Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Albín Strapko (* 1932)

Prežili sme, pánboh zaplať aj za to. Život donesie všeličo. Telesnú bolesť prežijete, ale tá duševná vám zostane do smrti...

  • narodil sa 6.apríla 1932 v Paríži, celý svoj život prežil v Čičmanoch

  • počas II. svetovej vojny ako malý chlapec zažil v Čičmanoch pôsobenie rôznych partizánskych skupín a prepady nemeckých vojakov

  • syn miestnej židovskej rodiny, ktorá bola deportovaná do Osvienčimu, sa pomstil arizátorom rodinného majetku

  • v Čičmanoch Nemci nariadili nástup 14-60 ročných mužov, vďaka intervencii miestneho farára Štrbu a richtára Pieša neodviedli nikoho

  • v apríli miestni obyvatelia zlikvidovali tri nemecké hliadky, ktoré hľadali ústupové cesty

  • Čičmany boli na sklonku vojny vypálené, opäť bol nariadený nástup

  • 6.apríla 1945 z obce odvliekli 65 mužov vo veku 14-60 rokov do koncentračného tábora v Mühlbergu v Nemecku

  • v dome Albína Strapka sídlili nemeckí dôstojníci a väznili miestnych mužov na prácu

  • Čičmany boli oslobodené 27.apríla 1945 rumunskou a sovietskou armádou

  • po deviatich mesiacoch sa všetci muži vrátili, polovica obce však bola spustošená a z Čičmian natrvalo odišlo viac ako 100 rodín

Prežili sme, pánboh zaplať aj za to. Život donesie všeličo. Telesnú bolesť prežijete, ale tá duševná vám zostane do smrti...

Albín Strapko sa narodil 6.apríla 1932 v Paríži, jeho rodičia však pochádzali z Čičmian. Bolo to v čase, kedy veľa Slovákov a celé ich rodiny odchádzali na roboty do zahraničia. Čičmanci  vytvorili početnú komunitu vo Francúzsku v Paríži a v blízkom okolí. Albínovi rodičia sa taktiež pobrali za lepšou budúcnosťou pracovať do továrne na výrobu pohonných hmôt do „olejky“. Doma v Čičmanoch nechali rozostavaný dom a 10 ročného syna, o ktorého sa starala tetka. Po Albínovom narodení sa rodina vrátila domov do Čičmian. Otec sa zamestnal v štátnej službe, staval a udržiaval cestu v chotári. Mama zostala v domácnosti, starala sa o rodinu a malé hospodárstvo, z ktorého sotva vyžili. Čičmany sú maľovaná podhorská obec ukrytá v tieni Strážovských vrchov. Jej odrezanosť a uzavretosť od okolitého sveta veľmi ovplyvňovali život Čičmancov v minulosti aj dnes.

Príchod Druhej svetovej vojny
Jedinečná, krásna, ale chudobná dedina často trpela útlakom jej pánov, neúrodou, častými požiarmi dreveníc, neskôr prvou vojnou a vysťahovalectvom za prácou. Okolité obce s nemeckým obyvateľstvom zvyšovali národnostno –politické napätie. Už pár dní po vzniku Slovenského štátu 14.marca 1939 začali represie voči jedinej židovskej rodine Gláselovcov, ktorí mali v obci obchod a krčmu. Už 22. marca 8 dní po vzniku Slovenského štátu rodina čelila represáliám nemeckých obyvateľov z Nemeckého Pravna (dnes Nitrianskeho Pravna) a Gajdla (dnešné Kľačno). Napriek dobrozdaniam miestneho obyvateľstva, obecného predstavenstva aj farára bol krčmár Glásel spolu so ženou a dcérou Ernou 17.júla 1942 deportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime, odkiaľ sa už nevrátili. Zachránil sa len syn Arnošt, ktorý bol v tom čase v Čičmanoch nežil. Do Čičmian a rodného domu sa však počas vojny vrátil ako partizán. Vtedy 7 ročný malý chlapec Albín ešte nič netušil o blížiacej sa vojnovej katastrofe. Chodil do školy, hral sa s vrstovníkmi a pomáhal rodičom na gazdovstve.

