Boris Mlsna

* 1962  

  • „Ja by som teraz prešiel k tomu Novembru 1989. Tým, že ste povedali, že ste pôsobili na akademickej pôde. No, a vlastne ono aj prvopočiatok tej Nežnej revolúcie bol z radov študentov. Tak by som to možno spojil, že ako ste to vnímali, vy z pozície vtedy pedagóga, dá sa povedať, a poprípade ako tie ďalšie dni ste prežívali?" „Okrem toho, že som bol pedagóg, som tam už vyučoval základnú gymnastiku aj karate a ostatné úpolové športy, tak okrem toho je druhý taký bod, že my sme bývali od šesťdesiateho ôsmeho roku v centre Bratislavy na Ventúrskej ulici v dome, ktorý je presne oproti budove VPN. Čiže susediaca bola VŠMU. Môj brat si spravil Vysokú školu ekonomickú, keď ju skončil, išiel na VŠMU, spravil si réžiu. Čiže veľa ľudí som poznal z VŠMU ako študentov, robili sme nejaké ešte s nebohým Janom Harabínom kaskadérske veci vo filmoch, čiže aj odtiaľ som poznal ľudí. To znamená, že na tej ulici som sa hýbal, poznal som aj tých študentov. Čiže bol som, dá sa povedať, priamo v epicentre a je pravda to, že taká požiadavka prišla na Fakultu telesnej výchovy a športu a oslovili mňa, keďže som to učil, že či by som vedel dať dokopy nejakú skupinu, lebo potrebujú zabezpečiť práve tú VPN-ku. (...) V podstate nás oslovili už nejakého 20. novembra, čiže od nejakého 21. novembra sme začali fungovať, ale nie zo školy, pretože študentov, ja som povedal, čo robím, že ako trénujem karate normálne v oddieli. Ja som povedal, že ja viem dať ľudí, spraviť nejaký tím, ktorý to zabezpečil, pretože robili zabezpečovanie ešte Bratislavskej lýry z nejakého osemdesiateho piateho roku. Čiže máme aspoň s nejakými takýmito akciami, či už koncerty, väčšie podujatia, mali sme s tým naozaj skúsenosti, ale hovorím, že tak či tak to prišlo. Stretol som sa s dotyčným, to išlo myslím, že z tej Únie študentov, plus celé to išlo z VŠMU, vtedy tam bola (...). " „Takže žiadosť." „Žiadosť, hej, taký ten podnet alebo niečo, že to potrebujú zabezpečiť. No a na tej škole sme, samozrejme, to brali, že takto to je. Keď bol generálny štrajk vyhlásený, nikto nerobil, išli sme von, čiže to ešte bolo veľmi čerstvé, a takto v podstate som sa dostal aj k VPN-ke. Čiže zostavil som tím, ktorý robil. Najprv bola požiadavka len na ochranu pána Kňažka a jeho rodiny. Tak s pánom Kňažkom dodnes mám veľmi dobrý vzťah."

  • „Mňa by ešte zaujímalo, trikrát – ak som dobre narátal – ste sa predsa len dostali do západnej Európy, čo pre drvivú väčšinu bolo až nepredstaviteľné, a ste mali vlastne možnosť spoznať ten západný svet, proste nesocialistický. Ako ste to vnímali – tie paralely so životom v Československu, možno aj na pozadí tých podmienok, lebo asi ste sa tam určite aj rozprávali s nejakými reprezentantmi tých krajín, že aké tam mali podmienky a či možno vás nelákalo taký ten pôžitok z iného sveta, čo ste tých párkrát boli v zahraničí?" „Viete čo, no v tom čase, tak vám poviem: v '80. roku, keď sme boli v Paríži, išli sme tam vlakom. Mali sme svoje nejaké peniaze, samozrejme sme mali ako vreckové, s tým, že boli sme ohromení tým, čo všetko sa dá kúpiť. Čo sa dalo a na čo sme mali, sme kúpili. Pamätám si na záverečnú scénu toho filmu, by som to tak nazval. Keď sme čakali na vlak na cestu domov v Paríži na hlavnom nádraží, teda na hlavnej stanici, a vyzbierali sme sa na jeden frank a šesťdesiat, jedna celá šesť franku. Boli sme asi desiati, lebo viac sme nemali, vlastne len mince. Vyslali sme tak toho najmenšieho, nie najmladšieho, ale toho najmenšieho, aby išiel za to niečo kúpiť. Tak prišiel s tým, že naozaj rozosmiaty. Našiel si, nevedeli sme po francúzsky, tak našiel si na takom, na takej tabuli, ktorá v podstate, kde boli ceny všetkých nejakých produktov, tak si našiel to najlacnejšie. Vyšlo mu tam dvadsaťpäť, teda v podstate štvrtina toho franku, neviem, čo to tam boli, nie centov. Franku. Hej, toho niečoho, a povedal, že má euro, má šesťdesiat, tak že prosí za to, to znamená, že šesť kusov. Ten predavač sa naňho pozeral, že čo chce. A on hovorí, že šesť toto. Ukázal mu a to bol taký umelohmotný pohárik, tak nakoniec sme dopadli takto. Takže toto bolo také, že už sme sa aj tešili domov, že sa najeme, pretože mali sme československé koruny, ktoré nám tam neboli nič platné, a tým, že ako mladí osemnásť-devätnásťroční sme sa rozhodli, že si niečo kúpime, tak radšej sme nejedli. No a potom sme sa najedli, keď sme prekročili hranice, keď už sa dalo kupovať za koruny. Že by sme tam chceli ostať, že by sme tým boli nejako ohromení... Naša telocvičňa bola väčšia ako dóžo, v karate sa volá tá cvičebná miestnosť dóžo, čiže na dóžo, na tej Medzilaboreckej bolo omnoho väčšie ako to dóžo, ktoré sme navštevovali. Zistili sme, že tí športovci, tak jak my sme trénovali šesťkrát do týždňa dvojfázovo, tak oni trénujú podstatne menej, no trikrát do týždňa, takže nejakí uveličení sme z nich neboli. A vtedy sme neťahali za kratší koniec, bolo to veľmi vyrovnané na to, že to bola prvá skúsenosť medzinárodná. Ale nebrali sme to tak, že tam chceme zostať, už sme sa tešili domov."

  • „‚Choďte si na majstrovstvá Európy, robte si súťaže. Môžeš byť majster Slovenska, Československa, Európy, ale nič ti nedarujeme.‘ Nejaký individuálny plán neprichádzal do úvahy. Môj život vyzeral už vtedy tak, že som mal nejakých šestnásť-sedemnásť... Niekedy som už v tých sedemnástich vozil otca na tie vystúpenia, ale do tých sedemnástich-osemnástich som vstával ráno o nejakej pol piatej, o piatej som išiel behať schody hore na Slavín, trvalo mi to hodinu. Prišiel som domov, osprchoval som sa, najedol, išiel som do školy na ôsmu. Skončila škola o tretej, najesť sa, na tréning, učiť sa, o deviatej spať, aby som mohol zase o piatej vstávať. Čiže takto to vyzeralo na tom gymnáziu. Samozrejme, boli tam stresy, že nedarovali nám nič. Boli tam veľké problémy, čo sa týka nejakej účasti-neúčasti na výuke, aj keď som mal dopredu danú žiadosť zo zväzu, čiže dokonca z ČSTV na uvoľnenie, tak pani triedna učiteľka ma uvoľnila, ale samozrejme mi to dala síce do ospravedlnených hodín, ale prirátala mi to k hodinám, ktorých keď som presiahol nejaký počet, tak som musel ísť na komisionálne skúšky. Našťastie, potom tam bol rozdiel nejakých dvoch hodín, som bol pod tou čiarou, takže tie komisionálne skúšky ma minuli, ale hovorím, to bol veľký stres, čiže všetko predtým a potom bolo omnoho ľahšie a jednoduchšie. Čiže vlastne možno ČSTV – Československý zväz telesnej výchovy áno tak nejako to bolo – nezasahoval tým pádom do procesu výučby nejako... Ako ste hovorili, že uvoľní, čo možno by sa už očakávalo, nakoľko ste reprezentant, a tak, že či sa ten – neviem, či štátny aparát alebo režim – snažil budovať z vás niečo to reprezentatívne. No, my sme nemali žiadne nejaké výhody. Toto bolo, že nám dal potvrdenie ten Československý zväz telesnej výchovy. Moji spolužiaci o rok nižšie, ktorí tiež chodili alebo boli zapísaní na gymnázium, bol Miloš Mečíř napríklad, Jozef Sabovčík, ktorí boli niečo úplne iné, ale nikdy sme to nebrali, že sa ideme porovnávať. Proste musel (som), brali sme to, že to takto musí byť."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Ateliér Holubník -Bratislava, 29.10.2020

