Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anton Pižurný (* 1961)

• Anton Pižurný sa narodil 17. marca 1961 v Želiezovciach

• spomína si na okupáciu 1968, otec niesol inváziu vojsk ťažko

• študoval knihovníctvo, písal vlastnú tvorbu, mal kontakt s českou kultúrnou sférou

• pracoval vo fabrike v Banskej Štiavnici, tu sa zapojil do Nežnej revolúcie

• založil pobočku VPN vo fabrike, zakladal organizáciu VPN v B. Štiavnici, zúčastnil sa Nežnej revolúcie v B. Štiavnici

• založil umeleckú agentúru a vydavateľstvo, vyšlo mu niekoľko básnických zbierok

Anton Pižurný sa narodil 17. marca 1961 v Želiezovciach. Jeho otec pochádzal zo Serede, no práca veterinára ho zaviala do Banskej Štiavnice, kde sa zoznámil s mladou učiteľkou – Antonovou mamou. Mladí manželia kvôli otcovej práci Štiavnicu opustili a usídlili sa na juhu Slovenska v Želiezovciach. Tu sa im narodili dve dcéry a najmladší syn Anton.

Okupácia

V auguste 1968, keď mal Anton sedem rokov, vyrazila rodina Pižurných na dovolenku k maďarskému Balatonu. Domov do Československa sa vracali v noci z 20. na 21. augusta a netušili, že na československé územie práve vstupujú aj vojská Varšavskej zmluvy. Colníci na hraniciach s údivom hľadeli na zaskočených dovolenkárov: „Vy idete domov? Vy neviete, čo sa tam deje?“ pýtali sa ich.

Anton bol vtedy malý chlapec, no dobre si pamätá „fronty“ ľudí pred obchodmi, ktorí si robili zásoby potravín pre prípad toho najhoršieho. Rovnako si spomína na strach, ktorý v tom čase cítil: „Mama vošla do mojej detskej izby a povedala: ,Synček môj, asi bude vojna.‘“ Dnes už so smiechom dodáva, že sa vtedy rozplakal.

Aj v Želiezovciach sa po invázii usídlili vojaci Varšavskej zmluvy, no podľa Antonových slov s nimi obyvateľstvo neprichádzalo do nejakých konfliktov. Vyskytol sa len jeden prípad, keď ktosi v známom želiezovskom parku namaľoval veľký biely nápis: „Okupanti domov!“ Páchateľa sa podarilo nájsť a za svoj čin bol potrestaný. Zbaviť sa úprimného odkazu však už bolo ťažšie a aj napriek premaľovaniu boli jeho kontúry po istom čase stále čitateľné.

Okupáciu Československa niesol ťažko Antonov otec, ktorý bol do tej doby presvedčeným komunistom. „Po roku 1948 vošlo do neho veľké budovateľské nadšenie a vstúpil do komunistickej strany,“ približuje Anton. Príchod spojeneckých vojsk však vnímal ako zradu a zhoršený psychický stav mu dokonca privodil infarkt. V roku 1972 tretiemu infarktu podľahol.

Mladý rebel

Na základnú školu chodil Anton v rodných Želiezovciach a nastúpil tam aj na gymnázium. Po prvých dvoch ročníkoch sa rodina Pižurných presťahovala do Žiliny, kde Anton absolvoval tretí ročník gymnázia. Choroba starej mamy však nasmerovala ich ďalšie plány späť do Banskej Štiavnice. Stredoškolské vzdelanie tak Anton napokon ukončil v roku 1980 na štiavnickom gymnáziu.

Anton o sebe hovorí, že bol rebel. Nosil dlhé vlasy a počúval rockovú hudbu. Rodinný známy, ktorý emigroval do Ameriky, mu odtiaľ posielal vinylové platne. „Rolling Stones boli prví, čo mi poslal, to bolo fantastické!“ spomína Anton. V kontraste s normalizačnou uniformitou vyznieval západný svet rozmanitejšie a Anton si uvedomoval, že kultúra nie je jedinou oblasťou, v ktorej chýba sloboda. „Začal som vnímať, že svet je rozdelený a že to, čo sa u nás v Československej socialistickej republike deje, nie je práve to, čo by som chcel,“ konštatuje.