Začiatky protifašistického odporu a SNP
Čičmany svojou polohou neboli v centre strategických záujmov. Hlboké ťažko dostupné hory a v nich ukrytá dedina poskytovali ideálne miesto na úkryt vznikajúcim partizánskym jednotkám. Nebolo domu, kde by nejaký čas nežili partizáni alebo Nemci. Hneď v prvý deň SNP 29.augusta 1944 obsadila obec jednotka partizánskych oddielov Jána Žižku, ktorá pôsobila najmä v Inoveckých horách a v Strážovských vrchoch. Skupina partizánov vedená náčelníkom Vsevolodom I. Klokovom mala sídlo na Kuneradskom zámku a kontrolovala líniu Frývald (dnes Rajecká Lesná) – Čičmany – Valaská Belá. Z miestnych čičmianskych mládencov sa sformovala asi 30 členná partizánska skupina, ktorá sa zúčastnila bojov na prístupových cestách k obci a pri obrane Fačkovského sedla. Nemci prerazili zátarasy a vnikli do dediny. Albín v tom čase už 12 ročný si spomína, ako deti vyhnali zo školy a obsadili ju. V dedine sa usídlila početná nemecká rota, ktorá mala vo svojich radoch aj niekoľko Ukrajincov. V okolí pôsobilo niekoľko partizánskych skupín. Albín si spomína na raneného veliteľa jednej skupiny takto: „Pri jednej prestrelke ho ranili a dali ho do bunkra na Filipových rovniach. Bol tam aj so židovským doktorom, ten sa o neho staral. V dedine bývali Nemci. Môj bratranec Gejza Račko im nosil jesť. Vtedy sa pošta vozila len na koňoch. On chodil okolo 8 ráno do Rajca s poštou, zobral im niečo jesť hore do bunkra a poobede okolo 4 sa vracal poštár naspäť. Nemci to pobadali, že nejako často chodil a zakázali, že nemohol viac chodiť nikto, len poštár. Stalo sa to, že už keď nemali čo jesť, tak ten Žid sa rozhodol a zišiel dole do dediny.“ V pekný slnečný  deň Nemci oddychovali na dvore. „Lekár zbehol dole do Gáplovského gruntu. Išla akurát stará pani Hanúsková, niesla zo studne vedrá s vodou. Priblížil sa k nej, schovával sa za ňu a spoza nej z automatu začal strieľať po Nemcoch. Dvoch ranil. Toho židovského doktora chytili a zabili ho. Viedli ho dole dedinou, osobne som ho videl. Pažbami ho zabili dole za dedinou pri Babičkovej doline. Tam padol a zabili ho. Zavolali cigáňov a zakopali ho tam. Akurát cez neho teraz ide cesta. Keď tú cestu robili, poprosil som stavbyvedúceho, aby keď budú bagrovať, aby ho vykopali a pochovali. Ani som sa už potom nedozvedel, kde ho nakoniec pochovali.“

Tragédia arizátorov židovského majetku
Začiatkom decembra 1944 do Čičmian zavítala ďalšia jednotka partizánov, medzi ktorými bol aj spomínaný Arnošt Glásel, syn miestneho Žida Jozefa Glásela. V tom čase už Gláselovci v Čičmanoch nežili, boli deportovaní do Osvienčimu. Ich obchod aj s krčmou arizoval istý Jano Čecho aj s manželkou. Albín si na tieto udalosti z otcovho rozprávania spomína takto: „Hýrili v tej krčme celú noc. A Čecho im to počítal. Prišiel už večer a chlapi, čo boli v tej krčme vysledovali, že sa tam niečo deje. Toho syna však nepoznali, možno bol nejako zamaskovaný. Hýrili, platili... Naraz už prichádzalo k polnoci, uzavreli miestnosť. Ale naši chlapi, čo boli tam, Čecha varovali. Boli tam aj ľudia, čo prežili prvú svetovú vojnu. Radili mu, aby aj s tehotnou ženou odišiel preč. Hovorili im: ,Choďte preč, schovajte sa aj k cudziemu do domu, len choďte preč. Tuto sa čosi deje!´ Čecho chlapov neposlúchol, bol chamtivý a videl len tržbu. Prišlo jedenásť hodín a vtedy tí partizáni vyhnali našich chlapov von a zavreli krčmu.“

Medzitým sa otec vrátil z krčmy domov a malý Albín si pamätá, že vonku boli veľké mrazy, doma poriadne kúrili a šiel von sa vyvetrať: „Tak horko tu bolo v kuchyni, že som musel ísť von. Stojím opretý o futro a počul som zastenanie, také ženské. Sa vyprávala žena s mužom. To už viedli tí falošní partizáni, medzi ktorými bol aj mladý Glásel, Čechovcov pred sebou. So zbraňami, napití boli. A ja vravím otcovi: ,Starký, ale však akýsi partizáni – mesiac svietil ako vo dne – Čechovú vedú a s nimi akási tlupa ide za nimi a vedú ich pred sebou.´ Zobrali ich dole Pružinskú. On išiel po pravej strane, ona po ľavej. On odskočil a ju nechal s tými partizánmi. Kto vie, čo tam s ňou robili. Tam ju zastrelili. Mala oblečený kožuštek, bola dostrieľaná ako riečica, napočítali jej cez 70 rán. On ranený ušiel až do Fačkova.“

Prvý nástup na výstrahu
Spomínaný incident Nemci využili a 4. decembra 1944 vyslali do obce oddiel asi 300 vojakov. O dva dni neskôr 6. decembra Nemci pritvrdili. Pamätník Albín si na tieto udalosti spomína takto: „Akurát to bolo na Mikuláša, po dedine bubnoval bubnár. Nemci uzavreli celú dedinu a veliteľ nemeckej posádky nariadil nástup všetkých mužov od 16 do 60 rokov, z ktorých mal byť každý desiaty odstrelený. Všetko bolo zaistené, nastúpili, nikto nemohol ujsť. Zástup vo štvorstupe bol od „židovne“, kde býval ten veliteľ, až po kostol. Zrejme boli medzi nimi aj partizáni. Každý desiaty z nich mal byť odstrelený. Pán kanonik vystúpil z radu a išiel za veliteľom. Pridal sa k nemu aj richtár bol Štefan Pieš. Nakoniec všetkých prepustili domov.“ Po osobnom zaručení miestneho farára Jána Štrbu, richtára a ďalších majetnejších gazdov nástup rozpustili a nikomu sa nič nestalo. Partizáni sa stiahli. Poznali cesty a tajne sa dostali do hory. V tom čase však chytili a uväznili vedúceho miestnej partizánskej jednotky Ondreja Radenu. Toho po vojne našli pochovaného s klincom v hlave, umučeného a zavraždeného v Žiline na Bôriku. Po vojne ho slávnostne pochovali na miestnom cintoríne.

Čakali koniec vojny, prišla pohroma
Po tomto incidente život v Čičmanoch išiel ďalej svojím tempom. V domoch sa šili papuče, fungoval podomový obchod. Nemecké jednotky sa opäť z obce stiahli a dedina sa znova naplnila partizánmi. V rôznych časových úsekoch sa tu vyskytovali partizánske skupiny Vpred, brigáda Jána Žižku, Prvá československá partizánska brigáda J.V Stalina. Slovenská národná partizánska brigáda, ktorej veliteľom bol Konstantin K. Popov, velila aj miestnym partizánom. Najväčšie boje sa odohrávali mimo obce. Bratislava už bola oslobodená a domáci už tiež túžobne očakávali koniec vojny. Ustupujúce nemecké vojská poslali do dediny hliadky, či sa cez Čičmany dá bezpečne prejsť smerom na Zliechov. Čičmanci zlikvidovali všetky tri prieskumné skupiny. Albín tieto udalosti opisuje: „Ten ich veliteľ vyslal hliadku. Prvá hliadka prišla na motorke, partizáni ich chytili a zlikvidovali – motorku aj Nemca. Dlho nechodil dole na veliteľstvo. Vyslali druhú hliadku na aute. Partizáni ich opäť chytili a zlikvidovali. Tretia hliadka prišla už celá čata vojakov na koňoch okolo 15-20 vojakov. Pod dedinou je vysoká skala, volajú ju Slezákovo. Vtedy tu bolo partizánov ako hmly a všetko mali obsadené. Nemci prišli na tých koňoch, tam zostali stáť a oni mali z tej skaly akoby sa zo stožiara dívali. Veliteľ im dával pokyny. V tom pustili partizáni paľbu, ale netrafili ani jedného. Utekali, kde kto mohol. Všetci sa rozutekali, zostal len jeden kôň. Začali hľadať jazdca. Popod cestu je mostek s priepustom a on sa ten veliteľ strčil do toho kanála. Našli ho tam, vyzvali ho, aby vyšiel. Kázali mu vyzliecť sa donaha a išli ho za skalu zastreliť. Lenže im sa zasekol automat. Veliteľ nemeckej hliadky to vystihol, zobral sa a utekal dole tou dolinou. Podarilo sa mu dostať až do Fačkova, hlásil to na veliteľstvo a začalo ďalšie zlo.“

Opäť nástup a čičmianska tragédia
Na Čičmany opäť dopadla hrozba nemeckých represálií. Chlapi z dediny sa znova vybrali zarubovať prístupové cesty. Podvečer 6. apríla 1945 vtrhli do dediny ustupujúce nemecké vojská s tankami a mínometmi. Akurát v deň Albínových 13. narodenín rozzúrení Nemci už z doliny ostreľovali drevenú dedinu zápalnými strelami. Vypálili 25 domov, 10 hospodárskych budov a ďalších 40 bolo vážne poškodených. O dva dni neskôr nemecký veliteľ opäť nariadil nástup všetkých mužov od 14 do 60 rokov. Albín spomína: „Nastal druhý nástup. Ale vtedy sa to udialo tak, že všetko zablokovali a obsadili. Prišli aj s tankami a kanónmi. Tu pri nás ostali stáť, z kanóna strieľali. Volali chlapov, aby išli zarubovať cestu stromami, aby nemohli prejsť s tou technikou. Aj otecko išiel s nimi. Ale už nestihli, už prichádzali Nemci. Padala nám škridľa zo strechy, dedina už horela, všetci utekali. S mamou sme sa schovali. Ani kravy sme nestihli pustiť.“  Všetkých 65 mužov z nástupu Nemci bez výnimky odvliekli do Rajca a odtiaľ ich vo vagónoch transportovali do koncentračného tábora Mühlberg v Nemecku. Už nepomohli žiadne prosby ani ručenie životmi farára ani richtára. Bola to pomsta za postrieľané nemecké hliadky. Avšak Nemci zostali v dedine uväznení ďalšie dva týždne. Jedinú schodnú cestu pre ťažkú techniku už obsadili približujúce sa jednotky sovietskej a rumunskej armády. V tú noc Nemci zastrelili aj 4 dedinčanov. Bez strechy nad hlavou zostalo pol dediny.

Čičmany znova obsadili Nemci
Na sklonku vojny dedinu opäť obsadili Nemci. Do dediny vnikli s dvoma tankami a mínometom. Rodičovský dom Albína Strapka zabrali nemeckí dôstojníci. „V našom dome bývali velitelia. Tu bola basa a mali tu uväznených chlapov, čo nezobrali do koncentráku. A ja som vždy zavčasu ráno vstal, na zemiakoch v pivnici sa zle spalo. Vždy ráno som prišiel na kontrolu, čo sa deje a kravy nakŕmiť. Naraz prídem ráno sem a cítil som vôňu. Prídem bližšie a Nemci si už hriali kastról s našimi oškvarkami. Čakal som, kým sa vytratia. V pivnici boli ľudia, čo nemali čo jesť. Vyčkal som moment, keď bol čistý vzduch a posledný z nich odišiel. Zobral som kastról a utekal som. Pred pivnicou som ho položil na klát. Bolo tam veľa hladných detí aj dospelých. Každý zobral do hrsti a s chuťou jedol.“ spomína na Nemcov v dome pamätník Albín. Táto situácia s oškvarkami sa opakovala niekoľkokrát. Nemci, samozrejme, vedeli, že im niekto chodí do kuchyne a berie im oškvarky. Jeden nemecký dôstojník vyhľadal Albína pred ich pivnicou, kde spávali s mamou a ostatnými dedinčanmi na zemiakoch a niečo po nemecky povedal. Preložila mu to suseda, čo trochu vedela po nemecky. Nemec mu kázal, aby to vrátil a prišiel za ním do domu. „Vo mne stuhla krv, hneď som vedel, o čo sa jedná. Našťastie v tom prvom kastróle bolo ešte trochu a dosypal som, aby tam čosi bolo. Prišiel som k Nemcovi a podával som mu kastról. Ten išiel rovno do izby a kývol na mňa, aby som šiel za ním. Na klinci mu visel kabát. Čosi len ťahal z toho vrecka a nemohol to vytiahnuť, nedarilo sa mu to. Nakoniec vytiahol kapsu cukríkov, podal mi ich a povedal, že môžem ísť. Srdce mi bilo ako splašené!“ opisuje jednu z posledných spomienok na Nemcov vtedy 13 ročný Albín.

