Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alžbeta Steinitzova (* 1929)

• narodila sa 14. marca 1929 v Krušovciach

• s rodinou sa presťahovali do neďalekých Topoľčian, kde navštevovala i ľudovú školu

• na jar 1942 musela s rodinou odísť do pracovného tábora v Novákoch

• v tábore až do augusta 1944 navštevovala ľudovú školu

• po vypuknutí SNP a zrušení tábora utiekla s rodinou do Banskej Bystrice

• po potlačení Povstania od októbra 1944 so skupinou ďalších Židov hľadali záchranu v horách

• v kritickej situácii im pomohol sedliak z blízkej dediny

• krátko pred oslobodením stratila otca

• Alžbeta sa s matkou a bratom vrátila späť do Topoľčian, kde zohnala prácu predavačky

• v septembri 1945 sa v Topoľčanoch stali svedkami miestneho pogromu Židov;

• v roku 1948 z mesta definitívne odišla a presťahovala sa do Bratislavy

• pracovala v týždenníku Tribúna a neskôr v redakcii Pravdy, kde zotrvala 38 rokov

Alžbeta Steinitzová sa narodila 14. marca 1929 v Krušovciach. Neskôr sa s rodinou presťahovala do neďalekých Topoľčian, kde žila s rodičmi, mladším bratom a staršou sestrou. Tu navštevovala i ľudovú školu.

Do jej života, ako do života celej židovskej komunity na Slovensku, osudovo zasiahol vznik samostatnej republiky v roku 1939 a prevzatie moci Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Alžbeta cítila, ako režim svojimi perzekučnými opatreniami postupne oberá Židov o ich slobodu a práva. Nesmeli chodiť do parkov, povinne boli označení žltou hviezdou, zakázali im študovať v nežidovských školách: „Keď sme skončili práve piatu triedu, tak už Židia nemohli ani do meštianky, ktorá bolo v Topoľčanoch... a v židovskej ľudovej škole v Topoľčanoch sa vyrobili triedy šesť, sedem, osem.“ Alžbeta preto pokračovala vo školskej dochádzke práve tu.  

Na jar 1942, keď navštevovala 7. triedu, však musela aj s rodinou odísť do pracovného tábora v Novákoch, kde jej otec pracoval už od jesene 1941: „Zo začiatku bol v kuchyni, potom sa dostal do nejakej zámočníckej dielne.“ Ako Žid bol povinný plniť akúkoľvek pracovnú povinnosť, ktorú mu prikázali úrady. „Tak sme dostali také predvolanie, že sa musíme dostaviť do Sokolovne o deviatej ráno. Nevedeli sme, samozrejme, že čo s nami bude, a každý sme si mohli zobrať po dvadsať kíl, a ostatné proste ostalo v byte, tak, ako bol. Kľúče tam ostali, všetko... A viete čo? Ja ako dieťa som bola taká uzrozumená s tým a radi sme boli, že sme z toho domu nejako odišli, lebo v Topoľčanoch neboli dobré pomery. Tam totiž, to je pravda, bolo veľa tých židovských obchodov, no a tam bol veľký antisemitizmus.“

Po príchode do tábora ich „privítali“ gardisti, ktorí ich podrobili dôkladnej prehliadke. Ubytovanie našli v rozsiahlom drevenom baraku, kde spali na poschodových pričniach spolu s množstvom ďalších väzňov. Otec, ktorý býval oddelene, im už pripravil miesto. Na jednej prični sa tlačila Alžbeta so sestrou, kým o druhú sa delila matka so synom. „Už tam bola slama, nejaká plachta tam bola... a boli sme takí kľudní, že sme už tam.“

Tábor pozostával z niekoľkých objektov, z ktorých každý bol ohradený drôtom. Hygienické podmienky tu boli biedne. Väzni pracovali v množstve táborových dielní, matka v jednej z nich získala prácu ako krajčírka. „Tam sa robili všelijaké možné výrobky, tam bola brašnárska dielňa...“ V čase prázdnin ale pomáhali v dielňach s jednoduchšími prácami aj deti.

V táborovej škole

Od konca roka 1942 v tábore existovala provizórna, neskôr ľudová škola s tromi triedami. Alžbete sa veľmi páčila: „Mali sme tam takú veľmi dobrú pani profesorku, Scharfsteinová sa volala... a sme sa normálne učili slovenčinu, nemčinu... dejepis.“ Na konci roka dostali dokonca vysvedčenie. „Bolo nám tam ako deťom veselo, lebo vždy nejaký program bol pre nás, aby sme sa aj nenudili, aby sme aj čítali...“ Vedenie školy v roku 1944 prevzal Alexander Bachnár, na ktorého si spomína, ako ich učil počúvať hudbu. „Robili pre nás, deti, čo mohli.“

V Alžbete to vyvolávalo pocit bezpečia a neverila, že by sa jej mohlo niečo stať. Nebola však úplne ušetrená táborovej reality. Sama bola svedkom toho, ako jej mamu napadol gardista, pretože ho nepozdravila: „Tak ju vrátil a vylepil je zaucho.“ Až v roku 1944 sa pomery tábora zlepšili vďaka výmene gardistických strážcov za žandárov. Po zistení, aký osud stihol väčšinu Židov na Slovensku, však hodnotila podmienky tábora ako znesiteľné, na čo iste vplýva i fakt, že dospelí vynakladali v starostlivosti o deti veľké úsilie: „Môžem povedať, že to bolo pre nás aj šťastie, čo sme si vtedy veľmi neuvedomili.“

Po skončení poslednej triedy táborovej školy sa vďaka pomoci pani profesorky nemusela pridať k pracujúcim v dielňach a ostala v laviciach školy, až kým v auguste 1944 nevypuklo Slovenské národné povstanie. „My sme sa jedno ráno zobudili, tábor bol otvorený a skoro prázdny. My sme o tom ani nevedeli. Potom sme, samozrejme, chytili, čo sme mali, tých pár vecí sme si zobrali a išli sme.“ Na starom voze z nováckeho tábora sa dostali až do Banskej Bystrice, kde sa usadili v židovskej škole.

Známa ponúkla jej matke príležitosť šiť pre partizánov, čo uvítala, a s Alžbetou a synom odišla do neďalekej Podbrezovej. Prenajali si izbu, v ktorej spoločne krátko žili: „Mamička chodila potom šiť a my s mojím bratom sme sa túlali. No čo sme mali robiť?“ Otec ostal v Bystrici, kde pracoval v mäsiarstve.

Blúdenie v horách

K návratu do Banskej Bystrice ich donútil až postup nemeckých vojsk, z rovnakého dôvodu však v októbri 1944 museli opustiť aj „hlavné mesto Povstania“ a ujsť na Staré Hory. Sem sa šťastne dostali všetci okrem Alžbetinej staršej sestry, ktorá sa od nich už pred časom oddelila. Pripojili sa k nim však niekoľkí príbuzní, ktorí tu rovnako ako oni hľadali útočisko. V skupinke židovských rodín pokračovali vo svojej strastiplnej ceste, na ktorej im neraz pomohlo domáce obyvateľstvo. „Išli sme hore-dole, však sme nevedeli, kde sme, čo sme, ako sme. Našťastie sme prišli k takému prameňu... osviežili sme sa.“

Zrazu ich zastihla paľba, pred ktorou sa pokúsili ujsť: „Náš otec nebol s nami... a otec pri tom pramienku stál a on asi musel dostať šok.“ Na chvíľu síce nebezpečenstvu unikli, no počas najbližšieho odpočinku ich na čistinke prepadli nemeckí vojaci. „My sme ostali v kríkoch a tí Nemci tam aj hore prišli a mnohých tam, samozrejme, chytili.“ Alžbetinu rodinu si, našťastie, nevšimli.

V ceste po horách, na ktorej nepoznali ani smer, ani cieľ, pokračovali ďalej. „Cez deň sme ani veľmi nechodili, lebo sme sa báli, aby nás nenašli.“ Náhodou narazili na chatu s francúzskymi partizánmi, v ktorej bol sklad múky: „A viete, že tí Francúzi nám nedovolili zobrať ani toľko z tej múky, aby sme mali?... Tí nás hneď vyhodili.“ Ich situácia už bola kritická, mrzli a hladovali.

Pri svojom bezcieľnom putovaní narazili na sedliaka, ktorý ich zaviedol do malej koliby. „Boli sme šťastní... v strede bol oheň, ten nesmel vyhasnúť, a okolo sme mali čečinu.“ Tu si mohli konečne odpočinúť. Niektorým mužom z ich skupiny sa dokonca podarilo zísť do dediny a zabezpečiť trochu potravín, na zahnanie hladu to však nepostačovalo. „Mamička... odpočítala fazuľky, každému desať... do čistej vody.“

Na samom sklonku vojny ich na tomto mieste zastihla najväčšia tragédia, pretože otec rodiny námahu a vysilenie uplynulých týždňov nevydržal: „Jednoducho sa ráno nezobudil... týždeň predtým, ako sme z tých hôr odišli.“ Onedlho sa neočakávane spojili so skupinou bývalých väzňov z nováckeho tábora, na ktorú zhodou okolností natrafili. „Prišli sme do dediny, ktorá už bola oslobodená... a potom každý išiel svojou cestou“.

Vojnou sa nenávisť k Židom neskončila 

Alžbeta s matkou a bratom sa vydali na pešiu púť do Topoľčian. Ich živorenie sa však oslobodením neskončilo. Matka ponúkala svoje služby krajčírky, za čo získavala trochu stravy, až kým sa vysilení nedostali do cieľa cesty. Okrem vecí na sebe nemali nič, preto hľadali pomoc u priateľov: „Dali nám k dispozícii izbičku a kuchynku... tam sme sa poumývali... Potom sme tam bývali dosť dlho... Nás z bytu vyhnali, všetko sme tam nechali, a keď sme sa vrátili, neboli byty.“ Museli začať úplne od nuly. Alžbeta zohnala prácu predavačky, mamička šila. Veľkú pomoc získali od matkinej sestry žijúcej v Amerike, ktorá im posielala balíky.

Avšak nádej, že sa vojnou skončila i nenávisť k Židom, bola ilúziou: „V septembri tam vypukol pogrom. No to bolo hrozné. Oni si... vymysleli, že jeden Žid, lekár, doktor Berger, očkoval, tam bol kláštor, deti v kláštore a už dve zomreli. Čiže toho zbili a každý tých pár Židov, čo tam boli, v tých Topoľčanoch, koho na ulici stretli, tak ho bili hlava-nehlava. No my sme sa s mojou mamou a bratom išli schovať do jedného starého židovského cintorína, ktorý už vôbec nefungoval. Tuším by sme sa boli najradšej pod tie kamene zahrabali. A tam sme sa učupili.“

Doteraz nechápe, prečo sa do Topoľčian vôbec vrátili. Necítila sa tu dobre, takmer žiadna z jej priateliek vojnu neprežila. V roku 1948 z mesta definitívne odišla a spolu s kamarátkou sa presťahovala do Bratislavy. Zamestnala sa v týždenníku Tribúna ako sekretárka. Neskôr sa v práci dostala aj k iným činnostiam, naučila sa zalamovať noviny. Po dvoch rokoch prestúpila do redakcie Pravdy a s výnimkou niekoľkých mesiacov tam zotrvala 38 rokov, na ktoré dodnes s radosťou spomína.