Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Oktavec (* 1951)

Sloboda je základ, na ktorom si ľudia sami musia budovať svoju budúcnosť, prebrať svoj diel zodpovednosti

  • narodil sa 1. decembra 1951 v Martine

  • otec František Oktavec, šéfredaktor matičného vydavateľstva Osveta, v roku 1959 odsúdený na sedem rokov odňatia slobody za rozvracanie socialistického zriadenia

  • absolvoval gymnázium Viliama Paulinyho Tótha v Martine, maturoval v roku 1970

  • v roku 1968 zažil v Martine inváziu vojsk Varšavskej zmluvy

  • pokračoval štúdiom Filozofickej fakulty UK v Bratislave

  • nakoľko inklinoval k divadlu, prestúpil na VŠMÚ v Bratislave, kde promoval v roku 1976

  • po škole nastúpil ako člen činohry novovzniknutého Divadla pre deti a mládež (dnešné Divadlo Jána Palárika) v Trnave

  • počas normalizácie inklinoval, ako umelecky založený človek, k disidentským myšlienkam

  • po vypuknutí Nežnej revolúcie v roku 1989 sa spoločne s ďalšími hercami stal členom VPN a jedným z hlavných organizátorov protestných zhromaždení v Trnave

  • do roku 1992 pôsobil ako umelecký šéf trnavského divadla

Vladimír Oktavec sa narodil 1. decembra 1951, pochádza z Martina. Jeho otec František Oktavec pôsobil ako šéfredaktor matičného vydavateľstva Osveta: „Otec si v mladosti prešiel rôznymi peripetiami, v období Slovenského štátu študoval germanistiku a slavistiku na Filozofickej fakulte v Bratislave, pre jeho židovský pôvod ho v roku 1939 nepripustili k štátniciam. Istý čas bol internovaný v pracovnom tábore. Po vypuknutí SNP bol redaktorom a hlásateľom slovenského slobodného vysielača v Banskej Bystrici. Po potlačení povstania sa musel ukrývať u u farára Bakoša na jeho fare. Po vojne mu umožnili spraviť doktorát na Karlovej Univerzite v Prahe, kde dokončil vzdelanie. Neskôr pracoval istý čas  ako tlačový tajomník na ministerstve obrany u generála Ludvíka Svobodu.“ Po februárovom komunistickom prevrate v roku 1948, keď ideológia hľadala domnelých nepriateľov v rôznych skupinách obyvateľstva, predovšetkým intelektuálnych kruhoch pracoval už Vladimírov otec v Martine, v spomínanom vydavateľstve Osveta, kde sa v 50.tych rokoch rozhodla skupina martinských intelektuálov pod vedením Alexandra Hirnera, zakladateľa slovenskej sociológie spracovať prvú slovenskú encyklopédiu: „Knihu pripravovali v Osvete, ktorú viedol môj otec. Bol som malý chlapec, keď k nám v decembri roku 1958 pred vianocami prišli traja páni. Jeden v uniforme Verejnej Bezpečnosti požiadal otca, aby si zobral osobné veci a odišiel s ním. Traja zostali v byte a začali rozsiahlu raziu. Prehádzali celý byt, mama nás presúvala z jednej izby do druhej, kde práve nerobili prehliadku, aby sme boli ako tak uchránení od toho šoku.“

Chlapec so stigmou režimu

Po vykonštruovanom monsterprocese v duchu 50.tych rokov, ktorý bol jedným z posledných, bol otec spolu s ďalšími obvinenými roku 1959 v Žiline odsúdený na 7 rokov odňatia slobody za rozvracanie socialistického zriadenia. Vladimír sa po jeho smrti dostal k vyšetrovaciemu spisu v archívoch Ústavu Pamäti Národa. Tu našiel absurdné argumenty, ktoré slúžili komunistickým vyšetrovacím orgánom k obvineniu otca: „Uvádzalo sa tam napríklad, že v rámci encyklopédie mala Elena Márothy Šoltésová väčší rozsah slov, než Karl Marx a podobné hlúposti slúžiace na otcovo obvinenie z nepriateľského postoja voči socialistickému zriadeniu.“

