Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Snopko (* 1949)

• Ladislav Snopko sa narodil 9. decembra 1949 v Košiciach

• v novembri 1989 stál pri zrode VPN

• bol hlavným organizátorom projektu – pochodu „Ahoj Európa“

• pochod „Ahoj Európa“ znamenal de facto zrušenie železnej opony

• počas pochodu prešlo viac ako stotisíc ľudí cez otvorenú colnicu Berg na rakúsky breh Dunaja

• veľká skupina ľudí sa zhromaždila aj na slovenskom brehu a na hrade Devín

• ľudia zhromaždení na oboch brehoch Dunaja vytvorili symbolický most porozumenia

• po novembri 1989 sa v spoločnosti zanedbal systém výchovy a vzdelávania

• ľudia sú dnes masírovaní marketingovými stratégiami a reklamou, ktorým nevedia čeliť

            Ladislav Snopko sa narodil 9. decembra 1949 v Košiciach. Patrí k zakladajúcim členom hnutia Verejnosť proti násiliu, ktoré vzniklo v novembri 1989. Taktiež bol jedným z hlavných organizátorov projektu s názvom „Ahoj Európa“, ktorý znamenal nenásilné zrušenie železnej opony medzi ČSSR a Rakúskom v priestoroch Bratislavy, najmä na colnici Berg. Celý projekt, ktorý vzišiel z prostredia VPN, vznikol, ako väčšina udalostí súvisiacich s novembrovým vývojom, spontánne. Ideovými autormi projektu boli práve Ladislav Snopko a Martin Bútora, ktorí uvažovali o podujatí, ktorým by oslovili vládnu moc a zároveň aj verejnosť za zrušenie železnej opony.

            Myšlienka na uskutočnenie podujatia sa začala šíriť, keď počas jedného z mítingov na námestí SNP vyslovil Ján Budaj požiadavku, aby sa verejnosť už konečne mohla pozrieť na železnú oponu z druhej strany. Žiadal preto uvoľnenie colnice v Bergu a zrušenie zátarás z ostatných drôtov. „Bol to, ako sa vraví, takmer strelený nápad, pretože v tej dobe to bolo nepredstaviteľné.“ Predstava organizátorov bola taká, že po otvorení colnice Berg Bratislavčania prejdú na rakúsky breh Dunaja, oproti Hradu Devín a pozdravia primátora Hainburgu. Zároveň, druhá skupina Bratislavčanov bude na Hrade Devín. Po Dunaji bude plávať loď na ktorej bude aparatúra, reproduktory dosť silné na to, aby ozvučili oba brehy a na lodi bude hrať Karel Kryl. Obe skupiny, na rakúskej strane i na Devíne budú mať mikrofóny, ktoré budú vysielačkami prepojené s aparatúrou na lodi a to, čo povedia, bude počuť na oboch stranách. „Bude to taký prvý most porozumenia.“ Realizácia projektu nebola jednoduchá, avšak nadšenie, ktorým ľudia oplývali, bolo veľmi silné. Po vyhlásení celého konceptu došlo najprv v oficiálnych sférach k šoku. Keď sa však myšlienka rozšírila medzi Bratislavčanov, každý čakal na 10. decembra 1989. „S Martinom Bútorom sme chodili ešte pred tým rokovať na Veliteľstvo pohraničnej stráže, ktoré bolo na ceste na Devín pri kameňolome. Cítili sme, ako na veliteľstve postupne ustupovali a potom sme riešili už len prevádzkové problémy. Teda zásadný problém, či áno, či nie, bol vyriešený. My ako neskúsení, entuziastickí revolucionári sme si neuvedomovali, že zasahujeme nie len do kompetencií našej pohraničnej stráže, ale že ideme otvoriť hranicu do cudzieho, štyridsaťštyri rokov vojensky znepriateleného štátu. Bez víz, bez základných diplomatických postupov. To obdobie, v ktorom sme žili, bolo tak úžasne, síce hekticky, ale pozitívne orientované, že po rokovaniach s rakúskymi partnermi, vrátane primátora Hainburgu, to oni umožnili. Pretože tam mohlo prísť k problémom nielen od našej pohraničnej stráže, ale aj zo strany rakúskej colnej stráže.“ V mrazivý deň, 10. decembra 1989 sa však projekt udial. Ľudia chodili cez colnicu a colníci už len mávli rukou, nešlo už o žiadny styk, kde by museli byť razítka, víza a podobne. Na improvizovanej tribúnke, na rakúskej strane Dunaja stáli viacerí organizátori z VPN, Milan Kňažko, Ján Budaj, Martin Bútora, Ladislav Snopko s mikrofónmi a vďaka aparatúre na lodi oslovovali ľudí, ktorí boli na Hrade Devín. Na Devíne bolo asi desať tisíc ľudí a spieval tam Peter Dvorský. Slovenský horolezec, prvý československý muž, ktorý bol na Mount Evereste, Zoltán Demján, ráno s horolezcami na Devíne upevnili veľmi dlhú československú zástavu, ktorú v noci ušila Demjánova manželka. „Ten pás československej trikolóry svietil na hrade. V rámci príprav výtvarník Daniel Brunovský z ostnatého drôtu železnej opony urobil obrovské srdce, ktoré stálo na brehu, kde sme realizovali tento projekt. Ešte skôr ako Rakúsko a Západné Nemecko podpísali zmluvu s Československom o zrušení železnej opony, tak my sme ju de facto zrušili takýmto, podľa mňa nádherným spôsobom.“ Srdce z ostatného drôtu neskôr odplavila mohutná povodeň, avšak Brunovský urobil repliku, ktorá je dnes umiestnená na slovenskom brehu Dunaja, pod Hradom Devín. Rakúski colníci sa pokúsili počítať množstvo ľudí, ktoré prešlo 10. decembra cez hranicu, avšak pri počte stotisíc rátať prestali. „Jednoducho vedia, že tam bolo viac ako stotisíc ľudí. Úžasné bolo aj to, že tí ľudia odišli a vrátili sa. Čaro nežného novembra malo takú silu, že sa tam neudialo nič, čo by narúšalo dobré vzťahy, v ktoré sme verili.“

            Čo sa týka ďalšieho vývoja novembrových udalostí a nežnej revolúcie, Ladislav Snopko prirovnáva koordinačné centrum VPN k svorke vlkov, ktorí keď zaňuchali slobodu, išli daným smerom a robili všetko, čo mohli, až slobodu dosiahli. „S postupom času sme sa stále viac zamýšľali nad tým, ako tú slobodu a zmenu realizovať. Nerobili sme typickú krvavú revolúciu. Dnes nám mnohí vyčítajú to, že revolúcia bola nekrvavá, nežná. Ja si to ale nevyčítam, pretože to čo sa v spoločnosti deje dnes, 25 rokov po nežnej revolúcii nie je spôsobené jej dobrým alebo zlým prevedením. Je to spôsobené našimi zlými vlastnosťami, zlými vlastnosťami nevychovaných ľudí. My sme neboli vychovaní k tomu, ako sa funguje v demokracii. Možno jediným našim omylom bolo to, že sme si mysleli, že ľudí, ako vravel Martin Bútora, stačí odkliať od komunistického zla a oni už potom budú dobrí, lebo ľudia sú prirodzene dobrí. No nie je to tak, pretože slabí ľudia nemajú šancu byť dobrí, veľmi rýchlo sa dostanú na scestie všetkých ľahkých pokušení a ľahkých riešení. Jediná chyba, ktorú sme skutočne urobili, bola tá, že sme si neuvedomili, že sa to dá riešiť jedine výchovou. Zanedbali sme vzťah k školstvu, vzdelávaniu, vôbec k systému vzdelávania prichádzajúcich generácii. Nechali sme to na trhový mechanizmus, ktorý síce zabezpečí úspešné konzumné fungovanie spoločnosti, ale vôbec nezabezpečí úspešné duchovné fungovanie spoločnosti, skôr naopak.“

            „Keď sa vraciam k novembru 1989, k tomu všetkému, čo sa v Bratislave udialo vlastne už od 16. novembra 1989, až po prvé slobodné voľby, tak to je východisková situácia ku ktorej sa môžeme vrátiť ako k hodnovernej. Tí ľudia, ktorí ostali žiť v tom duchu, od novembra 1989 po prvé slobodné voľby, tak tí ľudia síce nie sú úspešní v komerčnom svete, komerčným spôsobom, ale sú úspešní vo svojom vnútornom svete a v oblasti zmyslu svojho života. Stačí sa k tomu vrátiť a skúsiť nadviazať na tú ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť.“

            Hodnotiac vývoj spoločnosti v 90. rokoch až do súčasnosti, zostali podľa Snopka občania Česka aj Slovenska istým spôsobom úplne bezbranní voči vplyvom, ktoré sa síce spustili v prospech revolúcie, avšak veľmi skoro ich potom začal využívať niekto, kto chcel rozdeliť Česko−Slovensko a neskôr reklama a marketing. „A dnes si myslím, že ten marketing je tak ďaleko a tak bezbreho dominantný v mysliach ľudí, že s týmto treba niečo robiť. Keď vidím to masívne masírovanie občanov, ktorí sa chcú mať lepšie, hoci sa majú dobre... Slováci sa majú naozaj dobre, v porovnaní s inými, ale aj v porovnaní so Slovákmi do roku 1989 sa majú neporovnateľne lepšie. To masírovanie smerom k typu hodnôt len materiálneho charakteru robí z ľudí, z duchovného hľadiska, bezbranné bábiky. Ľudia sú neistí, nestabilní, myslia si, že zmysel života je len v tom, niečo mať.“ „Je to veľmi, veľmi zložitý problém a my, ako bývalí občania socialistických štátov, ním trpíme viac, lebo sme totálne bezbranní, bez základných etických návykov. Hoci samozrejme, trpí tým aj konzumný západ, ale predsa len majú nejaké etické návyky, ktoré ich držia trochu inde, ako nás.“ Určité východisko, vďaka ktorému by spoločnosť mohla vyviaznuť z bezbrehého materializmu a pôžitkárstva, môže podľa Ladislava Snopka spočívať v spoločenskom angažovaní sa ľudí s pevne zakorenenými morálnymi zásadami. „Teraz beží úžasný film ‚Všetky moje deti‘ o Marianovi Kuffovi. Tam niekde vidím tú nádej, v takýchto mužoch a ženách vidím nádej.“