rally Košice. Keď však bolo auto hotové, otec ho s ním nechcel pustiť. Jozef sa preto uchýlil ku krádeži a otcovi nechal vysvetľujúci list. Keď sa v roku 1969 vrátil ako strieborný pretekár s celým autom, bál sa ísť domov. Po troch dňoch nakoniec prišiel a otec sa už tak nehneval, ale upozornil syn, že to bolo posledný raz. Jozef však auto ukradol ešte raz na ďalšie preteky. Potom už chodil s kamarátom Matlovičom na autách z požičovne, ktorým vypli tachometer.      

Dukla Nitra

Po skončení školy prišiel Jozefovi povolávací rozkaz. Rozhodol, že radšej si urobí maturitu ako pôjde na vojnu. Prihlásil sa do Strednej odbornej školy v Mladej Boleslavi. Tam sa otvárala škola z maturitou pre automechanikov. Nakoniec ju však neotvorili pre nedostatočný záujem, tak sa Jozef prihlásil na strednú školu pre pracujúcich. Doobeda bol v práci ako automechanik a trikrát do týždňa po obede chodil na Všeobecnovzdelávaciu školu na Vazovovej ulici. Po troch rokoch zmaturoval a prihlásil sa na právnickú školu, lebo vraj je najkratšia a najľahšia. „Keď ste mali športové úspechy, nemuseli ste robiť prijímacie pohovory na vysokú školu a ja som už bol Majster Slovenska. Lenže po dvoch mesiacoch štúdia mi kamarát Arpi Horváth vybavil pozvanie do športového klubu Dukla Nitra, že môžem za nich pretekať. Tak som tam v pondelok 1971 narukoval a v sobotu som už išiel prvé preteky. Dostal som vojenské závodné auto - rozbitú Škodu 1000. Zložil som si ju a  potom som vyhral titul ČSSR,” smeje sa pamätník.  

Jozef sa v Dukle Nitre rýchlo udomácnil a chodieval pravidelne na preteky. Raz sa vybrali so spolujazdcom do Košíc a skončilo to takmer tragicky. Na pretekoch sa im počas jazdy odtrhol na pretekárskom aute výfuk a výfukové plyny išli cez kabínu von cez Jozefove otvorené okno. Po troch - štyroch minútach dýchania kysličníku uhoľnatého ho prestal cítiť. Cestou domov začalo byť majstrovi Slovenska tak zle, že nevládal šoférovať a vyvracal, čo sa dalo. V Bratislave poprosil spolujazdca, aby ho odviezol na pohotovosť na Mýtnu ulici. Ten nechcel, lebo vedel, že porušujú predpisy, keď nešli rovno do Nitry. Chcel ho zaviesť domov, že sa z toho vyspí. Keď nakoniec vystúpil Jozef pred nemocnicou z auta odpadol. „Ležal som na posteli s igelitom, mal som otvorené oči a všetkých som videl a počul. Nevedel som otvoriť ústa otvoriť a odpovedať. Len si pamätá, ako doktorka volala záchranku, lebo nevedela, čo robiť a potom ma sanitka viezla cez Jaskový rad s majákmi do vojenskej nemocnice. Našťastie môj spolujazdec im povedal, čo sa stalo s výfukom. Tak vedeli, že mám otrávenú krv.Napojili ma a vymenili mi päť litrov krvi. Stará otrávená krv išla von, nová dovnútra. Doktor mi povedal, že keby ma zaviezol kamarát domov, tak som mŕtvy. Zaspal by som od bolestí a ráno by som sa už neprebral,” opisuje pamätník. 

Keďže si Jozefa vo Vojenskej nemocnici nechali, v Nitre zistili, že vojaci porušili rozkaz. Spolujazdca zavreli hneď ako sa vrátil. On bol vysokoškolák, takže mal len rok. Všetci jeho rovesníci odchádzali do civilu ako podporučíci, iba on ako čatár. Keď Jozefa prepustili z nemocnice, išiel rovno do basy. Major Sopoliga mu povedal, že za dvadsať rokov jeho kariéry ešte nezažil, aby niekto išiel z nemocnice do basy. To však nebolo posledný raz. Dvadsaťjeden denný pobyt vo väzení si Dodo zopakoval ešte dva razy. 