Pre maloletého Vladimíra sa tak začalo neľahké obdobie života chlapca z rodiny triedneho nepriateľa: „Matka sa o nás musela starať sama. Z bytu prvej kategórie s ústredným kúrením, ktorý nemohla zaplatiť, sme sa presťahovali do bytu tretej kategórie, kde trebalo kúriť kachlami, rúbať a nosiť drevo, všetko si zaobstarať svojpomocne. V byte bola taká zima, že pred spaním nahrievala podušky nad kuchynskou pecou, ktorými nás prikryla, keď sme šli s bratom spať. Taktiež v škole to medzi spolužiakmi nebolo ľahké. Bol som z ich vtedajšieho pohľadu chlapcom z rodiny odsúdeného kriminálnika. O dva ročníky vyššie chodil spolužiak, ktorého otca tiež zavreli. S ním sme sa navzájom trochu podporovali, lebo nás spájal podobný osud. Ja som bol študentom základnej školy, no staršieho brata to postihlo ešte viac. Bol premiantom triedy, no napriek tomu mu neumožnili študovať na gymnáziu. Musel ísť na Železničné odborné učilište vo Vrútkach a po škole nastúpiť do železničných opravovní ako manuálny robotník.“ V rámci politického odmäku 60.tych rokov bol síce otec v roku 1964 prepustený, rehabilitácie sa však dočkal až v roku 1968, keď bol jeho proces označený za vykonštruovaný.

August ´68 v Martine

Rodina opäť dúfala v lepšie časy a uvoľnenie pomerov Vladimír vtedy ešte nevnímal až tak politicky, ako skôr očami dospievajúceho mladíka: „Mohli sme s chlapcami zrazu počúvať západnú muziku, ku všeličomu sa dalo dostať, vychádzali knihy, ktoré predtým nemohli a všetko bolo akési veselšie, slobodnejšie.“ O to väčší šokom tak boli pre Vladimíra teda kritické augustové dni roku 1968 spojené s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy, ktoré dorazili aj do Martina, a na dlhé desaťročia zmrazili nádeje na slobodnejšie a demokratickejšie zriadenie, obetujúc tak bezcitnej utópii komunizmu ďalšiu jednu generáciu: „My sme ešte doma spali, keď matka prišla z práce a zakázala nám vychádzať von. Boli sme však zvedaví a tak sme vybehli do mesta, kde nám niekto v rámci vtedajšej všeobecnej nálady odporu poradil maľovať heslá. Zohnali sme si teda štetku, farbu a začali sme po meste písať rôzne tie vtedajšie protesné nápisy ako ´Okupanti domov!´ a podobne. Prvé reálne stretnutie s okupantmi sme však mali až o niečo neskôr, keď ulicou blízko dnešnej Polikliniky v Martine prechádzal obrnený transportér. Bol od nás asi 70 metrov a palebnú vežu otočil smerom do ulice, kde sme stáli. Bol to veľmi skľučujúci pocit, hoci sa ďalej nič nestalo.“ Vladimír postupne zistil, že nie každý vojak je presvedčeným komunistom a mnohí z nich boli chlapci, ktorí sa tam ocitli na vojenský rozkaz nadriadených a sotva vedeli ideologické pozadie celej invázie: „Pod Zdravotnou školou v Martine sídlila Okrenská vojenská správa, ktorú po invázii zabrali a usídlil sa tam sovietsky štáb. Pred vchodom vždy strážil jeden vojak. Ten videl ako sa neďaleko hrávame s chlapcami futbal a po službe za nami prišiel. Bol len o málo starší od nás a spýtal sa, či by si mohol s nami zahrať. Vyzul si vojenské čižmy a hral s nami bosý. Spoznali sme sa bližšie a pozvali ho do pivnice, kde sme mali mládežnícky klub, ako bolo vtedy v mnohých bytovkách zvykom. Mali sme tam nejaké víno, opil sa a museli sme ho podguráženého doniesť na ubykáciu. Viac sme ho však už nevideli, takže sa s ním zrejme nadriadení za toto porušenie disciplíny vysporiadali.“

