Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

profesor Ilona Németh (* 1963  )

Aspoň raz v živote treba byť súčasťou spoločenskej zmeny. Potom uveríte, že môžete maťna veci vplyv

  • narodená 28. 1. 1963 do maďarskej rodiny v Dunajskej Strede

  • otec členom komunistickej strany, po roku 1969 vo vysokých riadiacich funkciách

  • štúdium na Maďarskej vysokej škole umeleckopriemyselnej v Budapešti, angažovala sa ako opozičná aktivistka

  • zakladateľka výtvarnej sekcie časopisu Iródia v roku 1986

  • v roku 1987 spoluzakladateľka Štúdia erté a neoficiálnych festivalov alternatívneho a experimentálneho umenia v Nových Zámkoch

  • spoluzakladateľka Maďarskej nezávislej iniciatívy (MNI)

  • aktívna politická práca počas revolučných dní v MNI v spolupráci s VPN v Bratislave až do roku 1991

  • spoluzakladateľka prvého nezávislého maďarského časopisu Nap v decembri 1989

  • od roku 1991 sa venuje umeleckej tvorbe, pravidelne vystavuje doma a v zahraničí

  • od roku 2007 vedie ako profesorka Ateliér in na Katedre intermédií a multimédií na VŠVU v Bratislave

Ilona Németh sa narodila 28. januára 1963 v Dunajskej Strede do maďarskej rodiny. Obaja jej rodičia pochádzali z dedín na južnom Slovensku. Otcova rodina bola chudobnejšia, bol prvým z rodiny, kto vyštudoval vysokú školu a stal sa poľnohospodárskym inžinierom. Matkina rodina žila pri Dunaji a vlastnila pohostinstvo a obchod. Matka diaľkovo vyštudovala pedagogickú vysokú školu a bola učiteľkou.

Otec bol členom komunistickej strany; od roku 1969 až do roku 1985 bol námestníkom ministra poľnohospodárstva, a potom sa stal generálnym riaditeľom Štátneho poľnohospodárskeho podniku, kde pôsobil až do roku 1991.

Ilona vyrastala ovplyvňovaná viacerými politickými názormi, ktoré celé detstvo a mladosť intenzívne vnímala, keďže dvaja mamini bratia boli po roku 1969 vylúčení z komunistickej strany, a to práve v čase, keď naopak začala vzostupná kariéra jej otca. Jedným zo strýkov bol Rudolf Szabó, podpredseda Slovenskej národnej rady v rokoch 1968 – 1970. Bol autorom zákona o národnostných menšinách. Hoci to jeho rodina to počas normalizácie nemala ľahké, celý život sa cítil byť komunistom.

Rodinu pravidelne navštevovali aj otcovi priatelia s kritickými názormi na vtedajší režim: „Tá pluralita vplývala na môj svetonázor a celkovo na nazeranie na svet a kontext.“

Rodina nebola nacionalisticky založená a Ilona bola vychovaná v duchu československej identity a maďarskej národnosti. Aj keď sa doma rozprávalo len po maďarsky, výučba slovenčiny na maďarských školách bola povinná a v rodine bežne čítali aj nemaďarské noviny či okrem maďarskej televízie sledovali československú televíziu.

Spoločenský aktivizmus už v mladosti

Ilona absolvovala maďarskú základnú aj strednú školu v Dunajskej Strede. Vzhľadom na otcovo postavenie nemala – na rozdiel od svojich bratrancov – problém dostať sa na vysokú školu. Túto rozdielnu situáciu v obidvoch rodinách citlivo vnímala. Odmalička rada a dobre kreslila, už počas štúdia na gymnáziu boli v maďarskom denníku Új Szó zverejnené jej ilustrácie k básňam a poviedkam, ktoré publikovali početní spisovatelia žijúci v Dunajskej Strede. K nim sa dostala ako gymnazistka cez divadelný krúžok, ktorý dramaturgicky viedol László Szigeti, neskorší majiteľ vydavateľstva Kalligram.

Do úvahy pre ňu prichádzalo len štúdium výtvarného umenia. Pôvodne chcela študovať v Poľsku, ale to už v roku 1981, keď silnelo odborové hnutie Solidarita, nebolo možné. Rozhodla sa pre štúdium grafiky na Maďarskej vysokej škole umelecko-priemyselnej v Budapešti, kam sa dostala na druhýkrát; absolvovala tu odbor typografiky a knižného umenia.

V Budapešti bola už vtedy iná atmosféra ako v Československu: „Bola tam protiruská nálada. Čokoľvek sa dialo, všetci hovorili, že je to kvôli Rusom.“ Existovali súkromné malé podniky, bez zamestnancov, aj kultúra bola otvorenejšia, čo malo vplyv aj na atmosféru na vysokých školách. Ilona sa postupne pridala k niekoľkým opozičným skupinám a aktivistom, napríklad k občianskemu hnutiu Dialóg a k ekologickému hnutiu Dunajský kruh, ktoré vystupovalo proti výstavbe priehrady Gabčíkovo-Nagymaros.

Napriek päťročnému štúdiu v Budapešti nemala Ilona nikdy v pláne ostať v Maďarsku. Naďalej sa stretávala s maďarskou spisovateľskou komunitou okolo Lászlóa Szigetiho, ako aj so študentmi, ktorí študovali v iných mestách a navzájom sa inšpirovali a obohacovali. Počas štúdia prevážala cez maďarsko-československé hranice samizdaty. Ďalším dôvodom bol Ilonin vtedajší priateľ a dnešný manžel, ktorý sa nedostal na štúdium do Budapešti a ostal v Bratislave. V roku 1986, v poslednom ročníku štúdia, sa Ilone narodil syn, takže sa chcela vrátiť aj kvôli rodinnému zázemiu.

Po návrate do Československa sa na konci 80. rokov zapojila do rôznych opozičných akcií a zúčastňovala sa protestných aktivít proti vodnému dielu Gabčíkovo-Nagymaros. V rokoch 1987-88 bola zamestnaná vo vydavateľstve maďarskej literatúry Madách, kde pracovali aj ľudia, ktorým nebolo umožnené profesionálne napredovať. Už počas štúdia začala spolupracovať na vydávaní časopisu nezávislých mladých maďarských spisovateľov IRÓDIA: podieľala sa na založení jej výtvarnej sekcie a prispievala ilustráciami. Uverejňovali napríklad rozhovory s umelcami, ktorí sa nemohli ani v Maďarsku, ani v Československu realizovať, lebo nesúhlasili s politickým režimom.

Ilona počas štúdia na gymnáziu kvôli svojím kritickým politickým názorom prišla do konfliktu s otcom. Snažil sa ju presvedčiť, že je možné komunistickú stranu reformovať zvnútra. „Presne si to pamätám. Keď mi dnes niekto hovorí, že sa dá nejakú stranu ,reformovať zvnútra’, je mi zle,“ spomína pamätníčka. Konflikt pokračoval počas štúdia na vysokej škole, dokonca sa niekoľko rokov vôbec spolu nerozprávali. „Keď som bola v ´89-om od prvého dňa na ulici a demonštrovali sme, tak on to, samozrejme, pociťoval ako útok na svoju osobu.“ Spätne si Ilona myslí, že otec bol skôr sociálnym demokratom. V strane nemal funkciu a bol presvedčený ľavičiar. Komunistickej strane veril; bol síce kritický, ale bol presvedčený, že sa dá reformovať.

Festivaly alternatívneho a experimentálneho umenia koncom 80. rokov

V IRÓDII sa Ilona zoznámila s Jozefom R. Juhászom a Otom Mészárosom z Nových Zámkov, s ktorým založila Studio erté. To podporovalo alternatívne a experimentálne umenie a dalo si za cieľ vytvoriť platformu pre túto vtedy neoficiálnu umeleckú scénu. Pred rokom 1989 nebolo možné založiť nezávislé štúdio, preto pôsobili pod hlavičkou Csemadoku, kultúrneho spolku maďarskej menšiny v Československu, založeného v roku 1949, ktorý existuje dodnes. Do roku 1989 bol spolok kontrolovaný komunistickou stranou, ktorá chcela mať maďarskú menšinu pod dohľadom. Studio erté síce nebolo úplne nezávislé, ale svoju umeleckú činnosť si nenechalo obmedzovať. Postupne organizovali vzdelávacie akcie po celom Československu. V roku 1988 zorganizovali prvý festival alternatívneho, experimentálneho a multimediálneho umenia v Nových Zámkoch, na ktorý prišli umelci z celého Československa a Maďarska. Predvádzali aj performancie a akčnú maľbu. Vtedy nevnímali, že umelci zaujali svojou účasťou na festivale politický postoj, a to napriek tomu, že ich umenie nebolo primárne politicky angažované. Hoci sa festival konal v menšom meste, v umeleckých kruhoch sa o ňom vedelo a mal početné publikum, keďže bol jedinečný prezentovaným umením a zúčastnenými umelcami, ktorí inde nedostávali priestor.  

Druhý ročník festivalu v roku 1989 v Nových Zámkoch bol už štátnymi orgánmi zakázaný. „My sme sa s Jozefom R. Juhászom rozhodli, že napriek tomu ten festival urobíme. Boli sme zvedaví, ako sa nás dá zakázať a čo to znamená ,byť zakázaní´. Chceli sme ísť na doraz. Asi by som to nazvala naivitou, ale neuvedomovali sme si, čo sa môže udiať,“ vysvetľuje. Pozvali umelcov a festival sa uskutočnil v kultúrnom dome Csemadoku. Jediným zásahom bolo, že policajti zabavili jedno umelecké dielo. Filmový záznam performancie maďarského umelca premietali neskôr v Prahe na zjazde komunistickej strany s tým, že nezávislí umelci ničia to, čo socialistický ľud vyprodukuje, keďže dotyčný umelec namáčal chlieb v nádobe a stúpal po ňom. To bolo prezentované ako niečo protištátne. Festival sa uskutočnil od tej doby skoro každoročne, po štvrtom roku pod názvom Transart Communication, a funguje dodnes.

Koncom 80. rokov sa Ilona začala intenzívne zaujímať o históriu početnej židovskej komunity v Dunajskej Strede, ktorá pred 2. svetovou vojnou predstavovala viac ako polovicu miestneho obyvateľstva. Dunajskej Strede sa hovorilo „malá Palestína“. Veľká väčšina týchto obyvateľov sa z koncentračných táborov nevrátila, po vojne ich v meste ostalo len zopár. Dovtedy vedela len o židovskom pôvode niekoľkých známych, ale nič viac. Táto téma v meste neexistovala. Ešte pred novembrom 1989 spoluiniciovala (s Mariánom Ravaszom, Lászlóm Barakom a Oszkárom Világim) prvý pamätník holokaustu na Slovensku, na ktorý bola vyhlásená verejná súťaž. Pamätník bol odhalený v roku 1990 a dodnes stojí v Dunajskej Strede blízko miesta, kde bola jedna z najväčších synagóg v strednej Európe. „Vždy som mala pocit, že Dunajská Streda je akoby ‚nemesto‘, lebo tam niečo chýba, ale nebolo jasné, čo tam chýba. Chýba tam kontinuita histórie a kultúry.“

Po 17. novembri 1989 priamo uprostred diania

Dňa 18. novembra 1989 sa zhodou okolností konala v Šali narodeninová oslava Lajosa Tótha, na ktorú boli pozvaní predovšetkým tí predstavitelia maďarskej menšiny, ktorých spájali opozičné názory. Po oslave plánovalo asi 20 maďarských disidentov a mladých aktivistov v byte Károlya Tótha tajne založiť maďarskú opozičnú platformu, Maďarskú nezávislú iniciatívu (MNI), ktorá mala rozvinúť spoluprácu s ostatnými slovenskými a českými disidentskými kruhmi. Väčšina už mala skúsenosť so ŠtB, Ilona nie: „My sme boli podľa mňa s Jozefom R. Juhászom najmladší v celej skupine. Bolo tam veľmi málo žien – asi tri,“ vysvetľuje.

Až večer, počas zakladajúceho stretnutia MNI, sa dozvedeli o udalostiach v Prahe z predchádzajúceho večera. Vďaka tomu už boli zorganizovaní a pripravení na spoluprácu s VPN, ktoré bolo založené 19. novembra v Umeleckej besede v Bratislave: „Do Bratislavy sme chodili už na prvé demonštrácie na Hviezdoslavovom námestí. Pamätám si, že som sa čudovala, že v Bratislave je už na uliciach a na námestí revolúcia, kým v Dunajskej Strede sa nič nedeje.“ Spojili sa preto so známymi Slovákmi z Dunajskej Stredy, ktorí boli aktívni v rámci VPN, a spolu organizovali demonštrácie. Hneď ako sa VPN usídlila v Mozartovom dome, bola MNI pridelená kancelária, kde Ilona začala od prvých dní pracovať. Centrála v Bratislave koordinovala aktivity MNI vo všetkých mestách. 15. decembra začal vychádzať prvý nezávislý maďarský časopis Nap, ktorého bola Ilona zakladateľkou a dva roky grafickou redaktorkou.

Spolu s predstaviteľmi VPN koordinovali a organizovali všetky ponovembrové personálne zmeny v mestách s prevažne maďarským obyvateľstvom, ako aj obsadzovanie lokálnych postov, kooptovanie a vymenovanie kandidátov na poslancov do Federálneho zhromaždenia: „To je nepredstaviteľné, nielen dnes, ale celkovo je to nepredstaviteľné.“ Zmeny sa síce dostávali do Dunajskej Stredy relatívne pomaly, ale výmena komunistických kádrov na rozhodujúcich postoch v štátnej správe i vo vedúcich pozíciách v podnikoch a závodoch podľa pamätníčky nebola ťažká a prebiehala relatívne jednoducho: „Pamätám si, že tá zmena bola razantná, ale udialo sa to tak prirodzene.“

Veľmi dobre si spomína, ako sa v Mozartovom dome pravidelne objavovali ľudia, ktorí sa nezúčastňovali na revolučnom dianí, ale boli presvedčení o svojich schopnostiach a na rovinu vyjadrili svoj záujem o rôzne uvoľnené pozície, dokonca aj o miesta ministrov. A v častých prípadoch funkcie aj dostali. Takým príkladom bol aj Vladimír Mečiar: „On prišiel a vedel, čo chce. Bol taký „sebavyvolený“ a myslel si, že má silu. Nikto ho nepoznal a zrazu sa dostal k moci. Keby tí, čo rozhodovali, vedeli o jeho osobe na začiatku, tak by sa to nestalo. Podľa mňa to nikto nevedel a až potom bolo vidno, čo spôsobil. Všetko, čo sa stalo potom, bolo absolútne neakceptovateľné,“ hodnotí udalosti spred takmer 30 rokov.

Ilona nikdy nemala záujem o žiadnu funkciu ani o vstup do politiky. To isté platilo pre Károlya Tótha, predsedu MNI, ktorý si podľa pamätníčky mohol vybrať hocijakú funkciu: „Z dnešného pohľadu by som to nazvala pozíciou intelektuála, ktorý vždy kritickým spôsobom reflektuje spoločnosť. Aj keď sme vtedy boli veľmi mladí, zastupovali sme túto pozíciu a myslím, že to tak ostalo dodnes.“

Sklamanie z reality politického vývoja začiatkom roku 1990

Veľkým, aj osobným sklamaním bolo pre Ilonu vo februári 1990 založenie strany Együttélés-Spolužitie Miklósom Durayom, bývalým disidentom, ktorý bol počas novembrových udalostí na študijnom pobyte v USA. Stranu založil spolu aj s Iloniným strýkom Rudolfom Szabóm, ktorý bol po roku 1969 vyhodený zo strany a po novembri 1989 opäť vstúpil do politiky. Pred rokom 1989 bol Iloniným vzorom v opozícii, no uvedomila si, že strýkovo zmýšľanie je bližšie zmýšľaniu jej otca: „Strýko vlastne zostal presvedčeným komunistom aj po vylúčení zo strany.“ Počas Nežnej revolúcie si uvedomila, že sa názorovo rozchádzajú. S Miklósom Durayom ich spojil aj fakt, že boli dvadsať rokov obidvaja v opozícii a prenasledovaní: „Patrili k sebe aj pre národnostnú politiku, ktorú vtedy obidvaja zastupovali podobným spôsobom.“

V eufórii začiatkom roku 1990 bola Ilona presvedčená, že Slovensko ide správnym smerom: „Tomu sme verili absolútne, sto tisíc percent, iba postupne sa tie skúsenosti menili.“ Preto boli pre ňu obrovským sklamaním demonštrácie za Slovenský štát a za rehabilitáciu Jozefa Tisa, ktoré sa uskutočnili začiatkom roka 1990. Do roku 1989 Ilona nevnímala maďarskú národnostnú otázku ako problém, skôr vnímala počas socializmu fenomén internacionalizmu, kde nebolo v záujme socialistickej spoločnosti vyzdvihovať národnostné rozdiely: „Samozrejme, pre ľudí ako Duray to bolo dôležité aj vtedy. Takisto aj pre Slovákov-nacionalistov. Utláčané národné identity sa, samozrejme, objavili, ale pre nás to bolo veľkým sklamaním.“ Počas novembrových udalostí intenzívne cítila spolupatričnosť Čechov, Slovákov a Maďarov a spoločný cieľ, národnostné rozdiely nevnímala.

