Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

sr. Almíra Mária Straková (* 1923  †︎ 2014)

Všetkým som všetko odpustila.

  • Narodená 8. 12. 1923 v Mútnom na Orave

  • 3. 7. 1945 v Ružomberku vstúpila ako kandidátka do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok

  • 19. 7. 1946 prijala rehoľné rúcho a začala noviciát (v Ružomberku)

  • 22. 8. 1948 zložila prvé sľuby v Rožňave

  • Od r. 1947 (už ako novicka) pracovala ako kuchárka v internáte chlapčenskej učiteľskej akadémie v Bánovciach nad Bebravou

  • od 3. júna 1950 do 27.4. 1951 strávila 11mesiacov vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie z poburovania verejnosti

  • Po prepustení z väzby pôsobila dva roky pod iným menom v nemocnici v Banskej Štiavnici – chirurgické odd.

  • R. 1953 – 1981 ošetrovateľka v ústave pre postihnuté deti v Pohorelskej Maši

  • V r. 1981 prichádza do Vrícka, aby pomáhala pri budovaní charitného domu pre sestry

  • Zomrela 18. 11. 2014 vo Vrícku

Detstvo

Almíra Straková, vlastným menom Mária sa narodila 8. 12. 1923 rodičom Antonovi a Johane v Mútnom. Ešte v ten deň prijala krst. Bola najstaršia z ôsmych súrodencov. Ako sama hovorila, mala nábožných rodičov. Už od detstva mala túžbu po zasvätenom živote. Stále sa modlila k Nepoškvrnenej Panne Márie. Chcela vstúpiť do tej rehole, kde si zvlášť uctievajú Nepoškvrnenú. Keď zistila, že v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok je Nepoškvrnená hlavnou patrónkou, hlásila sa ete v roku 1944 do Kongregácie.

„Ja som sa hneď prihlásila. Mi odpísala provinciálna predstavená, že aby som nešla, až kým preprídu pre mňa. Lebo že musia rozpustiť kandidátky, lebo že prídu Rusi. Tak, až keď prídu pre mňa, vtedy môžem. Tak mi písali viacráz cez zimu. A potom som už v ´45, keď prišla pre mňa, išla.“

Väzenie

V druhom roku noviciátu bola preložená do komunity v Bánovciach nad Bebravou, kde pracovala ako kuchárka v internáte chlapčenskej učiteľkwj akadémie. Medzi študentmi boli dvaja, ktorý vystúpili z Cirkvi. Sledovali všetko v internáte a hlásili to. Medzi študentmi kolovali rozmnožené texty s náboženskou tematikou. Keď videli, že je to nebezpečné, skryli ich. Jedna stránka sa v kuchyni dostala do rúk spomínamému študentovi. O niekoľko dní bola sestrička zatknutá.

„Predstavenej sme nedovolili, aby ju volali, že ona je ťažko chorá. Potom ma zobrali. Večer povedali, večeru som chystala. Musíte ísť s nami. Tak čo? Tak som išla. Ale hovorím, riaditeľ povedal: „Nech ide aj sestrička druhá s ňou, nie sama!“ Tak potom, že môže ísť. Tak išli sme dve. Len tak som bola oblečená, chytro na seba som niečo zobrala pred večerom. Mňa hneď posadili. Dve sme boli. Mňa zobrali do druhej miestnosti, ju hneď poslali domov. Ja som nevedela, že ju poslali domov. Už to vedeli, že ostanem tam. Sestričku poslali domov a ja som ostala tam. Už ma začali vyšetrovať.“

Vo vyšetrovacej väzbe strávila 11 mesiacov pre podozrenie z poburovania verejnosti. Potom ju pre nedostatok dôkazov prepustili. O hrôzach výsluchov nerada hovorila. Viac nám prezradili posledné mesiace jej života, keď najmä v noci akoby nanovo prežívala tieto chvíle.

„Najhoršie, že vás v noci zobrali na vyšetrenie. Keď spíte, vtedy vás brali na vyšetrenie. Pustili vás spať, a keď ste zaspali, tak vás hneď brali. Aby ste boli taký omámený. Aby ste rozprávali, to čo oni chcú.“

Na otázku, čo jej pomáhalo vo väzení udržať si nádej, vieru a slobodu ducha odpovedala: Modlitba.

V ústraní

Z väzenia odišla do Banskej Štiavnice, kde pôsobila dva roky pod iným menom. Aj tu chceli, aby sestry si zobliekli rúcho. Chceli, aby prebrali vojenské šaty a vojenské knižky

„A ten vojenský pán čo nás prišiel preberať, strašne prísne toto. Každá sme vyhovárali. Ja hovorím, že dejiny viem, aj cirkevné aj také, ale že som nikdy nečítala, že by rehoľnice za vojenkyne brali. To ešte nebolo. Povedal, že o tri týždne budete sedieť za to. Za čo mám sedieť? Veď pravdu hovorím. Veď dejiny môžete aj vy vedieť. Tak potom nič. Len sme čakali, čo bude. Lebo všetky sestričky tak, druhá sestrička ešte horšie povedala ako ja. Tak že budeme sedieť. Museli sme sa brániť. Keď len vojenské knižky pribrať a šaty dole. Potom nič z toho nebolo.“

V roku 1953 zobrali sestry z nemocnice do Pohorelskej Maše. V roku 1957 si sestra Almíra popri zamestaní doplnila vzdelanie na meštianskej škole a potom študovala ošetrovateľstvo. V ústave, pri mentálne postihnutých deťoch, pracovala 28 rokov.

V roku 1981 prichádza s niekoľkými spolusestrami do Vrícka, aby pomáhala pri budovaní charitného domova pre staré a choré spolusestry. Tu pôsobila až do svojej smrti. Keď ju jedna zo sestier, ktorá s ňou pôsobila ešte v Pohorelskej Maši, prosila o odpustenie v deň sestričkinej smrti, zreteľne odpovedala: „Všetkým som všetko odpustila.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Faith

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Faith (Hermana Matláková)