Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eduard Ľudovít Mokráš (* 1924)

.........

  • narodil sa 2. novembra 1924 v Šalgove (dnešné Svätoplukovo)

  • školskú dochádzku absolvoval vo svojom rodisku, neskôr na gymnáziu v Prievidzi

  • následne začal študovať v „malom seminári“ v Nitre

  • tu zažil vypuknutie SNP, ako aj bombardovanie mesta

  • po prechode frontu pokračoval v štúdiu za kňaza

  • povinnú vojenskú službu si odslúžil v PTP v Čechách

  • po absolvovaní vojny pôsobil ako kňaz vo viacerých farnostiach na Slovensku

Na sklonku druhej svetovej vojny zažil bombardovanie mesta Nitra, počas ktorého len o vlások unikol smrti. Budovu, v ktorej sa nachádzal, totiž zasiahala letecká bomba.

Eduard Ľudovít Mokráš sa narodil 2. novembra 1924 v obci Šalgov (dnešné Svätoplukovo), neďaleko mesta Nitra, Jozefovi Mokrášovi a Márii, rodenej Tóthovej. Otec bol vyučený kolár (výroba kolies), ktorý mal síce roboty dosť, ale zákazníci mali problémy s platením. Preto sa svojho remesla čoskoro vzdal a začal gazdovať na roliach. Matka bola domáca gazdiná, ktorá mala „pod patronátom“ chod celej domácnosti. Okrem Ľudovíta mali neskôr ešte dve deti. Základnú školu navštevoval vo svojom rodisku, kde absolvoval prvých päť ročníkov. Následne začal študovať na meštianskej škole v Urmíne (dnešné Mojmírovce), no nezotrval tu dlho. Keď bol piatak, matka mu zomrela na tuberkulózu. Otec sa následne znovu oženil a zobral si za manželku Barboru Fintovú pôvodom z Prievidze. Práve do tohto mesta smerovali ďalšie kroky mladého Ľudovíta. Na tamojšom gymnáziu strávil ďalšie štyri roky a aby nemusel dennodenne dochádzať do Šalgova, býval u svojej „novej“ starej mamy v Prievidzi. Domov sa tak dostal iba cez prázdniny alebo na sviatky. Náročné štúdium, ktorého súčasťou bola aj výučba nemčiny a latinčiny, zvládal bez väčších ťažkostí. „Nebol som najlepší študent, ale nejako som to zvládal. Najhoršiu známku som mal z písania,“ konštatuje s úsmevom pán Mokráš. Napriek tomu, že ho príprava do školy oberala o takmer všetko voľno, našiel si čas, aby ráno chodil miništrovať na omše v prievidzskom piaristickom kostole.

Vojnové časy počas štúdia v Nitre

Po úspešnom ukončení kvarty v Prievidzi sa Ľudovít prihlásil do tzv. malého seminára v Nitre. Oproti predchádzajúcemu štúdiu na gymnáziu bol život budúcich kňazov spojený s pevnou každodennou rutinou. Tá pozostávala zo skorého ranného vstávania, „potom nasledovala osobná úprava, 6:30 svätá omša a po nej raňajky. Po nich nasledoval odchod do  školy. Po štúdiu prišiel čas na obed okolo pol druhej, následne ruženec, vychádzka a samovzdelávanie. Pred osemnástou sme mali spoločné čítanie Písma, nasledovala večera a po nej osobné voľno do takmer 21. hodiny, kedy sme mali večernú modlitbu v kaplnke a odchod do spálne už v silenciu.“ Počas Ľudovítovho pobytu v malom seminári došlo aj k vypuknutiu Slovenského národného povstania: „Videli sme povstalcov prechádzať cez Nitru.“ Nitrianska posádka sa však do povstania nepridala a zakrátko sa do mesta nasťahovali Nemci. S nimi mal Ľudovít osobnú skúsenosť, ktorú získal počas Vianoc v roku 1944: „My sme mali mať polnočnú omšu, ale vtedy bol problém s nočným svietením. Keďže som z nemčiny čo to vedel, tak ma poslali za veliteľom, či môžeme mať tú polnočnú omšu. Nejako som to s ním dohodol a súhlasili, len sme museli poriadne zatemniť okná.

