Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Pártoš (* 1948)

• narodil sa 17. novembra 1948 v Košiciach

• mama bola politicky aktívna, počas SNP pomáhala povstalcom ako ošetrovateľka

• 1963-1966 absolvoval strednú všeobecno-vzdelávaciu školu v Žiari nad Hronom

• 1967 - 1973 vyštudoval za farmaceuta v Bratislave

• 1974 – 1994 pracoval v Štátnom ústave pre kontrolu liečiv

• 1989 sa zúčastnil revolučných podujatí

• od 2011 odišiel do penzie

• 2025 žije v Bratislave

Štefanovi jeho mama rozprávala o tom, ako po návrate z Moskvy vystupovala proti Stalinovi alebo aj to, že v období SNP pomáhala partizánom a ošetrovala ranených. Záver vojny preto strávila vo väzení.

Nezniesla sociálnu nerovnosť 

Mama nášho pamätníka Štefánia, rodená Žabkayová (1913) sa narodila v Trenčíne ako polosirota. Vyrastala v Žiline, no žila aj v Bratislave. V rodine jej boli vštepované základné princípy humanity a vždy bola veľmi citlivá voči sociálnej nerovnosti. Napríklad nechcela ich slúžke  dovoliť umývať schody, pretože to nepokladala za spravodlivé. Už od dvanástich rokov sa venovala politickej činnosti a pomerne rýchlo sa stala členkou komunistickej strany. V meštianke v Čadci jej bol vzorom akademik Ladislav Szántó. Ten ju učil marxistickým prístupom. Pre politickú horlivosť ju v roku 1932 vylúčili z gymnázia v Žiline. „Na nejakom verejnom prejave strhla z tribúny rečníka, ktorý bol profašistický. Bol to ten známy spisovateľ Tido J. Gašpar.“ Maturitu si preto dorobila až v roku 1938. Medzitým, v predvojnovom období, pôsobila ako redaktorka viacerých robotníckych novín, napríklad v Hlase ľudu či Pravde. 

Stalinský teror v priamom prenose

V roku 1934 pamätníkovu mamu strana vyslala do Sovietskeho zväzu do Kominterny. Rok študovala na Medzinárodnom agrárnom inštitúte v Moskve. „Tam zažila ten najsilnejší kult osobnosti a obdobie tzv. stalinského teroru. Chodila stále na tajnú políciu a hovorila, že robte niečo, však tu miznú ľudia. A oni, že všetko je v poriadku, choďte domov. A tam skutočne mizli ľudia. Jeden deň ste sa s ním zhovárali a druhý deň nebol. A každý sa bál spýtať, čo sa stalo.“ Svojim priateľom v dobrom radila, aby odišli a snažili sa vymaniť z tej sféry vplyvu. „No boli to ľudia na vysokých postoch, ktorí nechceli a ani nemohli odísť. Medzi nimi bol napríklad Zinovjev či Bucharin.“ 

Chceli ju vešať na kandeláber

„Keď sa vrátila, otvorene hovorila, že Stalin je vrah. A na to jej tí roduverní komunisti povedali, že až vyhrajú, tak ju obesia na prvý kandeláber... Ostatní to brali naopak – ľudia robia zle a báťuška Stalin o tom nevie, keby vedel, urobí poriadok... Ale ona bola priamo tam a s ňou Fučík, Gottwald, Dimitrov a Ulbricht. To boli kamaráti. Oni do toho asi videli lepšie.“ Počas toho roka spoznala aj život prostých ľudí. Keď ochorela, pravdepodobne na štítnu žľazu, liečila sa v sanatóriu niekde na Urale. Inokedy pomáhala politickým väzňom pri stavbe moskovského metra. „Obľúbili si ju, ona sa k nim chovala ako k ľuďom. Pre ostatných to boli čísla... Preto mala povesť opozičníka, človeka, ktorý nejde s hlavným prúdom a viem, že asi v 1938 vystúpila zo strany.“  

Počas povstania ošetrovala partizánov 

V rokoch 1940-1945 Štefánia externe študovala v Bratislave za magistru farmácie. Popri štúdiu ilegálne spolupracovala v okruhu ľudí, ktorí sa angažovali v protifašistickom hnutí. Pre jej politickú činnosť bola dokonca vo väzení, odkiaľ chodila na skúšky. Počas povstania robila ošetrovateľku u povstaleckého vojska na Strečne. Synovi spomínala aj ťažké boje niekde pri Žiline, v Priekope. „Opúšťala Žilinu, keď z jednej strany už nemecké vojská prichádzali do Žiliny. Bojovala s francúzskymi partizánmi. Ona vedela francúzsky, čiže im tlmočila a robila tú ošetrovateľskú robotu... Hovorila, že miestami boli na tom tak biedne, že jedli slimáky.“ Po čase ich zajali Nemci, pri čom takmer prišla o život, lebo im nemecky povedala, že nad nimi zvíťazia. Dôstojník dal preto príkaz zastreliť ju. „Postavila sa pred hlavne a začala recitovať po nemecky nejakú báseň od Heineho, ktorá bola zrejme ilustráciou k tej situácii. Ten Nemec sa zamyslel a povedal Nicht erschießen.“ Následne bola vypočúvaná na gestape a až do konca vojny uväznená  v Ilave, kde kradli deky a pašovali ich partizánom. To bolo niekedy vo februári či v marci 1945.

Otec bol všade politicky nespoľahlivý

Po vojne Štefánia pracovala ako vedúca oddelenia na Povereníctve zdravotníctva v Bratislave. V roku 1947 sa na liečení v Tatrách zoznámila so Štefanovým otcom. O rok neskôr sa im narodil náš pamätník. Otec bol ftizeológ, všeobecný lekár, detský pľúcny lekár a neskôr si urobil atestáciu na gynekológa. Pre silné politické boje ho stále prekladali. „My sme pendlovali, všade bol politicky nespoľahlivý. Lebo vždy išli proti múru.“ V 1951 sa rodina presťahovala na Sliač. Otec pracoval v miestnych  kúpeľoch ako gynekológ, mama bola pre zdravotné problémy z povstaleckých čias na invalidnom dôchodku. Vďaka tomu mala čas venovať sa Štefanovi intenzívne. „Čítala mi ako štvorročnému Dostojevského. Takže ma viedla úplne iným spôsobom... Brala ma ako dospelého.“ Sama sa venovala spisovateľskej a prekladateľskej činnosti a bola členkou Zväzu československých spisovateľov. 

Pri hrách v lese občas niečo vybuchlo

V 1953 začal Štefan chodiť do asi kilometer a pol vzdialenej školy v dedine. „Okrem tých kúpeľných domov a kúpeľov tam v podstate nebolo skoro nič. Takže my sme sa chodili hrať do lesa. Tam boli partizánske bunkre, ešte to malo koberce a všetko. Občas tam niečo aj vybuchlo.“ V 1956 zrušili otcovi pracovné miesto a donútili ho odísť z kúpeľov. Rok dochádzal pracovať do Žiaru nad Hronom, kde býval na slobodárni. Po dostavaní bytov sa rodina prisťahovala za ním. Od štvrtého ročníka teda Štefan pokračoval v Žiari. Ako ostatní, aj on patril k pionierom. „Bol iba jeden, ktorý nebol v pionieri. A to bola čierna ovca, o tom sa šuškalo a všetci sa ho báli.“ Cez prázdniny chodieval na tábory a k starej mame. „Nebolo vôbec bežné ísť do cudziny. Keď už som bol starší, povolili cesty do Maďarska. Celé Československo začalo chodiť k Balatonu. Tam sme boli raz alebo dvakrát.“ 

O mnohom sa mlčalo a nevedelo

O  prebiehajúcich revolúciách v Maďarsku alebo v Poľsku náš pamätník nevedel. Otec ale počúval Slobodnú Európu a vedel nemecky a maďarsky, takže mal viac informácií, ako bolo bežné. „To bola taká doba. Ľudia sa o tom báli hovoriť a naši ma chceli uchrániť, takže v mojej prítomnosti o tom nehovorili. Rozprávali sa súkromne a keď sme išli na návštevu k známym, tak začali vyprávať po maďarsky.“ Štefan si spomína aj na ekologickú katastrofu, spôsobenú hlinikárňou, v neďalekej dedine Horné Opatovce. „Začali tam hynúť stromy, kravy, tak ľudí začali sťahovať preč. Tam sa mal stavať komín, ktorý by fluór, ktorý to zapríčiňoval, rozširoval ďalej do Žiarskej doliny. No nemali na to peniaze. A poverili moju mamu, aby to nejako vybavila v Prahe. Lobovala u Husáka, lebo ona mu robila spojku cez povstanie, takže sa poznali... Ale mám pocit, že sa o tom veľmi nesmelo hovoriť. Tam bol vyšší výskyt rakoviny.“

Vnímal masívne uvoľnenie a úžasnú atmosféru

V 1963 nastúpil Štefan na strednú všeobecno-vzdelávaciu školu v Žiari. Bol dobrý vo futbale, najviac ho však bavilo plávanie a šachy. Keď viedol krúžok mladých šachistov, zvíťazili na krajskom šampionáte. No vnímal aj politické zmeny. „Ja som mal výhodu, že otec počúval tú Slobodnú Európu, takže som mal nejaké informácie. A potom, už v tom šesťdesiatom piatom – šiestom, to bolo hodne voľnejšie. Dokonca som si mohol dovoliť povedať, že to nie je pravda, čo sa píše, pretože správy Slobodnej Európy hovoria niečo iné. Toto bolo predtým nemysliteľné.“ Čítal české denníky, Romboid či Revue svetovej literatúry. Otvárali sa mu úplne nové obzory. Po maturite v 1966 začal študovať na vysokej škole chemicko-technologickej v Prahe. Po roku prestúpil na farmaceutickú fakultu do Bratislavy. Počas výšky sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Ludmilou, ktorá sa za ním presťahovala z rodných Čiech. 

Juhoslovania im počas okupácie veľmi pomohli

O vstupe vojsk Varšavskej zmluvy sa dozvedel v Juhoslávii, kde bol s rodinou na pobyte cez zväz spisovateľov. „Tam nám to všetci zvestovali a samozrejme tam bola dostupnosť nemeckých, anglických správ, všetkého možného. Takže nás to zasiahlo veľmi a podpisovali sme všelijaké rezolúcie proti vstupu. Akurát tam bol jeden človek, ktorý povedal: Prepáčte, ja to nepodpíšem, lebo to dopadne blbo a viem, že by to ohrozilo moju kariéru alebo moju rodinu. Iný známy dramatik povedal: „Na stráž! Takže boli tam všelijakí ľudia. Ale tí jugoši boli fantastickí a veľmi nápomocní.“ Vedenie zájazdu konzultovalo situáciu so slovenskou stranou. Odporučili im, aby týždeň – dva počkali, až sa situácia ujasní. Domov cestovali cez Rakúsko. „Policajti nás zaviedli na miesto, kde sme mohli prespať. To bolo také pre emigrantov. Tá pani, čo to viedla nám hovorila, ako sa chovajú tí československí emigranti, ako tam kradnú povliečky a všetko možné. Ako jeden necivilizovaný národ.“   

Revolučnú náladu po roku vystriedal strach

Prvý rok po okupácii situáciu ľudia brali ako dočasný stav. Dubček ako prvý tajomník a Svoboda ako prezident boli pre nich zárukou toho, že obrodný proces bude nejakým spôsobom pokračovať. V spoločnosti bola stále citeľná revolučná atmosféra. Napríklad po výhre v hokeji nad Rusmi v eufórii pochodovali v radoch Námestím SNP, obdivovali odvahu Čáslavskej na olympiáde v Mexiku. „No ale ako prešlo prvé výročie a bol prijatý “pendrekový zákon“, tak už išlo o zamestnanie, o živobytie, o existenciu... Predtým si dovolili, aj napríklad na marxizme-leninizme “Rusáci sem, Rusáci tam“. No potom už to bolo nemysliteľné. Každý už hovoril tak, aby to bolo nezávadné z hľadiska reakcie politickej moci.“ 

Do Rakúska mohli ísť iba bez detí

V 1973 Štefan odpromoval ako farmaceut. Pred nástupom na vojenčinu pracoval v Štátnom ústave pre kontrolu liečiv. Na vojenskej lekárskej akadémii v Hradci Králové bol určený za veliteľa lekárne v poľných podmienkach. Potom bol presunutý do Sudet do skladu vojenskej techniky a nakoniec do Liberca, kde sa budovalo laboratórium pre vojenské účely. Počas vojenčiny sa oženil a po návrate do Bratislavy bývali s Ludmilou na priváte na Kramároch. Narodili sa im dve deti. Na dovolenky chodili na hory, do Juhoslávie či do Bulharska. „Dokonca raz sa nám podarilo do Rakúska. No museli sme deti nechať doma... Peňazí bolo mizivé množstvo. Ale dali sa kúpiť na čiernom trhu západonemecké marky.“ 

Radosť z demokracie, nesúhlas s rozpadom spoločného štátu

Príchodom obdobia Perestrojky ľudia opäť ožívali. Postupom času čoraz viac videli, že systém kolabuje. Stále vychádzali oficiálne noviny, no človek už sa dostal aj k informáciám o dianí v zahraničí. Revolučné obdobie vnímal Štefan ako niečo úžasné. Chodieval na vzrušujúce debatné kluby a bol aj na revolučnom námestí. Na pracovisku vznikali výbory. Rozpad spoločného štátu v rodine brali citlivo aj pre manželkine české korene. „Taká primitívna agresivita začala bujnieť. Zas bola mlčiaca väčšina, ktorá bola proti rozdeleniu, a tí krikľúni boli viditeľní.“ Nasledujúce zmeny na politickej scéne spočiatku vnímal pozitívne. „Vôbec sme netušili, čo je ten Mečiar za človeka. Človek sa stále nádeja, že bude lepšie a medzitým sa to v zákulisí odohralo úplne ináč.“ 

Čas rád trávi na chate pri jazere

Vo výskumnom ústave Štefan pracoval až do roku 1994. Vykonával chemickú analýzu liečiv, kontrolu zdravotníckych pomôcok i výskumnú činnosť. Krátky čas pôsobil aj v súkromnej výrobni liekov, neskôr prešiel do firmy, ktorá mala zdravotnícku divíziu. Nakoniec pôsobil u medzinárodného výrobcu liekov, odkiaľ odišiel v roku 2011 do penzie. Posledné roky rád trávi čas na chate pri jazere.