Autá bez ŠPZ

Po ukončení vojenskej služby sa stal reprezentantom Ústredného automotoklubu Slovenskej republiky (ÚAMK SR) pod záštitou Zväzarmu a obdržal automobil Škoda 120 Rally a neskôr ako jeden z prvých Škoda 130 RS. Po šestnástich rokoch, čo jazdil rally, prišla Nežná revolúcia všetko skončilo. „Za socializmu, keď ste bol reprezentant, musel vás zamestnávateľ uvoľniť z práce. Aj vašich mechanikov a ešte ste to dostali aj zaplatené. Po revolúcii to skončilo a chlapci nemohli so mnou chodiť. Bez sponzorov sa nedalo jazdiť. Tak som prešiel z rally na okruhy a kopce,“ priznáva bývalý športovec, ktorý súťažil v Rakúsku, Švajčiarsku, Taliansku, Francúzsku. Do zahraničia mohol pamätník cestovať na základe služobného pasu, ktorý mu vystavili v Prahe. Nosil ho však pri sebe vedúci výpravy, aby športovci nemohli v zahraničí ujsť. S výpravou jazdil aj zástupca, ktorý bol väčšinou politruk a spolupracovník ŠTB a informoval, kto, kde a s kým sa v zahraničí stretol. Párkrát bol Jozef kvôli stretnutiam so zahraničnými priateľmi vypočúvaný na Februárke. Po Nežnej revolúcii sa pamätník po 20 rokoch dozvedel, že aj jeho dlhoročný mechanik tímu, ktorý bol členom Komunistickej strany, donášal ŠTB. „ Mal som garáž v Dúbravke a tam som si opravoval závodné autá, ktoré sa používajú na okruhy a na kopce. Tie nemajú evidenčné číslo. Občas som tam opravoval aj autá kamarátom alebo aby som si zarobil. Nasadili na mňa človeka, ktorý si prenajal byt oproti mojej garáži. Písal každé auto, čo tam prišlo a kedy odišlo. Potom ma zavolali na Februárku a povedali: „ Pán Studenič, vy tam, opravujete autá bez ŠPZtiek. Máme tu záznamy áut s ŠPZ a potom bez. Čo to má byť!!!“  Autá s ŠPZ preverovali, či mi tam nechodia nejakí kontráši (príslušníci vojenskej kontrarozviedky) alebo zahraniční. Najviac ich však zaujímali autá bez ŠPZ. Ukázali mi, že ten človek zapísal každú minútu, keď tam auto prišlo a odišlo. Oni preverili, koho je to auto, kto to je. Ale bez ŠPZ nevedeli, čo to je. Hovorím: „ Ľudia to sú závodná auto, tie nemajú ešpézetky!!!“ Tak som im to vysvetlil a bolo v pohode. Ale bol som ten, ktorý bol sledovaný aj doma, aj v zahraničí, ” priznáva Jozef, ktorý člen Komunistickej strany nikdy nebol. Oženil sa v roku 1974 s prvou manželkou Soňou, s ktorou má tri deti Andrej, Dagmar a Simona. Keďže status profesionálneho športovca neexistoval, hoci sa Jozef od roku 1974 stal reprezentantom Slovenska v automobilových pretekoch, oficiálne v roku 1974 pracoval ako vedúci dopravy vo fabrike Chemika. Neskôr pôsobil ako riaditeľ Autoškoly Bratislava (1975 - 1990), kde sa venoval deťom a mládeži v rámci Automotoklubu a Zväzarmu.   

Bankové konto v Nemecku

Keď Jozef vyhral prvý raz v rámci majstrovstiev Európy FIA Central Zone Circuit Trophy vo Švajčiarsku, tak prišiel za ním riaditeľ, že nemá slovenskú hymnu ani zástavu. Po pretekoch sa pretekár rozhodol nakúpiť 10 zástav a dal nahrať kazety so slovenskou hymnou. Vždy, keď prišiel na preteky, lebo ich bolo odkopy 12, tak riaditeľovi dal zástavu a kazetu, že nech to majú, keby náhodou vyhral.

„ Za každú výhru, bola finančná odmena. Lenže keď ste dostali finančnú odmenu za socializmu, museli ste ju doniesť domov a dať ju štátu. Oni vám za to dali nejaké bony a poďakovanie. Ja som bol jediný Slovák, čo sa dostal do reprezentácie a chodil na preteky. Ostatní boli Česi, ktorí to robili roky a tí sa veľmi báli. Oni keď vyhrali, nechali si od riaditeľstva pretekov napísať potvrdenie, že nedostali žiadnu finančnú odmenu. Keď prišli do Československa ukázali pohár a venec a peniaze zatajili. Vedúci výpravy, čo bol s nimi, tak vždy niečo dostal za to, že to tam nezapísal,” vysvetľuje pamätník. Skúsení ceskí pretekári si ho zavolali a vysvetlili mu, že finančnú odmenu nemôže priniesť domov. Bol by prvý, čo by to urobil a všetci by mali problémy. Poradili mu založiť si bankové konto v Nemecku, lebo tam nemusí mať uvedené meno. Pamätník to urobil a dostal kreditnú kartu. Lenže na Slovensku nebol bankomat, tak ju využíva v Rakúsku, v Nemecku či v Taliansku. 

Posledné preteky

Po revolúcii v roku 1991 založil Jozef občianske združenie Motosport a neskôr spoločnosť Rallye-Racing team STUAD BRATISLAVA. Táto firma bola aktívna až do roku 2021 a zameriavala sa na opravy motorových vozidiel, obchod s autodoplnkami a organizáciu motoristických podujatí.

Profesionálnu kariéru Jozef ukončil v roku 1993, keď si uvedomil, že nemôže pretekať a zároveň trénovať syna Andreja. Zlom prišiel na pretekoch do vrchu na Ostrej lúke, kedy mal syn 16 rokov. „Venoval som sa môjmu autu a mechanici chystali auto pre syna. Teraz si predstavte, že ste otec a sústredíte sa na svoj výkon, lebo chcete vyhrať. Idete so silným autom hore. Na Ostrej lúke bola jedna nebezpečná zákruta, kde bol veľký strom. Ten strom potom vysekali, lebo sa tam pár ľudí zavesilo aj zabilo. Ja som zabudol synovi povedať, že v ľavej zákrute nech ide opatrne, lebo ho to vynesie, vrazí do stromu a môže sa zabiť. Vybehol som hore a hovorím si, teraz pôjde môj syn, zavesí sa tam a nikdy si to neodpustím. Vtedy som si povedal Dodo, nemôžeš závodiť ty aj tvoj syn. Buď budeš závodiť ty a on nech nezávodí, alebo sa venuj jemu a ty nezávoď. Vtedy som to zavesil na klinec,“ priznáva Jozef. Syn Andrejovi pokračoval od roku 1993 v otcových stopách a stal majster Európy aj majster Československa. Jazdil preteky do vrchu aj okruhy, dnes je manažér v tíme ARC Bratislava, ktorého majiteľom je Miroslav Konôpka.

Bývalý pretekár sa však aj ďalej venoval automobilovému športu. Organizoval preteky do vrchu na Pezinskej Babe, ktoré sa mu podarilo zaradiť do seriálu pretekov v rámci Majstrovstiev Európy. V 90. rokoch sa  angažoval aj v ambicióznom projekte výstavby okruhu pre Formulu 1 v Piešťanoch. Ako riaditeľ organizácie Motorsport sa podieľal na príprave plánov, ktoré však nakoniec neboli realizované. Po revolúcii sa druhý raz sa oženil s novinárkou Marikou, s ktorou mal ďalšie tri deti Lindu, Adama a Dianu. Momentálne je Jozef na dôchodku, býva v Bratislave a je tretí raz ženatý. 

Politický kandidát 

Bývalý jazdec sa do politického diania zapojil po Nežnej revolúcii. Úspešný automobilový pretekár priznáva, že Mečiar mu sám povedal, že ho len využil. V roku 1998 bol totiž súčasťou kandidátky HZDS. 

Počas Mečiarovej vlády založil v roku 1990 Záchranný systém Slovakia, ktorý sa mal používať pri športových podujatiach a pri reprezentácii Slovenska. Za to dostal najvyššie svetové ocenenie za prínos pre šport a bezpečnosť cestnej premávky zo svetového motoristického centra FIA v Paríži - zlatú medailu.

Neskôr politické ambície preniesol na Hnutie za demokraciu (HZD), ktorého zakladateľmi boli prevažne nespokojný členovia HZDS-ĽS. Prvé miesto patrilo predsedovi HZD Ivanovi Gašparovičovi. Bývalý automobilový pretekár Jozef Studenič bol v roku 2002 na 12. mieste kandidátky. Posledný raz kandidoval za stranu SNS Juraja Slotu v roku 2010 na 30.mieste kandidátky. 

Rozdelenia Československa v roku 1993 sa pamätník bál. Pri delení majetku sám cestoval do Prahy, aby sa na tom zúčastnil. „Bol Ústredný automotoklub Československej republiky, ktorý vlastnil Autodrom Brno, Autodrom Most, Metalex, veľkú budovu v Prahe. Slováci z toho nedostali ani fenig. Viete, čo spravili? Oni pred tým rozdelením autodrom Brno darovali automotoklub Brno. Autodrom Most darovali autodromu Most. Čiže oni sa pozbavovali majetku a potom došlo k deleniu majetku. Bol som v Prahe, že ideme deliť majetok a oni mi hovoria, a čo chceš deliť? Ja im hovorím, niečo nám dajte, však si nemôžete všetko nechať.„Máme jednu 613-ku, jeden Žigulák ti môžeme dať.“ Metalex už bola súkromná firma. Autodromy pripadli klubom. Nič sme nedostali. Takto sme mi dopadli.  Musím uznať, že boli šikovní. Oni si to dopredu naplánovali a prichystali sa a Mečiar im na to skočil. Bál som sa toho, že Slováci, keď sa začnú sami riadiť, nedokážu to. Nemáme politických predkov, akých sme mali. Nás vždy musel niekto viesť. Ešte aj v tej vojne sme sa dali Hitlerovi,” konštatuje pamätník na záver.