Literárne začiatky a český underground

Po maturite odišiel Anton do Bratislavy na nadstavbové štúdium knihovníctva. Pracoval v bratislavských kníhkupectvách a venoval sa vlastnej tvorbe. Prvé básne mu vyšli už ako 19-ročnému v mesačníku Nové slovo mladých. Bola to literárna príloha Nového slova, ktorú viedol Vojtech Mihálik. „Bol taký úzus, že autor, ktorý tam chce publikovať, musí najprv napísať tzv. angažovanú báseň. Ja som nikdy angažované básne nepísal, napriek tomu moje práce Mihálik uverejňoval,“ opisuje pomery v časopise Anton.

Vďaka literárnej činnosti nadviazal kontakty aj s českou kultúrnou sférou. Pražskí kamaráti ho pravidelne zásobovali českými undergoundovými časopismi Vokno a Revolver a rád tiež počúval českých „Plastikov“. Antona neminula ani vojenská služba a po dvoch rokoch povinnej vojenčiny pracoval nejaký čas v geodézii. Keď ale jeho partnerka otehotnela, vrátili sa spolu do Banskej Štiavnice a v neďalekom Svätom Antone sa zosobášili.

Revolucionári v kotolni

Anton začal pracovať ako administratívny pracovník v malej fabrike na spracovanie dreva a výrobu drevených sudov a na starosti mal okrem iného aj personalistiku. Najväčší problém bol s obsadením miest pracovníkov kotolne. „Bola to špinavá, málo platená práca, ktorú nikto nechcel robiť,“ vysvetľuje. Napokon sa mu podarilo zohnať troch nových kuričov aj s pomocníkmi, z ktorých sa nečakane stali jeho kamaráti a Anton s nimi v kotolni trávil veľa času. Vysvitlo, že majú vysokoškolské vzdelanie, avšak ako veriaci ľudia majú problém sa zamestnať na adekvátnych pozíciách. V novembri 1989 sa potom zapojili do revolučného procesu a z niektorých sa neskôr stali starostovia okolitých obcí.

Ešte niekoľko mesiacov pred Nežnou revolúciou Anton neveril, že by sa na vtedajšom režime mohlo niečo zmeniť. Jeho strýko, ktorý sa v Bratislave zúčastnil Sviečkovej demonštrácie, raz Antonovi priniesol dokument s názvom „Několik vět“, vypracovaný signatármi Charty 77 na jar 1989. Bola to petícia vyzývajúca vládu krajiny k uskutočneniu dôkladnej systémovej zmeny na základe slobodnej a demokratickej diskusie. Anton si dokument zobral a napriek tomu, že za rozširovanie petície hrozili postihy, začal vo svojej kancelárii v štiavnickej fabrike dokument rozmnožovať. Zastihol ho však pri tom riaditeľ fabriky. Anton dodnes nevie, či za to mohol náhly príchod revolučných dní alebo riaditeľova nevôľa konať proti nemu, no žiadne problémy kvôli tomu nemal.

Štiavnické revolučné dni

Spúšťačom zapojenia sa do revolučného procesu bol pre Antona moment, keď videl videonahrávku z násilného zásahu polície proti študentom 17. novembra 1989 v Prahe, ktorú mu doniesol kamarát. „Vtedy sme si uvedomili, že niečo sa deje, že toto nie je v poriadku, keď takto sa chová štát k svojim vlastným ľuďom, ešte k tomu študentom,“ vysvetľuje.