Normalizačné umelecké útočisko

Po prvotnom odpore obyvateľstva postupne nastávalo upevňovanie mocenských pomerov a v Československu začalo šedé obdobie normalizácie prejavujúce sa apatiou a dezilúziou radových občanov voči veciam verejným, v protiklade s karieristickým oportunizmom straníckych nohsledov. Existenčný strach z postihov a perzekúcií sa opäť niesol celou spoločnosťou. V tomto neľahkom období si Vladimír po ukončení gymnázia v roku 1970 volil svoje ďalšie smerovanie: „Na radu rodičov som sa prihlásil na Filozofickú fakultu študovať slavistiku a estetiku, hoci ma to už v tej dobe tiahlo k umeleckej divadelnej činnosti. Obdivoval som malé tvorivé divadlá typu pražského Semaforu, alebo tvorbu Lasicu a Satinského. Už v Martine sme pod vedením literáta a aforistu Milana Lechana založili lokálne divaldo malých foriem, s ktorým sme sa dokonca dostali do Popradu, kde mali tieto divadlá festival. Prvýkrát sa tam predstavilo aj Radošinské Naivné Divadlo Stanislava Štepku, ktoré súťaž vyhralo. V roku 1969 nám však divadlo zrušili, nakoľko nezodpovedalo estetickým princípom socialistického realizmu, ako sa to vtedy oficiálne vysvetľovalo.“ Túžba venovať sa divadlu nakoniec u Vladimíra predsalen prevážila, a tak po dvoch ročníkoch na Filozofickej fakulte absolvoval skúšky na Vysokú Školu Múzických Umení v Bratislave, kde v roku 1976 promoval. Už v tom čase v rámci študentskej obce vnímal na fakulte akési uvoľnenejšie pomery, ktorými navzdory tvrdej normalizácii umelecké prostredie oplývalo: „Bol som pravidelným poslucháčom zakázaného disidentského rádia Hlas Ameriky, vedeli sme o procesoch s Plastic People, ako aj o neskoršej Charte 77. Tieto udalosti v nás oproti bežnej populácii viac rezonovali a mali sme o nich prehľad.“ Po ukončení štúdia mal spočiatku záujem vrátiť sa do Martina, keďže tamojšie divadlo bolo dosť renomované, avšak v dobe keď fungovalo systematické prideľovanie miest v umeleckých súboroch tam nebolo pre Vladimíra aktuálne miesto. Útočisko tak našiel v Trnave, kde sa od roku 1975 formoval nový profesionálny umelecký súbor zájazdového Divadla pre deti a mládež (dnešné Divadlo Jána Palárika), ktorého základ tvoril jeden celý ročník absolventov VŠMÚ, spoločne s niekoľkými hercami staršej generácie: „V divadle pôsobilo málo straníkov, zväčša len medzi zástupcami robotníckych pozícií, ako boli stolári, stavači kulís a tak ďalej. V rámci umeleckého súboru to bolo len veľmi malé percento a tak sa tam vytvoril jeden z trefne nazvaných ´Ostrovov pozitívnej deviácie´, kde sme navzdory šedej totalite žili aspoň názorovo v trochu slobodnejšom duchu. Umelecká tvorba nám pomáhala vysporiadať sa s bežnou realitou dní, hoci kontrola štátnej moci fungovala aj na týchto miestach a predstavenia museli prejsť odobrením ľudí zo štátnej komisie. Rokmi sme sa v tom ale už naučili fungovať. Napríklad na takzvanej zbiehačke sa komunistickému predstaviteľovi predviedla hra, ktorá sa mala premiérovať. Ten dal pár pripomienok, podpísal súhlas a v neskorších reprízach, na ktoré už štátni predstavitelia nechodili sme si tam niektoré vyškrtnuté veci tajne vrátili.“  Trnavské divadlo bolo vďaka svojmu osobitému prejavu pozvané dokonca vycestovať do západnej Európy, čo bola v tej dobe veľká výnimka medzi činohernými divadlami. V súbore bol aj jeden komunista, na ktorého podozrivé správanie počas ich predstavenia v Dánsku si Vladimír dobre spomína: „V Kodani sa nachádzala povestná štvrť Christiania, komplex bývalých kasární, ktoré armáda opustila a nasťahovali sa tam hipíci, ktorí si tam vytvorili vlastnú svojskú komunitu. Stali sa turistickou atrakciou. Manažérka nám sľúbila, že nás tam zoberie. Samozrejme, že sme boli na tie ´Deti kvetov´ ako ľudia zo šedivého komunistického Československa zvedaví. Hneď pri vstupe bolo upozornenie, že prístup má umožnený ktokoľvek, ale je tam zákaz fotografovať. Všetci sme to rešpektovali, len náš stranícky kolega tam tajne fotografoval ich špecifický životný štýl, zrejme aby ho mohol doma prezentovať ako obraz skazeného, chudobného a dekadentného Západu.“ Ľudia v divadelnej obci už počas druhej polovice 80.tych rokov vnímali postupné uvoľňovanie pomerov a veci, ktoré by im ešte pred pár rokmi z predstavení vyškrtli sa brali zrazu akosi laxne a bez povšimnutia. Prehnívajúci režim sa blížil k nevyhnutnému postupnému zániku, ktorý spustili v Československu povestné udalosti počas tvrdého zásahu štátnych zložiek proti demonštrácii študentov na Národnej Triede v Prahe 17. novembra 1989.

Vo víre revolučných dní

Revolučné udalosti novembrových dní zastihli Vladimíra počas predstavenia v bratislavskom Štúdiu S (dnešné Štúdium L+S), ktorého umeleckým šéfom bol Milan Lasica a trnavský súbor tam mal v réžii Juraja Nvotu 16. novembra generálku interpretácie hry maďarského dramatika G. Schwajdu „Pomoc“: „Redaktorka Oľga Dubovská sa prišla vtedy na nás pozrieť a oznámila nam, že už ten deň prebieha akási demonštrácia študentov , ktorí sa dožadujú dialógu. Následne počas samotnej premiéry v sobotu 18. novembra 1989 nám telefonovali kolegovia z pražského divadla Na Zábradlí, ktorí nám opísali udalosti, ktoré sa odohrali v Prahe 17. novembra. Na protest proti tomu vraj nehrajú, ale vedú s divákmi dialóg. Dramaturg Martin Porubjak bol protirežimne ladený a chcel okamžite iniciovať prerušenie premiéry a pridanie sa k akcii. Riaditeľom divadla však bol Milan Lasica, ktorý bol v minulosti dosť proskribovaný a nechceli sme mu spôsobiť nové problémy, a tak sme predstavenie dohrali. Porubjak spísal prihlásenie sa k protestu pražských umelcov, s ktorým sme prišli do Trnavy a oznámili vedeniu, že vstupujeme do štrajku. Pondelkové predstavenie sme už neodohrali a namiesto neho sa snažili o dialóg s divákmi.“ V tých časoch išlo o formujúcu sa situáciu. Nikto nevedel akým smerom sa budú udalosti uberať, predstava definitívneho pádu režimu bola ešte priveľmi abstraktnou víziou: „Väčšina z nás chcela situáciu reflektovať a upozorniť, že s tým čo sa deje je potrebné niečo robiť, že je potrebná zmena. Alle pád celého režimu sme si nejak nepripúšťali. Skôr sme to brali ako nejakú obdobu snahy o socializmus s ľudskou tvárou. Preto som obdivoval ľudí, ktorí prvý večer prišli na predstavenie, ktoré sa nakoniec nehralo a bolo im oznámené konanie štrajku, spoločne s výzvou na pridanie sa verejnosti k iniciatíve, ktorú mohli podpísať. Boli aj takí čo odišli, ale dve tretiny obecenstva sa spontánne pridali a podpísali túto iniciatívu. Navzdory tomu, že ešte zďaleka nebolo jasné ako to dopadne. Ukázali tým veľkú odvahu.“ V utorok sa konal prvý veľký míting na námestí SNP v Bratislave, o ktorom sa trnavskí umelci cez Jara Filipa dozvedeli a išli sa naň pozrieť. V koordinačnom centre študentov nachádzajúcom sa v budove VŠMÚ sa okrem iného dozvedeli, že študenti Materiálovo-technologickej fakulty v Trnave sa nechali počas utorka zlomiť a pod zastrašovaním zo strany vedenia svoj štrajk odvolali. Trnavskí divadelníci mali preveriť situáciu a skúsiť im dohovoriť: „Vybrali sme sa teda v Trnave k ich internátu, kde za dverami strážil prodekan a kvestor, aby nikto nemohol ísť dovnútra ani von. Dobíjali sme sa tam, ale nikto nám neotváral. Neskôr nám povedali, že v aule bude nasledujúci deň stretnutie pedagógov a študentov k vzniknutej situácii, na ktoré môžeme ako pozorovatelia prísť, ale nemôžme do programu schôdze zasahovať. Keď sme o tom informovali koordinačné centrum v Bratislave, prisľúbili nám pomoc. Z Bratislavy na stretnutie prišli Štefan Kvietik, Zuzana Kocúriková, Ľubo Paulovič a renomovaný biochemik Ladislav Kováč. Tí sa odmietli držať požiadavky na mlčanie. Štefan Kvietik iniciatívne prevzal slovo a prehovoril burcujúci prejav smerom k študentom, ktorý na nich veľmi zapôsobil. Keď neskôr prehovoril profesor Kováč svojou vecnou a o niečo umiernenejšou argumentáciou pedagógovia zostali zahriaknutí a nemali viac odvahu presviedčať študentov o princípoch socializmu. Študentov to strhlo a strach prekonali, pridali sa k iniciatíve a okamžite chceli ísť demonštrovať v Trnave na námestie. To už prebiehalo v našej iniciatíve, keď Juraj Nvota utekal do divadla a z rekvizitárne zobral tlampač, s ktorým som vystúpil na schody a improvizovane som odmoderoval tento prvý míting. Ohlásil som míting na ďalší deň. Chcel som však, aby bol trochu organizovanejší, a tak sme s Jurajom Nvotom a Mariánom Geišbergom odišli do Bratislavy pozrieť si tam na námestí, ako to má zhruba vyzerať. Vo štvrtok sme už moderovali organizovaný míting z balkóna Trnavského divadla na Trojičnom námestí, ktorý sa stal symbolom revolučných udalostí v Trnave.“ Hlavnými tvárami VPN v Trnave boli okrem Vladimíra Oktavca taktiež ďalšie osobnosti trnavského divadla ako: Peter Šimun, Marián Geišberg, Juraj Nvota, či Anna Šišková.

Doba veľkých zmien

Udalosti zakrátko nabrali čoraz masovejší spád a z počiatočných mítingov, na ktorých sa zúčastnilo niekoľko stoviek ľudí, sa v priebehu niekoľkých dní stali masové protesty za účasti desiatok tisíc obyvateľov mesta. Po vyhlásení všeobecného generálneho štrajku sa v pondelok 27. novembra zastavili vo fabrikách všetky stroje a ľudia mali prísť na námestie: „Tam sa už hovorilo o aktivitách Verejnosti Proti Násiliu a občania boli informovaní o ďalších krokoch. Ľudia z fabrík na okraji mesta však prišli na námestie o niečo neskôr, a tak sme míting v ten deň zopakovali dvakrát. Na každom mítingu mali okrem osobností verejného života a disentu priestor aj študenti, keďže boli hlavnými nositeľmi ideálov Nežnej Revolúcie.“ Pôvodná myšlienka hnutia VPN tkvela v jeho občianskom základe, ktorý mal byť protikladom organizovanej komunistickej moci s jej niekoľkými úrovňami riadenia. To však paradoxne prinášalo občasné problémy, keďže nikto nepodliehal nikomu, bola to len spontánna iniciatíva. Predstavitelia VPN chceli, aby si ľudia v podnikoch sami na schôdzach rozhodli koho vymenia a vymenujú do riadiacich funkcií podnikov. Aby sami vymenili komunistické kádre za ľudí, ktorým dôverujú: „To však bola pre ľudí zvyknutých konať len keď cítia mocenskú podporu náročná úloha. Sami preto veľakrát požadovali, aby sme sa na schôdzach v podnikoch zúčastňovali, aby vedeniu ukázali, že majú podporu zo strany osobností VPN. V ich očiach sme boli akýsi predstavitelia novej moci a cítili sa tak pri predkladaní svojich požiadaviek istejšie.“ Z praktického hľadiska prichádzalo počas týchto hektických dní aj ku kurióznym situáciám: „Raz k nám prišli do kancelárie dramaturgie v Trnave, kde sme mali sídlo VPN traja ľudia. Riaditeľ, agronóm a zootechnik zo štátneho majetku Bojničky, ktorí nam povedali, že im bolo oznámené zo strany zamestnancov, aby z podniku odišli, s čím by nemali problém. Máme však ísť štrajkujúcim zamestnancom, ktorí teraz sedia v krčmách povedať, že zvieratá treba aj nakŕmiť, kravy podojiť, lebo sa im zapália vemená a tak ďalej. Vtedy sa iniciatívy ujal Arpád Matejka, ktorý v tom čase bol už tiež členom trnavskej VPN, a z minulosti mal skúsenosti v poľnohospodárstve. Patril na rozdiel od nás umelcov, ktorí sme chceli len slobodu pre naše životy a tvorbu skôr k ľuďom, ktorí chceli robiť politiku, čo bolo samozrejme pochopiteľné a ľudia tohto razenia boli taktiež potrební. V ďalších mesiacoch smerovali transformáciu VPN na politické hnutie. Bohužiaľ v neskorších rokoch zohral Arpád Matejka aj negatívnu úlohu pri vzniku takzvanej Trnavskej iniciatívy, ktorá rozdelila VPN. Pridal sa k HZDS a pomohol Vladimírovi Mečiarovi pri jeho vzostupe k moci.“

