Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Šnirc (* 1934  )

Aj mojej detskej duši sa uľavilo, že bude po vojne

  • narodený 27. júla 1934 v Prievidzi
  • zažil bombardovanie Prievidze v marci 1945 a jej oslobodenie 4. apríla
  • v júli 1946 sa odsťahovali do Liberca, kde navštevoval meštiansku školu
  • vyučený za strojného zámočníka v Prievidzi
  • 1954 nastúpil na vojenskú základnú službu
  • v auguste 1958 vstúpil do manželstva s Jolanou, rod. Mokrou
  • 1961 - 70 mechanik v autoservise komunálnych služieb mesta Prievidze
  • od apríla 1970 letecký mechanik v Aeroklube Prievidza na letisku
  • 1990 - 2005 zamestnanec firmy Aerospool
  • žije na dôchodku v Prievidzi

Jozef Šnirc sa narodil 27. 7. 1934 v Prievidzi. Rané detstvo prežil u svojej starkej v rodinnom dome, kde bývali aj s rodičmi.

Prvú silnú spomienku má na mobilizáciu prebiehajúcu v septembri 1938: „V Prievidzi vtedy ešte nebol mestský rozhlas, ale chodil bubeník a bubnoval. Vyšli sme na ulicu počúvať, čo nám oznámi. A vyhlásil len jedinú správu – že je všeobecná mobilizácia! Moja mama začala plakať, starká začala plakať. A neviem, či na druhý deň, či už v ten deň bol vypravený z Prievidze osobitný vlak do Topoľčian, kde mobilizovaných mužov mali vystrojiť. A pamätám si veľmi dobre, že keď ten vlak išiel, toľko bolo tých chlapov, že boli ešte aj na lokomotíve.“

Mobilizácii sa nevyhol ani pamätníkov otec: „Moja mama, sestra a ja sme pri železničných závorách chceli otcovi ešte zakývať. A môj otec stál v jednom vagóne a vyhodil mi rožtek, vtedy to bola vzácnosť, lebo chlebík sme si museli veľmi vážiť, veľa ho nebolo.“

Výchova ľudáckeho režimu

Ešte predtým, keď mal Jozef päť rokov, získal jeho otec zamestnanie domovníka v Hlinkovom dome, pôvodne prvorepublikovej Sokolovni, kde sa predtým konali rôzne kultúrne podujatia a fungovalo kino. Po nástupe ľudákov k moci tu od roku 1938 sídlil okresný sekretariát Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

Jozef si pamätá na prenasledovanie židovského obyvateľstva, ktoré vypuklo v novom totalitnom režime. Početná komunita prievidzských Židov bola podobne ako v ďalších slovenských mestách postupne pozbavená majetku a ľudských práv. „V Hlinkovom dome bol veľký dvor a keď začali deportácie Židov, zhromažďovali ich práve na tom dvore, a to hlavne v noci. Židov dávali do nákladných áut, no a zrejme ich odvážali na stanicu do dobytčích vagónov a lifrovali ich niekde do koncentrákov. Aj v Novákoch bol židovský koncentrák, tak aj tam boli tí Židia z Prievidze. A to nebolo jedenkrát, to bolo veľakrát.“

O neľudskom zaobchádzaní so židovským obyvateľstvom počul aj od svojej mamy: „V Prievidzi bol popredný funkcionár Hlinkovej gardy Ladislav Leday, on bol trošku chromý, kríval na jednu nohu, ale taký energický chlap to bol. A moja mama hovorila o jednom z odsunov, že nejaká Židovka tam bola s malým dieťaťom, niekto jej držal to dieťa, kým ona vyšla na korbu nákladného auta. A že ten chlap zobral to malé decko vo vankúšiku a rukami jej ho vyhodil. Ona ho chytila našťastie, ale tak sa zachoval, ako keby to bol kus dákeho dreva.“

Niektorí Židia mali šťastie, že ich štát považoval za potrebných, a preto im z deportácii udelil výnimku, mnohí však nemali na výber: „Nám deťom prenasledovanie Židov sestrička-učiteľka náboženstva vysvetlila tým, že Židia ukrižovali Ježiša Krista, tak preto musia byť teraz potrestaní.“