Aj keď sa aktívne zúčastňovala kampane MNI pred prvými demokratickými voľbami v júni 1990, sama nekandidovala. Veľmi dobre si pamätá na tlačovú konferenciu Jána Budaja v Mozartovom dome počas predvolebnej noci, keď kvôli lustráciám oznámil odstúpenie z čelného miesta kandidátky VPN. Bol to pre všetkých prítomných obrovský šok a katastrofa. Dodnes si však nie je istá, či so ŠtB naozaj spolupracoval. Lustráciami neprešiel ani jej strýko Rudolf Szabó, ktorý neskôr kandidoval na ústavného sudcu. Neodsudzuje síce ľudí, ktorí boli pod veľkým existenciálnym tlakom a možno mali dôvody so ŠtB spolupracovať, aby trochu uľahčili sebe a svojej rodine život, ale rozhodne to nie je to isté, ako keď niekto, komu režim ničil život, povedal „nie“ a nespolupracoval: „Lebo tie osudy sa nedajú porovnať. Je to otázka charakteru a otázka rozhodnutia.“

V nasledujúcom politickom vývoji Ilona považovala za prirodzený vznik viacerých maďarských strán, keďže aj Maďari na Slovensku majú rôzne politické názory, tak ako aj Slováci: „Dá sa spojiť pre niečo v revolučných obdobiach, lebo máme spoločného nepriateľa alebo sa mení režim, ale v normálnom fungovaní tá rôznorodosť existuje.“

Spoločenská angažovanosť prostredníctvom umenia

Začiatkom roku 1991 sa spolu s Józsefom R. Juhászom rozhodli zo straníckej politiky úplne stiahnuť. Ilona sa vrátila k umeniu a naďalej sa spoločensky angažovala. Z MNI definitívne odišla po jej transformácii v roku 1992 na MPP (Maďarská občianska strana) a nikdy nevstúpila do žiadnej politickej strany: „Ja mám menšinový názor a nie som ochotná sa podriadiť väčšinovému názoru, neviem sa s tým stotožniť. Samozrejme chápem a akceptujem, že na tejto báze funguje demokracia.“

Od roku 1991 spolu s Józsefom Juhászom pokračovali s organizovaním festivalov Studia erté, na ktoré prichádzali aj umelci zo zahraničia. Festival prišiel otvoriť vtedajší nový minister kultúry Ladislav Snopko, ktorý ich poznal pred rokom 1989: „To sú neuveriteľné udalosti, že pracujete na konci 80. rokov v opozícii a zrazu váš kamarát je minister kultúry, príde a priateľským pozdravom otvorí festival.“ Na 10. ročníku sa zúčastnili umelci zo 40 krajín.

Ilona sa vrátila k výtvarnému umeniu, absolvovala prvú samostatnú výstavu v roku 1990 v Galérii Cypriána Majerníka, pravidelne vystavovala a spolupracovala so Sorosovým centrom súčasného umenia, pre ktoré navrhla grafickú úpravu niekoľkých katalógov, a najmä sa zúčastňovala ich výročných výstav, ktoré umožnili nastupujúcej generácii výtvarníkov začať svoju kariéru. Ilustrovala osem ročníkov učebníc slovenčiny pre maďarské deti. Bola členkou rôznych výberových komisií, ktoré rozdeľovali finančné prostriedky kultúrnym organizáciám a občianskym združeniam pre väčšinovú, ale aj menšinovú kultúru. Kriticky vníma činnosť Csemadoku po roku 1989, ktorý dodnes funguje ako za minulého režimu, pričom sa snaží podporovať len ľudovú kultúru: „Založiť identitu len na ľudovej kultúre je strašne málo a biedne. Okrem toho, že sme Maďari, mali by sme aj niečo iné vykonať a zaoberať sa inými vecami. Byť Maďarom nie je cieľom, ale danosťou.“

Rozpad Československa v roku 1993 vnímala veľmi negatívne: „Mám samozrejme viac identít, a jedna z nich je československá. Nikdy som nemala pocit, že sme rozdelenie potrebovali. Spoločný štát bol obohatením obidvoch národov.“

Okrem umeleckej činnosti je už 15 rokov profesorkou na Katedre intermédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Mladej generácii by odkázala, že je nesmierne dôležité byť sebavedomými a angažovanými občanmi, keďže mladí študenti sa často cítia byť mimo politiky: „To je neakceptovateľný názor a nie je reálny. Každý je zodpovedný za svoj osud a za všetko, čo sa okolo neho deje. Každý by mal mať v živote skúsenosť, aké je to byť súčasťou spoločenskej zmeny, ako sme mali my v roku 1989 alebo ako mali mladí počas protestov v roku 2018. Potom veríte tomu, že môžete mať na veci vplyv.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Andrea Kleine)