Koncom novembra 1989 sa už zisťovalo, kto z predstaviteľov VPN v Trnave by chcel pôsobiť vo veľkej politike, keď bolo treba do federálneho zhromaždenia začiatkom roku 1990 kooptovať odídených komunistických poslancov. Nikto z trnavskej divadelnej päťky však politické ambície nemal: „Boli sme divadelníci, chceli sme zmenu pomerov, chceli sme slobodnejšie tvoriť a žiť, pretože s naším prirodzeným umeleckým vnímaním sme veľmi zle znášali ten pocit nedôstojnosti a podriadenosti. Politika nebola našou ambíciou. Tam ako vravím prišiel čas a príležitosť pre ľudí, ktorí chceli už cielene robiť politiku a podieľať sa na riadení štátu.“ Po uznaní požiadaviek Občianskeho Fóra a VPN a ústupe komunistických kádrov z riadenia štátu sa konali mítingy už len občasne, hlavne kvôli informovaniu verejnosti o reorganizácii spoločnosti. Posledný míting prebehol v júni 1990, pred prvými slobodnými voľbami. V čase tzv. „Trnavskej iniciatívy“, krízy a rozpadu VPN, smerujúcemu k nevyhnutnému nástupu Vladimíra Mečiara k moci sa už Vladimír v hnutí VPN neangažoval.

Sloboda je zodpovednosťou

V neskorších rokoch pôsobil Vladimír Oktavec ako umelecký šéf trnavského divadla až do svojho odchodu v roku 1992.  S istými obavami sledoval okolnosti rozdelenia Československa a nástup populizmu, neoľudáckych a nacionalistických nálad v spoločnosti, ako aj ťažké roky rannej demokracie na Slovensku spojenej s čiernym obdobím vlády Vladimíra Mečiara. Pre všetkých, ktorí v dôsledku týchto negatívnych javov našej spoločnosti a jej vývoja po roku 1989 trpia akousi nostalgiou za komunistickým zriadením má však odkaz: „Nikdy nebudem ľutovať, že som sa v rámci VPN zapojil do revolučného diania. Napriek tomu ako VPN neskôr dopadlo, napriek tomu aké negatívne javy neskôr nastali v spoločnosti. Sloboda je základ, na ktorom si ľudia sami musia budovať svoju budúcnosť. Prebrať svoj diel zodpovednosti. Svinstvá dnešných aj minulých dní nemožno dávať za vinu Nežnej revolúcii. Treba sa spýtať prečo ľudia dávajú týmto svinstvám svojou slobodnou voľbou priestor. Keď sa každý jednotlivec naučí prijať kritické myslenie voči sebe aj ostatným, prijme tak zodpovednosť za to, aká je jeho súčasnosť, ale hlavne akou raz môže byť jeho budúcnosť.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Paměť pohraničí

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Paměť pohraničí ()