Ľudácky režim a jeho výchovu na vlastnej koži pocítil aj Jozef. V tretej triede mal učiteľa, ktorý zaviedol tzv. raporty cez veľkú prestávku. Jeho obľúbení žiaci kontrolovali pri dverách, či žiaci majú čisté topánky, ruky alebo či sú ostrihaní. Kto nemal náležitý účes, toho ostrihali nožnicami priamo v škole: „Previnilci nastúpili pred tabuľu, pán učiteľ, ten to len tak z diaľky pozoroval a všetko robili jeho miláčikovia spomedzi žiakov. Vtedy bola hlavným výchovným prostriedkom trstenica.“

Život počas vojny bol veľmi ťažký a aj napriek často proklamovanej prosperite a hojnosti si pamätník spomína skôr na prídelový systém a nedostatok chleba.

Dobre si pamätá aj na vypuknutie Slovenského národného povstania: „Pamätám si, že sme utekali na námestie, a vidíme tam chlapov v civile ozbrojených puškami, sem-tam aj nejaký vojak. Najviac mi utkvelo v pamäti, že v Prievidzi bol jeden kováč a on bol silný chlap a riadna väzba. Aj ten bol partizán a ja som si v duchu hovoril: ,Keby prišli Nemci, ten by ich dal do poriadku.‘“

Bombardovanie a oslobodzovanie Prievidze

Nemci prišli do Prievidze v septembri 1944. Jozefova rodina bola v tom čase evakuovaná v Bojniciach u vzdialenej rodiny. Z ich rodinného domu dobre videli Nemcov prichádzajúcich po hlavnej ceste smerom od obce Koš. Netrvalo dlho a nacisti začali vyšetrovať civilné obyvateľstvo. Vyšetrovali aj Jozefovu mamu, či nespolupracovala s partizánmi, pravdepodobne na základe udania jednej karpatskej Nemky, s ktorou mala isté osobné nezrovnalosti. K ich dverám, tak ako k mnohým ďalším, prišiel raz príslušník gestapa v koženom kabáte, sprevádzaný miestnymi Slovákmi. Obvinenie pamätníkovej matky sa však nikdy nepreukázalo ako pravdivé. V tom čase sa ešte našlo veľa kolaborantov, ktorí si stále neuvedomovali, že Nemci môžu prehrať vojnu. Pamätník spomína ako jeden z príkladov prezliekania kabátov Jána K. Ten bol najprv partizánom, čo bolo o ňom známe po celej Prievidzi, avšak po potlačení SNP ho zamestnalo gestapo. 

Najlepšie si Jozef pamätá na oslobodzovanie Prievidze. Časté boli prelety lietadiel, na ktorých hukot si obyvatelia dokázali zvyknúť. Lenže 29. marca 1945 došlo nielen na prelety, ale aj na bombardovanie. Pamätník bol v tom čase u svojho kamaráta: „Zrazu sme v našej blízkosti počuli výbuchy bômb. Utekali sme do blízkych polí, kde sme si ľahli na zem. Ľudia, čo boli nablízku, tiež utekali na polia. Celé to peklo trvalo asi pol hodinu. Po skončení náletu som išiel domov. Keď som kráčal po Bojnickej ceste, videl som následky bombardovania. Na ceste boli ranené či uhynuté kone a mŕtvi ľudia. Vedľa hydrantu pri dome pána Ludvika ležali dvaja mŕtvi nemeckí vojaci. Neďaleko som uvidel mŕtveho pána Kianičku, otca môjho kamaráta, a známu mojej mamy, pani Lýdiu Čambálovú. Zahynul tiež tesársky majster pán Hanzel z Bojníc. Nemeckí vojaci strieľali zranené kone.“

Po návrate domov Jozef zistil, že ich dom ostal bez strechy a všetky okná a okenné rámy má porozbíjané. Aj susedný dom pána Zmeškala dostal priamy zásah a pani Zmeškalová, ktorá ostala doma, to len zázrakom prežila. Viacero ďalších domov bolo poškodených. Jozefovým príbuzným sa našťastie nič nestalo a boli veľmi šťastní, že sú všetci nažive. „Po tomto desivom zážitku sme sa z obavy pred ďalším bombardovaním chodili ukrývať do pivnice k susedovi Štefanovi Mäsiarovi. A to nielen my, ale aj ďalší susedia. Vtedy sa naplno prejavila spolupatričnosť a ľudskosť. Boli sme ochotní podeliť sa o jedlo a navzájom si pomáhať.“