    (audio)
    délka: 02:08:02
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia - Tipsport 2020
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

My sme v škole nemali žiadne úľavy

Boris Mlsna
Boris Mlsna
zdroj: Post Bellum

Boris Mlsna sa narodil 25. júna 1962 v Modre. Prvé dva roky svojho života prežil v Pezinku, kde spolu s rodinou býval v dome starých rodičov. Keď mal dva roky, presťahovali sa do Bratislavy. Borisov otec Bohumil Mlsna pôsobil ako redaktor v Slovenskom rozhlase a popritom sa realizoval ako ľudový rozprávač Strýco Marcin. Borisova matka Ela Mlsnová sa narodila na Ukrajine, ale ešte keď bola malým dievčatkom, jej rodina emigrovala na Slovensko a usadila sa v Pezinku. Pôsobila ako učiteľka na základnej škole. Boris vyrastal spolu s bratom Milanom Mlsnom, ktorého tiež volajú Mišo. V septembri roku 1968 Boris nastúpil na základnú školu na Vazovovej ulici v Bratislave. Keď mal dvanásť rokov, prišiel na školu nový učiteľ, ktorý sa venoval karate a prebudil aj v Borisovi záujem o tento šport. Začal v trinástich a o tri roky neskôr už športoval vrcholovo v rámci športového klubu Telovýchovná jednota Rapid, oddiel karate. Po základnej škole sa rozhodol pre bratislavské Gymnázium Ladislava Novomeského, ktoré síce bolo jedno z najprestížnejších, avšak z najnáročnejších. Po ukončení gymnázia už Boris vedel, že chce pokračovať v športe. Absolvoval tri semestre na SVŠT, avšak kvôli náročnosti štúdia ďalej nepokračoval. Nakoniec v roku 1987 absolvoval Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave. Po škole získal pozíciu vedúceho metodicko-organizačného oddelenia vo vtedajšom Dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, po mesiaci však musel narukovať. Po vojne, v roku 1989, prijal ponuku miesta odborného asistenta na katedre gymnastiky Fakulty telesnej výchove a športu. Neskôr zabezpečoval ochranu Milanovi Kňažkovi a všetkým akciám VPN. Boris Mlsna prešiel po najvyšší technický stupeň v karate, po štvrtý dan. Karate vždy bral ako šport, teda preferoval smer kumite. Nikdy sa nezamýšľal nad karate ako nad umením. Je prvonosičom medaily v karate pre ČSSR, ktorú získal na Majstrovstvách sveta v Paríži v roku 1982. Išlo o bronzovú medailu. V súčasnosti sa venuje podnikaniu. Vlastní bezpečnostnú službu, fitness centrum a vedie športovú halu. V roku 1992 sa oženil s nastávajúcou Gabikou a narodili sa im dvaja synovia Viktor a Filip. Gabika sa venuje fitness a trikrát sa stala majsterkou sveta.