Novinky o zakladaní politického hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) sa v tých dňoch šírili z Bratislavy do regiónov a štiavnickí aktéri sa rýchlo zaktivizovali. Anton najskôr stál pri založení pobočky VPN v štiavnickej fabrike, kde pracoval, a následne sa v Klube mládeže Rubigall založila aj celomestská organizácia VPN. Medzi zakladateľov okrem Antona patrili Oľga Kuchtová, Ľudovít Kaník, Soňa Lužinová, Jozef Labuda či Juraj Paučula ktorý bol v tom čase vedúcim Klubu. Zapojili sa do generálneho štrajku a na Námestí sv. Trojice v Banskej Štiavnici rečnili na schodoch súsošia pred davom ľudí. „Tento pocit som zažil len raz za život a môžem povedať, že to bola taká obrovská miera empatie a taký zážitok, na aký sa nezabúda. Bol to fantastický pocit,“ spomína. Okrem toho začali svojpomocne vydávať noviny „Štiavnická verejnosť“.

Staré mocenské kádre prirodzene neboli nadšené z revolučného počínania si akýchsi „mladých sopliakov“. Keď malo dochádzať k personálnym zmenám na hlavných postoch, v zákulisí začala kolovať informácia o hrozbe použitia sily proti predstaviteľom Nežnej revolúcie. Anton sa dokonca stretol aj s osobným zastrašovaním. „Dávaj si pozor, aby sa ti nestala nejaká nehoda,“ vyhrážali sa mu. Iní sa zasa snažili rýchlo „prezliecť kabát“ a pridať sa na stranu novembrových aktérov. Anton si spomína najmä na jedného muža s komunistickou minulosťou, ktorého musel požiadať, aby opustil míting: „Doobeda bol ešte ‚červený‘ a večer už chcel s nami zakladať VPN.“ Antona mrzí, že viacero podobných ľudí, ktorí sa vtedy stiahli do úzadia, dnes opäť zastáva vysoké funkcie.

Antonovi sa podarilo stretnúť aj s vtedajším federálnym ministrom vnútra Jánom Langošom, ktorý bol na formálnej návšteve Banskej Štiavnice. Po oficiálnej časti si k nemu Anton sadol a pri pive sa ho opýtal na to, prečo už nemá svoje legendárne dlhé vlasy. „Položil som ich na oltár vlasti,“ odpovedal mu so smiechom Langoš. Hovorili spolu aj o tom, že znejú hlasy za rozdelenie Československa. „On mi už vtedy povedal, že s tým sa asi nedá nič robiť,“ spomína si Anton.

„Československo bolo dobrou krajinou“

Termín prvých slobodných volieb sa Anton rozhodol stráviť v Prahe. Na výsledky čakalo plné Václavské námestie a ľudia sa radovali z víťazstva Občianskeho fóra a VPN. Anton priznáva, že keď sa Vladimír Mečiar stal ministrom vnútra, skutočne veril tomu, že sa pustí do očistenia spoločnosti od komunistov a sprofanovaných ľudí. Jeho slová zneli popri filozofických a humanistických prejavoch intelektuálov z VPN presvedčivejšie. „Dokázal strhnúť masy, no vidíme, čo sa z neho nakoniec vykľulo,“ dodáva Anton.

Od roku 1990 pracuje Anton „na voľnej nohe“. Založil umeleckú agentúru i vlastné vydavateľstvo. Vydával viacero novín a vyšlo mu niekoľko básnických zbierok.

S rozdelením Československa Anton nesúhlasil. Vždy mal rád českú kultúru a často navštevoval Čechy i Moravu. „Československo sa mi zdalo byť dobrou krajinou,“ konštatuje.

Dnes, po tridsiatich rokoch od Nežnej revolúcie, sa mu zdá, že ten veľký potenciál roku 1989 na pozitívnu zmenu krajiny sa vytratil. Nádej vidí v mladej generácii, pre ktorú má okrem dôsledného štúdia vlastnej histórie ešte jedno odporúčanie: „Snažte sa byť statoční a počúvať, čo vám hovorí srdce. Snažte sa ľudí hodnotiť nielen jednostranne, ale aj z viacerých uhlov. Neverte všetkým médiám, urobte si vlastný názor a držím vám palce, aby vám tento váš vlastný názor vyšiel.“