4. apríla 1945 bolo z diaľky počuť kanonádu: „Vyšli sme na ulicu a pozerali, ako poslední nemeckí vojaci cválali na koňoch, viezli sa na vozoch a mnohí aj po vlastných uháňali smerom do Bojníc. Jedna naša suseda, chuderka, bola mentálne postihnutá, stála pri harajke [nárečovo – vonkajší vodovod, pozn. ed.] a naberajúc vodu do vedra chcela utekajúcich vojakov polievať, lebo bola Veľká noc. Ženy hovorili pánovi Mäsiarovi, aby išiel po ňu, lebo že ju Nemci zastrelia. Našťastie Nemci ufujazdili, pretože ich najväčšou starosťou bolo zachrániť sa pred približujúcimi sa vojakmi Červenej armády.“

V ten deň vstúpili do Prievidze Rusi. „Sem-tam ešte bolo počuť streľbu, ale všetci, čo sme boli schovaní v pivnici, sme stáli na ulici. Zrazu sa objavila malá skupina ruských vojakov a na naše veľké prekvapenie bol medzi nimi Ján Kuco. Potom sa hovorilo, že Jano Kuco doviedol Rusov do Prievidze.“

Vojaci boli zaprášení, unavení a smädní, ale nedochádzalo k vážnejším incidentom: „V našom dome sme ubytovali dvoch ruských vojakov, ktorých sme pohostili. Porozprávali o svojich rodinách a jeden z nich hral na harmonike. V 1. československom armádnom zbore generála Ludvíka Svobodu bojoval aj môj ujo Mikuláš Andris. Dva roky sme o ňom nemali žiadne správy, a tak sa starká smutne rozhovorila o synovi pred vojakmi . A jeden z nich jej na to odpovedal: ,Máma, neboj sa, on priďot, on sičas priďot.‘ Prešlo niekoľko dní, keď nám v noci ktosi zabúchal na dvere. A vo dverách stál syn starej mamy a môj ujo Mikuláš Andris.“

Život po vojne

Čoskoro prišiel 8. máj a ľudia si mohli vydýchnuť. Konečne nastal koniec vojny, ktorá spôsobila množstvo utrpenia: „Aj mojej detskej duši sa uľavilo, že bude po vojne.“

Svedkom hrôz bol Jozef aj po skončení vojny, keď videl exhumáciu obetí nacistického teroru: „V Karpatskom dome bolo sídlo prievidzského gestapa. Oni v záhrade pochovávali obete, ktoré tam postrieľali. Tam bol masový hrob. A po vojne takí, čo boli verní Slovenskému štátu, aj gardisti, boli robiť exhumáciu; dali im vykopávať tých mŕtvych.“

Po vojne sa Jozefovi rodičia rozviedli. V roku 1946 zareagovala Jozefova mama na výzvu na osídľovanie českého pohraničia a vycestovala do Liberca, kde sa zamestnala v textilnej továrni a okamžite dostala byt. V júli toho roku za ňou odišli aj Jozef so sestrou: „Keď sme vystúpil z vlaku, pred stanicou chodilo plno ľudí s páskami na rukách. Ja som si myslel, že to je dáka poriadková služba, ale to boli tí Nemci na odsun takto označení. A tam, kde sme bývali, v tom dvore stále bývali tri nemecké rodiny. To boli naši susedia, ktorých mená si doteraz pamätám – Legnerovci, Scholzovci a Bergmannovci. Všetci boli neskôr odsunutí.“ V Liberci žil Jozef tri roky, chodil tam do školy a aj miništroval u sestier uršulínok. 

V roku 1949 sa vrátil do Prievidze, kde žije dodnes, v súčasnosti už na dôchodku. Zaujíma sa o históriu, hlavne lokálnu, je autorom dejín Aeroklubu Letisko Prievidza, ktorého členom je od svojich 17 rokov. Neskôr na letisku dlhé roky pracoval. Do pokročilého veku, kým mu to zdravie dovoľovalo, bol aj vášnivým letcom.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia