Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Plichta (* 1948  †︎ 2023)

• narodil sa 10. apríla 1948 v Nových Zámkoch

• do základnej školy v Nových Zámkoch začal chodiť v roku 1954

• v roku 1963 nastúpil na Strednú priemyselnú školu strojnícku v Komárne

• 1968 – narukoval na základnú vojenskú službu

• od roku 1970 pracoval v závode Elektorsvit

• 1984 – 1986 bol predsedom Základnej organizácie Csemadoku

• v deväťdesiatych rokoch bol poslancom Mestského zastupiteľstva v Nových Zámkoch

• v rokoch 1993 – 2004 bol druhýkrát predsedom ZO Csemadoku

• Peter Plichta zomrel 28. decembra 2023.

Peter Plichta sa narodil 10. apríla 1948 v Nových Zámkoch mame Veronike Plichtovej, rod. Szücsovej (1918) a otcovi Imrichovi Plichtovi (1911). Starý otec František Plichta bol manželom Márie Plichtovej, rodenej Budínskej, a bol účastníkom 1. svetovej vojny, počas ktorej bol nasadený do bojov na Piave. Po nej sa vyučil za stolára a stal sa vynikajúcim stolárskym majstrom. Vypracoval sa až na vedúceho stolárskeho cechu. Petrov otec sa tiež stal stolárom. Prvú svetovú vojnu prežil ešte ako dieťa, 2. svetovej vojny sa už zúčastnil ako aktívny vojak. Starí rodičia z maminej strany boli Mária Szücsová a Jozef Szücs.

Prvá republika

Počas prvej republiky absolvoval Petrov otec základnú vojenskú službu v Prahe, kde strávil dva roky. Veliace rozkazy boli v maďarskom jazyku a hoci po slovensky vedel, po česky sa nikdy nenaučil. V roku 1928 založil Petrov starý otec veľkú a modernú stolársku dielňu: „Mal vtedy už šesťdesiat rokov. Zobral si úver a behom desiatich rokov si ten úver splatil. Dopomohlo mu k tomu aj to, že prebiehali určité veľké výstavby v meste, o ktoré sa uchádzal a proste komplet okná, dvere, tie všetky on vyrobil. Trebárs na okresnom úrade. Ale i keď mal tú najmodernejšiu techniku, sám by na to nebol stačil a v rámci cechu si zvolal tých majstrov a povedal im, že: ´Napriek tomu, že som to vyhral ja, ale každý dostane svoj podiel, každý sa na tom bude podieľať.´ Zrejme preto ho mali v obľube. Proste nerobil nejaké výnimky, alebo nehrabal len k sebe, každému dal. Vedel, že ktorý majster na čo má, nebol každý taký zručný a tí menej zruční dostali to, že trebárs ten materiál napílili, ohobľovali, proste pripravovali na ďalšiu tú perfektnejšiu prácu, ktorú už potom dostali ďalší, ktorí v tom boli zručnejší. Ale každý dostal prácu, každý mal čo robiť, boli spokojní. A tým pádom dostal veľkú poctu, môžem povedať, že v celom meste.“

Druhá svetová vojna

Po prvej viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 sa Nové Zámky stali súčasťou Maďarského kráľovstva. Vedúce pozície štátnej správy boli obsadené maďarskými úradníkmi. V krátkom čase všetko podraželo a bol nedostatok mnohého tovaru. V tom čase bolo často s nostalgiou opakované heslo „Minden drága, visza Prága“ (Všetko je drahé, vráťme sa k Prahe, prekl. ed.). Petrov otec musel narukovať na niekoľkomesačný výcvik do maďarskej armády. Počas neho vnímal veľký rozdiel medzi vojenskou službou v demokratickom Československu oproti armáde v Maďarsku, v ktorej sa ku nim správali s veľkým dešpektom. Dostal sa na front s delostreleckým útvarom a pri ústupe nakoniec padol do ruského zajatia. V zajatí bol sedem mesiacov a cesta domov mu trvala ďalší mesiac. Počas vojenskej služby otec ovdovel a zostal sám s dvomi malými synmi. Po návrate z vojny v roku 1946 sa otec opäť oženil a v tomto manželstve sa narodil Peter a jeho mladší brat.

Otec o útrapách vojny začal rozprávať až na sklonku svojho života a Peter si obraz tých čias musel doplniť z literatúry a filmu. Až vtedy mu čiastočná mozaika otcových spomienok vytvorila ucelený obraz vojnového obdobia . Petrova mama, v tom čase ešte slobodná, pochádzala z obce Andovce neďaleko Nových Zámkov. Chovali hospodárske zvieratá a hydinu. Sami si vedeli dorobiť mäso, maslo, mlieko a ďalšie produkty. Tieto poľnohospodárske prebytky potom predávali v Budapešti alebo v Bratislave, najčastejšie pre konkrétnych stálych zákazníkov. Počas vojny u nich prespávali nemeckí a neskôr ruskí dôstojníci.

Presídľovanie

Nútené presídľovanie maďarského obyvateľstva v rokoch 1946 – 1948 postihlo aj Petrovu rodinu. Matkina najstaršia sestra bola v tom čase už vydatá a bola spolu s rodinou presídlená na Sudety do Čiech. Medzitým rodičia dostali tzv. biely list – rozhodnutie o tom, že majú byť presídlení do Maďarska. Napísali do Čiech list a sestrina rodina sa tajne vrátila. Chceli byť spolu s príbuznými: „Tajne sa vrátili. To bolo v štyridsiatom šiestom, keď sa naši brali. Oni by sa nemohli dostať – teda tá sestra, ktorá bola vysídlená do Čiech, nemohla by sa dostať do Maďarska, lebo bola vysídlená do Čiech. Takže mamka sa vydala a jej rodný list asi zostal nejakým spôsobom doma. A jej rodným listom ona bola presídlená do Maďarska. A jej manžel nejakým spôsobom bol ukrytý niekde vo vagóne, aby takto sa dostali“ (do Maďarska, pozn. ed.). Keď už rodičia aj starí rodičia boli zbalení a čakali na presídlenie, starý otec dostal krvácanie do žalúdka a po krátkom pobyte v nemocnici zomrel. Konal sa pohreb a počas týchto dní transport odišiel. Namiesto Petrovej rodiny pravdepodobne vysídlili iných Maďarov a takto časť rodiny zostala v Nových Zámkoch. Keďže však úrady pôvodne počítali s tým, že rodičovský dom bude po ich odchode prázdny, v jedno skoré ráno ktosi zazvonil: „Otec išiel otvoriť a tam stojí dotyčný pred bránou a že: `Otvorte mi, lebo to je môj dom. Ja sem idem.` Tak si to viete predstaviť, čo sa v otcovi asi mohlo udiať. Vedel sa zdržať a povedal mu: `Buďte tak dobrý, choďte preč. To je môj dom. Ja nejdem odtiaľ nikam.`“ Väčšina rodiny z maminej strany však do Maďarska presídlená bola.

Päťdesiate roky, znárodnenie

Otec po smrti svojho otca, Petrovho deda, prevzal stolársku dielňu. Sedem mesiacov bol živnostníkom, keď v roku 1948 došlo ku komunistickému prevratu a k znárodneniu. Otec nakrátko zostal vo svojom bývalom majetku majstrom. Jeden z pracovníkov dielne, prezývaný „Klamár“, bol na ľudovom súde svedkom a na tomto súdnom pojednávaní krivo obvineného Petrovho otca odsúdili za to, že údajne kradol materiál v spoločnom socialistickom vlastníctve a z neho potajme vyrábal nábytok na súkromné zákazky. Celé obvinenie bolo klamstvo, otec však po odsúdení už nemohol byť činný vo svojom obore a musel odísť pracovať do novozámockej tehelne. Ťažko znášal, keď každé ráno stretával bývalých kolegov, ako nastupujú do stolárskej dielne, kam on už nemohol. Rodine bol znárodnený všetok majetok na vtedajšiu dobu veľmi moderne zariadenej stolárskej dielne.

Reslovakizácia

Petrovi rodičia dostali možnosť prihlásiť sa prostredníctvom reslovakizácie (administratívna zmena národnosti na slovenskú národnosť, ktorá sa týkala maďarskej menšiny na národnostne zmiešaných územiach Slovenska po 2. svet. vojne) ku slovenskej národnosti. Hoci babka z otcovej strany hovorila výborne maďarsky, nemecky aj slovensky, túto možnosť jednoznačne odmietli: „ Povedali, že už z principiálneho dôvodu nie. Sme Maďari, tak zostaneme Maďarmi.“

Detstvo

Po vojne bolo celé mesto zničené, domy zbombardované. Tie, ktoré zostali stáť, boli ešte dlhé roky ošarpané, málokto mal peniaze na ich opravu. V päťdesiatych rokoch, keď Peter vyrastal, bol na nákup potravín zavedený lístkový systém. Lístky dostala aj ich rodina, ale tovaru, za ktorý by ich mohli vymeniť, bolo veľmi málo. Našťastie, mali známych na dedine, kde poľnohospodárskych prebytkov bolo predsa len viac a to im pomáhalo prežiť. Na šatstvo a obuv si museli dávať pozor, lebo bratia ich po sebe dedili. A hoci Peter vyrastal v skromných podmienkach, vždy bolo o neho a jeho troch bratov dobre postarané. V roku 1953 počas menovej reformy bol Peter svedkom toho, ako niektorí ľudia svoje odrazu bezcenné peniaze rozhadzovali na ulici. Oni ako deti ich zbierali a hrali sa s nimi. Do základnej školy v Nových Zámkoch začal chodiť v roku 1954. Bola to maďarská škola, kde sa na jednom mieste nachádzala škôlka, základná škola, gymnázium aj stredná ekonomická škola. Peter sa zaujímal o množstvo vecí. Čítal časopis Természet, tudomány és társadalom (Príroda, veda a spoločnosť, preklad ed.). V roku 1963 nastúpil na Strednú priemyselnú školu strojnícku. Okrem učiteľa slovenčiny, ktorý si nachádzal zámienky na to, aby kvôli maďarskému pôvodu a živnostenskej minulosti jeho otca mohol Petra šikanovať, boli roky strávené na strednej škole príjemné. Peter veľa športoval, atletiku začal robiť už na základnej škole. Venoval sa aj ochotníckemu divadlu v Csemadoku.

Udalosti v Maďarsku 1956

Peter mal v roku 1956 osem rokov. Na prízemí rodičovského domu boli obchodné priestory, ktoré v tom čase využíval podnik Brašňa (Ľudové družstvo brašnárov v Nových Zámkoch). „V jednej z tých miestností pracoval jeden, čo pochádzal z Budapešti a s tým Tibor báčim ja som sa rozprával o týchto veciach, že čo sa to tam deje. No a naraz Tibor báči neni! Ja som sa pýtal, že kde je. Že je na dovolenke a už ani nepríde, dal výpoveď. No nakoniec vysvitlo, že za tieto veci, čo sme sa tam rozprávali, a nielen so mnou sa rozprával o tom ako s deckom, bol odsúdený. Dostal sa do väzenia. No ale zhodou okolností jeden jeho kolega, s ktorým tam spolu robil, potom z toho sa stal príslušník verejnej bezpečnosti (silová zložka komunistického štátu, pozn. ed.), ten ho udal.“

Šesťdesiate roky

Peter narukoval na základnú vojenskú službu v januári roku 1968 a slúžil na štábe. V deň vpádu okupačných vojsk Varšavskej zmluvy bol na armádnych atletických pretekoch v Opave. Do kasární v Nových Zámkoch, kde vtedy slúžil a ktoré boli obsadené ruskými vojakmi, sa vrátil po týždni. O udalostiach z 21. augusta vie teda iba z rozprávania. S maďarskými vojakmi však ku priamemu konfliktu v meste nedošlo. V šesťdesiatych rokoch nebolo jednoduché vycestovať do zahraničia a to ani do iného socialistického štátu. „V sedemdesiatom roku s Čedokom som chcel vycestovať do Juhoslávie a keď človek išiel s Čedokom, tak nemusel nič, žiadne devízové prísľuby a o takéto veci požiadať. V Čedoku sa ma opýtali, že kedy som bol na vojne. Tak hovorím, že v decembri som prišiel domov. Nemôžete.“ Petrovi oznámili, že vycestovať môže najskôr po dvoch rokoch od návratu z vojenčiny. Do Juhoslávie sa napokon dostal až ako ženatý otec rodiny na základe pozývacieho listu manželkinej sestry, ktorá tam bola vydatá. Napriek rodinnému charakteru návštevy však Peter aj s deťmi musel o devízový prísľub a o ďalšie povolenia československé orgány požiadať. Dohromady musel pred cestou získať dvadsaťsedem podpisov z rôznych inštitúcií.

Sedemdesiate roky, Anticharta

V druhej polovici sedemdesiatych rokov Petra navštívili zo straníckej organizácie, aby podpísal Antichartu, čo bola podpisová akcia organizovaná socialistickým režimom ako reakcia na Chartu 77 (Charta 77 bola občianska iniciatíva reprezentovaná prvou trojicou hovorcov Václavom Havlom, Janem Patočkom a Jiřím Hájkom, ktorá kritizovala nedodržiavanie ľudských a občianskych práv v normalizačnom Československu, pozn. ed.). Chcel vidieť text dokumentu, pod ktorý sa mal podpísať, ten mu však prečítať nedali. Peter Antichartu podpísať odmietol.

Osemdesiate roky

Peter pracoval celý svoj profesionálny život novozámockom závode Elektrosvit ako strojár-technik. V Elektrosvite odpracoval 44 rokov. Popri zamestnaní aktívne pôsobil aj v Základnej organizácii Csemadoku a prvýkrát stál na jej čele ako predseda v rokoch 1984 – 1986 (Csemadok – Csehszlovákiai Magyar Dolgozók Kultúregyesulete, Kultúrny spolok maďarských pracujúcich v Československu, založený v roku 1949, pozn. ed.). Okrem nespočetného množstva kultúrnych akcií pravidelne usporadúvali aj Czuczorove dni, ktoré boli známe výtvarnými alebo fotografickými výstavami, prezentáciami ručných prác a podobne. Samotné konanie týchto akcií však podliehalo súhlasu komunistickej strany a Peter zažil aj situáciu, keď túto tradičnú kultúrnu akciu režim nechcel povoliť. Czuczorove dni sa po zložitej a nepríjemnej verbálnej konfrontácii Petra s vedúcim komunistickým funkcionárom nakoniec uskutočnili, ale po najbližšej výročnej schôdzi, na ktorej každoročne po straníckej línii schvaľovali vedenie Csemadoku, Peter už do vedenia schválený nebol. Dokonca v tej dobe dostal i zákaz do Csemadoku vstupovať. Peter do komunistickej strany nikdy nevstúpil.

Nežná revolúcia v roku 1989, rozdelenie Československa

November 1989 zažil v Nových Zámkoch, keď v Csemadoku nacvičovali hudobné predstavenie. Piesne z predstavenia venovali demonštrantom v tom čase sa nachádzajúcim na neďalekom námestí, za čo im poďakovali veľkým potleskom. Od zmeny režimu očakával veľa pozitívneho, medzi iným možnosť slobodného cestovania. Na začiatku deväťdesiatych rokov však prišlo sklamanie. Elektrosvit, v ktorom pracovalo 4500 zamestnancov, začal po privatizácii upadať, až bol nakoniec celkom rozpredaný. Rozdelenie Československa Peter vnímal negatívne, sám bol proti jeho rozdeleniu.

Deväťdesiate roky

V deväťdesiatych rokoch sa Peter stal poslancom Mestského zastupiteľstva a bol ním niekoľko volebných období. Poznalo ho mnoho ľudí, keďže bol členom Csemadoku a zastával v ňom rôzne funkcie. V roku 1993 sa stal po druhýkrát predsedom Základnej organizácie Csemadoku a organizáciu viedol až do roku 2004. Csemadok má svoje vlastné priestory a budova z roku 1962 dodnes slúži svojmu pôvodnému kultúrnemu účelu. Vznikali a hrali sa v nej rôzne divadelné hry, operety alebo muzikály. Niektoré hry so živou kapelou zahrali aj päťdesiatkrát. Mnohokrát ich navštívili aj umelci z Maďarska, ktorí sa na niektorých predstaveniach sami podieľali. Bolo to veľmi plodné obdobie fungovania Csemadoku.

Na dôchodku

Peter sa vždy snažil byť pre každého prospešný a to bez ohľadu na národnostnú, náboženskú alebo akúkoľvek inú príslušnosť. Dnes je aktívnym dôchodcom a žije najmä pre svoju rodinu. S manželkou majú dve vydaté dcéry, Agnesu a Gabrielu, a päť vnúčat. So svojou pani navštevujú rôzne kultúrne podujatia, divadelné predstavenia, chodia na výstavy, do galérie. Tak, ako po celý svoj život, aj na dôchodku zostáva stále aktívny.  V čase dokumentovania bol aktívnym dôchodcom a žil najmä pre svoju rodinu.

Peter Plichta zomrel 26. decembra 2023.