Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milan Pokoradi (* 1948)

• narodený v čase komunistického prevratu v roku 1948 v obci Slaná Lehota v oblasti Novohradu ako najmladší z troch detí

• matka Mária - základné vzdelanie, predovšetkým práca v domácnosti, ale aj tak sa stala sudcom z ľudu v Lučenci

• otec Ján - strojný zámočník, neskôr opravár na družstve, počas druhej svetovej vojny sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania

• zhromaždil množstvo spomienok, ktoré na staré kolená spísal a dal im názov “Bitangoviny”

• Základná škola Slaná Lehota - päť ročníkov v jednej triede, zvyšok základnej školy v obci Poltár vzdialenej sedem kilometrov, dochádzanie motorovým vlakom

• stredoškolské štúdium - Lesnícka majstrovská škola v Kokave nad Rimavicou, kde úspešne skončil v júni 1968

• 1. augusta 1968 narukovanie na povinnú vojenskú službu do vojenského útvaru v Malackách - pozícia psovoda, služba na Devínskom Jazere na hraniciach - venoval sa psíkovi Kurtovi - prevažne nočné služby sprevádzalo aj mnoho nepríjemných zážitkov - predĺžená služba, dva roky a dva mesiace

• invázia vojsk Varšavskej zmluvy 20.-21. august 1968 - prápor obkolesený sovietskymi tankami, k priamemu stretu nedošlo

• 1970 svadba s rodáčkou zo Slanej Lehoty Máriou - tri deti, dcéry Gabriela, Erika, Janette

• po vojenčine Milan zostal v Pezinku, práca v drevárskom závode, zakrátko presťahovanie zvyšku mladej rodiny

• 1978 - prechod k miestnym lesom, pôsobil v expedičnom sklade ako majster dlhé roky, až do odchodu na dôchodok, nikdy nevstúpil do komunistickej strany

• po Nežnej revolúcii prerobil garáž na stolársku dielňu - práca s drevom, možnosť privyrobiť si, najlepšie ohodnotená zákazka - výroba líšt na rámiky s podobizňou vtedajšieho pápeža Jána Pavla II.

• v súčasnosti je Milanovým domovom Domov sociálnych služieb pre seniorov v bratislavskom Ružinove, kde žije dodnes

„Tam to už bolo ťažké, boli sme zašití, nič nerobili, len počúvali tranzistory, čo sa deje… To bolo hrozné!“

Prierez druhou svetovou vojnou a raným detstvom po komunistickom prevrate

Milan Pokoradi sa narodil v roku 1948 v obci Slaná Lehota v novohradskom regióne ako najmladšie z troch detí. Na starých rodičov z oboch strán si zachoval len pekné spomienky, najmä na starkú, ktorá ho každé ráno sprevádzala do škôlky. Starý otec z matkinej strany zabezpečoval praktickú prevádzku miestneho výboru, staral sa o vykurovanie, a starý otec z otcovej strany bol horárom. Rodičia Mária a Ján sa napriek neľahkým životným podmienkam či vyčíňajúcej druhej svetovej vojne snažili dať svojim deťom to najlepšie. Mamička, ako na ňu spomína Milan, bola dobrou dušou, ktorá síce dosiahla len základné vzdelanie a starala sa predovšetkým o domácnosť, ale aj tak sa stala sudcom z ľudu v Lučenci. Bola na to nesmierne hrdá. Otec pôsobil ako strojný zámočník, neskôr ako opravár na družstve a bol veľmi pracovitým človekom. Počas druhej svetovej vojny sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania. Pamiatkou na Povstanie bolo aj množstvo pušiek pohádzaných do studne, keď nebezpečie pominulo. Koniec vojny sa, našťastie, niesol v pokojnom duchu bez incidentov, keďže ruskí vojaci dedinou len prešli.

