Mária Mračnová, rod. Faithová

* 1946

  • V socializme krajiny východného bloku v mnohých veciach zaostávali. To boli, ako boli to väčšinou technológie, hospodárstvo a tak, ale v športe. Už určite ako teraz spätne, ako by ste sa na to pozerali, tie techniky a tak. Či možno reflektovali tie svetové trendy, keď sa možno spätne tak na to pozriete, v tej dobe, v šesťdesiatych rokoch. Určite nie. Zoberte si, že v rámci Mexickej olympiády, olympijských hier, sa po prvýkrát štartovalo na tartane. My sme mali len škvárové alebo antukové ihriská, takže to bol pre nás obrovský prerod, pretože úplne je iná technika na škváre a úplne je iná technika na tartane. Našťastie, pred tým ako sme išli do Mexika, pred samotné olympijské hry, tým že to bolo vo vysokej nadmorskej výške, tak nás tam zobrali tri týždne vopred a sme sa mohli trošku pripraviť na tartan. Ale doma niekedy až o štyri roky na to sa postavil na Interi tartanový štadión. Samozrejme, odhliadnuc od toho, že teraz ja sa usmievam, keď pozerám tie činkárne, tie posilovne, ktoré sú vybavené všelijakými tabored cinovanými posilňovacími strojmi a činky, to maximálne jednoručky, že si zoberiete do ruky. My sme mali len tú železnú tyč a na tom naukladané kotúče a s tým sme poskakovali alebo sadli a vyskočili a robili rôzne tie cvičenia, ktoré bolo treba. Pretože ja som bola jedna z tých, ja som bola maličká výškarka, tak som tú silu vynahrádzala odrazovou silou a tú silu bolo samozrejme možné získať posilovaním. Ja som bola jedna z tých prvých, ktorá systematicky pracovala v činkárni a to ma vlastne vynieslo aj na tie rekordné výšky. Čiže to porovnávanie vybavenia doma a vonku má, to bolo, to bolo naozaj neprekonateľné. Viem, že raz sme sa pripravovali v zime pri terajšej kolkárni za basketbalovou halou, bola taká, neviem čo to bola za miestnosť so škvárou a bolo tam postavené aj doskočište, ale kúrili sme si kachlami, pretože tam bola pekelná zima, v zime a v troch, štyroch teplákoch sme sa snažili nejako trénovať, a keď sme prišli potom do niektorých tých moderných hál vonku alebo niekedy aj v Prahe, tak sme len oči otvárali od údivu. Asi iný svet to bol. Úplne iný.

  • V Montreale som mala stodeväťdesiat osobák, skočila som stoosemdesiatdeväť. V Aténach na Majstrovstvách Európy kde som bola tretia s rovnakým výkonom ako víťazka. O rok po olympijských hrách v šesťdesiatom deviatom som skočila stoosemdesiattri. Tam to bolo práve krásne, že Milena vyhrala, čiže sme boli dve na stupňoch víťazov a hrala naša hymna. A tak som mala pocit, že aj pre mňa. A vlastne tá olympiáda bola v šesťdesiatom ôsmom? Áno, je to už päťdesiatjeden rokov, päťdesiatdva. Už sme mali stretnutie a tam bol český zlatník, ktorý, všetky volejbalistky, atlétky sme si kúpili to, retiazky s aztéckym kalendárom. A bolo stretnutie päťdesiat rokov od Mexika a všetky sme si to ukazovali či to ešte máme, takže rôzne spomienky sú. Ja by som, vlastne ešte na to Mexiko opýtal lebo dostať sa na olympiádu to musí byť akože úplný vrchol. A ešte do Mexika. A možno aj z takej tej mimo športovej stránky, že aký to bol pocit dať stret so svetom s tými ďalšími športovcami, poprípade ako to prebiehalo, či by ste nám tú olympiádu vedeli viac priblížiť. Určite to bolo niečo výnimočné, extra. Po prvýkrát sme zažili vôbec taký dlhý let. Po druhé bývali sme v ženskej dedine, boli to vežiaky dvanásť poschodové, muži boli zvlášť, strážili nás vojaci dookola. My sme k mužom mohli, ale oni k nám nie. Na druhý deň, keď sme prileteli vlastne som mala narodeniny a zrazu sa tam dovalila, dovalil československý veľvyslanec k nám, s hudbou mexickou a tortu som dostala a všetci sme sa tam dolu zbehli a bola taká zábava. Čiže to bol taký prvý úsmevný krok, no sú, do olympiády. A krásne bolo aj to privítanie na štadióne samotnom. Po prvé, že prvýkrát v histórii zapaľovala oheň žena, olympijský oheň na štadióne, a potom keď sme sa my objavili na štadióne a všetko revalo “čeko, čeko”. A to vlastne bolo, v ktorom mesiaci? V októbri. Ja mám vlastne dodnes odložený taký papierik, keďže sa situácia na Ruzyňskom letisku znormalizovala, môžeme letieť na olympiádu. Inak k tomu šesťdesiatemu ôsmemu sa hneď dostaneme, ale ešte ste spomínali. Áno. Že na tri týždne ste išli. Áno. Že ako ste trávili ten čas, či to bolo čisto len v rámci tých tréningov alebo ste mali možnosť zažiť aj to Mexico, akože tú kultúru a svet, alebo vo. Ale áno. Raz nás vyviezli na pyramídy, takže tak isto mám fotografie ako sme vyškriabaní na vrchu pyramídy mesačnej, slnečnej. To bol ozaj prekrásny zážitok.

  • V rámci inak tohto štúdia tam bolo asi zameranie na všetky športy, že tam sa to ešte rozvíjalo. Áno, áno ja som musela ešte vedieť plávať, korčuľovať. Viem, že sme mali hokej na zimnom štadióne a oproti mne stál Jano Starší a ja som stála v bránke bez chráničov bez všetkého. Len tak zľahka vystrelil puk, dva týždne som mala na píšťale modrinu a takú hrču, že som ťažko chodila. Takisto sme boli na nácviku. Museli sme ovládať lodičky, kanoe, kajaky, turistiku, na bicykloch. Každý rok sme lyžiarske kurzy, tak bolo to naozaj náročné, a spojiť to aj s tým náročným štúdiom. Si zoberte, že v Bratislave sme študovali, bývala som prvý rok na Horskom parku, teraz chodiť na zimák, na Grössling, do PKO na gymnastiku, na volejbal, na hádzanú. A z biológie zase, na Moskovskej bola, boli, bolo gro predmetov z biológie, ale botanika bola zas oproti Lafranconi a toto krúženie po celom meste, celý deň a ešte k tomu zatiaľ len jednofázový tréning bolo naozaj dosť, dosť náročné zvládať. Takže večer väčšinou, žiadne výlety, žiadne diskotéky, ale rovno spať. A to boli vlastne internáty alebo v nejakom priváte ste bývali? Na internáte. Moja mamka, keď som ja išla na vysokú školu, išla do dôchodku. Dostala šesťstokorunový dôchodok a z toho horko ťažko ma mohli nejako podporovať, takže ja som potom veľmi uvítala to, že z ČSTV po prvom nejakom rekorde a po prvej reprezentácii som dostávala takzvané “kalorne”, ktoré bolo šesťsto korún. Si zoberte toľko, koľko mala moja mama dôchodok.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Ateliér Holubník - Bratislava, 30.10.2020

    (audio)
    délka: 01:59:10
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

„A toto krúženie po celom meste, celý deň a ešte k tomu zatiaľ len jednofázový tréning bolo naozaj dosť, dosť náročné zvládať. Takže večer väčšinou, žiadne výlety, žiadne diskotéky, ale rovno spať.“

Pamätníčka, Mária Mračnová, rodená Faithová, sa narodila v Košiciach, 24. septembra 1946 ako tretie dieťa. Jej matka mala 39 rokov. Máriina matka Jolana Leščinská pochádzala zo Svinice a otec Vojtech Leščinský, zo Spišských Vlachov. Má staršieho súrodenca Norberta, ktorý sa narodil v roku 1939. Nejaký čas po ňom prišiel na svet brat Ivan, ktorý sa narodil v ôsmom mesiaci tehotenstva a bezprostredne po pôrode zomrel. Aj napriek tomu, že pochádza z úradnickej rodiny, od útleho veku inklinovala k športu. Mária navštevovala Prvú osemročnú základnú školu v Košiciach a spolu s rodinou bývala na Komenského ulici, blízko štadióna VSS. Po ukončení základnej školy v roku 1961, Mária pokračovala na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole v Košiciach, až do roku 1964. Na oboch školách mala veľké šťastie na učiteľov telesnej výchovy, ktorí ju podporovali a dokonca pedagóg Stopka sa venoval aj jej úspešnej príprave na talentové skúšky na vysokú školu. Mária tak študovala na Fakulte telesnej výchovy a športu, kombináciu telesnej výchovy a biológie, učiteľský smer. Prijímanie podliehalo prísnemu výberu. Promovala v júni 1970, v dobe keď už bola tehotná. Síce mala končiť v roku 1969, ale nakoľko veľa chýbala kvôli reprezentácii a individuálny plán nebol možný, skončila o rok neskôr. Od domáceho súťaženia - skoku do výšky - prešla pamätníčka k medzinárodnému, už počas pôsobenia v Košiciach - na súťaži v Užhorode. Neskôr v roku 1965, už súťažila v Holandsku. Rok 1966 bol veľmi úspešný a absolvovala takmer 30 súťaží, čo si aj odniesli jej achilovky. Veľkým zlomom boli Majstrovstvá ČSSR v Jablonci, kde sa zišlo päť adeptiek na tri miestenky na Olympijské hry do Mexika (október 1968). S výkonom 178 cm, Mária patrila medzi ne. V roku 1969, pokračovala Majstrovstvami Európy v Aténach, a v roku 1976 olympiádou v Montreale, kde získala osobný rekord, 190 cm. Máriinu aktívnu kariéru ukončila havária v roku 1980 pri Liptovskej Mare. Mária takmer 14 rokov nemala konkurenciu vo svojej kategórii výškarky. Prvé lepšie súťažiace prichádzali až v roku 1972. Aj Máriu stretla láska na prvý pohľad a v roku 1967 sa stretla so svojim budúcim manželom na internáte Mladá garda. Bol zubným chirurgom a venoval sa predovšetkým športovcom. V roku 1970 sa im narodil syn a pamätníčka sa vrátila do reprezentácie až o rok neskôr. S desaťročným rozdielom, v roku 1980, priviedli na svet súrodenca, dcéru. Po ukončení úspešnej kariéry sa nechcela venovať trénovaniu. Angažovala sa vo viacerých funkciách. Od roku 1992 do roku 2008 pôsobila ako podpredsedníčka olympijského výboru a do roku 2014 ako šéfka atletiky na Slovensku. Obe funkcie jej popri rodine dali veľmi zabrať. V súčasnosti sa venuje výlučne svojej rodine.