Trpký život po vojne
Vojna sa pre Čičmany a jej obyvateľov skončia 27. apríla 1945. Zavčas rána vstúpili do dediny jednotky rumunskej armády a o pár dní aj sovietskej. Čičmanci sa však tešili len veľmi opatrne. Ešte stále nemali žiadne správy o odvlečených 65 mužoch. Nevedeli, kam sa podeli ich otcovia, manželia, bratia a synovia. Radosť zo slobody marila skutočnosť, že takmer pol dediny ľahlo popolom. Pohorelci sa pobrali do vyprázdnených nemeckých dedín do Mostu pri Bratislave, Nitrianskeho Pravna a na Moravu. Z Čičmian v tom čase odišlo asi 100 rodín. Za nimi sa pobralo aj veľa ľudí z dedín s podobným osudom – Zliechov a Frývald. Už sa nikdy nevrátili, dedina spustla. Albínov otec bol tiež v tej skupine odvlečených mužov. „Otecko bol v koncentráku a to sme ani nevedeli. Bola to už dlhá doba. V máji skončila vojna a vrátili sa až 11. júla. Aj sme sa dotazovali, pýtali ľudí, čo sa vrátili z koncentráku. Nikto nič o Čičmanoch nevedel. Až potom prišli takí mladí chlapci, čo boli zdatnejší, prišli od Zliechova pešo. Ani sme nevedeli, len naraz prišli, ako by z holého neba spadli. To bolo radosti vtedy,“ spomína na šťastný návrat otca aj ostatných dedinčanov. Navrátilci prišli chorí a slabí, ale šťastní.
Život v spustnutej dedine sa dostával do normálu len veľmi pomaly. Občas sa ešte vojnová hrôza domácim pripomenula vybuchnutými mínami či granátmi, ktoré vojaci a partizáni pozabúdali vo svojich skrýšach. Albín spomína vojaka, ktorý 4 roky bojoval na Kryme a vrátil sa domov. Počas prechádzky po chotári stúpil na mínu, odtrhlo mu obe nohy a vykrvácal. Nikto nepočul jeho volanie o pomoc, ani výstrely z pušky... Aj na chlapcov, ktorí pásli kravy a z roztopaše hodili do ohňa granát. Dvaja zahynuli. Čičmanci opäť začali šiť papuče, snažili sa obnoviť obec, ale šlo to veľmi ťažko. Po vojne Čičmany ako jednu z prvých obcí elektrifikovali, každé číslo domu muselo vykopať dve jamy pre elektrické stĺpy. Z kedysi veľkej dediny, ktorá mala viac ako 1500 obyvateľov však asi tretina odišla natrvalo. Izolovanosť obce negatívne ovplyvnila celkový rozvoj Čičmian na ďalšie roky. Albín aj jeho rodina zostali žiť v Čičmanoch aj naďalej. Základnú vojenskú službu absolvoval v roku 1954, oženil sa a zamestnal v Priemstave v Martine. S manželkou Annou vychovali dvoch synov a jednu dcéru. Radosť im robí 8 vnúčat a 7 pravnúčat.

 

pozn.
* MUNKOVÁ Eva a kol.: Čičmany, Osveta, Žilina, 1992, ISBN 80-217-0374-1
* HALAJ Dušan: Čičmianske memento, Žilinský večerník, 14/2009

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Adriana Demjanovičová)