„Bolo to také dobré detstvo,“ hodnotí Milan, ktorý sa narodil v čase komunistického prevratu, ale jeho rodiny sa to zásadne nedotklo. I keď sa znárodňovalo a ľudia prichádzali o pôdu, Milanova rodina nevlastnila rozsiahle polia ani pozemky, poľnohospodármi neboli, takže neutrpeli. Otec mal prácu na družstve a mamička sa tiež vedela obracať, vďaka čomu v domácnosti nič nechýbalo. Milan vyrastal na malej dedine, odkiaľ si odniesol množstvo spomienok, ktoré na staré kolená spísal a dal im názov „Bitangoviny“. Základnú školu začal navštevovať v miestnej obci, kde bola takzvaná jednotriedka, teda jednu triedu navštevovalo naraz päť ročníkov. Hoci sa učieval rád, dnes sa už čuduje, ako bolo možné takýto vyučovací proces realizovať. Spomína si tiež na veľkú raritu, keď dostal svoj prvý bicykel, ktorý vtedy mali len deti pánov. „Babky išli… a ja do nich… jasné, prišli sa sťažovať.“ Netrvalo dlho a pre jeho huncútstva mu učiteľ vzácny bicykel vzal a zamkol. Našťastie ho získal späť, no vo svojom chlapčenskom vyčíňaní neprestal. Po absolvovaní piateho ročníka zvyšok základnej školy dokončil v Poltári, kam každý deň dochádzal sedem kilometrov motorovým vlakom. Podľa zvyklostí vtedajšieho režimu bol aj Milan pionierom a neskôr i zväzákom: „Museli sme byť všetci.“ Vo voľnom čase sa venoval futbalu, volejbalu a bavil ho aj netradičný hod diskom. V stredoškolskom štúdiu pokračoval na Lesníckej majstrovskej škole v Kokave nad Rimavicou, kde skončil v júni 1968. V tom čase už kvôli diaľke býval spolu s ďalšími dvoma chlapcami na priváte, kde mu ešte aj vtedy čas od času pomáhala staršia sestra, ktorá sa tam neskôr presťahovala. Výučba v lesníckej škole sa delila na odbornú prax v lese a teóriu v školských laviciach. 

Milanova povinná vojenská služba počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy 

Bezstarostný život plný zábavy a študentských zážitkov pre Milana skončil 1. augusta 1968 nástupom na povinnú vojenskú službu. Narukoval do vojenského útvaru v Malackách, odtiaľ bol neskôr presunutý na Devínskej Jazero, kde ako psovod slúžil na hraniciach. „Ľudia utekali, strieľalo sa a bolo tam aj pár civilov, čo usmrtili.“ Milan ako vojak vedel, že v prípade narušiteľa, ktorý by neuposlúchol výstrahu, musí použiť aj zbraň, no bol veľmi rád, že s tým sa stretnúť a následne ťažko vyrovnávať nemusel. Vtedajšiu službu na hraniciach hodnotí ako veľmi krutú a aj psychicky náročnú. V čase invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa z 20. na 21. augusta sa Milan zúčastňoval ešte len výcviku v Malackách. Z ničoho nič bol celý prápor obkolesený sovietskymi tankami: „Všade boli hlavne okolo!“ Kasárne boli na nohách a Milan netušil, ako sa to celé skončí. Veliteľ, istý Zavodnov, zakázal odniesť sovietskym vojakom vodu, o ktorú úpenlivo žiadali. Týmto odvážnym rozhodnutím dostal celý prápor do nebezpečnej situácie, pretože Rusi mohli pokojne preraziť bránu tankom. Našťastie sa tak nestalo. Do boja však Milana verboval aj veliteľ psovodov, čo mu pripadalo v danej situácii absurdné. Nakoniec k priamemu boju nedošlo a jeho veliteľ zakrátko úplne zmizol. 

Po pár týždňoch sa Milan ocitol na zvyšok ešte dosť dlhej povinnej vojenskej služby na Devínskom Jazere na hraničnej stráži. Dostal mladého psíka Kurta, s ktorým bolo potrebné ešte veľa cvičiť a venovať sa mu. Pozíciu psovoda prežíval a bral veľmi zodpovedne. Neskôr sa stal aj veliteľom hliadky. Jeho prevažne nočné služby sprevádzalo aj mnoho nepríjemných zážitkov. Stretol sa tam s vyše stovkou ľudí, medzi nimi boli často i ženy s malými deťmi, ktorí doslova prosili, aby ich cez hranice pustili. Nikdy sa tak nestalo a vždy prišla hliadka, ktorá ich odviezla ktovie kam. Milan však poznal jedného vojaka z roty, ktorému sa ujsť podarilo. Ako člen pohraničnej stráže sa jednoducho dostal k Morave, kde si vyzliekol uniformu, odložil zbraň a potichu preplával na druhý breh. Ak by po emigrácii túžil aj Milan, mal množstvo príležitostí na útek, nikdy však nad touto možnosťou neuvažoval. Možno aj preto, že hranica bola prísne sledovaná a riskovať nechcel. Počas celej služby, ktorá bola pre hraničiara ešte predĺžená o dva mesiace, mal len jediný raz takzvaný opušťák, a to keď mu zomrel otec. „Neradi púšťali ľudí von… a z hranice vôbec nie,“ vysvetľuje Milan.  