Vyučovanie v malom seminári bolo pred koncom vojny častokrát prerušované pre letecké poplachy. Začiatkom roku 1945 prišlo nariadenie o predčasnej maturite, a tak sa pán Mokráš začal pripravovať na „skúšku dospelosti“. Po jej úspešnom absolvovaní začiatkom marca sa začal baliť domov s nádejou na predĺžené letné prázdniny. Nakoniec však arcibiskup rozhodol, že študenti nastúpia do „veľkého seminára“ hneď, a nie až na jeseň. Blížil sa však prechod frontu, a tak z vyučovacieho procesu veľa nestihli. Kým doposiaľ všetky nálety mesto pod Zoborom obišli, Nitra napokon predsa len „zažila“ bombardovanie. 26. marca 1945 sovietske letectvo vykonalo kobercový nálet, následkom ktorého zomrelo vyše 300 ľudí. Tieto udalosti zažil na vlastnej koži aj pán Mokráš. Na večer pred touto udalosťou si spomína nasledovne: „Sedeli sme pri večeri a zrazu priletel ruský (sovietsky, pozn. aut.) aeroplán a čosi odfotografoval. Nemeckí vojaci, čo boli v meste - hneď sa všetko sťahovalo v noci preč.“ Nasledujúce ráno, v pondelok bol v Nitre trhový deň, takže sa do nej zbiehali ľudia z okolitých dedín. Približne okolo deviatej hodiny sa na oblohe zjavili sovietske lietadlá, ktoré so zvukom sirén začali zhadzovať bomby. Pán Ľudovít sa v tom čase nachádzal v budove seminára: „Nestihol som zbehnúť do krytu. Na chodbe pred kaplnkou sme boli asi traja a videli sme, ako to všetko plieskalo.“ Kaplnka, v ktorej sa pán Mokráš nachádzal, dostala priamy zásah, no bomba explodovala na hrubej drevenej hrade v podkroví, takže neprenikla dovnútra. Po skončení náletu „sme povymetali sklo, odviezli ho preč a poslali nás domov,“ dodáva pán Ľudovít.

Prechod frontu očakávala rodina Mokrášových s napätím, no ten netrval dlho. Nemecké jednotky ustupovali smerom na západ a nechali tak Červenej armáde voľné pole pôsobnosti: „Rusi nerobili problémy po dedine, len pijatiku zháňali. Ženy si zas dávali pozor, aby neboli na očiach a mali pokoj od nich. Dokonca jeden kapitán, keď videl, že chceli ženy naháňať, tak hneď ich hnal preč,“ spomína po rokoch pán Ľudovít a zároveň dodáva, že „síce brali, čo potrebovali, ale ľudia mali všetko poschovávané, lebo vedeli ako bude. Z domácnosti Mokrášových zobrali Sovieti nový voz, ktorý hlava rodiny počas vojny vyrobila, a vymenili ho za starý pokazený koč. Taktiež sa rozhodli zameniť mladého žrebca za starú kobylu. Po skončení vojny sa upokojila situácia a život sa začal vracať do zabehnutých koľají. Zmena pomerov sa dotkla aj Ľudovíta, ktorý sa ako novopečený maturant musel doškoliť v českej vlastivede, literatúre a ruštine. Na záver tohto procesu musel znovu absolvovať „doplňujúcu“ maturitu.

Na ceste k službe Pánu Bohu“

V septembri 1945 nastúpil Ľudovít Mokráš do kňazského seminára v Nitre. Na otázku, prečo sa rozhodol ísť za kňaza, odpovedá jednoducho: „Chcel som slúžiť Pánu Bohu.“ Veľký vplyv na neho mali misionári, s ktorými bol v kontakte už od detstva. Taktiež z jeho rodiska pochádzali viacerí „duchovní otcovia“, ktorí ho podporovali počas štúdia. Počas pôsobenia v kňazskom seminári došlo ku „Víťaznému februáru“, následkom ktorého došlo k otvorenému boju proti Cirkvi a jej predstaviteľom. Predstavení v Nitre sa preto rozhodli urýchlene vysvätiť nových kňazov. Vysviacka sa konala 16. apríla 1950 v nitrianskej katedrále. Spočiatku pomáhal ako novokňaz s omšami v meste, no čoskoro dostal prvú dispozíciu na kaplánske miesto do farnosti Rosina pri Žiline. Tu však svoju činnosť nevykonával dlho. Najskôr bol poslaný do Strečna zastupovať miestneho farára, ktorého odviezli do väzenia v Žiline. Následne dostal povolávací lístok, aby nastúpil na povinnú vojenskú službu do Mimone, okres Česká Lípa.

Pôsobenie v PTP

Ľudovít Mokráš bol podobne ako mnohí ďalší kňazi zaradený k príslušníkom Pomocných technických práporov. Poradový výcvik prebiehal v neďalekej vyľudnenej dedinke Hvězdov a bol spojený s politickým školením. Po jeho absolvovaní sa dostal aj so svojou jednotkou do Prahy, kde vykonával rôzne pomocné stavebné práce, ako napríklad opravu nemocničného komína: „Tam sme boli do Vianoc. Potom vo vianočný čas jedna polovica šla domov a druhá mala ísť na Nový rok. Ale keď sme sa vrátili, druhá skupina už nešla, lebo nás hneď prekladali na Moravu do Šternberku.“ Na mieste však jednotka, v ktorej slúžil Ľudovít, dlho nevydržala. Ako duchovní mohli totiž v tom čase chodiť v nedeľu do kostola. V jednu nedeľu pochodovali na svätú omšu so spevom: „Moravanky sa len divili, čo sa to deje. No a naši bohoslovci Moraváci im to hneď vysvetlili, o čo ide. A tak na druhú nedeľu, keď sme končili spoločnú omšu, vonku nás čakali dva pracie koše moravských koláčov.“ Keď sa táto situácia zopakovala niekoľkokrát, museli sa „pétepáci“ znovu sťahovať. Ich cieľovou stanicou bol vojenský priestor v pohraničí za Kynžvartom. V tamojších lesoch pôsobili ako drevorubači: „Tam nás každú chvíľu kontrolovali, či sme všetci, pretože to naše pracovisko bolo asi pol kilometra od hraníc a mali obavy, že utečieme za hranice.“ Tu však znovu nepobudli dlho: „My sme si museli na seba zarobiť, aj na šaty, stravu, ubytovanie a aj na dozor,“ vysvetľuje pán Mokráš. Po mesačnom vyúčtovaní vyšlo najavo, že vojakom vychádzala mzda 50 halierov na hodinu, čo nedokázalo zaplatiť vyššie zmienené položky. Preto prišlo k ďalšiemu transportu, tentokrát na letisko Louny.

Bývali sme v Postoloprtoch a odtiaľ nás vozili tri-štyri kilometre do roboty na letisko. Tam sme boli v drevenom baráku ohraničenom plotom, tiež po Nemcoch.“ Počas pôsobenia na tomto pracovisku prišiel „na kontrolu“ aj samotný minister Čepička, ktorý bol za vznik PTP zodpovedný. Jeden z „pétepákov“ sa poznal s ministrom ešte z čias vojny, a preto sa ho odvážil spýtať, dokedy budú slúžiť. Ten ho ubezpečil, že to nebude trvať viac ako dva roky. Nakoniec však si príslušníci „nebojovej zložky armády“ odslúžili takmer dvakrát takú dlhú dobu. Počas pôsobenia na letisku Louny zastihli pána Mokráša aj veľkonočné sviatky. Keďže bol doma už na Vianoce, tentokrát musel zostať. Po Veľkej noci sa mu vracali „spolubojovníci“, no dvaja chýbali.  Jeden z nich, moravský kňaz, „ešte si v kostole odslúžil omšu, čosi si svoje povedal, ale už mal vonku pripravenú motorku s kamarátom a ušiel za hranice“. Druhý z dvojice neutiekol do zahraničia, ale „doma do hôr sa schoval, tam dlho prežíval, no nakoniec sa priznal. Čosi si odsedel.

