Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Motulko (* 1920  †︎ 2013)

Nehlásil som sa k nijakej generačnej alebo inej skupine, nedal som sa poviazať nijakými vplyvmi, lebo som chcel byť slobodný

  • narodený 2. januára 1920 v obci Malá Lodina na východe Slovenska

  • gymnázium navštevoval v Košiciach, neskôr prestúpil na gymnázium v Prešove, kde aj úspešne zmaturoval

  • v štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave

  • štúdium nedokončil kvôli povolávaciemu rozkazu, na základe ktorého bol zaradený do Pracovnej služby, neskôr musel odísť na front

  • v rokoch 1946 – 1959 pracoval v knižnej redakcii Spolku sv. Vojtecha v Trnave

  • v roku 1948 napísal básnickú skladbu Čas Herodes, ktorá je reakciou na nebezpečenstvá nastupujúceho režimu

  • po prevrate v roku 1948 sa na takmer štvrťstoročie literárne odmlčal

  • v rokoch 1959 – 1987 pôsobil ako redaktor Katolíckych novín

  • v dôchodkovom veku sa začal naplno venovať tvorivej literárnej činnosti

  • zomrel dňa 7. septembra 2013 vo veku 93 rokov

Príbeh pamätníka

 

Ján Motulko (1920 - 2013)

 

„Nehlásil som sa k nijakej generačnej alebo inej skupine, nedal som sa poviazať nijakými vplyvmi, lebo som chcel byť slobodný.“

 

 

Detstvo a mladosť

Ján Motulko sa narodil v malej východoslovenskej obci Malá Lodina, v ktorej prežil aj celé detstvo. Do väčších miest sa dostal pri nástupe na osemročné gymnázium. Najskôr navštevoval gymnázium v Košiciach, no po Viedenskej arbitráži a po obsadení mesta horthyovskými vojskami prestúpil na gymnázium v Prešove. Aj počiatky jeho tvorby siahajú do roku 1938, keď „sa dostal do kontaktu s vedúcim básnickej rubriky Harantom, kňazom a básnikom. Ten zistil, že mi to ide. Niektoré básne mi pochválil, niektoré mi veľmi pochválil a zistil, že viem.“  V štúdiu pokračoval na univerzite v Bratislave, no štúdium nedokončil kvôli povolávaciemu rozkazu. Vojnové roky strávil na východnom fronte, neskôr bol prevelený do Talianska. Po návrate domov sa zamestnal v knižnej redakcii Spolku sv. Vojtecha v Trnave, kde sa stretol s mnohými osobnosťami a predstaviteľmi slovenskej literárnej tvorby. „Po vojne som sa zamestnal v Spolku svätého Vojtecha, dostal som na starosť Plameň a nakoniec som v Plameni aj šéfoval. Viedol som básnickú rubriku, tam vlastne mali počiatky tí naši veľkí básnici, to veľké trojhviezdie Mihálik, Turčány a Válek.“

 

Osobitná kapitola – Čas Herodes

Tesne po návrate z frontu Ján Motulko vydal zbierku básní Blížence, ktorá poskytuje priame svedectvo o vojnovom besnení. Pred nástupom totalitného režimu ešte stihol napísať a vydať básnickú zbierku V mimózach vietor (1947) a  prózy  Z ohňa a krvi (1948). Osobitnú kapitolu jeho tvorby však tvorí básnická skladba Čas Herodes, ktorá vznikla v lete 1948. Inšpiráciou mu bola najmä literatúra opisujúca hrozivé obdobie ruskej revolúcie. „Dostala sa mi do rúk veľmi zaujímavá literatúra, ktorá vychádzala v Paríži v češtine, knihy z čias tesne po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. Hrôzostrašné čítanie...“ Navyše, bol svedkom toho, ako ľudia utekali z krajiny a uvedomoval si ťažobu života nielen v krajine, kde vládol červený teror, ale i v zahraničí. „Toto vo mne možno pár mesiacov vrelo, keď koncom júla a začiatkom augusta som vysypal zo seba tento text. Neviem ako vznikol, ako som ho písal. Písal som ho narýchlo a písal som ho prakticky bez škrtov.“ Ján Motulko si uvedomoval vážnosť výpovede, ktorá bola zachytená v jeho veršoch, rovnako ako nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo, a tak báseň skrýval. „Rukopis za mnohé desaťročia nikto nevidel, nikto nečítal.“ Čas na oficiálne vydanie básne dozrel až po revolúcii, začiatkom deväťdesiatych rokov. No i napriek tomu, že Čas Herodes čakal na túto chvíľu viac ako štyridsať rokov, do rúk širokej verejnosti sa aj tak nedostal. „A tak vyšiel a ako vyšiel tak aj zapadol, lebo nové časy už spomienky na staré časy nechceli. Jeden kolega zo Spolku slovenských spisovateľov mi povedal, že už sa k tým starým veciam netreba vracať, už sa k tým starým časom netreba vracať. Tak sa nevraciame a ostal Čas Herodes zase akoby zabudnutý.“

 

Tvorba po roku 1948

V roku 1948 sa Ján Motulko pokúsil aj o básnickú tvorbu, ktorá by bola v danom období akceptovateľná, no rýchlo zistil, že touto cestou sa vydať nechce. „Ešte v štyridsiatom ôsmom som si povedal, že čoby sa dalo keby? Tak som napísal básničku k prvému máju. Bola uverejnená a na prvého mája ju aj recitovali. ... ale hneď nato som dostal dvojstranový materiál tém, na ktoré treba písať. No to som sa už zľakol.“ V tom čase dospel k rozhodnutiu nepublikovať, najmä kvôli podmienkam, ktoré boli kladené na jeho tvorbu. „Keby som tak nejako o trávičke, o stromoch a o kvietkoch. Vtedy som zistil, že za každým riadkom vidia inotaj. Tak som si povedal, že takto sa už písať nedá.“ A jeho literárna, či skôr publikačná odmlka trvala nasledujúce takmer štvrťstoročie. „No zákaz som nemal, ani ústny, ani písomný. Posielať som mohol, ale nebol som nikde vítaný.“

 

Vyšetrovacie metódy Štátnej bezpečnosti

Ján Motulko sa počas svojho pôsobenia dostal aj do pozornosti ŠtB. Podľa jeho vlastných slov sa počas niekoľkých vyšetrovaní stretol s rôznymi vyšetrovacími metódami príslušníkov ŠtB. Otvorene hovorí o podávaní drog vyšetrovaným osobám. „Dostal som pohár sódy, vypil som ho a odrazu som cítil to, čo som nikdy v živote necítil. Ja som málovravný, nehovoril som, keď som nemusel. A odrazu som cítil nutkanie povedať všetko, čo som len vedel.“ Počas ďalšieho vyšetrovania mu dali podpísať vyhlásenie o spolupráci s ŠtB. „Musel som vypiť pohár, ktorý je predo mnou. A tu sa začali so mnou diať zase čudné veci. Nevedel som pochopiť kto sú, čo sú, ako sa ma vypytovali na kadečo možné, jednoducho ako rozostretý obraz som ich vnímal... Ako som vyšiel von, neviem. Z tohoto večera som si nezapamätal nič, vysvitlo mi to v rozume až po nejakých desiatich rokoch.“  Aj napriek mnohým prekážkam, Ján Motulko zostal verný svojmu presvedčeniu a morálnym ideálom.

 

 

 

Spracovali: Jana Speváková a Barbora Borbélyová

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)