Zaradenie sa do bežného života 

Po vojenčine sa mal Milan vrátiť do svojho rodiska, kde ho čakala práca lesníka, avšak nakoniec ho presvedčil kamarát Stanislav z vojenčiny, aby zostal spolu s ním v Pezinku. Na rok mu poskytol bývanie a Milan začal pracovať v miestnom drevárskom závode. Dnes svoje rozhodnutie nehodnotí kladne, keďže lesy miloval, a aj napriek tomu sa nechal presvedčiť. V Slanej Lehote už mal Milan manželku Máriu a malé dieťa a rodina za ním do Pezinka zakrátko prišla tiež. Svadbu mali v roku 1970 a v manželstve sa narodili tri dcéry, Gabriela, Erika a Janette. Ak chcel Milan získať v Pezinku byt, musel podpísať zmluvu v závode, ktorá ho zaviazala k práci pre tohto zamestnávateľa na desať rokov. „Teraz ma to mrzí, to moje zamestnanie… To moje povolanie lesníka som chcel robiť, horára, ja som miloval hory.” 

Časom si spolu s manželkou kúpili chalupu v Palárikove, ktorú zveľaďoval dlhých desať rokov a kde chcel ísť na starobu žiť. Žiaľ, pre nezhody sa časom s manželkou rozviedol a jeho túžba sa nenaplnila. Po nástupe normalizácie sa Milanov život významne nezmenil a niesol sa v duchu každodennej práce a rodinných povinností. Po práci v pezinskom závode sa rozhodol v roku 1978 pre prechod do miestneho lesného závodu, kde pracoval v expedičnom sklade. Jeho úlohou bolo predávať aj ohodnotiť drevo, ktoré sa k nim zvážalo a neskôr predávalo do zahraničia. V pozícii majstra bolo jeho povinnosťou vstúpiť do komunistickej strany, čomu sa nakoniec šikovne vyhol. Odrádzalo ho správanie niektorých členov strany, ktorí robili viac hanby ako osohu. Komunisti síce robili istý nátlak na jeho osobu, ale ako vynikajúci odborník sa na svojej pozícii udržal aj bez členstva v strane. V sklade pracoval dlhé roky, až do svojho odchodu do dôchodku. 

Koncom 80. rokov pred blížiacou sa Nežnou revolúciou v roku 1989 aj počas novembrových udalostí síce Milan sledoval spoločenské udalosti, očakával veľkú zmenu v spoločnosti, ale zhromaždení sa nezúčastňoval. O politiku sa nikdy nezaujímal a nechcel byť ani v tom čase aktívny. V pád komunizmu však veril, veril v silu ľudí, ktorí sa už len tak ľahko zastrašiť nedali. „Už to bolo na dobrej ceste, už sa to dalo,“ hodnotí vtedajšiu situáciu. Svoj voľný čas začal tráviť v garáži, ktorú si prerobil na stolársku dielňu. Začal sa tak znovu venovať drevu a takto si aj privyrábať. Za svoju najlepšie ohodnotenú zákazku považuje výrobu líšt na rámiky s podobizňou vtedajšieho pápeža Jána Pavla II., ktorý v tom čase absolvoval návštevu Slovenska. Venoval sa tiež výrobe kuchynských liniek, stolov či stoličiek. 

Po istom čase sa Milan rozhodol pre odchod do domova dôchodcov, kde mu s prijatím pomohla stredná dcéra. Jeho domovom sa stal Domov sociálnych služieb pre seniorov v bratislavskom Ružinove, kde žije dodnes. Má tam pánsky klub, kde sa hrajú karty a rôzne iné spoločenské hry. Verí, že sa mu ešte sa podarí navštíviť jeho rodnú Slanú Lehotu, aj keď absolvovať dlhšiu cestu už pre neho nie je jednoduché. Na záver príbehu sa síce nerozlúčil so svojím životným krédom, ale zmienil sa o tom, že sa rád venuje deťom, rozhovorom s ľuďmi a začal písať básne. Milan prezradil, že ak by sa mohol dnes rozhodnúť vo voľbe štúdia, vyhrala by určite psychológia.