Po dvoch rokoch v službe sa „pétepáci“ tešili na koniec služby, a tak si nechali poslať civilné šaty z domova. Namiesto toho sa však ešte museli zúčastniť mesačného vojenského cvičenia. Po jeho skončení nasledovalo ďalšie mesačné a nakoniec jedno „mimoriadne“, ktoré mohlo trvať aj celý rok. Civilný odev preto museli poslať domov. Počas ďalších štrnástich mesiacov pracoval pán Mokráš ešte v Letňanoch a v Kbeloch, kde aj naďalej vykonával rôzne pomocné stavebné práce. Odchod do civilu prišiel nečakane. „Ešte na Silvestra sme nevedeli, že ideme domov. Odrazu nám prečítali rozkaz a šlo sa domov.

Kňazská dráha

Po skončení povinnej vojenskej služby sa Ľudovít Mokráš vrátil ku svojmu kňazskému povolaniu. Počas „kariéry duchovného otca“ pôsobil v niekoľkých farnostiach – v Turzovke, Veľkom Rovnom, Považskej Bystrici, Dubnici nad Váhom, Nitre, Ivánke pri Nitre či v Ilave, kde bol kostol priamo súčasťou väznice. To so sebou prinášalo viacero nevídaných situácií, pretože sa väzni viackrát pokúšali ujsť práve cez toto miesto: „V tom čase som bol akurát na dovolenke. Volali kaplána, aby im šiel otvoriť kostol, pretože večer zistili, že im niekto chýba. Väzni sa cez strechu dostali na poval a spustili sa z veže na chórus, a po schodoch sa brali von z kostola, no tam ich už čakali.

Rozhovor s príslušníkmi ŠtB neobišiel ani Ľudovíta Mokráša. Pri odchode z farnosti v Považskej Bystrici bol odhlásiť svoje staré auto. Na záver vybavovania ho ešte poslali na poschodie. „Spýtali sa ma, či by mohli za mnou prísť niekedy a tak. Odpovedal som im: ,Pozrite ja viem, čo je moja povinnosť, keby som vedel o nejakej zrade alebo sprisahaní, tak je to moja povinnosť to ohlásiť, samozrejme, ale viete, chodiť za mnou na faru, tam to každý vidí, to by bolo podozrivé, to radšej nechajme tak.‛ Tak mi dali pokoj.[1]

Od mája 2013 je duchovný otec Eduard Ľudovít Mokráš v ústave pre kňazov v Nitre na Šindolke, kde prežíva svoj zaslúžený odpočinok.

[1] Archívne materiály poskytnuté z ÚPN ukázali, že Ľudovít Eduard Mokráš bol ešte raz vyšetrovaný. Bol totiž podozrivý, že poskytoval nenávratné pôžičky viacerým veriacim zo svojho obvodu. Zároveň nepriamo umožňoval „nedovolenú činnosť“ svojmu kaplánovi, ktorý zhromažďoval okolo seba asi piatich mladíkov z Ilavy. Vzniklo tak podozrenie, že tento kaplán ich pripravuje na štúdium bohoslovia. Ľudovít Mokráš sa k svojim „mimozákonným“ aktivitám priznal a zároveň podpísal prehlásenie, v ktorom sľúbil, že nebude aktivizovať náboženský život mimo kostola a ďalej nestrpí, aby si jeho kaplán vodil na faru rôznych študentov. 

VANÍČEK, Petr. Čepičkovi otroci v paměti národa. Praha : Primus, 2006. ISBN 80-86207-69-2. 
KOŠOVAN, Štefan. Nitra, druhé Coventry?. Nitra: Gramond, 2012. ISBN 9788089148837. 
Mokráš, Eduard, Ľudovít. Taký bol môj život. Nitra: 2014. (Autobiografia pamätnika). 
Archív ÚPN

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Vladimír Koppan)